znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 175/2014-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. Č., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Vančom, A. Pietra 33, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 3 T 138/2012 zo 4. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Č. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená sťažnosť D. Č. zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Vančom, A. Pietra 33, Martin,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 138/2012 zo 4. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: „Na okresnom súde v Martine je voči mne vedené trestné konanie pre údajný trestný čin ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c/, Trest. Zákona, spis. zn. 3T/138/2012. Uznesením   sudcu   zo   dňa   04.   03.   2014   vykonanom   na   HP,   proti   ktorému   nie   je prípustná sťažnosť, resp. opravný prostriedok, mi bola zamietnutá žiadosť o predvolanie a umožnenie výsluchu svedka...

Podľa môjho presvedčenia, jedná sa o závažné svedectvo, ktoré môže zodpovedať veľmi   významné   otázky   a   pravdivé   odpovede   resp.   výsluch   daného   svedka   môže   byť rozhodujúci pre určenie preukázania mojej neviny v trestnom konaní. Jedná pri tom o veľmi ľahko zabezpečiteľný dôkaz...

Ja som o predvolanie svedka – policajta náležite... žiadal písomne podaním zo dňa 24. 02. 2014 a trval na jeho výsluchu aj prostredníctvom obhajcov na HP. Na výsluchu policajta trvali aj obhajcovia spoluobžalovaných...

Sudca resp. súd vykonanie závažného dôkazu, ktorý môže skutočne prispieť k asi najviac   k   objasneniu   celej   veci   a   zistenie   objektívnej   pravdy,   ale   podľa   môjho   názoru svojvoľne zamietol...

Ja na svojom výsluchu svedka vyslovene trvám a dovolávam sa svojho základného práva ako obžalovaný podľa čl. 6 ods. 3. písm. d/, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ v závere uvádza:„Žiadam   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   tejto   sťažnosti konštatoval, že Okresný súd Martin nepredvolaním svedka – policajta P. V., z OO PZ Sučany a neumožnením mi jeho výsluchu pred súdom, porušil moje právo podľa č. 6 ods. 3 písm. d/, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predpis č. 209/1992 Zb. v platnom znení, pričom zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, prikázal Okresnému   súdu   Martin   predvolať   a   umožniť   mi   vyslúchať   svedka   –   policajta   P.   V., služobne zaradeného OO PZ Sučany, pred súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vykonanie dôkazu – výsluchu svedka.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu,   na   ktorom   je   založená   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou právnych garancií ochrany práv a slobôd dotknutých osôb môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nie je prípustná sťažnosť, resp. opravný prostriedok.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   306   ods.   1   Trestného poriadku   opravným   prostriedkom   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   odvolanie. Sťažovateľ   tak   bude   mať   v   ďalších   štádiách   trestného   konania   k   dispozícii   právne prostriedky na účinnú obranu ním označeného práva, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy, a to bez ohľadu na to, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nie je prípustné odvolanie.

Za   týchto   okolností   by   prijatie   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   bolo v rozpore   s   princípom   subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014