znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/2010-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť N. B., N., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa

- čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie   oznámením   Krajskej   prokuratúry   v Košiciach   č.   k.   ½   KPt   321/09-6 z 18. novembra   2009   o odložení   podnetu   sťažovateľky   z 20.   októbra   2009   v spojení s oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1Gn 1/10-7 z 8. marca 2010,

- čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods.   1 e) Dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   diskriminácie   žien   a čl.   5   písm.   e)   iv   a čl.   6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2008 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2010 doručená a 30. marca 2010 doplnená sťažnosť N. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej práv podľa

- čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 e) Dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   diskriminácie   žien   (ďalej   len   „dohovor o diskriminácii žien“) a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o rasovej diskriminácii“) oznámením Krajskej prokuratúry   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   ½   KPt   321/09-6 z 18. novembra   2009   o odložení   podnetu   sťažovateľky   z 20.   októbra   2009   v spojení s oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. IV/1Gn 1/10-7 z 8. marca 2010,

- čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods.   1   e)   dohovoru   o diskriminácii   žien   a čl.   5   písm.   e)   iv   a čl.   6   dohovoru   o rasovej diskriminácii   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 237/2008 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2009.

2. Z hľadiska skutkového stavu sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je „... Rómka ktorá bola násilne sterilizovaná v rozpore s v tom čase platnými právnymi predpismi... 25. apríla   2001 bol   sťažovateľke...   vykonaný sterilizačný   zákrok...   Zákrok bol   vykonaný počas pôrodu druhého dieťaťa sťažovateľky, pričom v čase zákroku mala... 17 rokov a 11 mesiacov.   Uvedeným   zákrokom   bola   sťažovateľke   spôsobená   trvalá   neplodnosť.   Keďže v predmetnej   dobe   bola   sťažovateľka   neplnoletá,   neuzavrela   manželstvo   a   nemala spôsobilosť na právne úkony, výkon sterilizácie bol podmienený súhlasom jej zákonných zástupcov   (viď   ust.   §   7   smernice   Ministerstva   zdravotníctva   SR   č.   Z-4   582/1972-B/1, uverejnenej vo Vestníku MZ č.8-9/1972 a ust. § 13 odst. 5 zákona č. 277/1994 Zb v platnom znení). Zákonnou zástupkyňou sťažovateľky bola v tom čase jej matka, ktorá na vykonanie daného   zákroku   súhlas   neposkytla.   Sterilizácia   bola   teda   vykonaná   na   sťažovateľke v rozpore   s   vtedy   platnými   právnymi   predpismi.“. Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že sťažovateľka   sa   o   vykonanom   zákroku   dozvedela   až   koncom   roku   2002,   keď   do   jej zdravotnej dokumentácie nahliadla ňou splnomocnená zástupkyňa. V nej bolo uvedené, že „...   sťažovateľke   bola   počas   druhého   pôrodu   cisárskym   rezom   vykonaná   sterilizácia“. V zdravotnej dokumentácii sa nachádzal tiež sťažovateľkou podpísaný text tohto znenia: „Pacientka   požiadala   o   sterilizáciu   a   je   poučená   o   nezvratnosti   tohto   stavu   a   teda nemožnosti   následného   otehotnenia.“ Súhlas   zákonného   zástupcu   sa   v   dokumentácii nenachádzal. Rozhodnutie sterilizačnej komisie je datované 15. mája 2001. Z pôrodnice sťažovateľku   prepustili   11.   mája   2001.   Potom,   ako   sa   sťažovateľka   dozvedela o protiprávnosti vykonaného úkonu, podala vo veci trestné oznámenie orgánom činným v trestnom konaní a iniciovala občiansko-právne konanie na všeobecnom súde.

3.   V súvislosti   s trestnou   vecou   (v rámci   ktorej   sťažovateľka   napádala oznámenia krajskej prokuratúry č. k. ½ KPt 321/09-6 z 18. novembra 2009 a generálnej prokuratúry č. k. IV/1Gn 1/10-7 z 8. marca 2010) sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 26. augusta 2008 podala na Okresnej prokuratúre Spišská Nová Ves (ďalej len „okresná prokuratúra“) trestné oznámenie, v ktorom (s poukazom na civilné súdne rozhodnutie o náhrade škody) uviedla, že   konaním   zamestnancov   Nemocnice   G.   jej   vznikla   ťažká   ujma   na   zdraví;   následky vykonaného   zákroku   sterilizácie   predstavujú   pre   ňu   dlhodobú   poruchu   zdravia.   Trestné oznámenie   posudzujúci   vyšetrovací   orgán   uznesením   ČVS:   ORP-581/OVK-SN-2008 z 20. októbra   2008 odmietol,   pretože vykonaním   zákroku   sterilizácie   na   sťažovateľke v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví a ani k naplneniu skutkovej podstaty iného trestného činu. Proti uvedenému uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť. Okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 699/08-8 zo 14. novembra 2008 zamietla sťažnosť sťažovateľky s tým, že nie je dôvodná. Sťažovateľka využila aj mimoriadny prostriedok nápravy a 28. novembra 2008 podala na krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prokurátorky okresnej   prokuratúry.   Krajská   prokuratúra   podnetu   vyhovela   a písomným   pokynom   zo 14. januára 2009 uložila okresnej prokuratúre, aby v uvedenej veci začala trestné stíhanie. Vyšetrovateľ uznesením z 12. februára 2009 začal vo veci trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Následne   vyšetrovateľ uznesením z 31. júla 2009 trestné stíhanie zastavil, pretože podľa jeho názoru tento skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Vyšetrovateľ svoje dôvody oprel   predovšetkým   o   závery   znaleckého   posudku   MUDr.   M.   S.,   ktorý   konštatoval,   že vykonaním sterilizácie nedošlo k ťažkej ujme na zdraví ani k takej zmene zdravotného stavu sťažovateľky,   aby   v   krajnom   prípade   nemohlo   dôjsť   k   obnoveniu   jej   plodnosti.   Proti uvedenému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú   prokurátorka   okresnej prokuratúry   uznesením   č.   k.   1   Pv   220/09-12   zo   16.   septembra   2009   zamietla   ako nedôvodnú.   Sťažovateľka   podala   20.   októbra   2009   na   krajskej   prokuratúre   podnet   na preskúmanie zákonností rozhodnutia prokurátorky okresnej prokuratúry zo 16. septembra 2009. Prokurátor krajskej prokuratúry podnet sťažovateľky odložil, čo jej oznámil listom č. k. ½ KPt 321/09-6 z 18. novembra 2009. Opakovaným podnetom z 5. januára 2010 sa sťažovateľka obrátila na generálnu prokuratúru, ktorá tento podnet odložila, čo oznámila sťažovateľke listom č. k. IV/1Gn 1/10-7 z 8. marca 2010. V tejto súvislosti sťažovateľka tiež   uviedla,   že   opakovaný   podnet   (na   preskúmanie   zákonnosti   oznámenia   krajskej prokuratúry)   generálnej   prokuratúre   podala „Z   dôvodu...   opatrnosti...   a   nejedná   sa... o efektívny prostriedok nápravy pre účely konania pred ústavným súdom.“.

4. V súvislosti   s civilnou   vecou   (v   rámci   ktorej   sťažovateľka   napádala   postup a rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   237/2008   z 27.   októbra   2009)   sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 9. decembra 2004 podala na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody na zdraví proti Nemocnici G., ktoré bolo vedené pod sp. zn. 9 C 112/2004. V tomto konaní sa domáhala od žalovanej zaplatenia škody na zdraví v sume 521 500 Sk z titulu nezákonne vykonaného zákroku sterilizácie. V priebehu konania došlo k zániku žalovanej, pričom všetky jej práva a povinnosti prešli na Mesto G., ktoré sa stalo žalovaným namiesto pôvodne žalovanej. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 112/2004-263 z 10. februára 2006 žalobu zamietol. Krajský súd na odvolanie žalobkyne uznesením sp. zn. 5 Co/159/2006 z 28. februára 2007 prvostupňový rozsudok zrušil a vyslovil, že základ nároku žalobkyne je daný. Okresný súd ostatným rozsudkom č. k. 9 C 112/2004-383 zo 14. mája 2008 (v znení doplňujúceho rozsudku z 11. júna 2008) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 48 000 Sk. Zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal   náhradu   trov   konania   a   žalovanému   uložil   povinnosť   nahradiť   trovy   štátu. Sťažovateľka proti ostatnému rozsudku okresného súdu podala odvolanie (ktoré sa týka výroku rozsudku o výške priznanej náhrady škody), v ktorom predovšetkým namietala, že výšku priznanej škody na zdraví nepovažuje za primeranú vzhľadom na rozsah poškodenia jej   zdravia   a   následky,   ktoré   jej   boli   protiprávnym   zákrokom   spôsobené.   Odvolaním sťažovateľka   napadla   tiež   nepriznanie   trov   konania.   Krajský   súd   ostatným   rozsudkom sp. zn. 3 Co 237/2008 z 27. októbra 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok a zrušil ho vo výroku o trovách konania; rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. decembra 2009.

5.   Sťažovateľka   v ďalšom   podrobne   uviedla,   v čom   boli   porušené   ňou   označené práva (pozri bod 1), odôvodnila požadované finančné zadosťučinenie a žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajská prokuratúra v Košiciach postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod ½ KPt 321/09-6 a Generálna prokuratúra SR postupom a rozhodnutím zo dňa 06. 03. 2010 v   konaní   vedenom   pod   č.   IV/1   Gn   1/10-7   porušila   základné   ľudské   práva   a   slobody sťažovateľky podľa článkov 2 ods. 2, čl. 12 ods.... 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 8 Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 8 a 13 Dohovoru a   ľudské práva sťažovateľky podľa   článku   12 ods.   1 a   článku   16 ods.   1 e)   Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm. e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

2. Rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 18. Novembra 2009 spisová značka ½KPt 321/09-6, sa zrušuje.

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v Košiciach.

4.   Rozhodnutie   Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   08.03.2010   spisová   značka IV/1 Gn 1/10-7 sa zrušuje.

5. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Generálnej prokuratúre SR.

6.   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodnutím   a   postupom   v   konaní   vedenom   pod 3 Co 237/2008   porušil   základné   ľudské   práva   a   slobody   sťažovateľky   podľa   článkov   2 ods. 2, čl. 12 ods.... 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3,6, 8 Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6/8 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e) Dohovoru o diskriminácii žien a článku 5 písm.   e) iv a článku 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii.

7. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. októbra 2009 spisová značka 3 Co 237/2008-411, v potvrdzujúcom výroku zrušuje.

8.   Ústavný   súd   vracia   vec   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu   potvrdzujúceho   výroku Krajskému súdu v Košiciach.

9. Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra SR sú povinné zaplatiť sťažovateľke   spoločne   a   nerozdielne   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   25   000,-   EUR (slovom:   dvadsať   päť   tisíc   EUR)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť druhého.

10. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- EUR (slovom: dvadsaťpäť tisíc EUR) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatností tohto rozhodnutia.

11.   Krajský   súd   v   Košiciach,   Krajská   prokuratúra   v   Košiciach   a   Generálna prokuratúra SR   sú povinní   spoločne a   nerozdielne nahradiť   sťažovateľke   a jej   právnej zástupkyni   trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v   lehote   do   15   dní   od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu, pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného zaniká povinnosť ďalších.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv v trestnom konaní

9.   Sťažovateľka   na   skutkových   základoch   uvedených   v bode   2   a   3   brojila   proti oznámeniu krajskej prokuratúry č. k. ½ KPt 321/09-6 z 18. novembra 2009 o odložení jej podnetu z 20. októbra 2009 a proti oznámeniu generálnej prokuratúry č. k. IV/1Gn 1/10-7 z 8. marca 2010, a to na základe porušenia tých práv a slobôd, ktoré označila (pozri bod 1 a 5).

10. Ústavný súd v okolnostiach v bode 8 uvedeného predovšetkým potvrdzuje svoje doterajšie závery (napr. IV. ÚS 155/07, IV. ÚS 274/09), podľa ktorých je (ústavný súd, pozn.) podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, pričom táto viazanosť návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označila   za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

11.   Sťažovateľka   v súvislosti   s označeným   porušovateľom   (krajská   prokuratúra a generálna   prokuratúra)   a jeho   rozhodnutím   v trestnom   konaní   (oznámením   o odložení podnetu) namietala porušenie práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 e) dohovoru o diskriminácii žien a čl. 5 písm. e) iv a čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii.

12. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru   o diskriminácii   žien   štáty,   zmluvné   strany,   prijmú všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien   v oblasti   starostlivosti o zdravie,   s cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov   a žien,   prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o diskriminácii žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien vo všetkých veciach týkajúcich   sa   manželstva   a rodinných   vzťahov   a najmä   zabezpečia,   na   základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) dohovoru o rasovej diskriminácii v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti,   národnostného   alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv,   najmä   práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť,   sociálne   zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa   čl.   6 dohovoru   o rasovej   diskriminácii zmluvné   štáty   zabezpečia prostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a iných   štátnych   orgánov   všetkým osobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a primeranú   náhradu   za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

13. K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (pozri bod 12), ústavný súd konštatuje, že „tu ide o pozitívny záväzok štátu   premietnuť   do   právneho   poriadku   tie   antidiskriminačné   zásady   a opatrenia,   ktoré uvedené   články...   obsahujú,   a nie   sú   teda   priamo   aplikovateľné   orgánmi   verejnej   moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch“ (III. ÚS 51/08). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti, keďže čl. 2   ods.   2   ústavy   je súčasťou   základných   princípov   právneho   štátu   a vzhľadom   na to „nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

16.   S výnimkou   sťažovateľkou   označeného   čl.   13   dohovoru   a čl.   6   dohovoru o rasovej   diskriminácii   je   obsahom   ďalšej   časti   sťažnosti   namietané   porušenie   jej

základných práv hmotného charakteru zo strany krajskej a generálnej prokuratúry čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e)

dohovoru   o diskriminácii   žien,   ako   aj   čl. 5   písm.   e) dohovoru   o rasovej   diskriminácii. Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   nemohlo   dôjsť   k sekundárnemu   porušeniu   označených hmotných práv postupom a rozhodnutím (oznámením) krajskej a generálnej prokuratúry, pretože uvedené hmotné práva boli obsahom právneho vzťahu existujúceho medzi jeho subjektmi, ktorými boli sťažovateľka na jednej strane a Nemocnica v G. ako vykonávateľ zákroku na strane druhej. Úlohou (aj) orgánov činných v trestnom konaní bolo poskytnúť označeným právam ústavne konformnú ochranu. V prípade, že účinky výkonu právomoci krajskej   a generálnej   prokuratúry   v uvedenom   konkrétnom   prípade   neboli   zlučiteľné s ústavou   a záväznými   medzinárodnými   zmluvami,   mohli   sa   tieto   prejaviť   len   v rovine porušenia základných práv procesného charakteru, ktoré sťažovateľka v rozsahu uvedenom v časti II.A toho odôvodnenia nenamietala. Medzi obsahom označených základných práv (hmotného   charakteru)   a postupom   (aj   rozhodnutím)   krajskej   a generálnej   prokuratúry neexistuje teda relevantná súvislosť, a preto bolo potrebné posúdiť sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom.   Podstatou   sťažnosti sťažovateľky   sú   námietky   týkajúce   sa   skutkových   záverov   obsiahnutých   v napadnutom postupe   a rozhodnutí   (oznámení   o odložení   podnetu)   krajskej   a generálnej   prokuratúry. Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej moci vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi orgánov verejnej moci, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je opravnou inštanciou v systéme (ani) v systéme orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať   (ani)   orgány   činné   v trestnom   konaní,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Cieľom   uplatnenia   jeho právomoci nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie skutkových a právnych záverov orgánov činných v trestnom konaní, v tomto prípade krajskej a generálnej prokuratúry, ktoré rozhodovali   o opravnom   prostriedku   (podnete)   sťažovateľky.   Skutkové   a právne   závery orgánov   činných   v trestnom   konaní môžu   byť predmetom   kontroly   zo strany   ústavného súdu, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by účinky týchto záverov mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v záväznej medzinárodnej zmluve, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na účinný   prostriedok   nápravy   garantovaného   čl.   13   dohovoru.   Predpokladom   vykonania takejto   kontroly   ústavnej   konformnosti   rozhodnutia   (oznámenia)   je   však   uplatnenie námietky   porušenia   garancií   spravodlivého   súdneho   alebo   pred   iným   orgánom uskutočneného   (konania)   procesu   zaručených   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľka v podanej sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo neuplatnila. Námietku porušenia čl. 13 dohovoru preskúmal teda ústavný súd v užšom zábere (bez preskúmania dodržania garancií zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Možno konštatovať, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný   prostriedok)   sťažovateľke   odopreté   nebolo.   Krajská   prokuratúra   a generálna prokuratúra ako odvolacie (opravné) inštancie v trestnom konaní sa podnetom sťažovateľky zaoberali   v súlade   s ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu   (ustanovenia   §   34 a nasledujúcich   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre)   a napadnuté   rozhodnutia (oznámenia),   ako   aj im   predchádzajúci   postup   okresnej   prokuratúry   a   vyšetrovateľa preskúmali. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru.

18.   Rovnako   uvedená   argumentácia   platí   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 6 dohovoru o rasovej diskriminácii, ktorý možno vnímať ako špeciálne   ustanovenie   (vo   vzťahu   k čl.   13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu   účinného prostriedku   nápravy   pre   prípady   porušenia   práv   v súvislosti   s rasovou   diskrimináciou. Ústavný súd preto posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv v civilnom konaní

19. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie označených práv (bod 5. 6) postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   237/2008   a jeho   rozsudkom z 27. októbra   2009   (pozri   bod   4).   Okrem   práv   citovaných   v bode   12   sťažovateľka   (vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu) namietala tiež porušenie základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú   si   v konaní...   rovní.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

21.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

22. Krajský súd v namietanom rozsudku sp. zn. 3 Co 237/2008 z 27. októbra 2009 (ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti a zrušil tento rozsudok v časti   o trovách   konania) po uvedení podstatného obsahu prvostupňového odôvodnenia a odvolania žalobkyne (sťažovateľky) v podstatnom uviedol:

«... Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že rozhodnutie   súdu   prvého stupňa je v   jeho napadnutej zamietajúcej časti vecne správne... Žalobkyňa odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p...

Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z uplatnených dôvodov žalobkyne nie je daný. Pretože odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol žalovaný zaviazaný nahradiť žalobkyni náhradu škody spočívajúcu v sťažení spoločenského uplatnenia a tento výrok nadobudol právoplatnosť, je judikovaný základ nároku na náhradu škody   v   tom,   že   zo   strany   právneho   predchodcu   žalovaného   (jeho   pracovníkov)   došlo k porušeniu   právnej   povinnosti   v   súvislosti   s   vykonaním   sterilizácie   u   žalobkyne,   ktoré porušenie zakladalo vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú jej na zdraví... Znaleckým posudkom č. 4/2007 súdom ustanovený znalec z odboru zdravotníctvo a farmácie odvetvie gynekológia   a   pôrodníctvo,   stanovil   bodové hodnotenie   najbližšie stavu žalobkyne a to deformáciu penisu mužov vo veku do 45 rokov základným počtov 800 bodov, a to v súlade s ust. § 5 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom k 25. aprílu 2001, kedy došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne. Voči   znaleckému   posudku,   ktorý   vyčíslil   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   základným počtom (800 bodov) vyhlášky, účastníci nemali námietky.

Podľa   §   6   ods.   1   citovanej   vyhlášky   pri   odškodňovaní   sťaženia   spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.

Vyhláška č. 32/65 Zb. v znení účinnom v rozhodnom období upravovala dva prípady, v ktorých   možno   odškodnenie   primerane   zvýšiť.   Prvý prípad   je   upravený   v §   6 ods.   2 vyhlášky, podľa ktorého suma zodpovedajúca základnému počtu bodov, zistenému lekárom sa   primerane   zvýši   až   na   dvojnásobok   podľa   predpokladov,   ktoré   poškodený   vo   veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote, v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku   poškodenia   obmedzené   alebo   stratené.   Týmito   predpokladmi   sa   rozumie   aj možnosť uplatniť sa v rodinnom živote.

Druhý prípad primeraného zvýšenia sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom upravuje ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia.

Aplikácia   ustanovenia   §   6   ods.   2   alebo   §   7   ods.   3   vyhlášky,   závisí   od   stupňa a rozsahu   obmedzenia   alebo   straty   predpokladov   pre   uplatnenie   poškodeného   v   živote a v spoločnosti,   pričom,   stupeň   rozsahu   a   intenzita   obmedzených   alebo   stratených predpokladov v prípadoch hodných osobitného zreteľa podstatne prevyšuje stupeň rozsah a intenzitu predpokladanú v ust. § 6 ods. 2 vyhlášky. Primerané zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky   predpokladá   už   existenciu   skutočností   umožňujúcich   záver,   že   obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením.

Pojem „dôvody osobitného zreteľa“ nebol vo vyhláške č. 32/1965 Zb. definovaný a dôvody v tejto vyhláške neboli ani taxatívne ani demonštratívne uvedené. Ide o neurčitý pojem,   ktorý   bližšie   nie   je   obsahovo   vymedzený.   Jeho   obsah   i   rozsah   sa   môže   meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a rozhodnutie súdu o aplikácii tohto právneho výrazu, ktorý sa kvalitatívne a kvantitatívne premietne do aplikácie ustanovenia zákona, by mal byť výsledkom cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy súdu.

Odvolací súd poukazuje na závery listinného dôkazu znaleckého posudku MUDr. PhDr.   P.   Č...,   ktorý   bol   oboznámený   ako   listinný   dôkaz,   ktorý   predložila   v   konaní žalobkyňa. Znalec... uvádza, že pri ďalšom tehotenstve žalobkyne riziko pre plod a pre matku by bolo veľmi vysoké. Pokiaľ by u nej nebola vykonaná sterilizácia pri cisárskom reze a jej následné vykonanie by žalobkyňa odmietla, bolo by potrebné s ňou spísať reverz, v ktorom by bolo uvedené, že bola poučená, že ďalšie tehotenstvo ju ohrozuje na živote. Žalobkyňa dôvody zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 odôvodňovala v konaní a taktiež aj v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa s tým,   že   sterilizácia   jej   spôsobila   neplodnosť   v   mladom   veku   a   táto   neplodnosť   má negatívny vplyv na jej rodinný život, postavenie v komunite a v neposlednom rade aj na jej psychické zdravie.

Aj   keď   by   bolo   výsostným   právom   žalobkyne   v   prípade   nevykonania   sterilizácie znovu otehotnieť a rozhodovať o prípadnom ohrození života svojho a života narodiť sa majúceho dieťaťa, nemožno za dôvody zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky považovať neplodnosť žalobkyne v mladom veku, ak ďalšie tehotenstvo by ju ohrozovalo na živote.

Odvolací   súd   preto   dopĺňa   skutkové   právne   závery   súdu   prvého   stupňa   tým,   že priznanie   náhrady   odškodnenia   nad   rámec   základného   bodového   ohodnotenia   sťaženia spol. uplatnenia neprichádza do úvahy. Z dôvodu, že obmedzenie žalobkyne v rodinnom a osobnom živote napĺňa predpoklady aplikácie ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky, lebo ďalšie tehotenstvo by ju ohrozovalo na živote, aj keď o absolútnej istote nemožno hovoriť, ako to konštatuje znalec PhDr. P. Č...

Odvolací súd preto... potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým súd žalobu nad priznanú istinu 48.000,- Sk zamietol. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodol vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi...

Výška   nároku   na   náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   je   závislá   na znaleckom posudku a preto súd prvého stupňa mal správne aplikovať pre svoje rozhodnutie ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku... Pretože žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku, čo do výroku o trovách konania výšku trov nevyčíslila (ani v konaní pred súdom prvého stupňa), odvolací súd nemohol v odvolacom konaní pochybenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi napraviť. Odvolací   súd   preto...   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   trovách konania a to nielen vo vzťahu medzi účastníkmi.»

23. Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

24. Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas   sťažovateľky   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

25.   V danej   veci   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Co 237/2008 z 27. októbra 2009 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

26. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   prepisov,   Vyhlášky   ministerstiev   zdravotníctva   a spravodlivosti, Štátneho   úradu   sociálneho   zabezpečenia   a Ústrednej   rady   odborov   č. 32/1965   Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, ako   aj   obsahu   relevantných   dôkazov   (znaleckého, listinného) je   namietaný   rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

27. V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

28. V súvislosti so zdôvodnením porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uviedla, že   v posudzovanej   veci   došlo   tiež „k   porušeniu...   princípu   rovnosti   zbraní“,   čo   ďalej odôvodnila tým, že „Možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany súd pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy...“. Ďalej sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľke. Sťažovateľka považuje rozhodnutia všeobecných súdov za arbitrárne, nakoľko sa jej argumentáciou ohľadne navýšenia náhrady škody na zdraví   zaoberajú   len   v   obmedzenom   rozsahu...“. Keďže   ústavný   súd   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť   alebo   arbitrárnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v súvislosti s označenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia (v čom videla porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka) ani v súvislosti s namietaným čl. 47 ods. 3 ústavy.

29. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu   a namietaným   porušením   označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010