znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 175/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. F., K.-M., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf/84/2008 zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. F. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára 2009 doručená sťažnosť Ing. M. F., K.-M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 84/2008 zo 4. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice II (ďalej   len   „daňový   úrad“)   v dodatočnom   platobnom   výmere   č.   696/230/69384/07/Ball z 29. októbra   2007   (ďalej   len   „dodatočný   platobný   výmer“)   určil   sťažovateľovi   daň z pridanej   hodnoty   v sume   635 340 Sk   z dôvodu,   že   neboli   splnené   podmienky   pre oslobodenie   od   dane   z pridanej   hodnoty   podľa   §   37   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o dani   z pridanej   hodnoty“).   Z dodatočného   platobného   výmeru   vyplýva: „Sťažovateľ v decembri 2003 deklaroval vývoz osobného motorového vozidla na U. Na faktúre... ako odberateľ vozidla, ako aj na vývoznom JCD... ako príjemca tovaru, je uvedené Embassy of the Slovac republic, Ľ. H., Husband of the Official,... K, U. (Veľvyslanectvo SR na U., Ľ. H., manžel úradníka....). Ministerstvo zahraničných vecí SR na dopyt colného úradu   uviedlo,   že   zastupiteľský   úrad   v K.   nebol   vlastníkom   vozidla   a   ani   odberateľom tovaru. Pani H. nebola vysielaná prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí SR, ale Ministerstvom   hospodárstva   SR,   a teda   Ľ.   H.   nemohol   byť   posudzovaný   ako   manžel úradníka veľvyslanectva SR. Ing. H. predložil potvrdenie, v ktorom Veľvyslanectvo SR na U. potvrdzuje, že motorové vozidlo bolo registrované pri zastupiteľskom úrade na U. a bolo v osobnom   vlastníctve   Ing.   H.   Odberateľom   (kupujúcim)   bol   Ing.   H.,   ktorý   je   v   zmysle colného   zákona   slovenskou   osobou.   Faktúra   bola   uhradená   v   hotovosti   priamo u sťažovateľa, a teda sťažovateľ nemal podľa § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. doklad o platbe zo zahraničia. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru do   zahraničia   je   oslobodený   od   dane   u   toho   platiteľa,   ktorý   je   predávajúci   vo   vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Sťažovateľ nebol vo vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí, pretože Veľvyslanectvo SR na   U.,   ktoré   je   organizačnou   zložkou   Ministerstva   zahraničných   vecí   SR   nepotvrdilo vlastníctvo k vozidlu a jeho kúpu.“

Proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. I/223/2004-14149/2008/992517-r z 1. februára 2008 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) tak, že dodatočný platobný výmer potvrdilo.

Sťažovateľ sa žalobou z 19. februára 2008 podanou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   daňového riaditeľstva.

Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S 25/2008-33 z 28. mája 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 84/2008 zo 4. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ uvádza, že «... mal povinnosť preukázať vývoz tovaru do zahraničia, ako aj to, že ako predávajúci bol vo vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U., ako organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí...

Podľa ustanovenia § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru preukazuje platiteľ písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup potvrdený colným orgánom...

Podľa ustanovenia druhej vety § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. na požiadanie daňového   úradu   je   platiteľ   povinný   preukázať   vývoz   tovaru   aj   iným   dokladom,   najmä dokladom o preprave tovaru do zahraničia, dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar.   V   daných   dokladoch,   na   rozdiel   od   písomného   colného   vyhlásenia sa nejedná o obligatórne,   ale   len   o   fakultatívne   doklady,   ktorými   sa   sekundárne   popri   písomnom colnom   vyhlásení   preukazuje   vývoz   tovaru...   Ak   by   sťažovateľ   vývoz   tovaru   preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom je výstup potvrdený colným orgánom, ale nedisponoval by dokladom o preprave tovaru do zahraničia (napr. zabezpečoval odberateľ) alebo dokladom o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar (napr. faktúra   nebola   uhradená),   potom   by   správca   dane   nemohol   bez   iného   prijať   záver,   že nesplnil   svoju   dôkaznú   povinnosť.   Tieto   fakultatívne   doklady   daňové   orgány   spravidla požadujú vtedy, ak sú pochybnosti o vývoze tovaru. V danom prípade takéto pochybnosti neboli, Ing. H. vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu, v ktorom bol výstup potvrdený colným orgánom, a ak by aj za tovar nezaplatil, splnil by svoju dôkaznú povinnosť. Z uvedeného dôvodu, sťažovateľ nepovažuje za potrebné ďalej analyzovať veľmi nejasný pojem „doklad o platbe zo zahraničia za vyvezený tovar“ uvedený v ustanovení § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z...

Sťažovateľ vývoz tovaru preukázal písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do režimu vývozu, v ktorom bol výstup tovaru do zahraničia potvrdený colným orgánom, a teda splnil si svoju dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z...

Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. vývoz tovaru do zahraničia je oslobodený od dane u toho platiteľa, ktorý je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Zo znenia uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že akcent sa pripisuje osobe platiteľa (u toho platiteľa, ktorý...). Zákon vzťah predávajúceho k organizačnej zložke bližšie konkretizuje, neuvádza o aký právny vzťah sa musí jednať. Daňové   orgány   a   všeobecné   súdy   na   základe   skutočnosti,   že Veľvyslanectvo   SR   na   U. nebolo vlastníkom vozidla dospeli k záveru, že sa mohlo jednať len o vzťah kúpnopredajný. Takéto reštriktívne ponímanie nezohľadňuje postavenie Ing. H., ako osoby podliehajúcej Viedenskému dohovoru a z neho vyplývajúceho vzťahu k Veľvyslanectvu SR na U. Takýto výklad   v   konečnom   dôsledku   vytvára   situáciu,   ako   keby   žiadny   vzťah   sťažovateľa prostredníctvom kupujúceho s organizačnou zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí neexistoval...

Ustanovenie   §   37   ods.   3   zákona   č.   289/1995   Z.   z.   nekonkretizuje   vzťah predávajúceho k organizačnej zložke tuzemskej osoby   umiestnenej v zahraničí   a   nie   je možné vylúčiť, že pre účely oslobodenia od dane to môže byť aj vzťah prostredníctvom kupujúceho,   ako   osoby   podliehajúcej   Viedenskému   dohovoru   a   z   neho   vyplývajúceho postavenia k Veľvyslanectvu SR na U...

Sťažovateľ   zákonným   spôsobom   preukázal   vývoz   tovaru...   Daňové   orgány a všeobecné súdy v rozpore so znením § 37 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. podmienku vzťahu   k   zahraničnej   osobe   zúžili   len   na   vzťah   kúpnopredajný.   Pokiaľ   postup   použitý dotknutými daňovými orgánmi nie je upravený jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom vo všeobecne   záväznej   právnej   norme,   nemožno   ho   považovať   za   postup   zákonný,   a   teda dovolený... Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku č. 3 Sžf/84/2008 sú arbitrárne, z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 3 Sžf/84/2008 zo 4. decembra 2008 porušil základné právo Ing. M. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3 Sžf/84/2007 (správne má byť 3 Sžf/84/2008,   pozn.) zo 4.   decembra 2008   sa   zrušuje   a vec   vracia na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   označených   práv konečným   rozhodnutím   vo   veci   jeho   žaloby   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia daňového   úradu   č.   696/230/69384/07/Ball   z 29.   októbra   2007   a rozhodnutia   daňového riaditeľstva   sp. zn.   I/223/2004-14149/2008/992517-r   z 1.   februára   2008,   t. j.   rozsudkom najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného porušenia   jeho základných   práv   a slobôd   spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých   v napádanom   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   podľa   sťažovateľa arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl. 142   ods. 1,   čl. 124   a čl. 127   ods. 1   ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať,   či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci   ústavného   súdu   v konaní podľa   čl. 127   ústavy   však   patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom   prípade   ústavný   súd   považuje sťažnosti   za   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená,   že   už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   vyplývajúcich   z čl. 6   dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   je   zásadnou   otázkou   posúdenie   splnenia podmienok oslobodenia od dane z pridanej hodnoty podľa § 37 zákona o dani z pridanej hodnoty v prípade vývozu tovaru do zahraničia sťažovateľom. Úlohou ústavného súdu bolo skúmať, či v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, aké skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sfž 84/2008 a zároveň, či neboli relevantné ustanovenia zákona o dani z pridanej hodnoty aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Sfž 84/2008 uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Dôvody   uvedené   v   odôvodnení rozsudku považuje za vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobca v prvom rade v rámci daňového konania nepredložil iné dôkazy ako daňové doklady, z ktorých vyplýva, že cenu predmetného motorového vozidla vyúčtoval faktúrou...   odberateľovi   Ľ.   H.,   Embassy   of   the   Slovac   Republic,   manžel   úradníčky.   Z vykonaného dokazovania tiež vyplynul jednoznačný záver, že Ministerstvo zahraničných veci Slovenskej republiky, ani Veľvyslanectvo Slovenskej republiky na U., neboli vlastníkmi ani objednávateľmi predmetného vozidla.

Z   tohto   dôvodu   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že   prišlo   k   nesprávnemu   označeniu odberateľa v predmetnom daňovom doklade č. 11001142 zo dňa 08. 12. 2003, pretože kupujúcim   a   odberateľom   predmetného   vozidla   bol   slovenský   občan,   manžel   úradníčky pracujúcej na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky na U. a nie samotný zastupiteľský úrad. Kúpna cena za vozidlo bola vyplatená v hotovosti na území Slovenskej republiky, nešlo   o   platbu   zo   zahraničia,   resp,   o   platbu   organizačnej   zložky   tuzemskej   osoby umiestnenej v zahraničí resp, zahraničnej osoby.

Z článku 49 vyhlášky č. 32/1969 Zb. o Viedenskom dohovore o konzulárnych stykoch, vyplýva, že konzulárni úradníci a konzulárni úradní zamestnanci a ich rodinní príslušníci, žijúci s nimi v spoločnej domácnosti, sú oslobodení od všetkých daní a poplatkov, a to osobných, alebo vecných, celoštátnych, oblastných alebo miestnych, s výnimkou nepriamych daní, ktoré bývajú obvykle zahrnuté do ceny tovaru alebo služieb (písm. a/ ods. I článok 49 citovaného dohovoru).

Viedenský dohovor na predmetný prípad nebolo možné aplikovať, keďže sa vzťahuje na   právne   vzťahy   konzulárnych   úradníkov   a   ďalších   osôb,   vznikajúce   na   území   tretích štátov,   teda   v   mieste,   v   ktorom   uvedené   osoby   vykonávajú   diplomatickú   službu.   Je   ale potrebné zdôrazniť, že ani Viedenský dohovor neumožňuje oslobodenie uvedenej kategórie osôb od nepriamych daní.

S poukazom na ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. odvolací súd konštatuje, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých vyúčtovanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. V tomto prípade je nesporné, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol,   nepredložil   žiadne   relevantné   doklady,   ktorými   by   preukázal,   že   plnenie vyúčtované vo faktúre v daňovom doklade... za predaj motorového vozidla zn. BMW 730d, na ktorom bol deklarovaný ako odberateľ Ambasáda Slovenskej republiky Ľ. H., manžel úradníčky, bol reálnym odberateľom Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky a nie Ľ. H. Pokiaľ žalobca predával predmetné vozidlo Zastupiteľskému úradu SR, mal o tom predložiť v rámci administratívneho konania doklady, najmä mal preukázať s akou osobou o predaji automobilu zastupiteľskému úradu rokoval. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatvoril s Ľ. H., tento nebol pracovníkom Zastupiteľstva SR na U., bol len manželom úradníčky. Z tohto možno vysloviť   záver,   že nebol oprávnenou   osobou   na konanie za zastupiteľský úrad,   teda   za organizačnú tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí. Rovnako v konaní nenavrhol vykonať konkrétne dokazovanie, ani neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by malo byť v tomto prípade porušené a to vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedeným v odvolaní, najmä vo   veci   zisťovania   mechanizmu   zabezpečovania   automobilov   pre   pracovníkov diplomatického protokolu a ich rodinných príslušníkov.

V tomto prípade vydali daňové orgány zákonné rozhodnutia a krajský súd rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol, pretože zákon o dani z pridanej hodnoty v § 37 ods. 3 upravuje podmienky oslobodenia od dane v prípade vývozu tovaru do zahraničia tak že oslobodený je ten platiteľ, ktorý je predávajúci vo vzťahu k zahraničnej osobe alebo, ktorý je predávajúci vo vzťahu k organizačnej zložke tuzemskej osoby umiestnenej v zahraničí, avšak žalobca v konaní nepreukázal, že by vývoz tovaru realizoval pre niektorú z uvedených osôb.   Keďže   výnimky   musia   byť   v   zákone   formulované   explicitne,   odvolací   súd   dospel k záveru, že žalobcovi pri vývoze predmetného vozidla nevzniklo právo na oslobodenie od dane pri vývoze tovaru a preto správca dane postupoval zákonne, keď vydal preskúmavané rozhodnutie zo dňa 29. 10. 2007.“

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu, s prihliadnutím   na obsah   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   bol   v odvolacom   konaní preskúmavaný, dospel ústavný súd k záveru, že záver najvyššieho súdu o tom, že sťažovateľ nesplnil podmienky pre oslobodenie od dani z pridanej hodnoty vyžadované § 37 zákona o dani   z pridanej   hodnoty,   je   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   najvyšší   súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou krajského súdu a jeho závery možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za udržateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonný obsah právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   pripojených   (vrátane   na   vec   sa   vzťahujúcich rozhodnutí   daňových   orgánov,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ako   aj   relevantných podaní   sťažovateľa)   vyplýva,   že   sťažovateľom   napádané   rozhodnutia   daňového   úradu a daňového riaditeľstva, boli na základe žaloby sťažovateľa z 19. februára 2008 podrobené dvojinštančnej súdnej kontrole.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Nad   rámec   tohto   odôvodnenia ústavný   súd   poukazuje   na   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   právo   na   spravodlivý proces   neznačí   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (II.   ÚS   3/97, II. ÚS 173/07).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a preto ju ústavný súd z toho dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009