znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 175/04-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Jána   Fečojágera,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 670/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 670/97 p o r u š i l základné právo Jána Fečojágera, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Trebišov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   670/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Jánovi   Fečojágerovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trebišov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Jánovi   Fečojágerovi p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 12 003   Sk   (slovom   dvanásťtisíctri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trebišov p o v i n n ý   vyplatiť jeho advokátovi JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. októbra 2004 č. k. I. ÚS 175/04-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Jána   Fečojágera,   bytom   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 670/97.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v posudzovanom spore v postavení odporcu. Konanie „vo veci určenia predmetu dedičstva“ začalo 17. júla 1997 a dosiaľ nie je právoplatne   skončené.   Rozsudkom   z 11.   decembra   2000   okresný   súd   rozhodol   vo   veci samej. Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 22. januára 2004 bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ 12. júla   2004   podal   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Postup okresného súdu v predmetnom konaní považuje sťažovateľ za porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva,   uložil   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 900/04 z 1. decembra 2004 a sťažovateľ prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 10. januára 2005.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   stanoviskami k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 670/97.

Na okresnom súde 17. júla 1997 podala A. J. z H. (ďalej len „navrhovateľka“) návrh na začatie konania na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti (resp. určenia rozsahu dedičstva). Odporcom v spore je sťažovateľ.

Prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   13.   októbra   1997.   Bol   na   ňom   vypočutý sťažovateľ, ktorý s návrhom nesúhlasil, lebo (údajne) spornú časť nehnuteľnosti nadobudol kúpou.

Na   ďalšom   pojednávaní konanom   17.   októbra   1997   boli vypočutí   navrhovateľka (ktorá tvrdila, že nehnuteľnosť jej bola darovaná otcom) a svedkovia M. B. a M. F. z H. Za účelom ďalšieho dokazovania bolo pojednávanie odročené na neurčito.

V mesiacoch október a november 1997 navrhovateľka požiadala o výsluch ďalších svedkov (J. M. a E. M. z K., Ing. A. P. a M. V. z H.). Žiadala tiež vykonať obhliadku spornej nehnuteľnosti.

Okresný   súd   5.   marca   1998   predvolal   účastníkov   a svedkov   na   obhliadku nehnuteľnosti, ktorej termín stanovil na 27. marec 1998. Na žiadosť svedka Ing. A. P. (liečebný pobyt) bol termín obhliadky 16. marca 1998 odložený na neurčito.

Dňa 13. mája 1998 okresný súd opätovne stanovil termín obhliadky na 2. jún 1998. Pozvánka   bola   doručená   účastníkom   konania,   Obecnému   úradu   v Hrani,   právnemu zástupcovi navrhovateľky a menovaným svedkom.

Na obhliadke nehnuteľnosti konanej 2. júna 1998 sa k predmetnému sporu vyjadrili svedkovia E. M. a J. M., Ing. A. P. a M. V. Podľa ich tvrdenia bola hranica susediacich pozemkov účastníkov konania v minulosti rovná (sťažovateľ ju mal „asi pred dvoma rokmi zaobliť“). Zápisnica z obhliadky bola napísaná na Obecnom úrade v Hrani, kde bolo súčasne nahliadnuté do pozemkovej mapy zo stavom k 30. aprílu 1998.

Sťažovateľ   vo   vyjadrení   z 9.   júna   1998   tvrdil,   že   hranica   pozemku   s terajším (zaobleným)   stavom   už   existuje   20   rokov   a navrhol   vypočuť   zememerača   L.   D.   z C. Navrhovateľka v stanovisku z 25. júna 1998 s vyjadrením sťažovateľa nesúhlasila a zotrvala na tvrdeniach uvedených v návrhu.

Sťažovateľ v podaní z 31. augusta 1998 opísal priebeh užívania predmetu sporu od roku 1968, predložil notársku zápisnicu „osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam“ a navrhol vypočuť svedka M. F. z H.

Na   pojednávaní   konanom   7.   septembra   1998   za   prítomnosti   účastníkov   a ich právnych zástupcov bola vypočutá svedkyňa M. F., ktorá tvrdila, že záhrada je „do oblúka“ užívaná už 30 rokov. Sťažovateľ navrhol vypočuť svedka M. F. a L. D.

Na   pojednávaní   konanom   29.   septembra   1998   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia) bol vypočutý svedok M. F., ktorý tvrdil, že „hranica sa orala do oblúka“, a svedok L. D., ktorý uviedol, že spornú hranicu pozemkov vymeral a označil podľa stavu z geometrických   máp   z roku   1906   až   1912,   a nie   podľa   tvrdení   účastníkov   konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.Okresný   súd   3.   novembra   1998   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľky,   aby oznámil svoj návrh na ďalšie pokračovanie v spore. Tento v odpovedi zo 16. novembra 1998 navrhol zo spornej časti nehnuteľnosti vytvoriť novú parcelu o výmere 71 m2 a túto zapísať   do   katastra.   Navrhovateľka   25.   novembra   1998   zložila   zálohu   na   znalecké dokazovanie.

Okresný   súd   1.   marca   1999   určil   za   znalca   J.   K.   z Okresného   úradu   Trebišov, katastrálneho odboru, ktorému uložil vyhotoviť geometrický plán sporných nehnuteľností.Znalec predložil 21. júla 1999 okresnému súdu znalecký posudok, ktorý bol následne (29. júla 1998) zaslaný účastníkom na vyjadrenie (navrhovateľka v stanovisku z 23. augusta 1999 vyjadrila svoj súhlas so znaleckým posudkom).

Okresný   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   16.   september   1999.   Na   tomto pojednávaní bola oznámená sťažovateľova námietka zaujatosti zákonnej sudkyne.Sťažovateľ   6.   októbra   1999   predložil   okresnému   súdu   ďalší   dôkazový   materiál týkajúci sa spornej nehnuteľnosti.

Krajský súd uznesením č. k. 17 Nc 84/99-76 z 30. novembra 1999 nevylúčil zákonnú sudkyňu z ďalšieho konania.

Po doručení druhostupňového rozhodnutia účastníkom okresný súd 14. marca 2000 vytýčil termín pojednávania na 31. marec 2000. Na tomto pojednávaní bol vypočutý znalec („v starej a ani novej katastrálnej mape nie je hranica lomená – stále je rovná“) a účastníci predniesli ďalšie návrhy na dokazovanie.

Sťažovateľ 3. apríla 2000 predložil okresnému súdu podanie s kópiou pozemkovej mapy z roku   1993 (na ktorej   je hranica pozemkov vyznačená lomenou čiarou) a kúpnu zmluvu z roku 1951, ktorá však nebola overená žiadnym štátnym orgánom.

Dňa 4. mája 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď navrhovateľky na podanie sťažovateľa z 3. apríla 2000. Súčasne upravila petit návrhu podľa výsledkov znaleckého dokazovania. Dňa 14. júla 2000 žiadala ako dôkaz predložiť vyvlastňovací spis Okresného národného výboru, odboru výstavby v Trebišove, č. k. vyst. 2167/1966, ktorý mal potvrdiť predchádzajúce vlastnícke pomery v spornej veci.

Dňa   6.   septembra   2000   boli   okresnému   súdu   doručené   fotokópie   požadovaného administratívneho spisu.

Na   pojednávaní   konanom   29.   septembra   2000   (prítomná   navrhovateľka   a právni zástupcovia   účastníkov,   sťažovateľ   pre   zhoršený   zdravotný   stav   ospravedlnený)   bola pripustená zmena petitu návrhu a boli oboznámené dokumenty z archívu. Pojednávanie bolo odročené na 9. október 2000. Na toto pojednávanie boli predvolaní svedkovia J. P., H. F. a A. F., všetci z obce H.

Sťažovateľ 5. októbra 2000 žiadal z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu odročiť pojednávanie najmenej o dva mesiace, lebo chcel byť osobne prítomný na výsluchu ním navrhovaných svedkov A. P. a M. P.

Navrhovateľka 6. októbra 2000 žiadala vypočuť aj svedka J. M. z K.Na   pojednávaní   konanom   9.   októbra   2000   bol   vypočutý   prítomný   svedok   J.   M. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zabezpečenia   účasti   ďalších navrhovaných svedkov.

Okresný   súd   dopytom   z 30.   októbra   2000   zisťoval   u ošetrujúceho   lekára (MUDr. M. J. z N.) zdravotnú spôsobilosť sťažovateľa na účasť na pojednávaní. Okresnému súdu bolo oznámené (15. novembra 2000), že sťažovateľ sa teraz a ani v budúcnosti nebude môcť zúčastňovať na pojednávaniach.

Pojednávania   konaného   4.   decembra   2000   (prítomná   navrhovateľka   a právni zástupcovia účastníkov) sa z predvolaných svedkov zúčastnili M. P., H. F. a A. P. Po ich vypočutí   bolo   pojednávanie   odročené   na   11. december   2000   za   účelom   vyhodnotenia dôkazov.

Na   pojednávaní   konanom   11.   decembra   2000   (prítomná   navrhovateľka   a právni zástupcovia účastníkov) bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo určené, že novovytvorená parcela č. 120/3, záhrada o výmere 88 mn2 patrí do dedičstva po nebohom J. J. Právny zástupca navrhovateľky 12. decembra 2000 predložil vyčíslenie trov konania. Po napísaní rozsudku 22. decembra 2000 (č. k. 6 C 670/97-150) bol tento 26. januára 2001 doručený právnym zástupcom účastníkov.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   5.   februára   2001   odvolanie,   ku   ktorému   sa 23. februára 2001 vyjadrila navrhovateľka.

Uznesenie   o odmene   znalcovi   bolo   vypracované   23.   marca   2001,   doručené účastníkom v apríli 2001 a znalcovi 27. júna 2001.

Súdny   spis   bol   doručený   krajskému   súdu   16.   júla   2001.   Uznesením č. k. 11 Co 196/01-172   z 23.   apríla   2002   bola   vec   vrátená   prvostupňovému   súdu   na rozhodnutie o trovách konania štátu. Spis bol doručený okresnému súdu 30. mája 2002.Uznesením   z 2.   augusta   2002   stanovil   okresný   súd   výšku   trov   konania.   Na pojednávaní   konanom   21.   novembra   2002   rozsudkom   č.   k.   15   C   670/97-178   o oprave rozsudku z 11. decembra 2000 opravil číselné označenie rozsudku zo 6 C na 15 C a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania.

Po doručení opravného rozsudku účastníkom bol súdny spis opätovne predložený krajskému súdu 30. januára 2003.

Krajský súd stanovil termín pojednávania na 9. október 2003, no na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa zo 6. októbra 2003 (dlhodobá práceneschopnosť) bol stanovený nový termín   pojednávania   na   22.   január   2004.   Na   tomto   pojednávaní   (prítomný   len   právny zástupca   sťažovateľa,   navrhovateľka   súhlasila konať v jej   neprítomnosti)   bol   uznesením č. k. 13 Co 33/03-198 zrušený prvostupňový rozsudok a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie (dôvody nadobudnutia vlastníctva boli nejasné a nepresvedčivé, a z toho dôvodu prvostupňový rozsudok predčasný).

Súdny spis bol doručený okresnému súdu 18. februára 2004 a uznesenie krajského súdu účastníkom konania 8. marca 2004.

Okresný   súd   4.   marca   2004   vyzval   navrhovateľku,   aby   predložila   dôkazy preukazujúce   reálnu   deľbu   sporných   nehnuteľností,   kedy   k nej   došlo   a v akom   rozsahu a tiež   dôkazy   preukazujúce   užívanie   nehnuteľnosti   do   roku   1995   (odpoveď   na   výzvu doručená okresnému súdu 7. apríla 2004).

Pojednávanie   stanovené   na   10.   máj   2004   bolo   na   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľa odročené na 31. máj 2004. Na tomto pojednávaní (prítomná navrhovateľka, právni   zástupcovia   účastníkov)   bola   vypočutá   manželka   sťažovateľa.   Účastníci   navrhli vykonať výsluch svedkov „priamo na mieste samom“ (navrhli vypočuť M. V., A. P., M. P. a M. F.).

Na   výzvu   okresného   súdu   z 21.   júna   2004   ošetrujúci   lekár   6.   júla   2004   podal negatívnu správu o spôsobilosti sťažovateľa zúčastniť sa pojednávaní.

Od 24. augusta 2004 do 8. septembra 2004 bol súdny spis na ústavnom súde.Dňa   30.   augusta   2004   zomrela   navrhovateľka.   Okresný   súd   23.   septembra   2004 vyzval súdnu komisárku vo veci sp. zn. 19 D 74/04, aby oznámila okruh dedičov po nebohej navrhovateľke (A. J.). Okruh dedičov bol oznámený okresnému súdu 20. septembra 2004.Dňa 16. novembra 2004 bol stanovený termín pojednávania na 14. december 2004, na ktoré boli predvolaní aj dediči po nebohej navrhovateľke. Na pojednávaní boli dediči vyzvaní, aby v lehote 15 dní oznámili okresnému súdu, či trvajú na pokračovaní konania (podľa zistenia ústavného súdu do 13. januára 2005 ešte ich stanovisko nebolo doručené okresnému súdu).

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   uvedenom   vyjadrení   k opodstatnenosti sťažnosti   vykonal   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v doterajšom   konaní   a   uviedol: „... Sťažnosť   sťažovateľa   na   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov Okresným súdom Trebišov nie je dôvodná. V sťažnosti sa sťažovateľ obmedzuje iba na všeobecné formulácie a výroky. Neuvádza konkrétne skutočnosti, ktorými by porušenie práva preukázal. Všeobecné je tvrdenie, že prvostupňový súd rozhodol vo veci po   3   rokoch   a 5-ich   mesiacoch.   Neuvádza   totiž   žiaden   argument   na   nečinnosť   súdu v konkrétnom   čase   ani   nevymenúva   úkony,   ktoré   by   boli   nariadené   alebo   vykonané neúčelne.

O úkonoch   odvolacieho   krajského   súdu   a o čase   konania   pred   ním   neuvádza skutočný   deň   predkladania   spisu   odvolaciemu   súdu   a skutočný   deň   vrátenia   spisu prvostupňovému súdu. Ide o dôležitú skutočnosť, pretože prvostupňový súd nemôže priamo ovplyvniť dĺžku konania na odvolacom súde. Sťažovateľ totiž tvrdí, že porušenie jeho práva došlo postupom prvostupňového súdu. (...)

Primeranosť   dĺžky   konania   sa   posudzuje   vždy   aj   podľa   miery   zložitosti   veci skutkovej, právnej a procesnej, ako aj rozsiahlosti vykonávaných dôkazov. Práve z dôvodu potreby   rozsiahleho   dokazovania   nebolo   objektívne   možné   vo   veci   rozhodnúť   skôr   ako v roku   2000.   Špecifikom   v tejto   veci   bolo   navrhovanie   stále   novších   dôkazov   oboma účastníkmi   po   vykonaní   jednotlivých   pojednávaní.   Išlo   o dôkazné   návrhy   závažného významu, bez vykonania ktorých súd nemohol zistiť skutkový stav veci. Sám žalovaný žiadal vo   svojich   podaniach   zo   dňa   31.   3.   2000   a zo   dňa   5.   10.   2000   vykonať   dôkazy novooznačenými svedkami, čo súd aj akceptoval. Aj z týchto zistení je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa   v časti,   v ktorej   vytýka   súdu,   že   rozhodol   vo   veci   až   dňa   11.   12.   2000,   je nedôvodná.   Jeho   tvrdenia   v tomto   smere   sú   v rozpore   s jeho   procesným   úkonmi a podaniami vo veci samej. Zároveň poukazujeme na rozsiahlosť dokazovania v súvislosti s vykonávaním obhliadky a znaleckého dokazovania.

Právna zložitosť tejto veci sa prejavuje v posudzovaní vlastníckych a užívacích práv k pozemku.   Ide   o posudzovanie   týchto   práv   za   posledných   30   rokov,   počas   ktorých dochádzalo k závažným zmenám právnych úprav týchto vzťahov. Procesná zložitosť je daná procesným postupom účastníkov. V tejto veci sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti a až do rozhodnutia odvolacieho súdu o námietke sudkyňa objektívne nemohla vykonávať úkony. Okrem toho zo strany žalobkyne došlo k zmene návrhu. Aj úkony súdu a účastníkov spojené s rozhodovaním súdu o pripustení zmeny mali vplyv na časovú dĺžku konania v tejto veci. Na   dĺžku   konania   malo   vplyv   aj   čerpanie   dovolenky,   krátkodobá   práceneschopnosť sudkyne, účasť na školeniach, seminároch a pod...

Po podaní sťažnosti sťažovateľa žalobkyňa A. J. dňa 30. 8. 2004 zomrela. Sudkyňa dňa 17. 9. 2004 požiadala príslušnú súdnu komisárku, aby oznámila súdu okruh dedičov po nebohej   žalobkyni.   Dňa   20.   10.   2004   došlo   súdu   oznámenie   súdnej   komisárky   a dňa 16. 11. 2004   sudkyňa   nariadila   vo   veci   pojednávanie   na   deň   14.   12.   2004.   Keďže   ide o majetkovú vec, zo zákona sú účastníkmi konania na strane žalujúcej dedičia po nebohej A. J.   Niektorí   z dedičov   žijú   v Maďarsku   a sú   občanmi   Maďarskej   republiky.   Aj   táto skutočnosť bude mať zrejme vplyv na dĺžku konania v predmetnej veci.

Na konštatovanie vzniku prieťahu v konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   musí   byť   preukázané   závažné   prekročenie   určitej   hranice   v rámci   niektorého z nižšie uvedených kritérií alebo v prípade menej závažných prieťahov, prekročenie tejto hranice   vo   všetkých   uvádzaných   kritériách.   Týmito   kritériami   sú   miera   zložitosti   veci, konanie strán a konanie súdu.

Z uvedenej analýzy všetkých rozhodujúcich kritérií pre posúdenie primeranosti dĺžky konania vyplýva, že niet dostatočných závažných dôvodov na konštatovanie porušenia čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   Okresného   súdu   Trebišov   vo   veci sp. zn. 10 C 670/97 (...)“

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol: „... Po vynesení rozsudku 11. 12. 2000 došlo k predloženiu spisu odvolaciemu súdu 16. 7. 2001, teda po 7 mesiacoch, čo je neprimeraná doba.

Dňa 30. 5. 2002 však odvolací súd bez rozhodnutia o odvolaní vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený, lebo nebolo rozhodnuté o trovách štátu.

V tejto súvislosti podľa môjho názoru treba čas, po ktorý bol spis na odvolacom súde (vyše   10   mesiacov),   považovať   za   zbytočný   prieťah   spôsobený   nesprávnym   úradným postupom   okresného   súdu,   ktorý   spis   predložil   odvolaciemu   súdu   predčasne   a teda nedôvodne.

Spis   bol   opätovne   predložený   odvolaciemu   súdu   až   v januári   2003,   teda   po 8 mesiacoch, čo je tiež neprimerané vzhľadom na to, čo bolo potrebné doplniť.

Uznesením odvolacieho súdu č. k. 13 Co 33/03-198 z 22. januára 2004 bol rozsudok zrušený v celom rozsahu a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že sa tak stalo pre nedostatočné zistenie skutkového stavu   okresným   súdom,   ako   aj   pre   nepreskúmateľnosť,   nezrozumiteľnosť   a nedostatok dôvodov rozsudku.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť nemôžu byť pochybnosti o tom, že ďalšie konanie, ktoré sa na okresnom súde vedie od 18. 2. 2004, kedy sa spis vrátil z odvolacieho súdu, ide na vrub nedostatkov, ktoré treba pričítať nesprávnemu postupu okresného súdu.

Rovnako   jej   oprávnený   aj   ten   záver,   podľa   ktorého   celková   dĺžka   konania   na okresnom súde je neprimeraná a nezodpovedá povahe danej veci, ktorá nijako nevybočuje z rámca bežných majetkoprávnych vecí.

Moja sťažnosť je preto dôvodná.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   „o   určenie   predmetu   vlastníctva   k   nehnuteľnosti“   vedenom   pod sp. zn. 15 C 670/97, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako odporca, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   posudzovanú   vec nepovažuje za právne zložitú. Vykonanie dôkazov navrhovaných účastníkmi (viacnásobné rozširovanie okruhu svedkov), úprava petitu návrhu, opakovaný termín obhliadky predmetu sporu   na   mieste   samom,   zisťovanie   relevantných   skutočností   v katastri   nehnuteľností a z výsledkov   administratívneho   konania,   rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch, znalecké dokazovanie a zisťovanie okruhu dedičov po nebohej navrhovateľke spôsobilo síce určitú   faktickú   zložitosť   veci   a z toho   vyplývajúci   stupeň   časovej   náročnosti,   čo   však nemôže   byť   samo   o sebe   v posudzovanej   veci   akceptované   ako   dôvod   ospravedlňujúci doterajšiu vyše sedemročnú dĺžku konania z hľadiska jeho predmetu (určenie vlastníctva k nehnuteľnosti).

3.2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci   ústavný   súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania sa čiastočne podieľal aj sťažovateľ postupným (chápané časovo) navrhovaním osôb (svedkov) na vypočutie súdom (návrhy z 13. októbra 1997, 9. júna 1998, 7. septembra 1998, 5. októbra 2000 a 16. júna 2004), ako aj neúspešným návrhom na vyslovenie predpojatosti zákonnej sudkyne, rozhodovanie o ktorom predĺžilo konanie vo veci o päť mesiacov (od 19. septembra 1999 do 14. marca 2000).

3.3.   Napokon   sa   ústavný súd zaoberal postupom   okresného   súdu   v posudzovanej veci.

a) Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie od nápadu veci (17. júl 1997) dosiaľ trvá bez jej právoplatného rozhodnutia už vyše sedem a pol roka. Okresnému súdu v zásade   nemožno   vytýkať   nedostatočnú   aktivitu   pri   prerokovávaní   a rozhodovaní posudzovanej veci, o čom svedčí vykonanie 10 pojednávaní (13. október 1997, 29. október 1997,   7.   september   1998,   29.   september   1998,   19.   september   1999,   31.   marec   2000, 29. september 2000, 9. október 2000, 4. december 2000, 11. december 2000) do prvého rozhodnutia vo veci samej (rozsudok z 11. decembra 2000) a ďalších dvoch pojednávaní (31. máj 2004, 14. december 2004) po vrátení veci z krajského súdu (18. február 2004), vykonanie   obhliadky   predmetu   sporu   na   mieste   samom   (2.   jún   1998),   nariadenie a vykonanie   znaleckého   dokazovania   (od   1.   marca   1999   do   21.   júla   1999)   a doplnenie dokazovania   vyžiadaním   si   administratívneho   spisu   (vyvlastňovací   spis   Okresného národného výboru Trebišov).

Kvantita   vykonaných   úkonov   neviedla   však   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   tomu zodpovedajúcej   kvality   [čo   vyplýva   z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   13   Co   33/03-198 z 22. januára 2004 – pozri bod 3.3 b) nižšie]. Uvedené konštatovanie potvrdzuje dôvod vrátenia veci okresnému súdu uvedený v uznesení krajského súdu č. k. 11 Co 196/01-172 z 23.   apríla   2002   („prvostupňový   súd   nerozhodol   o trovách   štátu“),   ktorého   odstránenie spôsobilo neúčelné predĺženie konania o 18 mesiacov a 2 týždne (t. j. od 16. júla 2001 – doručenie súdneho spisu krajskému súdu, do 30. januára 2003 - opätovné vrátenie spisu krajskému   súdu).   Postup   okresného   súdu   v uvedenej   dobe   kvalifikuje   ústavný   súd   ako postup spôsobujúci zbytočné prieťahy v konaní.

b) Výsledok nezodpovedajúci vynaloženému úsiliu okresného súdu v posudzovanom konaní   potvrdzujú   aj   nedostatky   konštatované   v následnom   uznesení   krajského   súdu (č. k. 13 Co 33/03-198   z   22.   januára   2004),   ktorým   bol   prvostupňový   rozsudok (č. k. 6 C 670/97-150 z 11. decembra 2000) zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.   Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   uvedeného   v odôvodňujúcej   časti predmetného uznesenia „... súd prvého stupňa rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu a preto jeho záver tak ako je uvedený vo výroku rozsudku nemá oporu vo vykonanom dokazovaní   a rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   čiastočne   aj   nepreskúmateľný   pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (...)

Vzhľadom k tomu je potom záver súdu prvého stupňa o tom, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohom J. J., predčasný, dôvody nadobudnutia tohto vlastníckeho práva sú nejasné a nepresvedčivé a preto s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. a) a c) O. s. p. krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v celkom rozsahu zrušil a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Uvedený postup okresného súdu, tak ako ho hodnotil vo svojom rozhodnutí krajský súd, mal v tomto prípade taktiež vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.4. Vychádzajúc z uvedených skutočností   (body a, b) ústavný súd konštatuje, že tieto   významnou   mierou   prispeli   k predĺženiu   celkovej   doby   predmetného   občiansko- právneho   konania,   pričom   toto   predĺženie   nemožno   pripísať   na   ťarchu   zložitosti posudzovanej veci a ani správaniu sťažovateľa.

3.5. Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá tak dlho ako v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Obranu okresného súdu (pozri bod 2 tejto časti odôvodnenia) ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatácie (body 3.1 až 3.5) neakceptoval.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   považuje   za   primerané v sume 100 000 Sk, z dôvodu, že „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Právna neistota, v ktorej sa nachádzam už 7 rokov, a ktorá sa výrazne podpísala na mojom zdraví trvá doposiaľ, keďže vo veci stále nebolo   právoplatne   rozhodnuté.“ Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za dôvodné   priznať   mu   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (tiež vzhľadom na dôvody uvedené v bode 3.2 tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané v sume 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 3. augusta 2004 a vyjadrenie z 10. januára 2005. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 tejto vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk po zaokrúhlení 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony (vykonané v roku 2004) predstavujú 9 080 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 9 352   Sk.   Za   tretí   úkon   právnych   služieb   vykonaný v roku   2005,   teda   po   nadobudnutí účinnosti (od 1. januára 2005) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky jedna šestina výpočtového základu (§ 1 ods. 3 tejto vyhlášky, t. j. zo sumy 15 007 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 12 003 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005