znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 13/2002 z 22. októbra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 13/2008 z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009 doručená sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 T 13/2002   z   22. októbra 2008   (ďalej   len   „uznesenie z 22. októbra 2008“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4 Tost   13/2008   z 21.   januára   2009   (ďalej   len   „uznesenie z 21. januára 2009“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   19.   apríla   2002   v trestnej   veci sťažovateľa vedenej   Krajským   úradom   vyšetrovania   Policajného   zboru   v T.   pod   sp.   zn. ČVS: KÚV-7/OVK-2001 bol uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod č. k. 2 Kv 12/01-450 podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku zaistený   majetok   sťažovateľa   v   súvislosti   s   jeho   trestným   stíhaním   pre   prípadné zabezpečenie   náhrady   škody   právnej   nástupkyne   poškodeného   Ing.   J.   K.,   CSc.,   Ľ.   K., a to nehnuteľnosti vedené na LV č. 5371, katastrálne územie T., parc. č. 10236, súpisné č..., v jednej polovici patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na LV č. 1178, katastrálne územie S., parc. č. 2026/3, súpisné č...., reštaurácia v jednej polovici patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľovi sa súčasne zakázalo nakladať so zaisteným majetkom.

Obžaloba vo veci sťažovateľa bola podaná 30. mája 2002. Rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   1   T   13/2002   z   24.   apríla   2003   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   z účasti na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) k § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného zákona (účinného do 31. júla 2001), z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona (účinného do 31. júla 2001) a z účasti na trestnom čine poškodzovania cudzej   veci   podľa   §   10   ods.   1   písm.   b)   k   §   257   ods.   1   Trestného   zákona   (účinného do 30. novembra   2000).   Uznesením   najvyššieho   súdu   zo   4.   decembra   2003   sp.   zn. 3 To 60/2003 bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 24. apríla 2003 zrušený a vec bola vrátená späť na nové prerokovanie a rozhodnutie.

V nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu zo 4. decembra 2003 bol sťažovateľ rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 13/2002 z 19. decembra 2005 v plnom rozsahu oslobodený   spod   obžaloby.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 To 5/2006 z 22. februára 2006   (iný   senát)   bol   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   13/2002 z 19. decembra 2005 zrušený. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 7. júna 2006.

Trestná   vec   sťažovateľa   sa   po   zrušení   druhého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 1 T 13/2002   z   19.   decembra   2005   najvyšším   súdom   (uznesenie   z   22.   februára   2006) nachádza   v   štádiu,   keď   v   dôsledku   úmrtia   člena   senátu   treba   vykonať   opätovne   celé dokazovanie.

Sťažovateľ podal 20. októbra 2008 žiadosť o zrušenie zaistenia majetku, ktorá bola uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008 (doručeným 28. októbra 2008) zamietnutá. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009 zamietnutá ako neprípustná (uvedené rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 31. januára 2009).

Podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na to, že najvyšší súd sa vo svojom uznesení   z   21. januára 2009   nevysporiadal   s   otázkou   splnenia   štyroch   zákonných podmienok obmedzenia vlastníckeho práva (preukázanie verejného záujmu na obmedzení vlastníckeho   práva,   existencia   zákonnej   úpravy,   obmedzenie   uskutočnené   v nevyhnutnej miere a poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie vlastníctva).

Podľa   sťažovateľa   akékoľvek   zásahy   do   súkromného   a rodinného   života „musia citlivo, voliť   formy   a   intenzitu   zásahu   ako   aj   vychádzať   z   dôkladne   vyargumentovanej oprávnenosti zásahu. Zaistenie majetku, ktoré trvá už vyše 6 rokov a 11 mesiacov intenzívne zasahuje do sťažovateľovho súkromia a rodinného života, tak i do súkromia a rodinného života   jeho   manželky,   ktorá   je   vlastníčkou   druhej   polovice   BSM   na   zaistených nehnuteľnostiach,   aj napriek tomu,   že jej   ideálna   polovica nie je   zaistením   postihnutá, nemôže so svojou časťou slobodne a voľne nakladať...

Zásadu prezumpcie neviny v právnom a demokratickom štáte nemožno vysvetľovať tak, že ústavné zakotvenie prezumpcie neviny je obmedzené výslovne iba na uplatňovanie pri trestnej zodpovednosti v trestnom konaní. Túto zásadu treba aplikovať na všetky formy ukladania   opatrení   s   trestajúcim   charakterom.   Keďže   zaistenie   majetku   sťažovateľa má nesporne trestajúci charakter, treba aj na toto zaistenie aplikovať zásadu prezumpcie neviny.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   dlhodobým   zaistením   majetku   sa   uplatňuje   v   jeho prípade prezumpcia viny.

Sťažovateľ má za to, že neexistuje žiadny dôvod na ďalšie trvanie zaistenia jeho majetku,   ktoré   k   dnešnému   dňu   trvá   vyše   83   mesiacov.   Ide   o   neprimeranú   dobu, a to s prihliadnutím   na   všetky   uvádzané   okolnosti,   ktorá   okrem   iného   je   spôsobená i nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Trnave   v   tejto   trestnej   veci,   pokiaľ   ide   o   zaistenie sťažovateľovho   majetku.   V   prípade posudzovania lehoty,   pretože   táto   nie   je stanovená, i s prihliadnutím ku skutočnosti, že samotné trestné stíhanie trvá už vyše 8 rokov, ESĽP uznal   za   primeranú   lehotu   6   rokov   konania   pred   vnútroštátnymi   orgánmi,   len vo výnimočných prípadoch. V iných prípadoch je však táto lehota je posudzovaná ESĽP za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Pretto vs. Taliansko, rozsudok 8. 12. 1983). Sťažovateľ podotýka, že v danom prípade rozhodnutie o zaistení jeho majetku nepredstavuje meritórne rozhodnutie v otázke viny, či prípadné nahradenie škody v trestnom konaní.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal rozhodnutie,   v ktorom   vysloví,   že   uznesením   krajského   súdu   z   22. októbra 2008 a uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň prikáže krajskému súdu, aby „rozhodol o žiadosti o zrušenie zaistenia majetku doručenej Krajskému súdu v Trnave 20. 10. 2008 tak, že tejto sa vyhovuje a zaistenie majetku J. P. sa zrušuje“, a zaviaže Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   z 22.   októbra   2008   a uznesením najvyššieho   súdu   z 21.   januára   2009.   K   porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   tým, že sa súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci zaistenia jeho majetku:

- nevysporiadali   alebo   neskúmali   splnenie   zákonných   podmienok   obmedzenia vlastníckeho práva,

- zaistením majetku zasiahli do rodinného a súkromného života jeho a taktiež aj jeho manželky,

- svojimi rozhodnutiami vo veci zaistenia majetku uplatnili princíp prezumpcie viny vzhľadom   na   dlhodobé   uplatňovanie   opatrenia   zaistenia   majetku,   ktoré   má   trestajúci charakter, a ku dňu podania sťažnosti trvalo zaistenie majetku sťažovateľa 83 mesiacov,

- krajský súd zostal nečinný.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu z 22. októbra 2008

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 564 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku   proti   takému rozhodnutiu   vykoná najvyšší súd   podľa   doterajších   predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“)   obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov   vykonávaných   orgánom   činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 33 ods. 3 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 47 ods. 1 Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť na majetku obvineného.

Podľa § 48 ods. 2 Trestného poriadku zaistenie sa zruší,

a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,

b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, alebo

c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým   bol   obžalovaný   uznaný   za   vinného,   alebo   odo   dňa,   v   ktorom   nadobudlo právoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 49 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa § 47 a § 48 je prípustná sťažnosť, ktorá má, ak ide o zrušenie zaistenia, jeho obmedzenie alebo vyňatie zo zaistenia, odkladný účinok.

Podľa   §   141   ods.   1   Trestného   poriadku   opravným   prostriedkom   proti   uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 141 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie vyšetrovateľa a policajného orgánu okrem uznesenia o začatí trestného stíhania (§ 160). Uznesenie   súdu   a   prokurátora   možno   sťažnosťou   napadnúť   len   v   tých   prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa   §   146   ods.   1   Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania.

Podľa   § 146 ods.   2 písm.   c)   Trestného poriadku   ak lehota   na podanie sťažnosti už všetkým   oprávneným   osobám   uplynula   a   sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží   vec   na   rozhodnutie   predseda   senátu   okresnému   súdu   nadriadenému   krajskému súdu, predseda senátu krajského súdu najvyššiemu súdu; pritom doručí, ak treba, odpis sťažnosti   prokurátorovi   a   osobe,   ktorá   by   mohla   byť   rozhodnutím   o   sťažnosti   priamo dotknutá s výnimkou sťažnosti podľa § 74 ods. 2.

Podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti uzneseniu krajského súdu   z   22. októbra 2008   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   sťažnosť,   ktorú,   ako   zo   spisu vyplýva, aj využil. Rozhodovanie o tejto sťažnosti patrilo do právomoci najvyššieho súdu, ktorý   bol   oprávnený   posúdiť   všetky   relevantné   skutkové   aj   právne   okolnosti   daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia krajského súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 22. októbra 2008, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu, resp. práva   na   spravodlivý   súdny   proces   nezákonným,   resp.   arbitrárnym   uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu krajského   súdu   z 22.   októbra   2008   o zamietnutí   jeho   žiadosti   o zrušenie   zaistenia   jeho majetku. V dôsledku vydania uvedeného uznesenia malo následne dôjsť aj k zásahu do jeho vlastníckeho   práva,   práva   na   súkromný   a rodinný   život,   ako   aj   k porušeniu   princípu prezumpcie neviny.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V danom prípade sťažovateľ za zásah do ním označených práv považuje uznesenie najvyššieho súdu z 21. januára 2009, ktorým tento súd potvrdil zamietnutie jeho návrhu na zrušenie   obmedzenia   jeho   vlastníckeho   práva   krajským   súdom.   Podstatným pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej existencie zákonných dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľa.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 21. januára 2009 ústavný súd zistil, že tento   súd   sa   v ňom   zaoberal   naplnením   zákonných   dôvodov   existencie   obmedzenia vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   keď   v rámci   svojho   rozhodnutia   uviedol: „Dôvodom uvedeného postupu krajského prokurátora (zaistenia majetku, pozn.) bola dôvodná obava, že   uspokojenie   nároku   poškodenej   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom   bude zmarené   alebo   sťažené.   Podkladom   pre   dôvodnosť   tejto   obavy   bola   skutočnosť, že obžalovaný   J.   P. (sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pozn.) sa v priebehu trestného stíhania pokúsil dohodou so svojou manželkou znížiť zákonom stanovený rozsah bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   so   zámerom   sťažiť   uspokojenie   nároku na náhradu škody právnej nástupkyne poškodeného - usmrteného Ing. J. K., CSc. (záznam vyšetrovateľa mjr. J. K. z 15. apríla 2002).“

V rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 21. januára 2009 sa najvyšší súd taktiež podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej sa o zaistení jeho majetku vzhľadom   na   prebiehajúce   občianskoprávne   konanie   o náhrade   škody   koná   duplicitne a zaistenie   jeho   majetku   je   nezákonné,   keď   uviedol:   «Okresný   súd   v   Piešťanoch za poverenia   notára   JUDr.   M.   R.   uznesením   zo   14.   apríla   2005,   sp.   zn.   D   64/04, Dnot 124/04, okrem iného v bode I. rozhodol, že súd schvaľuje dohodu dedičov ohľadne vysporiadania   dedičstva   po   poručiteľovi   (Ing.   J.   K.,   CSc.)   tak,   že   pohľadávku   v sume 11 800 000   Sk   voči   dlžníkovi   J.   P.,   bytom   T.,   na základe   zmluvy   o   pôžičke   zo   dňa   1. februára   2001   nadobudla   do   vlastníctva   Ľ.   K.,   rod.   B.,   r.   č...,   bytom   P...,   -   pozostalá manželka.

Na Okresnom súde v Trnave sa pod sp. zn. 9 C 330/01 vedie aj občianskoprávne konanie,   ktorého   predmetom   je   návrh   navrhovateľa   Ing.   M.   K.   voči   obžalovanému na zaplatenie sumy 11 800 000 Sk s príslušenstvom, titulom uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa, zomrelým Ing. J. K., CSc. Toto konanie doposiaľ právoplatne skončené nebolo.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   zákonu   zodpovedajúce   rozhodnutie o predmetnej veci si vyžiadal z Okresného súdu v Trnave listinné dôkazy z ktorých zistil, že uznesením Okresného súdu v Trnave z 9. augusta 2001, sp. zn. 9 Nc 5019/01, bolo vydané predbežné opatrenie na konkrétne uvedený nehnuteľný majetok obžalovaného J. P. a jeho manželky E. P. Medzi týmto majetkom sa nachádza aj reštaurácia vedená na liste vlastníctva   č...   v   k.   ú.   S.,   parc.   č.   2026/3,   č. s...,   avšak   druhá   nehnuteľnosť   uvedená v uznesení o zaistení nároku poškodenej sa vo vydanom predbežnom opatrení nenachádza. Uznesením   o   vydaní   predbežného   opatrenia   bol   menovaným   uložený   zákaz   prevodu a nakladania s v ňom uvedenými nehnuteľnosťami.

Na podklade odvolania odporcov Krajský súd v Trnave uznesením z 21. februára 2002, sp. zn. 9 Nc 5019/01, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Dovolanie žalobcu Ing. M. K. proti uvedenému uzneseniu krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením z 2. augusta 2002 odmietol ako neprípustné. Tvrdenia sťažovateľa o „duplicitnom“ zaistení majetku obžalovaného J. P. sú preto nepravdivé a zavádzajúce.»

Následne   najvyšší   súd   s poukazom   na   dotknuté   ustanovenia   Trestného   poriadku, ktoré aplikoval a v súlade s ktorými rozhodol, uviedol: „V posudzovanom prípade ani jedna z   uvedených   zákonných   podmienok   splnená   nebola (dôvody   zrušenia   zaistenia   majetku podľa § 48 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.), preto dôvody, pre ktoré bol zaistený majetok obžalovaného,   resp.   jeho   časť   stále   trvajú.   Navyše   podľa   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   ani   existencia   právoplatného   uznesenia   o   zaistení   majetku   obžalovaného na uspokojenie   nároku   poškodeného   v   inom   konaní   sama   osebe   nemôže   byť   dôvodom pre zrušenie zaistenia majetku v trestnom konaní. Účelom tohto inštitútu je totiž ochrana práv poškodeného a jeho nároku na náhradu škody bez ohľadu na výsledok konania v inom konaní,   ktoré   môže   skončiť   z   rôznych   dôvodov   v   neprospech   poškodeného.   Za   dôvod pre zrušenie   zaistenia   majetku   by   bolo   možné   posudzovať   predovšetkým   dobrovoľné uhradenie   vzniknutej   škody   páchateľom   skutku,   alebo   jej   uhradenie   páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude   v   trestnom   konaní   uplatňovať   alebo   o   nároku   poškodeného   bolo   rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne, čo sa v posudzovanej veci nestalo.“

Zo zistenia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že v predmetnom konaní najvyšší súd rozhodoval o zaistení majetku sťažovateľa, ktoré sa považuje za preventívne opatrenie, ktorým štát využíva možnosť zabezpečiť právo poškodeného účinne uplatniť svoj nárok na náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom,   zaistením   majetku   obvineného, resp. zaistením jeho majetkových práv. Záujem na zachovaní majetku obvineného na účel odškodnenia poškodeného patrí k nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom zasahovania   do   vlastníckeho   práva,   ktoré   je   realizované   prostredníctvom   ustanovení Trestného poriadku.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 21. januára 2009 je podľa ústavného súdu zjavné, že najvyšší súd svoje rozhodnutie starostlivo odôvodnil, preskúmal existenciu dôvodu   zaistenia   majetku   sťažovateľa,   s prihliadnutím   na   argumentáciu   sťažovateľa sa vysporiadal aj s možným naplnením dôvodov zrušenia zaistenia jeho majetku, v tomto prípade uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení zistených skutkových záverov spravoval, aj   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých   zistený   skutkový   stav posúdil. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí,   pokiaľ   ide   o neexistenciu   dôvodov   zrušenia   zaistenia   majetku   sťažovateľa v danom štádiu trestného konania, nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru, že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu   ochranu   sťažovateľa,   resp.   jeho   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   a   preto nemohlo   dôjsť   ani   k zásahu   do   ďalších   sťažovateľom   označených   základných   práv (vlastnícke právo, právo na súkromný a rodinný život, prezumpcia neviny).

Vo vzťahu k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že podľa § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom na začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti   petitom   návrhu   na   začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany (m. m. I. ÚS 350/06, III. ÚS 190/06).

Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 21. januára 2009. Podľa názoru ústavného súdu samotným uznesením najvyššieho súdu k porušeniu tohto základného práva sťažovateľa nemohlo dôjsť.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009