znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 (sťažovateľ číselne označil len ako „čl. 6“, pozn.) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 15/05 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 31 Ro 252/04).

Sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu, o vyslovenie, že ním označené základné práva boli porušené, o priznanie „satisfakcie vo výške 200 000 Sk“ a o zaplatenie trov konania.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva, že   sťažovateľ   je odporcom v spore o zaplatenie 21 256 Sk s prísl. ako nedoplatku na príspevkoch do fondu prevádzky, údržby a opravy, ako aj poplatku za výkon správy a mesačného preddavku na poskytnuté služby súvisiace s jeho vlastníctvom bytu v Ž. Navrhovateľom je správcovská spoločnosť B., a. s., Ž.

Návrh bol okresnému súdu podaný 4. februára 2004 a 6. februára 2004 bol vyšším súdnym úradníkom vydaný platobný rozkaz sp. zn. 31 Ro 252/04.

Sťažovateľ   napadol   platobný   rozkaz   odporom   z 1.   marca   2004.   Okresný   súd uznesením z 11. marca 2004, vydaným vyšším súdnym úradníkom, uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odpor v sume 1 060 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 22. marca 2004 odvolanie, ktorému okresný súd uznesením z 18. augusta 2004 nevyhovel.

O odvolaní sťažovateľa z 3. septembra 2004 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 7. októbra 2004 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 26. novembra 2004, ktorý druhostupňové rozhodnutie doručil sťažovateľovi 20. decembra 2004.

Sťažovateľ 9. februára 2005 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd   ho   29.   apríla   2005   vyzval   predložiť   doklady   preukazujúce   dôvody   jeho   žiadosti (konanie vedené už pod sp. zn. 12 C 15/05).

Sťažovateľ 26. júla 2005 podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.   Okresný   súd   v odpovedi   z 19.   augusta   2005   (Spr.   2122/05)   kvalifikoval   jeho sťažnosť ako neopodstatnenú.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 15/05-86 zo 17. augusta 2005 oslobodenie od súdnych   poplatkov   sťažovateľovi   nepriznal.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ 6. septembra   2005   odvolanie   a   8.   novembra   2006   podal   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Okresnému   súdu   bolo   13.   novembra   2006   doručené uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 360/05-97 z 22. septembra 2006, ktorým krajský súd „napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa mení tak, že odporcovi sa priznáva oslobodenie od   súdnych   poplatkov“. Druhostupňové   rozhodnutie   bolo   21.   novembra   2006   doručené sťažovateľovi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní v dôstojnosti i v právach.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ v súvislosti   s namietaným porušením   svojich   práv v podanej   sťažnosti označil aj čl. 6 dohovoru bez toho, aby ho bližšie konkretizoval (čl. 6 pozostáva z troch odsekov,   pozn.).   Z kontextu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   mal   na   mysli   čl.   6   ods.   1 dohovoru   - právo   na prejednanie veci   v primeranej   lehote,   preto v ďalšom   ústavný   súd vychádzal z jeho obsahu.

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práv a slobôd sťažovateľa garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 15/05. Sťažovateľ súčasne namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru), sťažovateľ okrem konštatovania, že „Od podania žaloby dňa 04. 02. 2004 do podania ústavnej sťažnosti dňa 12. 02. 2007 uplynuli 3 roky... právna neistota nebola odstránená, spravodlivosť sa objavila až v novembri 2006 ale bez ukončenia veci“, neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti (na ktoré by mal ústavný súd prihliadnuť) potvrdzujúce protiústavnosť doterajšieho postupu okresného súdu v predmetnej veci a ani neoznačil   (nekonkretizoval)   obdobia,   v ktorých   konal   okresný   súd   so   zbytočnými prieťahmi.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   úkonov   okresného   súdu   konštatoval,   že   doba   troch rokov, ktorá uplynula od podania žaloby (4. februára 2004) do podania sťažnosti ústavnému súdu (13. február 2007), neodôvodňuje skúmanie namietaného porušenia označeného práva najmä s ohľadom na skutočnosť, že počas nej okresný súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa   konal   v období   od   11.   marca   2004   do   21.   novembra   2006   o procesných otázkach   (konanie   o   žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov, o odvolaniach sťažovateľa proti povinnosti platiť súdny poplatok).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v doterajšom   postupe okresného súdu nezistil také závažné skutočnosti, tak ako ich označil sťažovateľ, ktoré by oprávnene odôvodňovali (po eventuálnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie) konštatovanie namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd porušil v označenom konaní jeho „právo na   spravodlivé   súdne   konanie“,   avšak neuviedol,   akým spôsobom   ho   mal okresný   súd porušiť. Uviedol jedine chronologický postup úkonov okresného súdu, ktorého jednotlivé rozhodnutia   komentoval   vlastnými   hodnoteniami („brutálne   uznesenie,   diletantské rozhodovanie, jalový výkon súdnictva, žumpový výkon súdnictva“).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces v sebe nezhŕňa záruku úspechu v konaní. Ak konanie pred všeobecným súdom neprebieha, resp. sa neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť nie je právnym základom pre namietanie porušenia tohto práva. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné   súdy.   Nezávislosť   súdnej   moci   znamená,   že   táto   je   viazaná   príkazmi   tých právnych predpisov, ktoré tvoria základ jej rozhodovacej činnosti. V danom prípade bolo povinnosťou   súdu   rozhodovať   ešte   pred   konaním   o merite   veci   najprv   o procesných návrhoch sťažovateľa. Nemožno preto tento postup okresného súdu hodnotiť ako postup, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, a tým spôsobil porušenie práva na súdnu ochranu. Ochrana predmetného základného práva je garantovaná radom právnych   noriem   upravených   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Medzi   ne   patrí   najmä inštančný postup uplatňovania práva (ktorý sťažovateľ v rámci odvolacieho konania proti prvostupňovým rozhodnutiam čiastočne využil, t. j. že mu už v existujúcej etape konania bola poskytnutá právna ochrana tohto základného práva na základe opravného prostriedku sťažovateľovi dostupnému).

K predmetu posudzovanej veci je potrebné ešte poznamenať, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní, t. j. postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesno - právnymi a hmotnými predpismi konania, nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv a slobôd.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie ustanovení čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže tieto sú súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   posudzovanú   sťažnosť   ako   celok,   nepovažoval   za účelné   a dôvodné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   vrátane   jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007