znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   M.,   Ž.,   RNDr.   M.   C.,   B.,   a   Ing.   R.   P.,   Ž., zastúpených spoločnosťou a., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina č.   k.   17   C   209/2010-80   z   11.   mája   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. M., RNDr. M. C. a Ing. R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   M.,   Ž.,   RNDr.   M.   C.,   B.,   a   Ing.   R.   P.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   spoločnosťou   a.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom advokátky a konateľky   JUDr.   Z.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom Okresného   súdu   Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 17 C 209/2010-80 z 11. mája 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 296/2011-132 z 24. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia sa   návrhom   podaným   okresnému súdu   17.   septembra   2010 v spojení s jeho neskoršou zmenou domáhali určenia nehnuteľností do dedičstva po nimi označenom poručiteľovi.

Okresný   súd   svojím   rozsudkom   návrh   sťažovateľov   zamietol   a   na   odvolanie sťažovateľov krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli   podrobnú   argumentáciu   k   nimi   namietanému porušeniu   označených   základných   a   iných   práv   a   k   právomoci   ústavného   súdu   a prípustnosti sťažnosti uviedli: «Pred podaním samotnej ústavnej sťažnosti sme v zmysle § 53 Zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. (ďalej len „zákon   o Ústavnom   súde),   využili   na   ochranu   svojich   práv   všetky   dostupné   právne prostriedky, ktoré nám zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje. Voči Rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 5Co/296/2011-132, sme podali dovolanie na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zo   dňa   16.   02.   2012.   Podaným   dovolaním   sa domáhame,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   rozsudok   tak   Krajského   súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 5Co/296/2011-132, ako aj rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 11. 05. 2011, č. k. 17C 209/2010-80, a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie sme odôvodnili ust. § 237 písm. f) O. s. p., t. j. odňatie možnosti účastníkovi   konať   pred   súdom,   nakoľko   prvostupňový   súd   nedostatočne   odôvodnil rozhodnutie, ktorým zamietol návrh vo veci samej.

O   podanom   dovolaní   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ku   dnešnému   dňu nerozhodol. Napriek tejto skutočnosti podávame z dôvodu právnej istoty sťažnosť, a to aj s poukazom na Uznesenie, č. k. IV. ÚS 499/2011, zo dňa 22. 11. 2011, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil právny názor, že v prípade nedostatočného odôvodnenia ide len o tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, kedy prípustnosť dovolania daná nie je. Z tohto dôvodu i napriek ust. § 53 zákona o Ústavnom súde SR podávame   sťažnosť   v   prípade,   že   by   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací nami podané dovolanie z dôvodu neprípustnosti odmietol, v zmysle ust. § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.

Sťažovatelia si dovoľujú vysloviť právny názor, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený túto sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o Ústavnom súde skôr, ako bude Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté o vyššie uvedenom dovolaní, t. j. skôr, ako bude z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, či mali sťažovatelia (t. j. či boli prípustné) aj iné opravné prostriedky proti napadnutým rozsudkom (okrem ústavnej sťažnosti), alebo nie.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľov...

- podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, všetky v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 5Co/296/2011-132, IČS:   5110228060   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   11.   05.   2011, č. k. 17C 209/2010-80, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 10. 2011, č. k. 5Co/296/2011-132, ako   aj   Rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   11.   05.   2011,   č.   k.   17C   209/2010-80, v celom   rozsahu   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Žilina,   aby   o   nej   znova   konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 323,50,- Eur... na účet ich spoločného právneho zástupcu, JUDr. Z. B., advokátky a konateľky a... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili riadny opravný prostriedok a podali odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   na   základe   ktorého   bol   tento   rozsudok preskúmaný odvolacím krajským súdom, čo vylučuje danosť právomoci ústavného súdu na jeho preskúmanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   ďalej   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali vo svojej   veci   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   ešte   predtým   (t.   j.   dovolanie zo 16. februára 2012), ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (19. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľov   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolili   v   danom   prípade   sťažovatelia, t. j. k paralelnému   podávaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v   časti   smerujúcej   proti rozsudku krajského súdu meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012