znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 176/06-83

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť B. R., T., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., T., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1449/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   1449/94 p o r u š i l základné právo B. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   1449/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   B.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000   Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. R. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. M., Trenčín, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. mája 2006 č. k. I. ÚS 176/06-30 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   B.   R.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   M.,   T.,   vo   veci   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1449/94.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 17. mája 1994 podal okresnému súdu návrh „o   zaplatenie   57   845   Sk   s prísl.“,   o ktorom   ešte   nie   je   právoplatne   rozhodnuté. Sťažovateľ   tvrdil,   že „...   Sťažnosť   podávam   na   súd   z dôvodu,   že   Okresný   súd   (OS) v Trenčíne   nie   je   schopný   pomerne   jednoduchú   vec   sp.   zn.   6   C   1449/94   z roku   1994 objektívne,   včas   a spravodlivo   prejednať   a rozhodnúť.   V konaní   robí   úmyselné,   ale a vyplývajúce z nekvalifikovaných rozhodnutí, prieťahy, ktoré ani po viacerých sťažnostiach či   už   na   OS,   KS,   NSSR   a Ministerstvo   spravodlivosti   SR   doteraz   neodstránil   a vec neukončil. (...)

Ďalej nekonaním súdu pretrváva u mňa stav právnej neistoty a vzhľadom aj na môj vek   a osobné   pomery   pociťujem   nečinnosť   súdu   ako   psychickú   ujmu   z ktorého   dôvodu požadujem priznať primerané finančné zadosťučinenie...“

3.   Sťažovateľ   viackrát   (napr.   16.   júna   1997,   15.   júla   1997,   13.   februára   1998, 7. decembra 1998, 13. októbra 2000, 16. decembra 2000, 2. apríla 2001, 13. apríla 2001, 20. októbra 2001, 6. decembra 2001, 8. februára 2002, 2. septembra 2003, 12. júna 2004, 15. apríla 2005) podal sťažnosť na prieťahy v konaní podaniami adresovanými okresnému súdu, Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“).   Vo   veci   nie   je   do   dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté ani na súde prvého stupňa.

Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   ním   označeného základného práva.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie „vo výške 2 000 000 Sk“ a náhradu trov konania..

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   737/06   z 11.   júla   2006.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   zaujala   stanovisko   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu podaním z 10. augusta 2006 a sťažovateľ podaním zo 7. augusta 2006.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s predloženým dokumentačným materiálom dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 1449/94.

A

Sťažovateľ   18.   mája 1994 podal   okresnému   súdu   žalobu proti   Ing.   K.   Ď. a jeho manželke RNDr. J. Ď. (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“; „žalovaná v 2. rade“; „žalovaní“) o zaplatenie 57 845 Sk s prísl. Pri podaní žaloby nebol sťažovateľ zastúpený a nezaplatil súdny poplatok.

Dňa 25. mája 1994 bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a žalovaným bol zaslaný návrh na vyjadrenie.

Dňa   13.   júna   1994   žalovaní   zaslali   súdu   plnú   moc   pre   právneho   zástupcu a prostredníctvom neho požiadali o 15-dňovú lehotu na podanie vyjadrenia k návrhu.Dňa   20.   júna   1994   sťažovateľ   požiadal „o   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov na prechodnú dobu“.

Dňa 25. júla 1994 bol vyhotovený úradný záznam učtárne okresného súdu o tom, že sťažovateľ   podľa   denného výpisu   z   účtu   zo dňa   19.   júla 1994   zaplatil   súdny   poplatok v sume 2 312 Sk.

Dňa 10. augusta 1994 sudkyňa nariadila termín pojednávania na 23. september 1994.Dňa 22. septembra 1994 žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaslali vyjadrenie k žalobe a zároveň zaslali protižalobu o zaplatenie 21 296 Sk s prísl.

Dňa   23.   septembra   1994   bolo   pojednávanie   (konané   za   prítomnosti   sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, žalovaného v 1. rade a právneho zástupcu žalovaných) odročené na   neurčito   s   tým,   že   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   sa   uložilo,   aby   sa   vyjadrila k protinávrhu žalovaných.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zaslala   29.   septembra   1994   doklady   a   požiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie.

Dňa 3. októbra 1994 bolo vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľa z 29. septembra 1994 zaslané právnemu zástupcovi žalovaných.

Dňa 6. októbra 1994 žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu zaslali okresnému súdu rozšírenie protižaloby.

Dňa 11. októbra 1994 bol žalovaný v 1. rade vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku z   protižaloby   a   rozšírenie   protižaloby   bolo   zaslané   právnej   zástupkyni   sťažovateľa na vyjadrenie.

Dňa   28.   októbra   1994   sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   zaslal vyjadrenie   k   protižalobe   a   k   rozšíreniu   protižaloby.   Spolu   s   týmto   vyjadrením   bolo žalovaným   zaslané   vyjadrenie   sťažovateľa   z   8.   októbra   1994   a   z   18.   októbra   1994 k rozšíreniu protižaloby.

Dňa 15. decembra 1994 sudkyňa určila termín pojednávania na 31. január 1995.Dňa 31.januára 1995 sa uskutočnilo pojednávanie (za prítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov), na ktorom boli vypočutí účastníci konania. Pojednávanie bolo následne odročené na neurčito s tým, že zástupkyni žalovaných okresný súd uložil, aby navrhla písomné dôkazy na preukázanie nároku na náhradu škody uplatneného v protižalobe a predložila v lehote 7 dní projektovú dokumentáciu.

Dňa 6. februára 1995 bol súdnej kancelárii daný pokyn, aby bolo možné nahliadnuť do všetkých spisov týkajúcich sa sťažovateľa, ktoré boli podané okresnému súdu v máji 1994.Dňa   9.   februára   1995   žalovaní   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podali   návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 27. februára 1995 sťažovateľ zaslal odpoveď na vyjadrenie žalovaného v 1. rade.Dňa 22.   marca   1995 bola zo Správy   katastra   v T.   žiadaná fotokópia   zmluvy, na základe ktorej došlo ku vkladu listu vlastníctva (list vlastníctva č. 3811 k. ú. T.) v prospech sťažovateľa.

Dňa 29. marca 1995 bola okresnému súdu zaslaná kópia kúpno-predajnej zmluvy z 5. marca 1992.

Dňa 20. apríla 1995 okresný súd zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia.Dňa 15. mája 1995 podali žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   18.   mája   1995   žalovaní   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v   nadväznosti na odvolanie predložili vo veci ďalšie dôkazy o výške dlhov sťažovateľa.

Dňa   22.   mája   1995   žalovaní   prostredníctvom   právneho   zástupcu   v   nadväznosti na odvolanie predložili vo veci ďalšie dôkazy o výške dlhov sťažovateľa.

Dňa 29. mája 1995 bolo odvolanie žalovaných zo dňa 15. mája 1995 zaslané právnej zástupkyni sťažovateľa na vyjadrenie.

Dňa   15.   júna   1995   sťažovateľ   zaslal   vyjadrenie   k   odvolaniu   žalovaných   proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   19.   júna   1995   bolo   vyjadrenie   sťažovateľa   k   odvolaniu   žalovaných   zaslané právnemu zástupcovi žalovaných a bola vyhotovená predkladacia správa pre krajský súd.Dňa 21. júna 1995 bol súdny spis sp. zn. 6 C 1449/94 doručený krajskému súdu.Dňa 20. októbra 1995 krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.Dňa 19. decembra 1995 bol spis doručený okresnému súdu.Dňa 5.   januára 1996   bolo uznesenie krajského súdu   zaslané právnym zástupcom účastníkov.

Dňa 5. februára 1996 bol súdnej kancelárii daný pokyn, aby bolo možné nahliadnuť do predložených súdnych spisov týkajúcich sa sťažovateľových vecí podaných na okresnom súde.Podľa úradného záznamu z 21. februára 1996 ani jedna vec z predložených spisov nebola skončená a nebolo v nich nariadené znalecké dokazovanie. Predložené spisy boli vylúčené   a   právny   zástupca   žalovaných   bol   vyzvaný   na   označenie   dôkazov,   ktorých vykonanie navrhuje na preukázanie nároku na náhradu škody uplatneného v protižalobe.Dňa 15. marca 1996 sudkyňa nariadila termín pojednávania na 19. apríl 1996.Dňa 19. apríla 1996 sa uskutočnilo pojednávanie (neprítomná žalovaná v 2. rade), na ktorom sa sťažovateľ vyjadril k veci samej a bol vypočutý svedok. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že zástupkyni sťažovateľa okresný súd uložil predložiť doklady špecifikované vo výroku uznesenia o odročení pojednávania.

Dňa 2. mája 1996 právna zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu listinné dôkazy, návrh na vykonanie dôkazov a úpravu petitu žaloby.

Dňa 13. mája 1996 okresný súd uznesením pripustil zmenu žaloby. Uznesenie bolo zaslané právnym zástupcom účastníkov konania. Zároveň bolo podanie právnej zástupkyne sťažovateľa, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 2. mája 1996, zaslané právnemu zástupcovi   žalovaných   na   vyjadrenie.   Sťažovateľ   bol   vyzvaný   na   doplatenie   súdneho poplatku.

Dňa   20.   mája   1996   sa   okresnému   súdu   vrátila   nedoručená   zásielka   adresovaná sťažovateľovi s tým, že adresát sa presťahoval. Zásielka bola opätovne zaslaná na adresu, ktorú oznámila pošta.

Dňa 29. mája 1996 bol právny zástupca žalovaných vyzvaný na doručenie vyjadrenia k rozšírenému návrhu sťažovateľa.

Dňa 3. júna 1996 žalovaný v 1. rade zaslal okresnému súdu vyjadrenie k uzneseniu z 13. mája 1996.

Dňa 12. júna 1996 bol právny zástupca žalovaných vyzvaný, aby okresnému súdu zaslal rovnopis vyjadrenia žalovaných z 30. mája 1996.

Dňa 14. júna 1996 právny zástupca žalovaných okresnému súdu doručil požadovaný rovnopis.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   písomne   oznámila,   že   ukončila   jeho   právne zastúpenie.

Dňa 1.   júla 1996   bol   daný   pokyn   súdnej   kancelárii,   aby bolo   žalobcovi   zaslané podanie žalovaných z 30. mája 1996.

Dňa 27. júna 1996 bol vyhotovený úradný záznam učtárne o tom, že sťažovateľ podľa denného výpisu z účtu z 26. júna 1996 zaplatil súdny poplatok.

Dňa 19. júla 1996 sudkyňa nariadila termín pojednávania na 10. september 1996. Toto   pojednávanie   bolo   odročené.   (Na   pojednávanie   sa   nedostavili   bez   ospravedlnenia sťažovateľ a ani jeho právna zástupkyňa.)

Dňa 25. februára 1997 sťažovateľ zaslal okresnému súdu odvolanie plnej moci, ktoré udelil právnej zástupkyni, a 27. februára 1997 zaslal okresnému súdu návrh na spojenie vecí týkajúcich sa jeho nárokov. Okresný súd 20. novembra 1997 uznesením ustanovil vo veci znalca Ing. Š. B. (ďalej len „znalec č. 1“) z odboru oceňovania nehnuteľností a stavebných prác.   Uznesenie   o   ustanovení   znalca č.   1 bolo   28.   novembra   1997   zaslané účastníkom konania a znalcovi č. 1, ktorý bol vyzvaný na prevzatie súdneho spisu.

Znalec č. 1 si 9. decembra 1997 osobne prevzal súdny spis sp. zn. 6 C 1449/94.Dňa 26. januára 1998   sťažovateľ zaslal okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému dokazovaniu.

Znalec č. 1 dňa 30. januára 1998 požiadal okresný súd o vylúčenie z vypracovania znaleckého posudku (žalovaní sú mu „dobre známi“).

Dňa 4. februára 1998 bola zaslaná výzva znalcovi č. 1, či trvá na podanej žiadosti o vylúčenie.

Okresný súd 14. mája 1998 uznesením vylúčil znalca č. 1 zo znaleckého dokazovania v tejto veci.

Prípisom   zo   14.   mája   1998   bol   sťažovateľ   vyzvaný,   aby   doplnil   svoje   podanie z 26. januára 1998 („nie je zrejmé, čoho sa týmto podaním domáhate“).

Okresný súd 14. mája 1998 ustanovil vo veci znalca Ing. M. B. (ďalej len „znalec č. 2“).Dňa 9. júna 1998 boli uznesenia o vylúčení znalca č. 1 a o ustanovení znalca č. 2 zo 14. mája 1998 expedované. Znalec č. 2 bol vyzvaný na prevzatie súdneho spisu.Dňa   16.   júna   1998   sa   okresnému   súdu   vrátila   nedoručená   zásielka   adresovaná sťažovateľovi. Táto mu bola 18. júna 1998 opätovne zaslaná na adresu, ktorú oznámila pošta.Dňa 29. júna 1998 ustanovený znalec č. 2 študoval súdny spis.Sťažovateľ 1. júla 1998   doručil okresnému súdu odpoveď na výzvu zo 14. mája 1998   (jeho   podanie   nebolo   odvolaním).   Znalec   č.   2   okresnému   súdu   oznámil   termín obhliadky stavby.

Dňa 28. septembra 1998   sťažovateľ okresnému súdu zaslal výzvu znalcovi č. 2 (urgovanie vypracovania znaleckého posudku).

Okresný   súd   30.   septembra   1998   vyzval znalca   č.   2   na   predloženie   znaleckého posudku.

Dňa 13. októbra 1998 znalec č. 2 okresnému súdu oznámil predpokladaný termín ukončenia a predloženia znaleckého posudku.

Sťažovateľ 5. novembra 1998 opätovne urgoval urýchlenie znaleckého dokazovania.Dňa 5. novembra 1998 okresný súd opätovne požiadal znalca č.   2 o predloženie znaleckého posudku.

Dňa 23. novembra 1998 okresný súd opätovne vyzval znalca č. 2 predložiť znalecký posudok.

Predsedníčka okresného súdu listom z 28. decembra 1998 urgovala vypracovanie a predloženie znaleckého posudku znalcom č. 2.

Dňa 2. februára 1999 znalec č. 2 okresnému súdu podal písomný znalecký posudok č. 5/99 o cene stavebných prác spolu s faktúrou za vypracovanie znaleckého posudku.Znalecký   posudok   bol   18.   februára   1999   zaslaný   sťažovateľovi   a   právnemu zástupcovi žalovaných.

Dňa 13. mája 1999, 15. júna 1999 a 19. júla 1999 predsedníčka   okresného súdu upozornila   zákonnú   sudkyňu   na   nečinnosť   a žiadala,   aby   vo   veci   konala   plynulejšie (č. l. 210 spisu).

Sudkyňa 22. júla 1999 požiadala súdnu kanceláriu, aby v učtárni zistila, či sťažovateľ zaplatil   preddavok   na   trovy   podľa   uznesenia   z   20.   novembra   1997.   (Podľa   úradného záznamu učtárne z 23. júla 1999 sťažovateľ dosiaľ nezložil zálohu na trovy znaleckého dokazovania.)

Okresný   súd   uznesením   2.   augusta   1999   priznal   znalcovi   č.   2   odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.

Na výzvu okresného súdu z 2. augusta 1999 znalec č. 2 zaslal 19. augusta 1999 okresnému súdu ďalšie vyhotovenia znaleckého posudku.

Predsedníčka   okresného   súdu   2.   septembra   1999   upozornila   zákonnú   sudkyňu „na nutnosť plynulého a rýchleho konania“.

Dňa 12. októbra 1999 sudkyňa nariadila termín pojednávania na 28. október 1999. Sťažovateľ 26. októbra 1999 zaslal okresnému súdu návrh na úpravu petitu žaloby.Na   č.   l.   257   sa   v   spise   nachádza   vyjadrenie   žalovaných   z 1.   októbra   1999 k znaleckému posudku.

Dňa   28.   októbra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (za   prítomnosti   sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaných), ktoré bolo odročené na 9. november 1999 za účelom doplnenia písomných dôkazov sťažovateľom.

Sťažovateľ 8. novembra 1999 okresnému súdu zaslal vyjadrenie spolu s prílohami.Dňa   9.   novembra   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (za   prítomnosti   sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaných), na ktorom boli vypočuté sporné strany, a následne bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ   29.   novembra   1999   predložil   okresnému   súdu   prehľad   platieb od všetkých žalovaných.

Podaním z 10. decembra 1999 sťažovateľ navrhol žalobu proti žalovanému v 1. rade vylúčiť na samostatné konanie.

Podľa úradného záznamu z 15. decembra 1999 (č. l. 281 spisu) bolo pri zoraďovaní súdneho spisu zistené, že v súdnom spise chýbajú listy číslo 174 až 207.

Okresný   súd   15.   decembra   1999   uložil   znalcovi   č.   2   doplniť   ním   vypracovaný znalecký posudok. (Uznesenie bolo 13. januára 2000 expedované sťažovateľovi a právnemu zástupcovi žalovaných.)

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 28. apríla 2000 zaslal okresnému súdu návrh sťažovateľa na vylúčenie sudcov okresného súdu a krajského súdu.Okresný súd 16. júna 2000 doručil súdny spis krajskému súdu na vyjadrenie sa jeho sudcov k námietke zaujatosti.

Sťažovateľ 19. júna 2000 zaslal okresnému súdu vyjadrenie k uzneseniu, ktorým bolo znalcovi č. 2 uložené doplniť znalecký posudok. Toto vyjadrenie bolo 30. augusta 2000 postúpené krajskému súdu, pretože sa tam v tom čase súdny spis nachádzal.

Sťažovateľ 30. augusta 2000 urgoval na okresnom súde pokračovanie v konaní.Súdny spis bol 5. septembra 2000 spolu s vyjadrením sudcov doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti sudcov.

Dňa 26. septembra 2000 bol súdny spis vrátený krajskému súdu spolu s uznesením najvyššieho   súdu   z   19.   septembra   2000,   ktorým   boli   len   dve   sudkyne   krajského   súdu vylúčené z prejednávania predmetnej veci.

Dňa 19. októbra 2000 bol súdny spis vrátený okresnému súdu spolu s uznesením krajského súdu z 11. novembra 2000, ktorým boli tri sudkyne okresného súdu vylúčené z prejednávania predmetnej veci.

Uznesenia   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   boli   20.   novembra   2000   zaslané sťažovateľovi a právnemu zástupcovi žalovaných.

Predsedníčka   okresného   súdu   23.   novembra   2000   upozornila   vo   veci   konajúcu sudkyňu „na nutnosť rýchleho a plynulého konania“.

Okresný súd 26. januára 2001 návrh sťažovateľa na vylúčenie veci z 10. decembra 1999 zamietol a zároveň vydal uznesenie, ktorým sťažovateľovi uložil, aby uviedol, či jeho podanie z 26. januára 1998 doplnené podaním zo 7. júla 1998 má okresný súd považovať za odvolanie.   (Uznesenia   z   26.   januára   2001   boli   29.   januára   2001   expedované sťažovateľovi a právnemu zástupcovi žalovaných.)

Dňa 15. februára 2001 zaslal sťažovateľ okresnému súdu vyjadrenie k uzneseniam, ktoré mu boli doručené.

Sťažovateľ 26. februára 2001 zaslal okresnému súdu doplnený návrh na vylúčenie vyššie uvedenej veci na samostatné konanie.

Okresný súd 27. februára 2001 uznesením uložil sťažovateľovi, aby oznámil, či jeho podanie z 19. februára 2001, doručené okresnému súdu 26. februára 2001 má okresný súd považovať   za   odvolanie   proti   uzneseniu,   za   vyjadrenie   k   nemu   alebo   za   nový   návrh na vylúčenie   veci   (uznesenie   bolo   2.   marca   2001   zaslané   sťažovateľovi).   Sťažovateľ 19. marca 2001 okresnému súdu oznámil, že jeho podanie je potrebné považovať za nový návrh na vylúčenie veci.

Okresný súd 20. marca 2001 uznesením návrh na vylúčenie veci z 26. februára 2001 zamietol. Uznesenie bolo sťažovateľovi zaslané 26. marca 2001.

Znalec č. 2 bol 11. apríla 2001 vyzvaný na prevzatie spisu za účelom vypracovania doplnku znaleckého posudku.

Sťažovateľ 18. apríla 2001 podal odvolanie proti uzneseniu z 20. marca 2001.Okresný súd 20. apríla 2001 predložil súdny spis krajskému súdu. Súčasne znalcovi č. 2 oznámil, aby „pre súdny spis na doplnenie znaleckého posudku nechodil“ z dôvodu sťažovateľom podaného odvolania.

Sťažovateľ 25. júna 2001 podal ďalší návrh na vylúčenie časti veci na samostatné konanie. Tento návrh bol krajskému súdu doručený 27. júna 2001, pretože spis sa v tom čase nachádzal na krajskom súde.

Okresnému   súdu   bolo   8.   apríla   2002   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 12. februára 2003 o odmietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu o nevylúčení veci na samostatné konanie.

Okresný   súd   17.   apríla   2002   uznesením   opravil   výrokovú   časť   uznesenia z 15. decembra   1999   (uložil   znalcovi   č.   2   vypracovať   znalecký   posudok   v troch vyhotoveniach).   Uznesenie bolo expedované 25.   apríla   2002 a znalec č.   2 bol   vyzvaný na prevzatie súdneho spisu za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Sťažovateľ 13.mája 2002 žiadal okresný súd, aby sa „konečne začal veci seriózne venovať a ju v krátkom čase ukončil“.

Okresný   súd   15.   mája   2002   vyzval   sťažovateľa,   aby   špecifikoval   svoje   podanie z 10. mája 2002 (či sa odvoláva voči uzneseniu alebo či namieta zaujatosť sudkyne).Okresný súd 20. júna 2002 vyzval znalca č. 2 na prevzatie súdneho spisu. Znalec č. 2 dňa 16. júla 2002 osobne oznámil, že nie je znalcom v odbore oceňovania stavebných prác. Žiadal do konania pribrať špecialistu v danom odbore.

Okresný súd 16. júla 2002 uznesením odvolal znalca č. 2 z vypracovania II. časti znaleckého posudku nariadeného uznesením z 15. decembra 1999. Za znalca v tejto časti určil Ing. P. R. (ďalej len „znalec č. 3“). Uznesenie bolo expedované 18. júla 2002.Okresný súd 20. augusta 2002 opätovne vyzval znalca č. 2 na prevzatie spisu.Sťažovateľ 18. septembra 2002 podal návrh na vylúčenie veci (proti žalovanému v 1. rade) na samostatné konanie.

Znalec č. 2 osobne prevzal súdny spis 23. októbra 2002.Znalec č. 2 na 27. marec 2003 zvolal účastníkov konania na obhliadku predmetu sporu.Okresný súd 28. marca 2003 vyzval znalca č. 3 na predloženie znaleckého posudku.Znalec   Ing.   E.   Ž.   (ďalej   len   „znalec   č.   4“)   3.   apríla   2003   urgoval   priznanie znalcovského   (vo   veci   sp.   zn.   16   Cb   1296/94)   za   znalecký   posudok,   ktorý   vypracoval 31. marca 1998.

Najvyšší súd 4. júna 2003 odstúpil okresnému súdu podanie sťažovateľa z 18. mája 2003 na prípadný ďalší procesný postup.

Sťažovateľ zaslal 17. júna 2003 okresnému súdu vyjadrenie k uzneseniu zo 16. júla 2002 s tým, aby bol znalec č. 3 vyzvaný na predloženie znaleckého posudku.

Sťažovateľ 3. septembra 2003 urgoval na okresnom súde „urýchlenie vypracovania ZP“ a žiadal okresný súd, „aby odstránil všetky prieťahy a začal konečne konať“.Dňa   9.   októbra   2003   znalec   č.   3   písomne   oznámil,   že   dosiaľ   nebolo   možné vypracovať znalecký posudok. (Účastníci konania sa nedostavili na obhliadku predmetu sporu, a tým znemožnili vypracovať I. časť posudku znalcom č. 2.)

Okresný súd 11. decembra   2003 vyzval znalca č.   2 na predloženie kompletného znaleckého posudku.

Predsedníčka okresného súdu 5. januára 2004 upozornila vo veci konajúcu sudkyňu, že vec je sledovaná Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Žiadala vyvodiť dôsledky voči znalcovi (znalcom).

Znalec č. 2 osobne 21. januára 2004 oznámil okresnému súdu, že pre neúčinnosť účastníkov   konania   nemohol   vypracovať   znalecký   posudok.   Uvedené   potvrdil   listom doručeným okresnému súdu 3. februára 2004.

Okresný súd 24. júna 2004 vyzval znalca č. 2 na vrátenie súdneho spisu. (Znalec č. 2 vrátil súdny spis 14. júla 2004.)

Znalec č. 4 urgoval 10. augusta 2004 vyplatenie odmeny za vypracovanie znaleckého posudku č. 35/98 vo veci sp. zn. 16 Cb 1296/94.

Predsedníčka   okresného   súdu   22.   novembra   2004   upozornila   vo   veci   konajúcu sudkyňu na „rýchlosť konania“.

Okresný súd 2. decembra 2004 určil pojednávanie na 10. január 2005. Znalec č. 4 bol vyzvaný   na doručenie   vyúčtovania odmeny,   ktorej   priznanie urguje,   pretože   sa   v   spise nenachádza. (Znalec č. 4 požadované zaslal 21. decembra 2004.)

Dňa   10.   januára   2005   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie   (za   prítomnosti sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaných), ktoré bolo následne odročené na 7. marec 2005. (Bude urgované urýchlené predloženie znaleckého posudku znalcom č. 2).

Okresný   súd   13.   januára   2005   uznesením   priznal   znalcovi   č.   4   odmenu za vypracovanie   znaleckého   posudku.   Znalec   č.   2   bol   vyzvaný,   aby   do   termínu pojednávania,   t. j.   do   7.   marca   2005,   oznámil,   či   je   možné   po   predložení   dokladov sťažovateľom vypracovať znalecký posudok.

Sťažovateľ 4. februára 2005 podal odvolanie proti uzneseniu z 13. januára 2005, ktorým okresný súd priznal znalcovi č. 4 odmenu za vypracovanie znaleckého posudku.Dňa 7. marca 2005 bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom odoslania spisu krajskému súdu a vyčkania vyjadrenia od znalca č. 2.

Súdny spis bol 8. marca 2005 doručený krajskému súdu.Dňa 27. apríla 2005 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa z 15. apríla 2005 (sťažnosť na prieťahy v konaní) a 17. júna 2005 urgencia sťažovateľa na urýchlenie konania z 10. júna 2005, pretože v tom čase sa súdny spis nachádzal na krajskom súde. Odpoveď na urgenciu bola sťažovateľovi zaslaná okresným súdom 15. júna 2005.

Dňa 28. júla 2005 krajský súd vrátil súdny spis okresnému súdu bez rozhodnutia, pretože   odvolaciemu   súdu   bol   predložený   nedôvodne   (podanie   nebolo   odvolaním,   ale návrhom na opravu uznesenia).

Okresný súd 9. augusta 2005 uznesením opravil záhlavie uznesenia z 13. januára 2005. Sťažovateľovi bolo oznámené, že okresný súd v súčasnosti čaká na vyjadrenie znalca č. 2. Znalec č. 2 bol vyzvaný na zaslanie oznámenia pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty (uznesenie, prípis sťažovateľovi a urgencia boli expedované 10. augusta 2005).Dňa 5. septembra 2005 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti opravnému uzneseniu z 9. augusta 2005. Zároveň v odvolaní sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni Mgr. P. K. a voči sudkyniam, ktoré už v konaniach od roku 1994 konali.

Dňa 6. septembra 2005 sudkyňa Mgr. P. K. vyhotovila úradný záznam, v ktorom uviedla,   že   na   námietku   zaujatosti   nebude   prihliadať   (sťažovateľ   ako   dôvod   zaujatosti uvádzal postup sudkyne v prejednávanej veci).

Súdny   spis   okresného   súdu   bol   8.   septembra   2005   doručený   krajskému   súdu na odvolacie konanie.

Súdny spis bol 23. novembra 2005 vrátený okresnému súdu. Krajský súd uznesením z 3. novembra   2005   potvrdil   napadnuté   uznesenie   v   spojení   s   opravným   uznesením okresného súdu. Uznesenie krajského súdu bolo expedované účastníkom a znalcovi č. 4 dňa 23. novembra 2005.

Sťažovateľ 5. decembra 2005 urgoval pokračovanie v konaní.Uznesením   okresného   súdu   z 9.   januára   2006   bola   uložená   poriadková   pokuta znalcovi č. 2.

Dňa 18. januára 2006 bola znalcovi č. 4 poukázaná odmena za vypracovaný znalecký posudok.

Znalec č. 2 podal 25. januára 2006 odvolanie proti uzneseniu z 9. januára 2006.Súdny   spis   okresného   súdu   bol   1.   februára   2006   doručený   krajskému   súdu na odvolacie konanie.

Krajskému súdu boli 1. marca 2006 zaslané pripomienky sťažovateľa z 23. februára 2006 týkajúce sa zdĺhavosti predmetného konania.

Okresný súd 6. júna 2006 požiadal krajský súd o vrátenie súdneho spisu z dôvodu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti.

Okresnému súdu bol 15. júna 2006 súdny spis vrátený spolu s uznesením zo 7. júna 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Uznesenie krajského súdu bolo 16. júna 2006 doručené znalcovi č. 2.

B

Podľa k sťažnosti pripojených písomností predsedníčka okresného súdu v odpovedi: 1. z 9. septembra 1997 č. k. Spr. 1553/97 na sťažovateľovu sťažnosť z 15. júla 1997 uviedla: „Predseda Krajského súdu v Trenčíne mi postúpil na vybavenie vašu sťažnosť (...), ktorá sa týka vecí (...) spisových značiek 6 C 1449/94, 10 C 790/94 (...)

(...)   Boli   mi   predložené   spisy   vo   vyššie   uvedených   veciach.   Zistila   som, že v konaniach v ktorých ste žalobcom, došlo skutočne k značným prieťahom. (...)

(...)   Od   1.   1.   1997   nastala   na   tunajšom   súde   situácia,   za   ktorej   z objektívnych dôvodov konanie vo veciach plynule nepokračovalo. Vaša sťažnosť je však opodstatnená a zariadim, aby bolo (...).“

2. z 11. januára 1999 č. k. Spr. 1553/97 uviedla: „Na základe Vášho podania... si dovoľujem oznámiť Vám, že vo všetkých Vašich právnych   veciach... som dala pokyn sudcom..., aby rozhodli o Vašom návrhu na spojenie.

Ak by sa tak v krátkej dobe nestalo, môžete ma opätovne upozorniť na nečinnosť v konkrétnej veci.“

3.   z 8.   júna   2001   č.   k.   Spr.   1561/2001   uviedla: „(...)   Vzhľadom   k tomu,   že   spis tunajšieho   súdu   zn.   6C   1449/94   sa   toho   času   nachádza   na   Krajskom   súde   v Trenčíne v dôsledku   Vášho   odvolania   proti   uzneseniu,   kde   je   prípustný   opravný   prostriedok, nemôžem zaujať toho času stanovisko k jednotlivým bodom Vašej sťažnosti.

Z Vašich   opakovaných   podaní   a osobných   návštev   Vám   však   môžem   opätovne odporučiť, aby ste aj Vy poskytovali súdu potrebnú spoluprácu a napomáhali ukončeniu veci. Vzhľadom na Vaše sústavné procesné námietky, ktoré nie vždy majú oporu v zákone, by bolo vhodné, keby ste vyhľadali kvalifikovanú právnu pomoc a neradili sa s pokútnymi, nedostatočne fundovanými osobami. Urýchleniu konania nemôžu pomôcť Vaše napr. také návrhy, kde najskôr žiadate spojenie veci a následne navrhujete ich vylúčenie z konania na samostatné prejednanie. (...)

Môžem Vás ubezpečiť, že rýchlosť konania i naďalej budem vo Vašej právnej veci sledovať.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti vykonal chronologický prehľad úkonov okresného súdu v doterajšom konaní a okrem iného uviedol: „...   Z obsahu   samotnej   žaloby   vyplýva,   že   žalobca   sa   domáha   zaplatenie   faktúr,   ktoré vystavil za stavebné práce vykonané pre žalovaných na základe uzatvorenej zmluvy o dielo. Žalobca   pôvodne   podal   na   súd   proti   žalovaným   samostatné   žaloby.   Keďže   všetky   veci skutkovo súviseli (všetci žalovaní boli stavebníkmi desiatich terasovitých domov, na ktorej stavbe   vykonal   žalobca   práce,   ktorých   zaplatenia   ceny   sa   domáha)   došlo   postupne rozhodnutiami   súdu   k spojeniu   vecí   do   spoločného   konania,   ktoré   je   ďalej   vedené pod sp. zn. 6C/1449/1994. V súčasnej dobe tak v konaní vystupuje 16 žalovaných.

V priebehu konania bolo zistené, že medzi účastníkmi je sporné, aké práce žalobca na stavbe vykonal, či práce naviac, ktoré mal vykonať boli stavebníkmi odsúhlasené. Táto skutočnosť   je   ďalej   komplikovaná   tým,   že   žalobca   prevzal   stavbu   rodinných   domov žalovaných v určitej fázy rozostavanosti. O tom, v akom štádiu rozostavanosti sa stavba v čase prevzatia žalobcom nachádzala neexistuje žiadny dôkaz.   O prevzatí stavby nebol vyhotovený preberací protokol. Žalobca si počas vykonávania stavebných prác neviedol stavebný   denník.   Aj   zo   strany   žalobcu   bola   potom   stavba   odovzdaná   ako   rozostavaná a žalovaní ju potom sami dokončili. Rovnako však neexistuje žiadny dôkaz o tom, v akom štádiu   rozostavanosti   žalobca   stavbu   žalovaným   odovzdal.   Som   preto   toho   názoru, že predmetná právna vec patrí medzi skutkovo zložitejšie veci, ktoré vyžadujú vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania. Táto skutková zložitosť predmetnej právnej veci sa premietla aj do celkovej dĺžky doterajšieho konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť sporu, spory o plnenia zo zmlúv o dielo patria k bežnej agende   všeobecných   súdov.   Z tohto   pohľadu   nepovažujeme   predmetnú   právnu   vec   za právne zložitejšiu ako iný obdobný spor. (...)“

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaujala   stanovisko   právna   zástupkyňa sťažovateľa,   v ktorom   mimo   iného   uviedla: «(...)   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení neuviedol   v prvom   rade,   že   bolo   dňa   17.   5.   1994   podaných   8   žalôb,   ktoré   boli protokolované a prerokovávané každá vec v samostatnom konaní pod č. 13 C 1246/94, 16 Cb 1298/94 prevedené 7 C 788/94, 17 Cb 1309/94, 17 Cb 1297/94, 10 C 796/94, 10 C 790/94, 16Cb 1296/94 a 6 C 1449/94, a v každom konaní už na začiatku vznikali prieťahy. Iba v konaní 16 Cb 1296/94, 6 C 1449/94 bolo uznesením nariadené znalecké dokazovanie do doby, keď sťažovateľ podal návrh na spojenie vecí dňa 27. 2. 1997.

Chronologický   postup   v konaniach   uvedený   okresným   súdom   nezahrňuje   všetky písomnosti, ktorými sa sťažovateľ na súdnej správe domáhal úprav postupu v konaní, a ani všetky   uznesenia   súdu   o spojení   vecí.   Podania   sťažovateľa   na   postup   súdu   sú   uvedené v prílohe č. 2 a boli zaslané Ústavnému súdu Slovenskej republiky spolu so sťažnosťou. Výpočet   úkonov   súdu   svedčí   o tom,   že   hoci   nič   nebránilo   súdu   v konaní   pokračovať, nakoľko sťažovateľ splnil svoju dôkaznú povinnosť a existovali dôkazy o vykonaní prác, súd k samotnému dokazovaniu, a s tým spojenému právnemu posúdeniu skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci vôbec nepristúpil. Nič by nebránilo v tom, aby bol vydaný medzitýmny rozsudok, aby mal sťažovateľ čiastočnú právnu istotu.

V októbri 1994 žalovaní vo všetkých konaniach podali spolu s vyjadrením k žalobe protinávrhy na zaplatenie   finančnej čiastky   ako   náhrady   škody.   O týchto návrhoch súd do dnešného dňa nekonal a sťažovateľovi nie je známe, či boli zaplatené súdne poplatky z protinávrhov,   či   bolo   o týchto   protinávrhoch   rozhodované   v súlade   s   §   97   O.   s.   p. a či týmto súd vyhovel, resp. či ich vylúčil na samostatné konanie. (...)

V konaní 6C 1449/94 bol na základe uznesenia súdu ustanovený znalec, ktorý bol po 6 mesiacoch vylúčený a uznesením zo dňa 14. 5. 1998 ustanovený znalec Ing. B. M., ktorý vypracoval posudok č. 5/99 dňa 24. 1. 1999 (...) t. j. po 8-mich mesiacoch, v čase keď vec bola spojená.

Znalecký posudok obsahuje zistenia a závery, ktoré umožňovali súdu, aby si záver o tejto otázke urobil sám. Posudok obsahuje všetky zistenia a údaje potrebné pre závery dokazovania súdu s poukazom na to, že súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Dňa   15.   12.   1999   súd   uložil   znalcovi   doplniť   vypracovaný   znalecký   posudok a až 11. 4. 2001 bola zadaná úprava sudkyne, aby bol znalec vyzvaný na prevzatie spisu. Pritom spis podľa vyjadrenia Okresného súdu v Trenčíne sa nachádzal v spisovni v tom čase do 16. 6. 2000. Znalec bol opakovane vyzvaný až 19. 4. 2001, aby pre spis nechodil!, nakoľko spis bol predložený na Krajský súd. Krajský súd sa nachádza v Trenčíne a znalec mohol   do   neho   nahliadnuť   aj   tam.   Všetky   podklady   mal   k dispozícii   pri   pôvodnom vypracúvaní posudku.   Súd   bol povinný vyhotoviť   znalcovi   odpis o skutočnostiach,   ktoré môžu mať vplyv na doplnenie posudku, nie čakať na „vrátenie spisu“. Dňa 20. 8. 2002 bol opakovane vyzvaný znalec na prevzatie spisu, t. j. po 16 mesiacoch. Znalec bol vyzvaný na predloženie znaleckého posudku 28. 3. 2003. Dňa 9. 1. 2006 bolo vydané uznesenie o poriadkovej pokute znalcovi za nepredloženie znaleckého posudku.

Súd ale svojím uznesením z 16. 7. 2002 odvolal znalca Ing. M. B. z vypracovania časti   znal.   posudku   a za   znalca   určil   Ing.   P.   R.,   ktorého   znalecký   posudok   taktiež vypracovaný   dodnes   nebol,   alebo   nebol   sťažovateľovi   doručený.   Uznesenia   o postupe v znaleckom dokazovaní neboli sťažovateľovi dané na vedomie. (...)

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   keď   viacerí   žalovaní   boli   a sú   činní   v oblasti stavebníctva (Ing. K. Ď. pracoval ako hlavný architekt mesta T.), súd pochybil pri určovaní osoby znalca, keď neurčil nestranného znalca zo vzdialenejšieho miesta, prípadne vedecký ústav   na   preskúmanie   správnosti   posúdenia   veci   znaleckým   dokazovaním,   prípadne v kontrolnom   znaleckom   posudku,   aby   predišiel   námietkam   účastníkov   konania a nesprávnemu rozhodnutiu, čo sa v konaní aj potvrdilo.

Súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   o spojenom   návrhu   dodnes   nevykonal kvalifikované   konanie   vo   veci,   keďže   znalecké   dokazovanie   má   tvoriť   jeden   základný a nevyhnutný podklad pre rozhodnutie v merite veci, trvanie súdneho sporu od roku 1994 doteraz je obdobím zbytočných prieťahov v konaní, bez toho, aby konaniu bránila zákonná prekážka,   respektíve   prekážka   na   strane   sťažovateľa.   Práve   sťažovateľ   podal   viacero podaní   a vyjadrení   na   nečinnosť   a nekonanie   súdu,   ktoré   postrádali   pozitívny   účinok a posun   vo veci.   Súdy   konštatovali   vo   svojich   vyjadreniach   prieťahy   v konaní,   avšak náprava sa do dnešného dňa nedosiahla, súd nevykonal vo veci žiadny relevantný úkon, aby bolo dokazovanie znalcom vykonané v lehote a úspešne. (...)

Treba konštatovať, že súd v uvedenom konaní nebol schopný ustáliť výšku žalobného návrhu   po   jeho   spojení   a v tejto   právnej   veci   označuje   spor   takto:   spisová   značka 6C 1449/94-433 vo veci žalobcu B. R. proti žalovanému Ing. K. Ď. a spol. o zaplatenie 146 846,20 Sk a iné.

Okresný   súd   konštatuje,   že   ide   z právneho   hľadiska   o vec,   ktorá   patrí   do   bežnej rozhodovacej   agendy   prvostupňových   súdov.   Nekompetentné   uznesenia   na   vykonanie znaleckého   dokazovania   a nesprávne   právne   posudzovanie   a vyhodnotenie   dôkazov

-výpovedí   účastníkov   konania,   nakoľko   ide   o štandardnú   vec,   treba   pripísať   okresnému súdu tiež ako prieťahy v konaní. (...)

Vzhľadom na uvedené správne okresný súd považuje prieťahy v konaní za zbytočné. (...)»  

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   predložil   svoje   stanovisko   aj   sťažovateľ, v ktorom sa vyjadril k priebehu konania v časovom slede od 18. mája 1994 do 16. júna 2006, ako aj „k skutkovej a právnej zložitosti sporu“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   1449/94,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   zložitosti   posudzovanej   veci   ústavný   súd   vzal do úvahy určitú skutkovú zložitosť (napr. nutnosť nariadiť znalecké dokazovanie, konanie o návrhoch účastníkov a nimi podaných opravných prostriedkoch). Táto zložitosť však nie je výlučnou a ani hlavnou príčinou doterajšej dĺžky konania.

3.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že k celkovej dĺžke konania prispel aj sťažovateľ svojimi neúspešnými procesnými návrhmi (napr. námietky zaujatosti voči   sudcom   okresného a krajského súdu,   opakované návrhy na vylúčenie časti   žaloby na samostatné   konanie,   viacnásobnými   úpravami   petitu   žaloby   a odvolaniami   proti rozhodnutiam   okresného   súdu).   Taktiež   odročovanie   pojednávaní   (resp.   rušenie už stanovených termínov) z dôvodov vyvolaných sťažovateľom (neospravedlnená neúčasť na   pojednávaní   konanom   10. septembra   1996,   predloženie   spisu   na   odvolacie   konanie vo veci odmeny znalca a pod.) vplývalo na predĺženie doterajšej doby konania (pozri vyššie prehľad úkonov okresného súdu v časti II. A odôvodnenia).

Uvedené   skutočnosti   síce   vyplývali   z   využívania   procesných   oprávnení   daných účastníkom konania, avšak v danom prípade (najmä pokiaľ pri ich využívaní bol sťažovateľ neúspešný) prispeli k predĺženiu doterajšieho priebehu konania, pričom uvedené obdobia nemožno podľa názoru ústavného súdu pripočítať na vrub okresnému súdu.

3.3   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej prijatia okresným súdom (18. mája 1994) dosiaľ trvá vyše 12 rokov. Za posudzované obdobie okresný súd vykonal osem pojednávaní, posledné 7. marca 2005, ktorých výsledky doteraz neviedli k rozhodnutiu v merite veci.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 6 C 1449/94 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol nečinný:

- od 10. septembra 1996 (pojednávanie) do 20. novembra 1997 (ustanovenie znalca), t. j. v trvaní vyše 14 mesiacov,

-   od   2.   februára   1999   (predloženie   znaleckého   posudku)   do   12.   októbra   1999 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše osem mesiacov (kedy okresný súd len doručil znalecký posudok a rozhodol o znalcovskom),

- od 8. apríla 2002 (doručenie súdneho spisu z krajského súdu) do 2. decembra 2004 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 25 mesiacov, keď sa okresný súd zaoberal v zásade len ustanovením znalca č. 3 a urgovaním predloženia znaleckého posudku znalcom č.   2   (mimo   doby   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   vylúčenie   sudcov   okresného a aj krajského súdu z konania v trvaní sedem mesiacov),

-   od   4.   februára   2005   (podanie   sťažovateľa)   do   28.   júla   2005   (vrátenie   spisu z krajského súdu), t. j. v trvaní skoro šesť mesiacov, keď okresný súd nesprávne vyhodnotil podanie sťažovateľa ako odvolanie,t.   j.   spolu   vyše   52   mesiacov   (vyše   4   rokov)   nevykonal   vo   veci   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť (resp. nízku efektívnosť procesných úkonov) okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale postupom   okresného súdu. Správnosť záverov ústavného súdu pri hodnotení postupu okresného súdu aj v týchto obdobiach potvrdzujú výsledky kontrol predsedníčky okresného súdu (z 13. mája 1999, 19. júla 1999, 2. septembra 1999, 23. novembra 2000, 5. januára 2004, 22. novembra 2004) nachádzajúce   sa   v súdnom   spise,   ktorými   upozorňuje   vo   veci   konajúcu   sudkyňu na nečinnosť, nutnosť plynulého a rýchleho konania (pozri vyššie bod II. A odôvodnenia). K zdĺhavému   znaleckému   dokazovaniu   a jeho   doterajším   výsledkom   (zrejme nepostačujúcim   k rozhodnutiu   v merite   veci)   ústavný   súd   poznamenáva,   že   tolerovanie pasivity znalca (málo efektívne urgovanie), ako aj ustanovenie súdneho znalca, ktorý nemá potrebnú   odbornosť   na   podanie   celého   znaleckého   posudku   (ustanovenie   znalca   č.   2 na vypracovanie doplnku znaleckého posudku), hodnotí ústavný súd ako postup súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v jeho veci, a teda ako taký, ktorý spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní   (napr.   II.   ÚS   10/01).   Obranu   okresného   súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno   akceptovať.   Personálne   problémy   a vysoká   zaťaženosť   sudcov   nemôže   byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd nad rámec uvedených konštatácií ešte poznamenáva, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa   trvá   tak   dlho,   ako je to   v danej   veci   (s   prihliadnutím   na všetky   vyššie   uvedené skutočnosti   pôsobiace   na   dĺžku   konania),   je   konaním   nezlučiteľným   s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Nadväzujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, ktorú si ústavný súd osvojil pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (ustanoveného čl. 48 ods. 2 ústavy), ústavný   súd   zdôrazňuje v zásade   obsahovú   príbuznosť   (totožnosť,   nie   odlišnosť)   týchto práv.

Konanie   v neprimeranej   lehote   v kontexte   uvedeného   znamená   teda   súčasne aj konanie so zbytočnými prieťahmi (oboje spôsobujú pretrvávajúci stav právnej neistoty účastníkov konania).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadované finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000 Sk odôvodnil nasledovne: „Primerané finančné ohodnotenie žiadame ako nemajetkovú ujmu zohľadniť v uvedenej výške vzhľadom na to, že súdny spor bezvýsledne trvá dodnes, t. j. viac ako 12 rokov, čo je veľmi dlhá doba súdneho procesu, nakoľko aj okresný súd zhodnotil, že sa jedná o vec nie zložitú, náročnú ale štandardnú. Obdobné spory zo zmlúv prerokovávajú na   podklade   znaleckých   posudkov   súdy   bežne.   Pri   riadnom   postupe   súdu   by   bola   vec niekoľko rokov skončená.

Voči sťažovateľovi, nakoľko sa snaží o skoré ukončenie procesu je to zo strany súdu ignorovanie jeho základných ľudských práv, konať bez prieťahov.

Vek   sťažovateľa   a zhoršujúci   sa   zdravotný   stav,   súvisiaci   so   stavom   právnej neistoty, vplýva   výrazne   na   jeho   psychiku.   V uvedenom   spore   sú   žalovaní   jeho spoluvlastníkmi 10-bytového domu a denné spolužitie pod jednou strechou so spoločným schodišťom a vstupom mu činí traumu, frustráciu, zníženie spoločenskej kvality života, stále psychické vypätie s následkom neurologických problémov. Až ukončenie sporov môže viesť k zmene základov jeho života, a jeho rozhodnutí sa o ďalšom zotrvaní v spoluvlastníctve domu“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu,   najmä   s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania,   ale   aj   správanie   sťažovateľa v predmetnom konaní (pozri bod 3.2 tejto časti) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 7. apríla 2006 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 10. augusta 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo   predstavuje spolu   s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006