znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 174/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   D.   F.   –   B.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou AZARIOVÁ   &   RUŽBAŠÁN   Law   firm   s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky JUDr. Klaudie Azariovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 91/2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. F. – B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 91/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 27 Cb 91/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. F. – B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   D.   F.   –   B.   trovy   právneho zastúpenia v sume 340,09 € (slovom tristoštyridsať eur a deväť centov) na účet obchodnej spoločnosti   AZARIOVÁ   &   RUŽBAŠÁN   Law   firm   s. r. o.,   konajúcej   prostredníctvom advokátky JUDr. Klaudie Azariovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 174/2014-29 zo 7. mája 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. F. – B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm   s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   JUDr.   Klaudie   Azariovej,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 91/2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 11. apríla 2003 na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal proti žalovanému –M. L. – K. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 251 683,90 Sk (8 354,37 €) s príslušenstvom.

Okresný   súd   v   predmetnej   veci   rozhodol   platobným   rozkazom   sp. zn. 4 Rob 170/2003   z   23.   júna   2003,   proti   ktorému   podal   žalovaný   28.   júla   2003   odpor, v ktorom uplatnil proti sťažovateľovi „započítaciu námietku“. Konanie v predmetnej veci bolo ďalej vedené pod sp. zn. 27 Cb 91/2003. Okresný súd pojednávanie v predmetnej veci nariadil až 25. augusta 2004, t. j. až rok po podaní odporu, uvedené podanie bolo navyše odročené na neurčito pre účely doloženia podkladov žalovaným týkajúcich sa preukázania jeho započítacej námietky, ktoré ale, ako to vyplýva zo spisu v predmetnej veci, žalovaný nedoložil.

Ďalšie   pojednávanie   v   tejto   veci   sa   konalo   až   25.   mája   2005   a   bolo   odročené na 30. máj 2005 pre účely vyhlásenia rozhodnutia.

Žalovaný   25.   novembra   2005   podal   v   predmetnej   veci   vzájomný   návrh,   ktorým sa domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 408 445 Sk (13 557,89 €), ktorý okresný súd uznesením z 12. marca 2007 vylúčil na samostatné konanie.

Pojednávanie uskutočnené 12. apríla 2007 bolo odročené na 6. jún 2007 pre účely doplnenia   dôkazov   účastníkmi   konania.   Sťažovateľ   požadované   dôkazy   doplnil. Pojednávanie konané 6. júna 2007 bolo odročené na 8. august 2007 s tým, že žalovanému bola opätovne uložená povinnosť doplniť už raz požadované dôkazy. Uvedené pojednávanie bolo zrušené a odročené na 16. august 2007. Pojednávanie uskutočnené 16. augusta 2007 bolo odročené opäť pre účely doplnenia dôkazov zo strany žalovaného na 14. november 2007,   avšak   na   základe   oznámenia   okresného   súdu   z   24.   októbra   2007   bolo   odročené na 28. november   2007.   Pojednávanie   uskutočnené   28.   novembra   2007   bolo   odročené na 16. január 2008 s tým, že sťažovateľovi okresný súd uložil povinnosť predložiť ďalšie dôkazy.

Uznesením zo 16. januára 2008 okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 27 Cb 91/2003 a sp. zn. 27 Cb 120/2007, ktoré následne viedol pod sp. zn. 27 Cb 91/2003. Podľa názoru sťažovateľa na takýto procesný postup nemal okresný súd dôvod a konanie v predmetnej veci, ktoré je už aj tak zdĺhavé, sa tým iba predĺžilo. Okresný súd následne pojednávanie odročil na 12. marec 2008 a uložil účastníkom konania doplniť dôkazy   týkajúce   sa   pripájanej   veci.   Uvedené   pojednávanie   bolo   zrušené   a   ďalšie   bolo nariadené až po žiadosti sťažovateľa z 11. septembra 2008, po ktorej okresný súd nariadil pojednávanie na 5. november 2008, ktoré bolo odročené na 12. november 2008 pre účely vyhlásenia rozsudku.

Okresný   súd   rozsudkom   z   27.   novembra   2008   zaviazal   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi   ako   žalobcovi   sumu   151   033,60   Sk   (5   013,39   €)   s   príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol aj napriek skutočnosti, že všetky nároky sťažovateľa boli   podľa   neho   riadne   preukázané,   avšak   z   časti   uznal   nároky   žalovaného   aj   napriek skutočnosti,   že   tie   dostatočne   preukázané   neboli.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku z 27. novembra 2008 odvolanie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob 172/2009 z 28. januára 2010 potvrdil rozsudok   okresného súdu z 27. novembra 2008 vo výroku o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu   151   033,60   Sk   s   príslušenstvom, ktorý v časti tohto výroku nadobudol právoplatnosť 9. marca 2010. Krajský súd zároveň zrušil   výrok   napadnutého   rozsudku   z   27.   novembra   2008,   ktorým   okresný   súd žalobu v prevyšujúcej   časti   zamietol.   Okresný   súd   v   predmetnej   veci   nariadil   pre   účely opätovného konania o nároku sťažovateľa na zaplatenie sumy 3 340,98 € (100 650,30 Sk) s príslušenstvom ďalšie pojednávanie.

Sťažovateľ   vzal   14.   mája   2010   svoj   návrh   čiastočne   späť,   aby   sa   konanie v predmetnej veci nepredlžovalo, o ďalšie dokazovanie nároku žalovaného čiastočne jeho nárok uznal a sumu v istine 1 759,19 € (52 997,30 Sk) s ročným úrokom z omeškania 10,9 % si viac voči žalovanému nenárokoval.

Okresný   súd   následne   v   danej   veci   uskutočnil   pojednávanie   len   5.   mája   2010 a 3. novembra   2010.   Pojednávania   uskutočnené   5.   januára   2011,   26.   októbra   2011, 3. novembra 2011, 8. decembra 2011, 21. decembra 2011, 18. apríla 2012 a 13. júna 2012 boli odročené výlučne na žiadosť žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu, avšak okresný súd podľa názoru sťažovateľa nevenoval pozornosť tomu, či boli tieto žiadosti aj dostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podal   13.   augusta   2012   sťažnosť na prieťahy   v   konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu.   Predseda   okresného   súdu sťažnosť   sťažovateľa   vyhodnotil   ako   čiastočne   dôvodnú,   pretože   v   určitých   úsekoch konania podľa neho dochádzalo k bezdôvodným prieťahom v konaní.

Žalovaný   16.   augusta   2012   zomrel,   o   čom   okresný   súd   upovedomil   sťažovateľa oznámením z 10. septembra 2012 spolu so žiadosťou o poskytnutie procesného stanoviska. Okresný súd uznesením zo 4. marca 2013 rozhodol, že konanie prerušuje do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohom žalovanom. V ten istý deň okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na podanej žalobe, vzhľadom na skutočnosť, že podľa aktuálneho výpisu zo živnostenského registra žalobca 31. decembra 2012 ukončil svoju podnikateľskú činnosť, avšak uvedené skutočnosti podľa sťažovateľa nemajú vplyv na jeho spôsobilosť byť účastníkom konania, preto sťažovateľ túto výzvu považuje za bezdôvodnú.

Okresný súd sťažovateľa 12. septembra 2013 vyzval, aby mu oznámil, či si uplatnil svoju   pohľadávku   v   dedičskom   konaní,   a   pokiaľ   nie,   tak   aj   dôvod   jej   neuplatnenia. Sťažovateľ nebol účastníkom dedičského konania po nebohom žalovanom, nemal prístup k spisu o dedičskom konaní, a preto ani nemohol mať žiadne informácie o tom, kto je dedičom po poručiteľovi a ktorý notár na základe poverenia okresného súdu je poverený úkonmi   v   uvedenom   konaní   o   dedičstve.   Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že pohľadávka neuplatnená v dedičskom konaní nezaniká.

Okresný súd v predmetnej veci uskutočnil ďalšie pojednávania 6. novembra 2013, 17. decembra 2013 a 20. januára 2014. Pojednávanie uskutočnené 20. januára 2014 bolo odročené na neurčito „za účelom vykonania dotazu na notára Mgr. Vojtecha Kavečanského za   účelom   podania   stanoviska,   z   akého   dôvodu   sa   neriešila   likvidácia   predĺženého dedičstva   po   žalovanom“.   Okresný   súd   pritom   neuviedol   žiadne   zdôvodnenie   tohto procesného úkonu, ani čo sa má vykonaním takéhoto dôkazu vôbec objasniť.

Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   nebolo   v   predmetnej   veci   nariadené   ďalšie pojednávanie a ani vydané rozhodnutie či vykonaný akýkoľvek ďalší procesný úkon.Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal na skutočnosť, že konanie v predmetnej veci trvá už takmer 11 rokov a nevydanie rozhodnutia hoc i len v časti uplatneného nároku je v priamom rozpore so zásadou právnej istoty, práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Z opísaných skutkových okolností je podľa sťažovateľa zrejmé, že celé konanie je zbytočne zdĺhavé, nehospodárne a neefektívne, okresný súd pojednávania neustále odročuje s   veľkým   časovým   odstupom,   a   to   aj   bez   preukázania   závažného   dôvodu   či   potreby vykonania konkrétneho   dôkazu.   Okresný   súd v predmetnej   veci   postupuje neracionálne a zmätočne, a to už od samotného začiatku konania.

Okresný súd mal v predmetnom konaní konštatovať neunesenie dôkazného bremena žalovaným, avšak okresný súd namiesto toho žalovaného nadbytočne a opätovne vyzýval na predloženie dôkazov, a napokon aj napriek tomu, že žalovaný tieto dôkazy nepredložil, nárok žalovanému priznal.

Okresný   súd   vykonal v   predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa   niekoľko   zbytočných procesných   úkonov,   ktorými   zaťažoval   účastníkov,   ale   predovšetkým   ktoré   prispeli k ďalším prieťahom už aj tak neprimerane dlhého prerokovávania veci (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie o spojení konania a na výzvy okresného súdu účastníkom konania   na   zaujatie   procesného   stanoviska   k   skutočnostiam   z   právneho   hľadiska jednoznačným).

Pojednávania nariadené na 5. január 2011, 26. október 2011, 3. november 2011, 8. december 2011, 21. december 2011, 18. apríl 2012 a 13. jún 2012 boli odročené výlučne na   žiadosť   žalovaného,   resp.   jeho   právneho   zástupcu.   Okresný   súd   podľa   sťažovateľa nevenoval dostatočnú pozornosť riadnemu odôvodneniu a preukázaniu dôležitých dôvodov na   ospravedlnenie   neúčasti   a   nariadenie   odročenia   pojednávania,   tak   ako   to   vyžadujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že v prípadoch,   keď je účastník riadne zastúpený advokátom, ktorý   koná v jeho mene a obhajuje   jeho   právne   záujmy,   by   mal   okresný   súd   skúmať,   či   žiadosti   účastníka o odročenie pojednávania nie sú iba účelový spôsob, ako sa vyhnúť vydaniu rozhodnutia vo veci samej, a mal by dôsledne zisťovať existenciu dôležitých dôvodov na ospravedlnenie jeho   neúčastí.   Podľa   sťažovateľa   je   neprípustné   a   v   rozpore   so   všetkými   základnými zásadami občianskeho súdneho konania, aby sa vo veci nekonalo viac ako rok a pol len z dôvodu neúčasti žalovaného (okrem iného riadne zastúpeného) na pojednávaní.

Sťažovateľ sa úmrtím žalovaného dostal do zložitej procesnej, ako aj hmotnoprávnej situácie. Dedičstvo po žalovanom ako poručiteľovi bolo predĺžené a z dôvodu obmedzenia zodpovednosti dediča za dlh poručiteľa, nárok sťažovateľa v zostávajúcej časti nemusí byť vymožiteľný, a to napriek tomu, že bol v predmetnom konaní jednoznačne preukázaný.

Pokiaľ by okresný súd v predmetnej veci podľa sťažovateľa postupoval dôsledne, racionálne a bez zbytočných prieťahov, bol by vydal rozhodnutie vo veci samej už za života žalovaného,   a   s   ohľadom   na   už   úspešné   vymoženie   priznanej   časti   nároku   by   bolo rozhodnutie vykonateľné a vymožiteľné.

V priebehu konania bolo niekoľko časových období, keď okresný súd nekonal vôbec, nenariadil pojednávanie na dlhé časové obdobie, odročoval pojednávanie bez závažného dôvodu,   akceptoval   procesnú   nedisciplinovanosť   žalovaného   a   vykonával   zbytočné a zmätočné procesné úkony.

Uvedené   skutočnosti   u   sťažovateľa   vytvárajú   stav   právnej   neistoty,   a   to   už od momentu   podania   návrhu   na   začatie   konania   v   predmetnej   veci   pretrvávajúceho   až do dňa   podania   sťažnosti,   pretože   opätovne   nie   je   v   predmetnej   veci   nariadené   ďalšie pojednávanie a predmetná vec nie je ani právoplatne skončená.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   požiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré odôvodnil nemajetkovou aj majetkovou ujmou. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v tom, že sa ako účastník predmetného konania dlhé roky   nedokáže   domôcť   meritórneho   rozhodnutia   vo svojej   veci   napriek   tomu, že nejde o spor mimoriadne zložitý a svoje nároky v predmetnom konaní preukázal, pričom tento stav   spôsobil   u   neho stratu   dôvery   v   súdy   a   súdny   systém   Slovenskej   republiky   a ich význam, ako aj pocity krivdy a nespravodlivosti. Majetková ujma u neho vznikla v dôsledku neustáleho   predlžovania   predmetného   konania,   vynakladaním   nemalých   finančných prostriedkov   na   domáhanie   sa   svojho   práva   (najmä   výdavky   súvisiace   s   právnym zastúpením, súdny poplatok, ušlý zisk, cestovné a iné výdavky). Okrem iného je podľa sťažovateľa pri priznaní primeraného finančného zadosťučinenia potrebné zohľadniť, že pokiaľ by bol okresný súd konal riadne, bol by v predmetnej vec rozhodol ešte za života žalovaného, a sťažovateľovi by tak bola priznaná uplatnená pohľadávka, ktorú by mohol vymôcť   v   exekučnom   konaní,   keďže   žalovaný   mal   majetok   podliehajúci   exekúcii, čo vyplýva zo skutočnosti, že nárok v priznanej časti čiastočne dobrovoľne plnil a exekúcia vo zvyšnej časti priznanej pohľadávky bola úspešná, avšak postupom okresného súdu došlo k znemožneniu vymoženia zostávajúceho nároku sťažovateľa.

V danom prípade je zrejmé, že aj pokiaľ by okresný súd vydal v najbližšej dobe rozsudok v predmetnej veci, následky porušenia základných práv sťažovateľa už nemožno odstrániť a účinky tohto rozhodnutia mu nenahradia spôsobenú nemajetkovú a s najväčšou pravdepodobnosťou ani majetkovú ujmu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 91/2003 porušené, prikáže okresnému súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV/192/2012 z 30. mája 2014, v ktorom popísal priebeh konania vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 27 Cb 91/2003 a uviedol:

„Na   základe   vyššie   uvedeného   sa   Okresný   súd   Košice   I   úplne   nestotožňuje so sťažnosťou navrhovateľa z dôvodu, že súd vo veci počas celého konania vykonával úkony smerujúce k ukončeniu veci a medzi časom došlo k rozhodnutiu vo veci samej.

Zároveň Okresný súd Košice I súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Sťažovateľ   na   vyjadrenie   okresného   súdu   z   30.   mája   2014   reagoval   podaním z 12. júna 2014, v ktorom uviedol:

«Ohľadom stanoviska Okresného súdu k prejednanej veci, uvedeného vo vyjadrení súdu   zo   dňa   30.   05.   2014,   uvádzame,   že   predmetné   vyjadrenie   neobsahuje   dostatočné zdôvodnenie zdĺhavého postupu Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn.: 27Cb/91/2003, nevysvetľuje veľké časové odstupy medzi jednotlivými úkonmi súdu, neobjasňuje dôvody zasielania {podľa nášho názoru) neodôvodnených výziev (ako napr. výzva na vyjadrenie sa k skutočnosti, že živnostenské oprávnenie žalovaného zaniklo, resp. výzva na vyjadrenie sa prečo sa pohľadávka neuplatnila v dedičskom konaní,   atď.),   ani opätovné odročovanie pojednávaní spôsobené nedisciplinovanosťou druhej procesnej strany, a taktiež neobjasňuje význam procesného postupu spočívajúceho vo vyčlenení nároku žalovaného na samostatné konanie a následné spojenie vecí, ani ďalšie množstvo neefektívnych a nehospodárnych úkonov konajúceho súdu, ktoré mali za následok porušenie základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Skutočnosť,   že Okresný   súd   Košice   I   v konaní   sp.   zn.:   27Cb/91/2003   vydal   dňa 27. 05. 2014 rozhodnutie, bolo podľa nášho názoru dôvodne ovplyvnené nami podanou sťažnosťou na Ústavný súd SR. Už z povahy samotnej veci jasne vyplýva, že rozhodnutie vydané vo veci po takmer 11 rokoch nezabezpečí pre navrhovateľa nápravu a neodstráni stav právnej neistoty. Do dnešného dňa nám predmetný rozsudok nebol doručený, a preto sa k jeho obsahu vyjadriť nevieme. Uvádzame však, že vydanie rozhodnutia v priebehu konania na Ústavnom súde o vyslovení porušenia základného práva nie je dôvodom pre nevyslovenie   porušenia   základného   práva   a   následky   neprimerane   dlhého   konania, spočívajúce   v   jednak   spôsobenej   krivde   a   nedôvere   voči   súdnictvu   SR,   ako   aj   reálnej nemožnosti vymoženia pohľadávky aj pre prípad úspechu, vydaním rozhodnutia nebudú odstránené ani zhojené.

Ako spôsob právnej argumentácie, poukazujeme na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.:   ÚS   34/2011,   ako   aj   ďalších   vydaných   rozhodnutí   Ústavného   súdu   SR,   na   základe ktorých   vyplýva,   že   ak   medzičasom   aj   dôjde   k   vydaniu   rozhodnutia,   nie   je   možné automaticky predpokladať, že takéto rozhodnutie odstráni následky porušenia základného práva. V celom rozsahu zotrvávame na podanom návrhu a na uvedených argumentoch, a aj s   ohľadom   na   vyššie   uvedené   sa   v   žiadnom   prípade   nemôžeme   stotožniť   s   vyjadrením Okresného súdu Košice I, v zmysle ktorého súd vo veci počas celého konania vykonával úkony   smerujúce   k   ukončeniu   veci,   a   máme   za   to,   že   súd   v   priebehu   konania   konal neefektívne a nesústredene, s neodôvodnene veľkým časovým odstupom a vo veci došlo k zbytočným a nedôvodným prieťahom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania je žaloba o plnenie vyplývajúce zo zmluvy o dielo podľa Obchodného zákonníka. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne   skutočnosti   svedčiace   o   tom,   že   by   celková   dĺžka   tohto   konania   bola   výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci. V predmetnom konaní okresný súd už rozsudkom z 27. novembra 2008 právoplatne rozhodol o väčšej časti sťažovateľovho nároku   v   sume   5 013,39   €   s   príslušenstvom   a   v   súčasnosti   už   koná   (aj   s   ohľadom na čiastočné späťvzatie návrhu zo strany sťažovateľa v sume 1759,19 €) len o zostávajúcej časti   nároku   uplatneného   sťažovateľom   v   sume   1581,79   €   a   o   vzájomnom   návrhu žalovaného.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   žiadne   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k výraznejšiemu predĺženiu predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   tohto   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   zo   sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   konanie   bolo   poznačené   dvomi   výraznými obdobiami nečinnosti okresného súdu. Na ťarchu okresného súdu ústavný súd započítal obdobie   nečinnosti   trvajúce   päť   mesiacov   od   3.   septembra   2003   (uhradenie   súdneho poplatku sťažovateľom) do 3. februára 2004 (výzva sťažovateľovi na predloženie listinných dôkazov), po uplynutí ktorého trvalo uvedenému súdu ďalšie 3 mesiace, kým bol súdnej kancelárii daný pokyn vykonať ďalšie jednoduché procesné úkony súvisiace s nariadením prvého pojednávania (1. júna 2004), ako aj obdobie nečinnosti trvajúce viac než jeden rok od 29. marca 2006 (okresným súdom uskutočnené pojednávanie) do 12. marca 2007 (pokyn súdnej   kancelárii   vykonať   úkony   súvisiace   s   nariadením   pojednávania),   počas   ktorého okresný súd nevykonal v predmetnej veci žiaden procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu jej merita.

Okrem uvedených období nečinnosti ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na postupu okresného súdu, ktorým v predmetnom konaní najskôr vzájomný návrh   žalovaného   vylúčil   na   samostatné   konanie   (29.   marca   2006),   avšak   následne po takmer   dvoch   rokoch   predmetné   konania   opätovne   spojil   na   spoločné   konanie (16. januára   2008).   Neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   bol poznačený   aj   priebeh   odvolacieho   konania   pred   krajským   súdom,   v   ktorom   bol   spis v predmetnej veci krajskému súdu predložený 21. januára 2009, avšak okresnému súdu bol vrátený späť po viac ako ôsmich mesiacoch (2. októbra 2009) bez rozhodnutia vo veci samej z dôvodu nesprávnej identifikácie účastníkov konania v rozsudku okresného súdu z 27. novembra 2008. Po opätovnom predložení tohto spisu krajskému súdu (17. decembra 2009)   bol   tento   vrátený   späť   okresnému   súdu   (16.   februára   2012)   spolu   s   rozsudkom č. k. 2 Cob 172/2009-315 z 28. januára 2010, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu z 27. novembra 2008 v časti výroku o zamietnutí časti uplatneného nároku sťažovateľa zrušený   a   vrátený   späť   na   ďalšie   konanie.   Pri   svojom   rozhodovaní   preto   ústavný   súd prihliadol aj na skutočnosť, že predmetné konanie bolo predĺžené aj o obdobia trvajúce spolu približne jedenásť mesiacov, počas ktorých v predmetnej veci rozhodoval krajský súd o odvolaniach podaných proti rozsudku okresného súdu z 27. novembra 2008, ktorý bol v časti výroku o zamietnutí zostávajúcej časti nároku sťažovateľa zrušený a vrátený na ďalšie konanie okresnému súdu pre nedostatočné odôvodnenie tohto výroku. Z uvedeného vyplýva, že o uvedené obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde,   sa taktiež predmetné konanie výrazne predĺžilo, avšak významný podiel na tomto predĺžení mal i okresný súd.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac než deväť rokov a dva mesiace a v dôsledku nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú ako vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ani vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že označené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmet uvedeného   konania,   t. j.   čo   je   pre   účastníka   konania   v   stávke   – „at   stake“,   správanie sťažovateľa, ale aj skutočnosť, že sťažovateľ sa na ústavný súd so svojou sťažnosťou obrátil v čase, keď okresný súd už rozhodol o väčšej časti ním uplatneného nároku právoplatným rozhodnutím a v konaní zostáva okresnému súdu prerokovať a rozhodnúť len o zostatku pôvodne   v   konaní   uplatneného   nároku,   pričom   účelom   priznaného   finančného zadosťučinenia   nie   uspokojenie   v   konaní   dosiaľ   nepriznaných   nárokov,   ústavný   súd sťažovateľovi   považoval   priznanie sumy 1 000   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu   jeho právneho   zastúpenia obchodnou   spoločnosťou   AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN   Law firm   s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom   advokátky   JUDr.   Klaudie Azariovej, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu v celkovej sume 340,09 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   a vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu)   v sume   426,12   € vrátane   režijného   paušálu   (3 x 134   €   +   3   x   8,14   €).   Odmena   právnej   zástupkyni za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty tak predstavuje celkovú sumu 511,34 €

Vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   úhradu   trov   právneho zastúpenia uplatnila iba v sume 340,09 €, ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti túto úhradu sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014