znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 176/08-12Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť K. K. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným dôkazom podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000 a 7 Ccu 20/2002 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. K.   o dm i e ta   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2008 doručená sťažnosť K. K. K. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a základného   práva   vyjadriť sa   ku všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000 a 7 Ccu 20/2002.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v postavení   vedľajšej   účastníčky v konaní o určenie otcovstva a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu proti   domnelému   otcovi   (odporcovi)   v rámci   občianskoprávneho   súdneho   konania, vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000   a   následne   pod   sp.   zn. 7 Ccu 20/2002. V tomto konaní došlo podľa tvrdenia sťažovateľky k viacerým procesným pochybeniam zo strany súdu, najmä vzhľadom na nasledovné skutočnosti:

–okresný súd nikdy nevydal uznesenie o začatí konania podľa § 81 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej aj „OSP“),

–dňa   16.   novembra   2006   sa   uskutočnilo   prvé   pojednávanie   vo   veci,   na ktorom   sa   zúčastnili   všetci   predvolaní   okrem   odporcu,   ktorý   nemal vykázané doručenie; toto pojednávanie bolo odročené na neurčito,–okresný   súd   ani   za   viac   ako   šesť   rokov   nedokázal   doručiť   odporcovi predvolanie na pojednávanie,

–dňa 7. decembra 2006 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, na ktoré okresný súd žiadneho z účastníkov nepredvolal; o tomto pojednávaní sa sťažovateľka dozvedela až ex post 3. januára 2008.

Porušenie   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   vidí   sťažovateľka v tom,   že „Postupom,   ktorým   súd   odňal   sťažovateľke   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   (nielen   ex   post   k už   vykonaným)   dôkazom,   a to   bezprostredne,   v reálnom čase,   kedy   sa   tieto   dôkazy   vykonávali   a ktoré   neboli   vykonané   na   riadne   nariadenom verejnom súdnom pojednávaní, pričom obsahujú zistenia významné pre rozhodnutie súdu, vytvoril sťažovateľke podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než   akými   disponuje   odporca,   čo   je   nielen   porušením   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ale   aj   porušením   princípov kontradiktórnosti   a rovnosti   zbraní   a zásad   priamosti   a bezprostrednosti   občianskeho súdneho konania“.

Sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 1. apríla 2008 okrem iného namieta, že „(...) namietané základné práva porušené už boli a rozhodnutie okresného   súdu(...)   zostane   poznačené   neústavným   postupom   okresného   súdu,   v ktorom došlo k namietaným porušeniam základných práv a ktoré v konaní pred všeobecnými súdmi nemožno napraviť obnovením stavu pred ich porušením“.

Na   základe   uvedeného   v petite   svojej   sťažnosti,   po   jej   doplnení,   sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15Nc/1013/2000 a 7Ccu/20/2002 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jeho vec prerokovala verejne, v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby do dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   zaplatil   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva vo výške 150.0 0 0, -   S k.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby do 15 dní od doručenia nálezu zaplatil náhradu trov konania sťažovateľky vo výške 6.732,-Sk na účet jej zástupcu, J. V.,B.“ II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania. Ak   ústavný súd   navrhovateľa na také   nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľka v obsahu sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000 a 7 Ccu 20/2002.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa názoru sťažovateľky porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   najmä   v tom,   že   postup   konajúceho   súdu   vychádzal   po   právnej   stránke z nelegálneho, a tým aj de facto protiústavného základu, keďže: „Okresný súd v Banskej Bystrici   pri   príprave   a vykonaní   pojednávania   dňa   07.12.2006   nepostupoval   zákonom ustanoveným postupom a porušil najmä ust. § 1, § 2,§ 3, § 5 ods.1, § 6, § 18, § 45 a nasl., § 51, § 100 ods. 1, § 100 ods. 3, § 101, § 114, § 115, § 116 ods. 1, § 117, § 119, § 120, § 122, § 123, § 176 a § 178 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v z.n. p.“ Ústavný   súd   na   margo   uvedeného   taxatívneho   výpočtu   namietaných   porušení ustanovení OSP, ktorých údajné porušenie sťažovateľka tvrdí, konštatuje, že sťažovateľka nijako nekonkretizuje, v čom vidí právne relevantný korelát medzi nezákonnosťou, resp. protiústavnosťou   postupu   okresného   súdu   a označenými   ustanoveniami   OSP,   takže   len samotná konštatácia sťažovateľky o nezákonnosti označených ustanovení OSP sa následne bez ďalšej argumentácie javí ako právne irelevantná. Ústavný súd konštatuje, že o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   výklad   a následná aplikácia   procesných   ustanovení   OSP   zo   strany   okresného   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje, napadnutým konaním neboli porušené princípy spravodlivého procesu, a preto nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a základného   práva na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, takže bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na príslušnom súde za predpokladu, že tento súd vo veci riadne konal a rozhodol (I. ÚS 62/97).

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   tvrdenej   nezákonnosti v procesnom postupe okresného súdu. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako nelegálnu ingerenciu súdnej moci do jej statusu vedľajšej účastníčky konania s následným porušením svojich ústavných práv.

Podľa názoru ústavného súdu procesný postup okresného súdu v predmetnej veci bol uskutočnený   lege   artis,   okresný   súd   konal   zákonom   predvídaným   spôsobom,   a preto   aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný a akceptovateľný.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný súd poukazuje aj na normatívnu dikciu čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorej má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu   v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti v demokratickej   spoločnosti,   keď   to   vyžadujú   záujmy   maloletých   alebo   ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti. Vo vzťahu ku skutočnostiam namietaným sťažovateľkou možno dôvodiť, že navonok krehká realizácia ambivalentnej jednoty zásady prerokovania a zásady voľného hodnotenia dôkazov zo strany súdu v namietanom konaní síce vykazuje znaky odchýlenia sa od ideálneho stavu, avšak nemožno ju a priori vnímať ako porušenie označených článkov ústavy.  

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom okresného súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle,   resp.   nie   je   arbitrárne,   čo   neumožňuje   stotožniť   sa   s názorom   sťažovateľky o nespravodlivosti   konania   všeobecného   súdu   konajúceho   v jej   veci. Po   preskúmaní sťažnosti a jej príloh sa ústavný súd prikláňa k názoru, že v prípade sťažovateľky nešlo o prípad   denegatio   iustitiae   (odmietnutie   spravodlivosti)   majúci   za   následok   porušenie označeného základného práva, ale o prípad, keď právo   na súdnu ochranu bolo ústavne konformným spôsobom v adekvátnom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívneho názoru sťažovateľky. Vo veci meritórneho rozhodnutia v označenom konaní konal okresný súd. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľky s postupom konajúceho súdu, nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Aj   v minulosti   už   ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry   pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a   je   preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je   napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo   postupom   nadriadeného   alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že okresný súd v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, citovanou judikatúrou a zásadou voľného hodnotenia dôkazov konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval platný právny poriadok podľa stavu de lege lata (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že okresný súd nevykonal žiaden   úkon,   ktorého   obsah   by   zakladal   dôvodnú   domnienku   vzniku   stavu   denegatio iustitiae,   v dôsledku   čoho   by   bola   účastníkovi   konania   (sťažovateľke)   odňatá   možnosť konať pred súdom, a preto medzi jeho postupom a možnosťou porušenia obsahu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   to,   že sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. mája 2008