znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 175/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. C., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18 C 49/03 zo 17. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. C. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. A. C., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 49/03 zo 17. marca 2004.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „Rozsudkom   OS   Bratislava   2 sp. zn. 18 C 49/03   z 17.   3.   2004   súd   určil,   že   poistné   zmluvy   č.   1010000367   zo   dňa 20. 3. 1996 a č. 1010001255 zo dňa 26. 6. 1996 uzatvorené medzi účastníkmi sú neplatné. Rozsudok nadobudol právnu moc dňa 12. 7. 2004.

(...) sťažovateľke nebolo postupom súdu umožnené, aby bola účastníčkou súdneho sporu, v ktorom sa rozhodovalo o jej právach, povinnostiach a oprávneniach. Postupom súdu   jej   bolo   odňaté   právo   byť   účastníkom   konania.   Napriek   podnetu   na   mimoriadne dovolanie   adresované   Generálnemu   prokurátorovi   SR   tomuto   nebolo   vyhovené a sťažovateľka   vyčerpala   všetky   zákonné   možnosti   ako   sa   domôcť   svojich   oprávnených záujmov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález :

„Okresný   sud   Bratislava   II   rozsudkom   18   C   49/03   zo   dňa   17.   3.   2004,   ktorým rozhodol o neplatnosti poistných zmlúv č. 1010000367 zo dňa 20. 3. 1996 a č. 1010001255 zo dňa 26. 6. 1996 uzatvorených medzi účastníkmi porušil základné práva sťažovateľky zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie   o porušení   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 49/03 zo 17. marca 2004.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 12. júla 2004.

Z uvedeného vyplýva, že od 12. júla 2004, keď sťažovateľkou napadnutý rozsudok okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť,   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu, t. j. 24. augusta 2005, už dávno uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľka plynutie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odvodzuje odo dňa, keď jej bolo doručené oznámenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor) č. k. VI/1 Pz 312/05-13 z 22. júna 2005 o nevyhovení jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. po 22. júni 2005, ústavný súd poznamenáva, že samotné podanie podnetu v prípade   nevyhovenia   mu   generálnym   prokurátorom   nie   je   účinným   právnym prostriedkom,   ktorý   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   poskytuje   každej   osobe   na ochranu   jej   základných   práv   alebo   slobôd.   Samotný   podnet   nie   je   teda   iným   právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu priamo dostupné.   Ustanovenie §   243e   ods.   1 zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   neukladá   totiž povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe generálneho prokurátora   rozhodnúť o tom, či   podá   alebo nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01, I. ÚS 67/02).

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom okresného súdu odmieta ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2005