znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 12   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6,   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a porušenia   práv   podľa   čl.   7   a čl.   17   Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 50/02, 6 Sž 96/02 z 30. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2003 doručená a 1. júna 2003 doplnená sťažnosť Ing. P. L., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   12   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie práv podľa čl. 7 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 50/02, 6 Sž 96/02 z 30. októbra 2002 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a z príloh, ktoré boli k tejto sťažnosti priložené, vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   z 13.   mája   2002   domáhal   na   najvyššom   súde preskúmania zákonnosti rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad“) vo veci patentu, konkrétne uznesenia úradu zo 16. novembra 2001 a z 13. marca 2002.

Uznesením   sp.   zn.   6   Sž   96/02   z 30.   septembra   2002   najvyšší   súd   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych   poplatkov a zamietol jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v uvedenom konaní pred najvyšším súdom. Zároveň sťažovateľovi určil povinnosť v lehote 7 dní predložiť plnú moc na zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom a zaplatiť 2 000 Sk z titulu súdnych poplatkov s poučením, že ak povinnosť nebude   v stanovenej   lehote   splnená,   najvyšší   súd   konanie   o preskúmanie   napadnutých rozhodnutí úradu v zmysle § 250a a § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastaví.

Sťažovateľ na uvedenú výzvu reagoval tak, že najvyššiemu súdu predložil plnú moc na zastupovanie,   nezaplatil však súdny poplatok, preto najvyšší súd podľa § 250d ods. 3 OSP uznesením z 30. októbra 2002 sp. zn. 6 Sž 50/02, 6 Sž 96/02 konanie zastavil.Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2002 boli porušené ním označené ustanovenia ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a všeobecnej deklarácie „najmä   diskriminačným   konaním   z hľadiska   postavenia   (nie   som   advokát) a majetku (nemám na právnika)“.

Sťažovateľ   najmä   na   základe   uvedených   relevantných   skutočností   navrhol,   aby ústavný súd „zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 50/02 a 6 Sž 96/02 zo dňa 30. októbra 2002 ako diskriminačné.

Sťažovateľ   súčasne   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

  II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie práv sťažovateľa garantovaných v čl. 12 a čl. 20 ústavy, v čl. 6, čl. 13 a v čl. 14 dohovoru, v čl. 1 dodatkového protokolu a v čl. 7 a v čl. 17 všeobecnej deklarácie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 50/02, 6 Sž 96/02 z 30. októbra 2002.

1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   základnou   námietkou   sťažovateľa   bolo   to,   že napadnuté uznesenie treba považovať za diskriminačné z hľadiska majetkového, pretože najvyšší súd požadoval od sťažovateľa zaplatenie súdneho poplatku v predmetnej veci.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že už podľa doterajšej jeho judikatúry   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci   súdu   o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o merite   návrhu.   To   znamená,   že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).

Podstatou sťažnosti v časti namietajúcej porušenie čl. 12 v spojení s čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   a   čl.   6 v spojení s čl. 14 dohovoru   je pritom   nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý v uznesení sp. zn. 6 Sž 50/02, 6 Sž 96/02   z 30.   októbra   2002   dospel   k záveru,   že „Súd   navrhovateľovi   uložil   povinnosť predložiť   plnú   moc   na   zastupovanie   advokátom   alebo   komerčným   právnikom   ako   aj zaplatenia súdneho poplatku a o následkoch nesplnenia uložených povinností bol poučený. Nakoľko navrhovateľ predložil súdu plnú moc na zastupovanie a nezaplatil súdny poplatok, predseda senátu zastavil konanie podľa § 250d ods. 3 OSP“. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok podmienok konania prináleží súdu, ktorý rozhoduje o merite veci, čo sa stalo aj v danom prípade. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa názoru ústavného súdu posúdenie predmetnej otázky zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je námietka porušenia čl. 12 a čl. 20 ústavy, čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26) a že nikdy nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33; vo veci Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl.; vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54). Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup najvyššieho súdu je ako taký porušením čl. 6 ods.   1 a čl. 14 dohovoru preto neobstojí jednak z dôvodu, že medzi aktívnym konaním súdu pri skúmaní, či boli splnené podmienky konania („zaoberaním sa otázkou zaplatenia súdneho poplatku”), a právom na spravodlivé, a teda nediskriminujúce súdne konanie nie je priama súvislosť,   a jednak   z   dôvodu,   že   takýto   postup   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za odopretie   prístupu   k   súdu.   Keďže   namietaný   postup   najvyššieho   súdu   nie   je   v   zmysle citovanej judikatúry ESĽP odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto práva z dôvodu diskriminácie založenej na majetku. Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi konaním napadnutého súdu, ktorým skúmal podmienky konania, a zákazom diskriminácie založenej na majetku podľa čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru je prima facie absencia relevantnej súvislosti.

Pokiaľ sťažovateľ predmetnou sťažnosťou namietal v danom kontexte aj porušenie čl.   13   dohovoru,   bolo   potrebné   v tejto   časti   jeho   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú taktiež pre absenciu relevantnej súvislosti.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov všeobecnej deklarácie je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov,   nemá   tento dokument   povahu   prameňa   práva   Slovenskej   republiky,   ale   len   povahu   politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta   porušenie   práva   priznaného   mu   medzinárodnou   zmluvou,   ktorá   nemá   povahu prameňa práva (II. ÚS 18/97). V tejto časti bolo treba odmietnuť sťažnosť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003