znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 175/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   a   čl.   49   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 97/2012 z 24. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra   2012   doručená   sťažnosť   M.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   7   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa   čl. 36 ods.   1 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 23 To   97/2012   z 24.   septembra   2012   (ďalej   len  ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Partizánske (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 2 T 129/2011 z 5. marca 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, pretože „dňa 10. 12. 2010 v čase o 23,30 hod.   v P.,   časť   Š.,   na   ul...   pred   pohostinstvom   K.   po predchádzajúcej   slovnej roztržke udrel skleneným pohárom do oblasti ľavého ucha a ľavej spánkovej časti M. B., čím   obžalovaný   M.   Z.   spôsobil   M.   B.   tržno-zmliaždenú   ranu   na   lastúre   ľavej   ušnice, s reálnou dobou liečenia v trvaní 5 dní“, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba 12 mesiacov. O odvolaní sťažovateľa proti výroku o vine a treste tohto rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že toto ako nedôvodné zamietol.

3. Sťažovateľ v úvode sťažnosti poukazuje na skutkový stav veci, hodnotí jednotlivé dôkazy   vykonané   na   hlavnom   pojednávaní,   cituje   relevantné   ustanovenia   Trestného poriadku   a   odkazuje   na   vybranú   judikatúru   ústavného   súdu.   Zároveň   poukazuje aj na skutočnosť,   že druhý   účastník roztržky   M. B. bol   rovnako   trestne stíhaný, neskôr obžalovaný a aj odsúdený. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 88/2011 zo 7. decembra 2011 uznal M. B. vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,   pretože „dňa   10. 12. 2010   v   čase   o   23,30   hod.   v P.,   časť   Š.,   na   ul... pred pohostinstvom K. po predchádzajúcej slovnej roztržke viackrát udrel zovretou päsťou ruky do oblasti tváre M. Z., následkom čoho M. Z. spadol do kríkov a zostal dezorientovaný, pričom sa precitol až keď ho niekto dvíhal z kríkov, čím obžalovaný M. B. spôsobil M. Z. pomliaždenie hlavy v oblasti spánkovo temennej vľavo, pomliaždenie nosa so zlomeninou nosných   kostí,   pomliaždenie   ľavej   strany   tváre   s   krvným   výronom   pod   ľavou   očnicou, pomliaždenie v oblasti medzičlánkového zhybu 4. prsta ľavej ruky a zlomeninu prednej a zadnej steny čeľustnej dutiny s dobou liečenia a dobou obmedzenia obvyklého spôsobu života   v   trvaní   28   dní“,   za   čo   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba 12 mesiacov.

4. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ bližšie uviedol: «Už jednoduchým porovnaním opisov toho istého skutku, ako sú uvedené v rozsudku Okresného   súdu   Partizánske   2 T/88/2011   a   v   rozsudku   Okresného   súdu   Partizánske vydaného v predmetnej veci 2 T/129/2011 je zrejmé, že hoci išlo o jeden skutok, jeho popis a hodnotenie je podstatne rozdielne.

Je nesporné, že obe konania popísané v týchto rozsudkoch sa stali v tom istom čase, na tom istom mieste, medzi tými istými účastníkmi a za tých istých okolností. Tak, ako je popísaný   priebeh   skutkového   deja   v   jednom   aj   v   druhom   rozsudku,   neobsahuje konštatovanie preukázanej skutočnosti, a to konkrétne, v ktorom časovom momente malo vlastne dôjsť zo strany obž. Z. k údajnému úmyselnému použitiu pohára ako zbrane proti poškodenému.

V rozsudku 2 T 88/2011 (B.) súd konštatuje, že bola preukázaná predchádzajúca slovná roztržka medzi obžalovaným a poškodeným, a potom odsúdený B. viackrát udrel zovretou   päsťou   M.   Z.,   ktorý   v   dôsledku   toho   spadol   do kríkov,   zostal   dezorientovaný a precitol až po tom ako ho iní dvíhali z kríkov.

V prvostupňovom rozsudku proti M. Z. súd ako preukázaný priebeh skutkového deja opisuje tak, že v tom istom čase a na tom istom mieste za rovnakých podmienok, ktorými bola predchádzajúca slovná roztržka mal naopak, M. Z. udrieť M. B. skleneným pohárom do ľavej spánkovej časti.

Z uvedeného vyplýva, že odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o popise skutkového deja je vo vzťahu k takej istej časti už právoplatného rozsudku vo veci M. B., v skutočnosti nepreskúmateľný. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedený stav dvoch   rozsudkov,   rozdielne   hodnotiacich   priebeh   toho   istého   deja   je   v právnom   štáte neprípustný...

Ďalším pochybením súdu, majúcim bezprostredný vplyv na vydané rozhodnutie je, že súd   sa   vôbec   nezaoberal   otázkou   existencie   úmyslu,   konať   v   rámci   tohto   incidentu s akoukoľvek zbraňou. Záver súdu, že k výtržnosti došlo závažným konaním, a to s použitím zbrane   je   účelové   a   nepodložené.   Sťažovateľ   musí   konštatovať,   že   súd   svoje   tvrdenie, že „obžalovaný chcel použiť pohár na útok voči hlave poškodeného“ nepodložil jediným odkazom na vykonané dokazovanie.

Je pravdou, že sťažovateľ mal v ruke pohár, ale tento bol z časti naplnený pivom. Je iba zrejmé, že ak by sa niekto išiel biť a chcel na to použiť pohár ako zbraň, použil by prázdny pohár. Odvolací súd síce uvádza, že nie je dôležité, či sťažovateľ už šiel k M. B. s   úmyslom   použiť   pohár   ako   zbraň,   avšak   nijako   sa   nevysporiadal   s námietkou, že ani ďalšie použitie pohára nedokazuje úmysel použiť ho ako zbraň, skôr naopak, takýto úmysel vylučuje. Odvolací súd tieto námietky ignoroval a nijako sa s nimi nevysporiadal. Je pritom zrejmé, že ak by si sťažovateľ rozmyslel svoj pôvodný zámer dopiť pivo a počas   roztržky   s M.   B.   sa   rozhodol   použiť   pohár   ako   zbraň,   úder   by   viedol   tak, aby k úderu došlo najtvrdšou časťou pohára. V danom prípade však kontakt pohára s telom poškodeného bol v mieste, kde pohár je najtenší t. j. v jeho hornej časti. Išlo o pohár z tenkého skla ktoré je citlivé na náraz.

Rovnako je zrejmé, že ak by sťažovateľ mal úmysel „útočiť“ pohárom na M. B., tak po rozbití pohára, by jeho zostatok neodhodil, ale použil by ho na ďalší útok, takáto zbraň by napokon bola možno ešte účinnejšia. Takto však sťažovateľ nekonal. Naopak, pohár po jeho rozbití ihneď pustil.

Z popísaného konania sťažovateľa (pričom tento skutkový dej akceptovali aj súdy) nie je možné odvodiť a najmä nad rozumnú pochybnosť preukázať, že sťažovateľ konal s úmyslom použiť pohár ako zbraň...

Nemenej   významným   pochybením   oboch   všeobecných   súdov   je   nedostatočné odôvodnenie   ich   rozhodnutí   (tento   nedostatok   je   napokon   čiastočne   nerozlučne   spätý aj s vyššie uvedenými pochybeniami).

Základom skutkovej podstaty prečinu výtržníctva je práve dopustenie sa výtržnosti, prípadne hrubej neslušnosti. Prvostupňový súd uzavrel, že v danom prípade sa sťažovateľ dopustil výtržnosti tým, že narušil záujem spoločnosti na ochrane pokojného občianskeho spolužitia, keď na mieste verejnosti prístupnom napadol iného. Odvolací súd sa k otázke, či a v akom smere sa sťažovateľ dopustil výtržnosti alebo hrubej neslušnosti, nevyjadril. Sťažovateľ   má   za   to,   že   strohé   odôvodnenie   prvostupňového   súdu   a   absencia odôvodnenia   zo   strany   odvolacieho   súdu   majú   za   následok   nepreskúmateľnosť   oboch rozhodnutí.

Samotný   Trestný   zákon   definíciu   výtržnosti   nepozná,   avšak   súdna   prax, reprezentovaná   napr.   judikátom   NS   ČSR   č.   44/1990,   ustálila,   že   „výtržností   ve   smyslu ustanovení § 202 tr. zákona je jednaní, které závažným způsobem narušuje veřejný klid a pořádek a je pro ně typický zjevně neuctivý a neukázněný postoj pachatele k zásadám občanského   soužití,   jde   zpravidla   o   násilný   nebo   slovní   projev   takového   charakteru, že hrubě uráží, vzbuzuje obavy o bezpečnost zdraví, majetku nebo výrazně snižuje vážnost většího počtu osob současně přítomných". Aj v prípade citovaného rozhodnutia NS ČSR najvyšší súd konštatoval, že v danom prípade došlo k stretu iba medzi dvoma individuálne určenými   osobami   bez   toho,   aby   „přitom   došlo   k   urazení,   ohrožení,   popř.   obtěžování ostatních   hostů   přítomných   v   pohostinství".   V   tomto   ohľade   sú   oba   prípady   dokonca totožné.   Aj   v prejednávanej   veci   nešlo   o   narúšanie   verejného   poriadku   či   ohrozovanie väčšieho počtu osôb, práve naopak, za účelom diskusie sťažovateľ spolu s M. B. poodišli od stola a ostatného osadenstva a až následne došlo k potýčke...

Z   vyššie   uvedených   námietok   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že   pochybenia všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a právnom posúdení veci,   ktoré   svojou   podstatou   a   rozsahom   odôvodňujú   záver,   že   zo   strany   súdov   došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa. Posudzovanie dôkazov v rozpore s ich znením, a to   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   takéhoto   nelogického   postupu,   vychádzanie z neexistujúcich,   resp.   v   spise   sa   nenachádzajúcich   údajných   dôkazov,   neodôvodnené prenášanie dôkazného bremena, či subsumovanie zisteného skutkového stavu pod absolútne nevhodné   ustanovenia   právnych   predpisov,   sú   takými   pochybeniami   odvolacieho   súdu, ktoré napĺňajú znaky arbitrárnosti v rozhodovaní.»

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho označené práva boli porušené, uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Rovnakú záruku obsahuje aj čl. 39 listiny.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu

Podľa   čl.   7   ods.   1   a   2   dohovoru   nikoho   nemožno   odsúdiť   za   konanie   alebo opomenutie,   ktoré   v   čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa   vnútroštátneho   alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo   možné   uložiť   v   čase   spáchania   trestného   činu.   Tento   článok   nebráni   súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   tohto   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

10. K sťažnostným námietkam sťažovateľa týkajúcim sa tvrdeného porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahová stránka jeho námietok je v podstatných častiach subsumovateľná pod   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   –   rozhodnutie   je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Sťažovateľ totiž v podstatnom namieta

(i)   právnu   kvalifikáciu   zisteného   skutku   ako   prečinu   výtržníctva,   čo   podľa   jeho názoru   v   danom   prípade   vychádzajúc   z   dovtedajšej   judikatúry   všeobecných   súdov neprichádzalo do úvahy, a

(ii)   právnu   kvalifikáciu   zisteného   skutku   ako   spáchaného   závažnejším   spôsobom konania – so zbraňou, kde poukazuje na absenciu úmyslu použiť sklenený pohár od piva ako zbraň.

11. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy.   Keďže   proti   napadnutému   uzneseniu krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   je   možné   zo   sťažovateľom   tvrdených   pochybení podať   dovolanie   (§   371   Trestného   poriadku),   právomoc   poskytnúť ochranu   označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013