znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 175/06- 27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. Z., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 81/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 81/02 p o r u š i l základné právo P.   Z. na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručené   v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   81/02 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. P. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. Z. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 102 Sk (slovom desaťtisícstodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. S. J., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 16. mája   2006   č.   k.   I.   ÚS   175/06-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. Z., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 81/02.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   na   okresnom   súde 27. novembra   2002   sa   sťažovateľ   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Ct   81/02   domáha ochrany osobnosti a s tým súvisiacej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk, ktorá   mu   mala   vzniknúť   neoprávneným   zásahom   do   jeho   osobnostných   práv   konaním žalovaného – P., a. s., ktorý v periodickej tlači zverejnil o sťažovateľovi údajne nepravdivé informácie. Podľa sťažovateľa okresný súd koná v jeho veci bezdôvodne so zbytočnými prieťahmi, čím sa neustále predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľ,   okrem   popisu   procesných   úkonov   v predmetnom   konaní,   v sťažnosti ďalej uviedol:

„(...)Konanie doposiaľ trvá 4 roky a 3 mesiace. (...)

V súhrne možno správanie sťažovateľa hodnotiť ako také, ktoré neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu celkovej doterajšej doby konania. (...)

Pokiaľ   ide   o   postup   Okresného   súdu   Bratislava III v   posudzovanom   konaní,   z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že súd bol v spore sťažovateľa málo činný. Za všetko hovorí fakt, že do dnešného dňa, 4 rokov a 3 mesiacoch po podaní žaloby, nebolo vo veci vydané meritórne rozhodnutie, bez ktorého nemožno hovoriť o zabezpečení právnej istoty vo vzťahu sťažovateľa a odporkyne. (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III,   pod sp. zn. 15 Ct 81/02.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 81/02 konal bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd priznáva P. Z. primerané finančné zadosťučinenie v sume 60.000,- Sk. Okresnému   súdu   Bratislava   III   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 60.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia (...).

Podľa § 31a zákona č. 38/1993 Z.   z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   (...)   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   - JUDr. S. J., (...)“.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. T. M. listom sp. zn. Spr. 3400/2006 z 21.   júna   2006   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 30. júna 2006.

2.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „(...) K jednotlivým úkonom popísaným v sťažnosti nemám pripomienky. Poukazujem však   na   tú   skutočnosť,   že   podmienkou   začatia   konania   vo   veci   je   zaplatenie   súdneho poplatku. Žalobca napriek tomu, že podal žalobu dňa 27. 1. 2002 súdny poplatok zaplatil až dňa   24.   1.   2005.   Následne   úpravou   sudcu   zo   dňa   8.   2.   2005   bol   vytýčený   termín pojednávania   na   deň   6.   4.   2005.   V   daný   termín   sa   meritórne   nepojednávalo,   nakoľko samotní   účastníci   konania   žiadali   o   odročenie   pojednávania   z   dôvodu   eventuálnej mimosúdnej dohody. Z tohto dôvodu bol termín odročený na 8. 6. 2005. Rovnako dňa 8. 6. 2005 zástupcovia účastníkov konania požiadali o odročenie z dôvodu možnosti uzavretia mimosúdnej   dohody.   Bezprostredne   po   termíne   tohto   pojednávania   i   zástupca   odporcu listom zo dňa 24. 6. 2005 súdu oznámil návrh na uzavretie mimosúdnej dohody. Vzhľadom k tomu, že k uzavretiu mimosúdnej dohody neprišlo, súd vytýčil úpravou zo dňa 5. 4. 2006 ďalší termín pojednávania na 17. 5. 2006. V uvedený termín bolo otvorené pojednávanie vo veci, bolo vykonané dokazovanie a následne bolo odročené pojednávanie na deň 29. 9. 2006 za účelom vypočutia svedkov.

Mám za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a to z toho dôvodu, že napriek podanej žalobe v novembri 2002 navrhovateľ zaplatil súdny poplatok až v januári 2005 a na prvých dvoch   vytýčených   termínoch   pojednávania,   napriek   tomu,   že   od   údajného   zásahu   do ochrany osobnosti sťažovateľa došlo v roku 2002 zástupcovia účastníkov konania žiadali odročenie   termínov   pojednávania   z   dôvodov   eventuálneho   mimosúdneho   vysporiadania veci, keď na vysporiadanie veci mali dostatok časového priestoru pred vytýčením termínu pojednávania. Súd akceptoval tieto návrhy, ktoré boli dané i zo strany právneho zástupcu sťažovateľa a nemožno následne tento jeho postup kvalifikovať zo strany sťažovateľa ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

„Sťažovateľ sa obrátil so žalobou na súd dna 27. 11. 2002 (...). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku, datovaná 20. 12. 2004 mu bola doručená až 10. 01. 2005 s tým, aby sťažovateľ zaplatil súdny poplatok vo výške 52.000,- Sk do 15 dní od doručenia výzvy. Sťažovateľ uhradil súdny poplatok dňa 20. 01. 2005 (teda v súlade s výzvou) a potvrdenie zaslal bezodkladne na súd. Z vyššie uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia okresného súdu k vzniknutým prieťahom v konaní. Ak by súd postupoval v danej veci bez zbytočných prieťahov, výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý nebol zaplatený pri podaní návrhu, mal zaslať sťažovateľovi bezodkladne po podaní žaloby. Ak by na ňu sťažovateľ nereagoval, resp. ak by súdny poplatok neuhradil, súd by konanie vo veci zastavil. Súd mal po podaní žaloby a nie až s odstupom vyše dvoch rokov skúmať, či sú splnené podmienky na začatie konania vo veci, vrátane zaplatenia súdneho poplatku. Keďže súdny poplatok zaplatený nebol, súd mal sťažovateľa vyzvať. Tým, že tak učinil až s odstupom vyše dvoch rokov, vznikli prieťahy v konaní, za ktoré zodpovedá Okresný súd Bratislava III. (...)

Ešte pred zaslaním výzvy na uhradenie súdneho poplatku sa sťažovateľ opakovane obracal na súd so žiadosťami o vytýčenie termínu pojednávania, čím prejavil svoj záujem, aby sa vo veci konalo.

Sťažovateľ sa obrátil na Okresný súd Bratislava III aj v ďalších dvoch veciach, sp. zn. 15 Ct 79/02 a 15 Ct 80/02. Všetky veci prejednáva jeden sudca, ktorý vytýčil na deň 06. 04. 2005 tri pojednávania. Konanie sp. zn. 15 Ct 81/02 sa malo konať ako posledné, o 12.30 (predchádzajúce sa konali o 8.30 resp. 10.30 hod). (...)

Na rozdiel od prvých dvoch pojednávaní, ktoré sa konali doobeda, a v ktorých súd vypočul aj sťažovateľa bývajúceho prevažne v Španielsku, v predmetnom konaní právny zástupca protistrany predniesol návrh na mimosúdne rokovanie. Sťažovateľ mal záujem, aby bol ako účastník konania vypočutý aj v tomto konaní, no súdu vyhovovalo odročiť pojednávanie a vyzval sťažovateľa rokovať o mimosúdnom urovnaní sporu. To bol dôvod odročenia daného pojednávania bez vypočutia účastníkov konania.

Prieťahy v súdnom konaní pokračovali aj v období od 08.06. 2005 do 17. 05. 2006, teda v období medzi dvoma za sebou nasledujúcimi pojednávaniami, ktoré sa uskutočnili s odstupom skoro jedného roka. Pojednávanie zo dňa 17. 05. 2006 sa uskutočnilo až pod vplyvom   toho,   že   sa   sťažovateľ   obrátil   na   Ústavný   súd   SR   so   sťažnosťou   na   prieťahy v konaní.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   zotrvávam   v   plnom   rozsahu   na   podanej   sťažnosti, pretože nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 15 Ct 81/02 došlo k porušeniu práv sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 Ct 81/02:

- 27. november 2002 – žalobou podanou na okresnom súde sa sťažovateľ domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku zásahu do jeho osobnostných   práv   žalovaným,   ktorý   o osobe   sťažovateľa   zverejnil   v tlači   údajne nepravdivé informácie;

- 13. máj 2003 – právny zástupca sťažovateľa žiadal, aby zákonný sudca okresného súdu vypočul sťažovateľa mimo pojednávania v čase, keď sa sťažovateľ mal od 21. do 22. mája 2003   zdržiavať   v Slovenskej   republike,   pretože   inak   sa   sťažovateľ   dlhodobo   zdržiava v zahraničí;

- 28. september 2004 – právny zástupca sťažovateľa urgoval pokračovanie konania a žiadal nariadiť vo veci pojednávanie;

- 22. november 2004 – okresný súd zaslal spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol, ktorý súd je miestne príslušný na konanie o žalobe sťažovateľa, ktorý nemal bydlisko v Slovenskej republike;

- 30. november 2004 – spis bol doručený najvyššiemu súdu;

- 7. december 2004 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndc 218/2004 rozhodol, že o žalobe sťažovateľa bude ďalej konať okresný súd;

- 15. december 2004 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 16. december 2004 – právny zástupca sťažovateľa urgoval pokračovanie konania a žiadal nariadiť pojednávanie;

- 20. december 2004 – okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobný návrh;

- 20. január 2005 – sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za návrh;

- 24.   január 2005 -   právny   zástupca   sťažovateľa   urgoval   pokračovanie   konania a žiadal nariadiť pojednávanie;

- 7. február 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 6. apríl 2005 a súčasne vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe;

- 16. marec 2005 – žalovaný sa vyjadril k žalobe;

- 6. apríl 2005 – pojednávanie bolo odročené na 8. jún 2005 s tým, že účastníci sa pokúsia o mimosúdne urovnanie sporu;

- 14.   apríl   2005   –   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu,   že   nedošlo k uzavretiu mimosúdnej dohody;

- 6. jún 2005 – právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniam žalovaného;

- 8.   jún 2005 – pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci sa   pokúsia o zmierlivé riešenie sporu a v prípade, že medzi účastníkmi nedôjde k dohode, okresný súd nariadi pojednávanie po presťahovaní sa okresného súdu do nových priestorov;

- 4.   október   2005   –   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   okresný   súd,   aby   nariadil pojednávanie,   pretože   nedošlo   k mimosúdnemu   urovnaniu   sporu   a okresný   súd   bol   už presťahovaný;

- 31. marec 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 17. máj 2006;

- 17. máj 2006 – po vypočutí účastníkov bolo pojednávanie odročené na 29. september 2006 za účelom predvolania svedkov;

- 30. máj 2006 – žalovaný oznámil okresnému súdu adresy svedkov.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 81/02 o žalobe sťažovateľa na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je ochrana osobnosti, t. j. ide o konanie, výsledok ktorého má osobitný význam pre jeho navrhovateľa (v tomto prípade sťažovateľa), pretože sa priamo týka   jeho osobného statusu   a táto povaha veci   si   preto vyžaduje osobitnú   starostlivosť všeobecného súdu, aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 10/03, I. ÚS 100/03, I. ÚS 158/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o ochrane   osobnosti   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s náročným zisťovaním   skutkového   stavu.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadaného   konania   pred okresným   súdom   (doposiaľ   viac   ako   3   roky   a 7   mesiacov),   však   ústavný   súd   nemôže pripísať   na   vrub   faktickej   alebo   právnej   náročnosti   prerokovávanej   veci.   Napokon   ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci treba poukázať na to, že základom obrany okresného súdu proti námietkam sťažovateľa o porušení   označených   základných   práv   bolo   to,   že   poukázal „na   tú   skutočnosť,   že podmienkou začatia konania vo veci je zaplatenie súdneho poplatku. Žalobca napriek tomu, že podal žalobu dňa 27. 1. 2002 súdny poplatok zaplatil až dňa 24. 1. 2005“.

Je skutočnosťou, tak ako to ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu, že sťažovateľ súdny   poplatok   na   výzvu   súdu   z   20.   decembra   2004   zaplatil   až   20.   januára   2005. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si neplnil riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva. A fortiori musel ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľ ako navrhovateľ v konaní pred okresným súdom bol kvalifikovane právne zastúpený. Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu nedostatkov žaloby (návrhu na začatie konania) a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   zdôraznil,   že   s týmto základným   právom   je   málo   zlučiteľný   taký   postup   štátneho   orgánu   (súdu),   ktorého výsledkom   je,   že   až   po   niekoľkých   rokoch   od   začatia   konania   (v   danom   prípade 20. december 2004) súd pristupuje ku kvalifikovanej výzve žalobcu (navrhovateľa), aby odstránil   nedostatky   svojho   návrhu   v občianskom   súdnom   konaní,   teda   k výzve,   ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný alebo nevykazoval relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 27. novembra 2002 do 20. decembra 2004, t. j. viac ako 2 roky (ústavný súd pritom nezaťažil okresný súd obdobím, keď bol spis na najvyššom súde na rozhodnutie o miestnej príslušnosti);

- od 4. októbra 2005 do 17. mája 2006, t. j. viac ako 7 mesiacov.

Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas dvoch rokov a deviatich mesiacov súd v takej významnej veci pre sťažovateľa, akou je ochrana osobnosti, nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 60 000 Sk, ktoré odôvodnil najmä tým, že: „vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania (...), ako aj so zreteľom na skutočnosť, že vo veci nebolo ku dňu podania tejto sťažnosti   meritórne   rozhodnuté,   pričom   vec   nie   je   v   štádiu,   v   ktorom   by   bolo   možné predpokladať jej skoré právoplatné skončenie (...).“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti,   s   prihliadnutím jednak na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, ako aj na čiastočný podiel sťažovateľa na vzniknutých   prieťahoch   v   sume   40   000   Sk,   tak   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 3.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 12. apríla 2006, podanie sťažnosti 27. apríla 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 30. júna 2006). Za tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena trikrát 2 730 Sk a režijný paušál trikrát 164 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 8 682 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 1 649,60 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove po zaokrúhlení sumu 10 332 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil celkove v sume 10 102 Sk, ústavný súd - keďže   to   nie   je   v rozpore   s platnými   súvisiacimi   predpismi   -   mu   priznal   náhradu   trov právneho   zastúpenia   v požadovanej   výške,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006