znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 175/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., B., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A.,   s.   r.   o.,   T.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   D.   A.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 67/2010 z 29. septembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 49/2010 z 18. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená   sťažnosť   Ľ.   G.,   B.,   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou JUDr. A., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 67/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 49/2010 z 18. januára 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný výmer   číslo:   643/230/39849/09/Skov   zo   dňa   07.   10.   2009,   ktorým   bol   vyrubený sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 vo výške 7 215,22 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol nadriadený   orgán   a   to   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím   číslo:   1/226/17083- 36748/2010/990565-r   zo   dňa   24.   5.   2010,   ktorým   zmenil   rozhodnutie   prvostupňového správneho orgánu tak, že daňovú povinnosť zmenil na výšku 6 473,24 €. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S/67/2010 zo dňa 29. 09. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Sžf 49/2010 zo dňa 18. 1. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu (ďalej všetky spolu ako „rozhodnutia“).».

Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené jeho právo vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej povinnosti   došlo   k   ukráteniu   majetku   sťažovateľa.   Správca   dane   pri   výkone   daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na to, aby si preveril,   či   účtovné   doklady   o   zdaniteľných   plneniach   sú   zaúčtované   v   účtovníctve dodávateľa   sťažovateľa,   iba   jedenkrát   predvolal   súčasného   konateľa   dodávateľa sťažovateľa,   ktorý   sľúbil   správcovi   dane,   že   mu   dodá   požadované   doklady,   avšak   tieto nedodal.   Napriek   tomu   pre   preverenie   skutočnosti,   či   sú   účtovné   doklady   o   sporných zdaniteľných obchodoch medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom nič viac správca dane nevykonal, uspokojil sa len skonštatovaním, že dodávateľ sťažovateľa požadované doklady nedodal správcovi dane a pritom sťažovateľ nemôže suplovať činnosť štátneho orgánu, keďže   nemá   žiadny   právny   prostriedok   na   vynútenie   si   splnenia   povinnosti   predložiť účtovné doklady o zdaniteľných obchodoch svojím dodávateľom, aby bolo preukázané, že tieto dodávateľ sťažovateľa zaúčtoval. Z dôvodu, že súčasný konateľ spol. J. s. r. o. sa vyhýba správcovi dane a nespolupracuje s ním (čo za daného stavu neviedlo k osvedčeniu tvrdenia o reálnom dodaní tovaru spol. J. s. r. o.), nemôže byť postihovaný sťažovateľ tak, že mu je vyrubená daňová povinnosť, ktorá zasahuje do majetkových práv sťažovateľa. V konaní   pred   prvostupňovým   súdom   správca   dane   tvrdil,   že   sťažovateľ   bol   telefonicky upovedomený   o   termíne   ústneho   pojednávania   so   svedkom   O.   S.   Toto   tvrdenie   nie   je pravdivé,   O   tomto   ústnom   pojednávaní   neupovedomil   správca   dane   sťažovateľa   ani písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ dal správcovi dane podnet   na   predvolanie   tohto   svedka,   aby   potvrdil   existenciu   obchodne]   dohody   medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť prítomný pri svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Správca dane tiež uviedol, že z vyjadrenia svedka O. S. nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach – pre odberateľov K. a H. došlo   k   dodaniu   tovaru   dohodnutým   spôsobom,   ktorý   dostatočne   v   konaní   pred   súdom vysvetlil   sťažovateľ   a   teda   že   sťažovateľ   bol   priamym   dodávateľom   konečnému odberateľovi. Sťažovateľ uvádza, že z tejto svedeckej výpovede táto skutočnosť nevyplynula, pretože sa na to správca dane neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže nevedel   o   termíne   svedeckej   výpovede   tohto   svedka.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   správca   dane pochybil, keď mu znemožnil účasť na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene mu tak odňal zákonné právo v zmysle ust. § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. Už len toto samotné pochybenie správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane pre jeho nezákonnosť.   Sťažovateľ   dostatočne   vysvetlil   podstatu   obchodnej   dohody medzi ním a dodávateľom R. a existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ navrhoval výsluch svedka O. S. pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré odberatelia K. a H. nepotvrdili nákup okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola poskytnutá 5% zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5% zľavu),   tento   postup   potvrdil   aj   svedok   O.   S.,   títo   odberatelia   uskutočnili   objednávku v kancelárii   S.,   kde   im   O.   S.   ponúkol,   že   ak   chcú   5%   zľavu,   tak   im   okná   musí   dodať sťažovateľ,   čo   aj   využili.   Skutočnosť,   že   si   konkrétne   títo   2   odberatelia   nepamätajú podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto nepotvrdili odber okien od sťažovateľa, avšak   iní   18   odberatelia   sťažovateľa   z   rovnakého   obdobia,   u   ktorých   správca   dane preveroval   tiež   dodanie   okien   od   sťažovateľa,   potvrdili   dodanie   okien   od   sťažovateľa, nemôže   predsa   vyvodiť   záver   správcu   dane,   že   tieto   okná   sťažovateľ   nepoužil   na podnikanie. Rovnako tak sa nestotožňujeme s odôvodnením prvostupňového súdu podľa ktorého   v prípade   absencie   vedomostí   štatutárneho   orgánu   o   spolupráci   s   obchodnými partnermi,   tak   ide   o   výkon   práva   na   podnikanie,   ktoré   nepožíva   právnu   ochranu. Namietame, že v takomto prípade podľa nášho názoru nejde o absenciu vedomostí, ale o fakt,   že   si   vtedajší   konateľ   nepamätal   na   podrobnosti   jedného   z   viacerých   obchodov uskutočnených   v   čase   minulom.   Je   pravdepodobné,   že   tieto   podrobnosti   by   si   vtedajší konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy J. s. r. o., avšak toto účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže nim disponuje súčasný konateľ, ktorý to správcovi dane nepoprel. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo. Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. má správca dane povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Sťažovateľ tvrdí, že dostatočne preukázal, že mu tovar dodal dodávateľ spol. J. s. r. o. a tento ďalej dodal konečným odberateľom S., L., J., pričom títo odberatelia sťažovateľa potvrdili odber tovaru od sťažovateľa, ktorý sťažovateľ odobral od spol. J. s. r. o. a vznikol mu nárok na odpočet dane, keďže splnil všetky podmienky uvedené v ust. § 46 ods. 1, 2 zákona o DPH.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že napadnutými rozhodnutiami „bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a preto navrhujeme, aby Ústavný súd zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžf 49/2010 zo dňa 18. 1. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu.

A.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, ktoré aj podal a najvyšší súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, v   ktorom   uvedený   súd   v   rozpore   s   príslušnými ustanoveniami zákona č.   511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   a   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov   odobril   postup   a   závery   daňových   orgánov   konajúcich   vo   veci sťažovateľa,   ktoré   vo   svojich   rozhodnutiach   nevychádzali „zo   spoľahlivo   zisteného skutkového stavu“.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07,   III.   ÚS   218/07,   III.   ÚS   70/08),   ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplývalo   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný), a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo   urobené   v   zrejmom   omyle,   či   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   alebo popierajúce   zmysel   interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem,   a   konštatuje,   že uvedené rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.   Ústavný   súd   v   takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a   ani   oprávnenie   na prehodnocovanie   záveru   všeobecného   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto   podľa   názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok.   Ústavný   súd vo svojej   judikatúre   zdôraznil,   že   všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplýva z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   v   postupe   a   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   porušenie základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť porušenia jeho základného práva vlastniť majetok (I. ÚS 372/06), keďže ústavný súd je viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nemohol konať nad rámec zákonnej úpravy.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011