znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 174/2011-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti L. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   vo   veci vedenej pod sp. zn. 7 C 334/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. L. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Dolný   Kubín p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Dolný   Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a   osemnásť   centov)   na   účet   jej právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011 doručená sťažnosť L. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   na   okresnom   súde   prebieha   pod   sp.   zn. 7 C 334/1996 „odo dňa 19. 9. 1996 do súčasnosti konanie o žalobnom návrhu žalobcov... proti žalovanému: H. o zaplatenie náhrady škody. V priebehu tohto konania zomrel žalobca v 1. rade (P. K. st.) a žalobcovia v 2., 3. a 4. rade sa stali plnoletí.

I napriek skutočnosti, že odo dňa začatia tohto konania už uplynulo viac ako 14,5 roku do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne skončené. Za celé obdobie trvania tohto konania nebolo vo veci vydané žiadne meritórne rozhodnutie.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka listom z 28. decembra 2010 doručeným okresnému súdu 10. januára 2011 podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996, pričom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľke nebolo doručené žiadne vyjadrenie okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

Podľa sťažovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 334/1996 „nejde o právne zložitú vec, ide o konanie vo veci náhrady škody t. j. konanie ku ktorému existuje rozsiahla súdna judikatúra“.

Sťažovateľka   tiež   argumentovala,   že   svojím   správaním   nezavinila   prieťahy v napadnutom   konaní,   naopak,   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala okresnému súdu (spolu so žalobcom v 1. rade) viac ako 40 žiadostí o nariadenie termínu pojednávania v tejto veci.

Okresný   súd   v   napadnutom   konaní   podľa   názoru   sťažovateľky   nerešpektuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúce postup súdu, čím v konaní vznikajú neodôvodnené prieťahy a neúmerne sa predlžuje stav jej právnej neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikáže okresnému   súdu   v   predmetnom   konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   prizná   jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 341/11 z 20. mája 2011 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, v ktorom okrem podrobného prehľadu úkonov uviedla:

„S   poukazom   na   uvedený   prehľad   procesných   úkonov   vo   veci,   konštatujem,   že v doterajšom priebehu konania v obdobiach od 14. 03. 2002 do 28. 03. 2003, od 30. 04. 2003 do 19. 04. 2005, od 06. 05. 2005 do 27. 02. 2007 a od 31. 07. 2007 do 01. 05. 2008 vznikli prieťahy. Ich príčina spočíva nielen v konaní súdu ale aj v nezodpovednom prístupe znalca Prof. O. k vypracovaniu znaleckého posudku (obdobie od 30. 04. 2003 do 19. 04. 2005), pričom nakoniec posudok ani nevypracoval, ale aj ostatných oslovených znalcov, ktorí znalecký úkon odmietli a tiež v postoji žalobcov vo veci, ktorí v priebehu konania opätovne navrhujú nové a nové dôkazy. Vplyv na dĺžku konania malo aj rozhodovanie poručenského súdu o ustanovení poručníkov pre mal. žalobkyňu, ktorá osirela a to v dĺžke 5 mesiacov. Vec je náročná na posúdenie odborných otázok – príčiny smrti matky žalobcov a postup lekárov pri vedení pôrodu, bez vyriešenia ktorej nie je možné vo veci rozhodnúť. Odborné posudky aj vyjadrenia pôvodných znalcov sú odlišné a je potrebné tieto rozpory odstrániť čo je zdĺhavé z dôvodu odmietavého postoja znalcov k podaniu posudku. Vo veci sa   od   01.   05.   2008   koná   priebežne.“ Podpredsedníčka   okresného   súdu   v predmetnom vyjadrení súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   174/2011-15 z 9. júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so stanoviskami   účastníkov   konania,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   sa   považuje   aj   povaha   prerokúvanej   veci.   Podľa   uvedených   kritérií   posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je konanie o zaplatenie náhrady škody proti žalovanej H., ktorá bola podľa názoru sťažovateľky (ako aj ostatných žalobcov – otec a súrodenci sťažovateľky) zodpovedná za smrť ich matky a manželky pri pôrode. Po skutkovej stránke je vec náročná na posúdenie odborných otázok – príčiny smrti. Základnou otázkou je posúdenie postupu lekárov pri vedení pôrodu, bez vyriešenia ktorej nemožno vo veci rozhodnúť. Znalecké dokazovanie je zložité najmä pre odlišné posudky a vyjadrenia znalcov, ako aj odmietavý postoj znalcov k podaniu znaleckého posudku. Po právnej stránke vec nie je náročná, keďže návrhy tohto typu tvoria bežnú agendu okresných súdov.

Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníka konania. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka a aj jej právny zástupca spočiatku poskytovali okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť.   Neskôr   okresný   súd   v   troch   prípadoch   odročoval pojednávanie   kvôli   kolízii   pojednávaní   právneho   zástupcu   sťažovateľky.   Návrhy   na doplnenie dokazovania podávané právnym zástupcom sťažovateľky boli síce využitím jej procesných   oprávnení,   avšak   do   istej   miery   ovplyvnili   dĺžku   konania.   Celkovo   však správanie   sťažovateľky   a   jej   právneho   zástupcu   nemožno   hodnotiť   ako   také,   ktoré   by výraznou mierou ovplyvnilo priebeh preskúmavaného konania.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní, je potrebné konštatovať, že sa v jeho priebehu vyskytlo opakovane niekoľko dlhých období nečinnosti a jeho   postup   bol   poznačený   neefektívnosťou.   To,   že   sa   súdne   konanie   stále   nachádza v štádiu   znaleckého   dokazovania   a   zisťovania   skutkového   stavu,   svedčí   tiež o nesústredenom   postupe   okresného   súdu   v   danej   veci.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ústavný súd zároveň uznáva, že k predĺženiu konania prispeli aj ťažkosti s vyhľadaním a ustanovením znalcov z príslušného odboru, ktoré však všeobecný súd môže riešiť v súlade so zákonom a využiť   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   poskytuje   v   záujme   urýchlenia znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   to,   že   zodpovednosť   za   zabezpečenie   plynulého vykonania znaleckého dokazovania v plnej miere znáša okresný súd, ktorý ako jediný mal možnosť   nečinnosť   znalca   odstrániť   efektívnym   využitím   procesných   možností   daných Občianskym súdnym poriadkom. Ústavný súd preto doterajší postup okresného súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a nesústredený, nesmerujúci plynulo k rozhodnutiu vo veci samej, čím došlo k spomaleniu konania a právna neistota sťažovateľky   nebola   dlhodobo   odstránená.   Vplyv   na   predĺženie   konania   malo aj rozhodovanie o ustanovení poručníkov pre žalobkyňu v 5. rade. K narušeniu plynulosti konania prispela aj častá zmena zákonného sudcu, keďže vo veci rozhoduje v poradí piaty zákonný sudca.

Ústavný súd konštatuje, že vec vedená okresným súdom sp. zn. 7 C 334/96 nie je právoplatne ukončená ani po pätnástich rokoch od podania žaloby a nachádza sa v štádiu prvostupňového konania a znaleckého dokazovania. Výraznejšie obdobia nečinnosti, resp. neefektívneho konania sa v posudzovanej veci vyskytli od 19. septembra 1996 do 19. mája 1998 (1 rok a 8 mesiacov), od 19. mája 1998 do 13. apríla 1999 (takmer 11 mesiacov), od 31. mája 2000 do 22. mája 2001 (takmer 1 rok), od 22. mája 2001 do 27. februára 2007 (6 rokov a 9 mesiacov), od 7. júna 2007 do 26. júna 2008 (takmer 1 rok).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   V   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   posudzované   konanie právoplatne skončené ani po viac ako štrnástich rokoch od jeho začatia. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05). Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú a konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľke v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 334/1996 rýchlu a účinnú ochranu ich práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (1. bod výroku nálezu).

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 418/2010 už bol 29. marca 2011 vydaný príkaz na konanie bez prieťahov, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci okresným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, poukazujúc najmä na viac ako štrnásť rokov trvajúci stav právnej neistoty a z neho vyplývajúcu materiálnu i nemateriálnu ujmu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj na záver o   jeho   nečinnosti   a   neefektívnom   a   nesústredenom   postupe,   berúc do   úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po štrnástich rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, prihliadajúc na výšku finančného zadosťučinenia priznanú ostatným účastníkom konania napadnutého konania nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 418/2010 z 29. marca 2011 ústavný súd považoval   priznanie   sumy   3 000   €   sťažovateľke   za   primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil tiež skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní od 26. júna 2008 koná priebežne.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011