znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., bytom B., t. č. vo väzbe v B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., ktorou namieta porušenie čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s ďalším trvaním jeho väzby v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Ntv 11/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2005 doručená   sťažnosť Ľ. S.,   B.,   t.   č.   vo väzbe v B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., ktorou namieta porušenie čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   v súvislosti   s ďalším   trvaním   jeho väzby   v konaní   vedenom   na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Ntv 11/2005.Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedeného základného práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005 z 10. marca 2005, toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného súdu   Bratislava I sp. zn. 3 Nt 71/02 zo 16. apríla 2002 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. c), ako aj § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005 z 10. marca 2005 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 30. septembra 2005.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   vôbec   neuvádza konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti, pretože túto obavu iba konštatuje. Pritom proti uznaniu existencie tejto obavy svedčí skutočnosť, že sa na sťažovateľa hľadí ako na netrestaného. Bol síce vo veci samej neprávoplatne odsúdený na dlhodobý trest odňatia slobody, ale ani táto skutočnosť nemôže byť sama osebe dôvodom na   preventívnu   väzbu,   keďže   zo   spisu   nevyplýva   žiadna   konkrétna   skutočnosť odôvodňujúca   obavu   z pokračovania   v   trestnej   činnosti.   Pritom   sťažovateľ   spáchanie trestnej činnosti od počiatku trestného stíhania popiera. Napriek priaznivým výpovediam spoluobžalovaného však bol prvostupňovým súdom uznaný vinným. V čase rozhodovania najvyššieho súdu bol sťažovateľ vo väzbe už tretí rok, a preto pre ďalšie trvanie jeho väzby samotné dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu nemôže byť titulom pre   ďalšie   pokračovanie   väzby.   Najvyšším   súdom   uvádzaná   skutočnosť,   že   sa   trestnej činnosti mal dopúšťať dlhšiu dobu, nie je dostatočným kritériom. Pohľad najvyššieho súdu v tejto   veci   bol   rutinný,   lebo   zohľadňoval   predovšetkým   výšku   hroziaceho   trestu v porovnaní s trvaním väzby bez zohľadnenia účelu väzby.

Keďže   sťažovateľ   k sťažnosti   nepripojil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005 z 10. marca 2005, ústavný súd požiadal právneho zástupcu o zaslanie tohto   uznesenia.   Z prípisu   právneho   zástupcu   z 22.   júla   2005   vyplynulo,   že   uznesenie nemôže predložiť, lebo mu ako obhajcovi sťažovateľa v trestnom konaní nebolo priamo doručené. Preto požiadal najvyšší súd o doručenie uznesenia. Ďalším prípisom z 11. augusta 2005 právny zástupca oznámil, že uvedeného dňa mu bolo uznesenie doručené a predložil ho   ústavnému   súdu.   Zároveň   upozornil   ústavný   súd,   že   najvyšší   súd   medzičasom na neverejnom   zasadnutí   zrušil   neprávoplatný   prvostupňový   odsudzujúci   rozsudok vynesený v trestnej veci proti sťažovateľovi a trestnú vec vrátil na ďalšie konanie.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005 z 10. marca 2005 vyplýva, že najvyšší súd na základe návrhu predsedu senátu odvolacieho súdu predĺžil lehotu trvania väzby   sťažovateľa,   ako   aj   dvoch   ďalších   spoluobžalovaných   do   30.   septembra   2005. Najvyšší súd konštatuje, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   1   T   7/03   z 2.   júla   2004   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   z trestného   činu nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a prekurzora a obchodovania s nimi podľa §   187 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona a bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov so zaradením   do   druhej   nápravnovýchovnej   skupiny.   V dôsledku   odvolaní   podaných   tak prokurátorom,   ako   aj   sťažovateľom   a ďalšími   spoluobžalovanými   bola   trestná   vec 31. januára 2005 predložená najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, ktorý v čase vydania uznesenia ešte o odvolaniach nerozhodol. Predseda senátu odvolacieho súdu 9. marca 2005 doručil najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších spoluobžalovaných   s tým,   že   dôvody   väzby   aj   naďalej   trvajú,   pričom   z objektívnych dôvodov nebolo možné trestné stíhanie skončiť v stanovenej lehote väzby a prepustením na slobodu hrozí zmarenie, resp. podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania. Podľa názoru najvyššieho súdu reálnosť trestného stíhania sťažovateľa za trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, je dokumentovaná aj odsudzujúcim rozsudkom krajského súdu. Hoci toto ešte nie je právoplatné, ide o vážny signál o opodstatnenosti trestného stíhania. Zároveň to umožňuje ustáliť existenciu dôvodu väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Oprávnenosť väzby zakladá však aj ďalší zákonný dôvod, a to v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tento   sa   opiera   o skutočnosť,   že   doba   páchania   inkriminovaných   skutkov   a najmä   ich charakter   a rozsah   s napojením   na   ďalšie   osoby   predstavuje   u   sťažovateľa   konkrétnu okolnosť odôvodňujúcu obavu z pokračovania v trestnej činnosti.

Z uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 To 13/2005 z 25. mája 2005, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 7/03 z 2.   júla   2004   bol   zrušený   a trestná   vec   sťažovateľa   a ďalších   spoluobžalovaných   bola vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Z odôvodnenia   uznesenia   je   zistiteľné,   že najvyšší súd považoval za dôvodné predovšetkým odvolanie prokurátora, ktorý namietal skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   spolu   s ďalšími   spoluobžalovanými   uznaný   vinným v zmysle obžaloby tvrdiacej, že sa trestného činu dopustil ako člen organizovanej skupiny. Podľa názoru najvyššieho súdu je potrebné dôslednejšie objasniť všetky okolnosti týkajúce sa   prokurátorom   tvrdenej   právnej   kvalifikácie   s odkazom   na   jeho   odvolacie   námietky. Záver,   podľa   ktorého existencia   organizovanej skupiny nebola preukázaná, považuje za predčasný a nedostatočne zdôvodnený. Okrem toho sú dané určité pochybnosti ohľadom stanovenia množstva zaistených drog a ustálenia ich ceny a aj v tomto ohľade bude treba vykonať ďalšie dokazovanie. K ostatným skutkovým a právnym záverom krajského súdu nemá najvyšší súd vážnejšie výhrady.

Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 11/2005 z 10. marca 2005 bolo podľa referátu predsedu senátu zo 14. marca 2005 doručované Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, sťažovateľovi a trom ďalším spoluobžalovaným. Sťažovateľ prevzal uznesenie 23. marca 2005. V spise je založený prípis obhajcu sťažovateľa JUDr. D. D. z 22. júna 2005,   ktorý   s poukazom   na   požiadavku   ústavného   súdu   žiada   o doručenie   uznesenia. Z doručenky vyplýva, že JUDr. D. D. uznesenie prevzal 11. augusta 2005.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 220/04).

„Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich v rozhodnutiach   o žiadostiach   obvineného   o prepustenie   z väzby.   Trvanie   dôvodného podozrenia,   že   obvinený   spáchal   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non   zákonnosti pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991, ale tiež III. ÚS 79/02).

Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí jestvovať po formálnej stránke uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   sa   vyžaduje   existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí jestvovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Napokon musí   byť   splnená   podmienka,   aby   orgány   činné   v trestnom   konaní   vo   veci   samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (I. ÚS 220/04).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na určitú špecifickosť tejto veci spočívajúcu v skutočnosti, že sťažovateľ bol vzatý do väzby jednak z dôvodu § 67 ods. 2 Trestného poriadku, teda preto, že je stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, a jednak z dôvodu § 67 ods.   1 písm. c) Trestného poriadku, teda preto že hrozí obava z pokračovania v trestnej činnosti. Pritom pre vzatie sťažovateľa do väzby by bol postačoval aj dôvod podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. To však neplatí v ďalšej fáze, teda v prípade väzby dlhšieho trvania, ako je tomu aj v prípade sťažovateľa. V danej fáze je podstatné, či existuje   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   ďalej   niektorý   z väzobných dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   Trestného   poriadku   a   napokon   okolnosť,   či   orgány   činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta jednak existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu (tým zároveň aj existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku), ako aj existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nenamieta teda, že vo veci samej sa nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené.   V namietaných   súvislostiach   dáva   dostatočne presvedčivé   odpovede,   ktoré   vo   svojom   súhrne   znamenajú, že   sťažovateľ   je   držaný   vo väzbe v súlade so zákonom a označeným článkom ústavy.

V súvislosti s otázkou, či je dané dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   hoci   rozsudok   krajského   súdu   bol v odvolacom konaní zrušený a trestná vec vrátená na ďalšie konanie, nevznikli tým žiadne pochybnosti o pretrvávajúcej existencii dôvodného podozrenia. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho   súdu   je   totiž   nepochybné,   že   dôvodné   podozrenie   trvá,   a to   vrátane kvalifikačného znaku, podľa ktorého mal byť čin spáchaný v rámci organizovanej skupiny. V ďalšom konaní je totiž potrebné iba lepšie zistiť skutkový stav ohľadne tejto otázky, ako aj ohľadom   množstva   a ceny drog.   Ústavný   súd považuje za dostatočne presvedčivý   aj záver najvyššieho súdu o existencii dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2005