znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 174/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,   H.,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v znení protokolu č.   11 (ako uvádza   sťažovateľ,   pozn.)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 Co 115/2011 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva: „V konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len KS) tento súd rozhodoval o mojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. (ďalej   len   OS)   rozsudkom   zo   dňa   8.   decembra   2010   sp.   zn.   42C/42/2009-231,   ktorým v celom rozsahu zamietol moje odvolanie...

Svoje   odvolanie   som   odôvodnil   tým,   že   môj   zamestnávateľ   okamžite   rozviazal so mnou pracovný pomer po tom, čo som nerešpektoval jeho nariadenie zo dňa 18. 2. 2009 dostaviť   sa   dňa   23.   2.   2009   k   výkonu   práce   do   B.,   nakoľko   neboli   splnené   zákonné podmienky na výkon tejto pracovnej cesty zo strany môjho zamestnávateľa.

Môj   postup   –   nerešpektovanie   nariadenia   môjho   zamestnávateľa   vychádzal zo skutočnosti, že môj výkon práce v B., ktorá i keď bola jedným z dvoch dojednaných miest výkonu práce v pracovnej zmluve, nebola mojím pravidelným pracoviskom.

Pravidelným   pracoviskom   podľa   pracovnej   zmluvy   uzavretej   s   mojím zamestnávateľom   bolo   H.   a   okolie   (čo   som   doložil   písomnými   dôkazmi   –   pracovnou zmluvou zo dňa 8. septembra 2008) a preto na výkon pracovnej cesty do B. ako druhého miesta výkonu práce podľa ust. § 2 zákona č. 530/2004 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len zákon), mal môj zamestnávateľ postupovať tak, že pred jej výkonom mi mal písomne v súlade s ust. § 3 zákona určiť kedy mám nastúpiť na pracovnú cestu; akým dopravným prostriedkom   ju   mám   vykonať;   miesto   a   ako   dlho   bude   pracovná   cesta   trvať:   termín nástupu pracovnej cesty a termín jej ukončenia. Bez týchto relevantných skutočností som ja nemohol realizovať pracovnú cestu.

Môj zamestnávateľ mi pred výkonom pracovnej cesty do B., kde som mal nastúpiť dňa   23.   2.   2009   k   inej   než   dojednanej   práci   bez   môjho   písomného   súhlasu   a k inému zamestnávateľovi bez môjho písomného súhlasu – teda v rozpore s ust. § 58 Zákonníka práce; bez predloženia cestovného príkazu, ktorý by obsahoval uvedené náležitosti podľa ust. § 3 zákona a tiež skutočnosti, že v tom čase som sa osobne staral o moju 78 – ročnú ťažko zdravotne postihnutú matku načo som upozornil OS vo svojej svedeckej výpovedi som do súdnej zápisnici OS zo dňa 8. decembra 2010 na str. 3 ods. 2, riad. 1 až 4 odspodu uviedol, že ja som mal ťažko onkologický chorú mamu o ktorú som sa staral, a v prípade, že by mi môj zamestnávateľ dal riadny cestovný príkaz so všetkými náležitosťami podľa ust. § § zákona o cestovných náhradách, tak ja by som túto skutočnosť, – že sa starám o ťažko zdravotne postihnutú osobu oznámil (keďže zamestnávateľ mi nedoručil cestovný príkaz s príslušnými náležitosťami, ja som nemal dôvod mu oznámiť túto skutočnosť, ktorá mi bránila ísť na pracovnú cestu, o ktorej som okrem iného ani nevedel, dokedy bude trvať (v tejto súvislosti poukazujem na ust. par. 68 ods. 3 Zákonníka práce, že zamestnávateľ nesmie skončiť pracovný pomer so zamestnancom, ktorý sa stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím), môj zamestnávateľ písomným prejavom zo dňa 16.   3.   2009   napriek   porušeniu   horeuvedených platných   právnych noriem   z jeho   strany okamžite   so   mnou   skončil   pracovný   pomer.   Uvedené   okamžité   skončenie   pracovného pomeru som prevzal dňa 3. apríla 2009.

Som presvedčený o tom, že Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý bude o tejto sťažnosti   rozhodovať,   prihliadne   napriek   princípu   subsidiarity   podľa   môjho   názoru k porušeniu   uvedených   zákonov   zo   strany   aj   KS,   ktorý   v   uvedenom   konaní   nevykladal a neaplikoval príslušné zákony na uvedený prípad v súlade s ústavou. Podľa môjho názoru došlo k praktickej nefunkčnosti všeobecných súdov, ktoré sa mali na ochrane ústavnosti (na mojej súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) podieľať.

V   tejto   súvislosti mám za   to,   že   je nutný inštitucionálny   postup Ústavného súdu Slovenskej   republiky   ultima   ratio,   ktorý   o   mojej   ústavnej   sťažnosti   rozhodne   tak,   že napadaný   rozsudok   KS   zruší   v   celom   rozsahu   a   vec   vráti   KS   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie za účelom zachovania právnej istoty.“

V sťažnosti ďalej uvádza: „Pre úplnosť uvádzam, že voči napadanému rozsudku KS a rozsudku OS som podal dňa 29.   januára 2012 dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Právo sťažovateľa Ing. J. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 v konaní krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/115/2011 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa   11.   októbra   2011   sp.   zn.   14Co/115/2011-316   a   nariaďuje   Krajskému   súdu v Bratislave bez zbytočných prieťahov vo veci konať a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi Ing. J. J. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 313,04 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. K... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu..“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu.   V obsahu   sťažnosti sa nezmieňuje o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd text bodu 2 petitu sťažnosti „a nariaďuje Krajskému   súdu   v Bratislave   bez   zbytočných   prieťahov   vo   veci   konať   a rozhodnúť“ posudzoval v intenciách obsahu sťažnosti a bodu 1 petitu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že právna   úprava takémuto právu   neposkytuje účinnú   ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   vo   veci   dovolanie   ešte   predtým (t. j. 29. januára 2012), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (15. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   danom   prípade   sťažovateľ,   t.   j. k paralelnému   podávaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších jeho   návrhoch   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012