znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 174/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   P.   Č.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   P.,   B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/33/08-K   z   18.   septembra   2008,   za   účasti   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. P. Č. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. januára 2009 doručený návrh Ing. P. Č., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. P.,   B.,   na preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/33/08-K z 18. septembra 2008 (ďalej len „namietané rozhodnutie“). Navrhovateľ svoj návrh doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 6. marca 2009.

Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím uložil výbor navrhovateľovi pokutu, pretože ako verejný funkcionár, riaditeľ S., štátny podnik (zrušený na základe rozhodnutia ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 32 z 18. januára 2008), porušil povinnosť podať v ustanovenej   lehote   oznámenie   podľa   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon   o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“).

Pokuty výbor stanovil podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu na sumu 20 146 Sk. „Výška mesačného platu verejného funkcionára pre účely určenia výšky pokuty bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona vo výške priemernej   nominálnej   mzdy   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci kalendárny rok (2007),   keďže verejný funkcionár v roku 2007 poberal príjem za výkon tejto funkcie v celkovej výške 101.854,- Sk (január 2007 – 54.400,- Sk a február 2007 – 56.454,- Sk) a výsledná suma postupom v čl. 9 ods. 15 ústavného zákona by bola 8.488,- Sk, čo   je   menej   ako   mesačná   nominálna   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   rok 2007.“

Výbor v rámci uvedeného konania neakceptoval argumentáciu navrhovateľa uvedenú v jeho vyjadrení zo 4. júla 2008, v rámci ktorej „uviedol, že predmetné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona odoslal výboru doporučeným listom dňa 27. 2. 2008 spolu s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona a dokladá k tejto skutočnosti i podací lístok z pošty B.“.

Navrhovateľ   v rámci   odôvodnenia   svojho   návrhu   uviedol: «Funkciu   riaditeľa   S., štátny podnik, so sídlom v B., som vykonával od mája 2000 do 15. 2. 2007. V zmysle zákona č.   357/2004   Z.   z.   v   platnom   znení   som   každý rok   podával písomné   oznámenie   funkcií, zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   k   tomu   zákonom   určenému   orgánu,   t.   j. Výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   v zákonom   predpísanej   lehote.   Toto   písomné oznámenie za rok 2007 som podal dňa 27. 2. 2007 a nie k 7. 7. 2008, tak ako je to uvedené v rozhodnutí. O čom som predložil aj dôkaz - podací lístok č. 8991 694 zo dňa 27. 2. 2008. Toto písomné oznámenie som vždy podával na predpísanom tlačive, nikdy nebolo posielané so sprievodným listom a ani som špeciálne neoznačoval obálku. Nakoľko som v roku 2007 svoju funkciu ukončil, podal som obe oznámenia, t. j. oznámenie podľa čl. 7 ods. 5) a čl. 8 ods. 5) cit. ústavného zákona spoločne. Preto mám za to, že som si svoju povinnosť splnil a konanie malo byť voči mne zastavené. Rozhodne nepovažujem svoju obranu za účelovú. Dovolím   si   poukázať   na   to,   že   podľa   cit.   ústavného   zákona   čl.   9   ods.   5)   má oprávnený orgán rozhodnúť do 60 dní odo dňa začatia konania. Ak sa teda konanie voči mne začalo 18. júna 2008, potom rozhodnuté nebolo v ústavnom zákone stanovenej 60- dňovej   lehote,   nakoľko   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   až   18.   septembra   2008.   V poslednom odseku   tohto   rozhodnutia sa uvádza,   že citujem:   „Uvedené   skutočnosti   boli zistené na základe listu Ing. D. K., predsedu predstavenstva V., a. s. B. (právny nástupca S., š. p. B.), zn.   VP-180/2008   z   5.   novembra   2008“. Z   uvedeného   vyplýva,   že   Výbor   NR   SR   pre nezlučiteľnosť funkcií nemohol o tejto veci rozhodovať ani 18. septembra 2008, pretože informáciu   od   Ing.   D.   K.,   predsedu   predstavenstva   V.,   a.   s.   mohol   mať   k   dispozícii až po 5. 11. 2008, nakoľko informácia sp. zn. VP-180/2008 bola vyhotovená až 5. 11. 2008. Túto skutočnosť podľa mňa dosvedčuje aj to, že napadnuté rozhodnutie mi bolo doručené až 9. 12. 2008.»

Navrhovateľ   ústavnému   súdu   v predmetnej   veci   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal nález,   v ktorom   vysloví: „Rozhodnutie   Výboru   NR   SR   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   zn.: VP/33/08-K zo dňa 18. 9. 2008 sa zrušuje.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   návrhu   navrhovateľa   vyjadril   výbor prostredníctvom svojho predsedu, ktorý vo svojom vyjadrení z 15. mája 2009 uviedol:„Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta, že si svoju povinnosť splnil dňa 27. februára 2008, kedy poslal oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   (podáva   sa   rok   +   30   dní   po   skončení   výkon   verejnej   funkcie), ako aj predmetné oznámenie za rok 2007 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona k 31. 3. 2008. Vo svojom vyjadrení vyslovene zdôrazňuje, že tieto podania podal v jednej obálke a bez sprievodného listu.

Výbor pri svojom rozhodnutí vychádzal z podkladov sekretariátu výboru, ktorý prijal a eviduje len jedno oznámenie a to oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona. Výbor nemal pochybnosti o tom, že menovaný nepodal oznámenie za rok 2007 podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a že využil to, že obálka ani jej obsah nebol osobitne označený a teda zo strany verejného funkcionára ide o účelovú obranu v snahe vyhnúť sa uloženiu pokuty. Na tomto stanovisku zotrvávame a máme za to, že je na verejnom funkcionárovi aby preukázal, že podal aj oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Za takýto dôkaz nepovažujeme   podací   lístok   z   27.   februára   2008,   pretože   sa   týka   inej   právnej   listiny. Na druhej strane je tiež nesporné, že jediné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktoré verejný funkcionár podal je len zo 7. júla 2008, o čom svedčí i prezenčná pečiatka podateľne   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (príloha   1),   ako   i   interná evidencia (protokol) sekretariátu výboru (príloha 2).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nesúhlasíme   s   návrhom   navrhovateľa   za   zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ďalej poukazujeme i na fakt, že samotný návrh na preskúmanie rozhodnutia nespĺňa právne podmienky podľa § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže nebol podaný advokátom v lehote stanovenej na podanie tohto návrhu (podal ho verejný funkcionár a splnomocnenie advokáta doložil až dodatočne)... Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   VP/33/08-K z 18. septembra 2008 s poukazom na § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov potvrdil a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania.“

K vyjadreniu   výboru   zaujal   stanovisko   navrhovateľ   podaním   z 27.   mája   2009 prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne,   ktorá   uviedla: «Navrhovateľ   zotrváva   na svojom stanovisku, že oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   úst. Zák. č. 545/2005 Z. z. (ďalej len Úst. Zák.) podal dňa 27. 2. 2008, čo preukázal kópiou podacieho lístka č. 8991694 zo dňa 27. 2. 2008. „Výbor“ vyvodzuje svoj názor, že citované oznámenie nebolo podané iba z toho, že eviduje len jedno oznámenie (podľa čl. 8 ods. 5 „Úst.   zák.“).   To,   že   „Výbor“   eviduje   iba   jedno   oznámenie,   nieje   dôkazom   toho, že navrhovateľ   neodoslal   2   oznámenia   a   „Výbor“   tieto   2   oznámenia   neprijal. Nezaevidovanie   doručenia   aj   oznámenia   podľa   čl.   7   ods.   1   „Úst.   Zák.“   sekretariátom „Výboru“ považujeme za drobnú administratívnu chybu, ktorú bolo možné jednoduchým spôsobom odstrániť. Napríklad zaslaním upomienky s poznámkou o jej bezpredmetnosti, ak povinnosť bola splnená. Navrhovateľ má za to, že podanie písomného oznámenia podľa Čl. 7   ods.   1   „Úst.   Zák.“   doporučene   poštou   je   v   súlade   s   danou   právnou   úpravou. Navrhovateľ počas výkonu funkcie verejného funkcionára ani raz neporušil povinnosť danú cit. „Úst. Zák.“ a odmieta poznámku „Výboru“, že v jeho prípade ide o účelovú obranu v snahe vyhnúť sa uloženiu pokuty.

„Výbor“ sa však vôbec nevysporiadal s celou obranou navrhovateľa. Konkrétne sme   poukázali   na   porušenie   čl.   9   ods.   5   „Úst.   Zák.“   „Výborom“.   Konanie   proti navrhovateľovi sa malo začať dňa 18. 6. 2008 a malo byť rozhodnuté do 60-tich dní odo dňa začatia konania, t. j. do 18. 8. 2008. Na napadnutom rozhodnutí je uvedený dátum 18. 9. 2008. Z uvedeného vyplýva, že nebola dodržaná 60-dňový lehota daná čl. 9 ods. 5 „Úst. Zák.“. Deň 18. 9. 2009 však nemôže byť dňom vydania napadnutého rozhodnutia, nakoľko na strane 3 tohto rozhodnutia sa „Výbor“ odvoláva na informáciu, ktorá mu bola známa   až   o   47   dní   neskôr.   Citujem   z rozhodnutia:   „Uvedené   skutočnosti   boli   zistené na základe listu Ing. D. K., predsedu predstavenstva V., a. s. B. (právny nástupca S., š. p. B.), zn. VP-180/2005 z 5.novembra 2008“. Je teda nemožné, vydať rozhodnutie dňa 18. 9. 2008 a v tomto rozhodnutí sa súčasne odvolávať na list zo dňa 5. 11. 2008, keď takýto deň do dňa rozhodnutia ešte nenastal.»

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa konštatoval, že jeho právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   pri výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, pričom navrhovateľ ako bývalý riaditeľ S., š. p., bol verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona, a teda osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie rozhodnutí výboru. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu doplnil svoj návrh o chýbajúce   náležitosti   vyplývajúce   z   §   20   a   §   73a   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde (splnomocnenie   na   svoje   zastupovanie   advokátkou   JUDr.   D.   P., napadnuté   rozhodnutie, kópiu   poštovej   obálky,   v ktorej   mu   bolo   napadnuté   rozhodnutie   doručené,   a kópiu podacieho   lístka   z 27.   februára   2008);   po   tomto   doplnení   návrh   navrhovateľa   spĺňa náležitosti predpísané zákonom.

Z dokumentácie, ktorú si ústavný súd vyžiadal od výboru, vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 9. decembra 2008, pričom svoj návrh doručil ústavnému súdu 2. januára 2009, t. j. v lehote ustanovenej v čl. 10 ods. 2 ústavného zákona. Z toho vyplýva, že návrh bol podaný v zákonom ustanovenej lehote.

Po uvedených zisteniach sa ústavný súd sústredil na skúmanie, či návrh navrhovateľa nie je zjavne neopodstatnený.

Z   ustanovenia   § 73b   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   čl. 10   ods. 2 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s uvedeným ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ním, tak ho potvrdí.

Z právnej   povahy   inštitútu   predbežného   prerokovania   návrhu   podľa   §   25   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

II.A Skutkový stav

Z návrhu navrhovateľa, napadnutého rozhodnutia, vlastných zistení a dokumentácie výboru, ktorú si ústavný súd na účely predbežného prerokovania návrhu vyžiadal, vyplývajú tieto skutočnosti:

1. Navrhovateľ bol riaditeľom S., š. p.; túto funkciu vykonával od 16. júna 2000 do 14. februára 2007.

2. Navrhovateľ   bol   podľa   čl.   7   ods.   1   v spojení   s čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu   povinný   podať   výboru   do   31.   marca   písomné   oznámenie funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov   za   predchádzajúci   kalendárny   rok v rozsahu   vyplývajúcom   z čl.   7   ods.   1   a čl.   7   ods.   4   ústavného   zákona   (ďalej   len „oznámenie“).

3. Podľa výboru navrhovateľ uvedené písomné oznámenie doručil až 7. júla 2008.

4. Výbor   po   zistení,   že   navrhovateľ   nepodal   v ustanovenej   lehote   písomné oznámenie, uznesením č. 582 z 18. júna 2008 začal proti navrhovateľovi konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, o čom ho informoval listom z 19. júna 2008 (doručeným 2. júla 2008), v ktorom ho zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadril v lehote 15 dní od doručenia.

5. Navrhovateľ   na   výzvu   výboru   reagoval   vyjadrením   zo   4.   júla   2008,   v ktorom uviedol: „Listom zo dňa 19. 6. 2008 ste mi zaslali oznámenie o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzeniu rozporu záujmov. Konanie bolo začaté za údajné nesplnenie   povinnosti   podania   oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových pomerov po uplynutí jedného roka od skončenia funkcie.

Predmetné   oznámenia   som   odoslal   Vášmu   výboru   doporučeným   listom dňa 27. februára 2008. Fotokópie oznámení a potvrdenia pošty prikladám.“

6. Po zabezpečení potrebných podkladov výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým za porušenie povinnosti podať oznámenie navrhovateľovi uložil pokutu vo sume 20 146 Sk. V odôvodnení tohto rozhodnutia vo vzťahu k námietkam navrhovateľa uvedeným v jeho vyjadrení výbor uviedol: „Podľa evidencie sekretariátu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií touto poštovou zásielkou bolo doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona a uvedená zásielka neobsahuje ani sprievodný list, ktorý by ozrejmoval skutočnosti uvádzané verejným funkcionárom.“

Následne výbor na základe vykonaného dokazovania dospel vo svojom rozhodnutí k záveru, že „obrana verejného funkcionára je účelová a snaží sa v nej využiť skutočnosť, že v   inkriminovanom   období   zasielal   výboru   iné   oznámenie,   pričom   zásielka   nemá   ani sprievodný list a ani označenie na obálke, ktoré by dokumentovalo túto skutočnosť. O tom, že poslal len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona svedčí i skutočnosť, že sa výbor zaoberal   na   svojej   16.   schôdzi   dna   3.   4.   2008   týmto   jeho   oznámením,   ktoré   zobral uznesením   č.   543   zo   dňa   3.   apríla   2008   na   vedomie.   Z   tohto   dôvodu   výbor   nemal pochybnosti o tom, že verejný funkcionár porušil svoje povinnosti uvedené v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona a preto prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Ing. P. Č., bývalému riaditeľovi   S.,   š.   p.   B.   ukladá   pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona vo výške jednomesačného platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 18. septembra 2008 schválené uznesením č. 627.“.

7. Navrhovateľ   ústavnému   súdu   doručil   aj   kópiu   podacieho   lístka   č.   8991694 z 27. februára 2008, na ktorom je on sám označený ako odosielateľ a výbor ako adresát.

Sumarizujúc   uvedené   skutkové   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ preukazuje splnenie svojej povinnosti podať podľa čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov za predchádzajúci kalendárny rok v rozsahu vyplývajúcom z čl. 7 ods. 1 a čl. 7 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu predloženým podacím lístkom č. 8991694 z 27. februára 2008.

Postup   výboru   smerujúci   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v súlade s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, keďže vyzval navrhovateľa, aby sa vyjadril k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky navrhovateľa (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.

II.B Právne závery

Z už citovaného návrhu navrhovateľa, v ktorom žiada ústavný súd o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že v ňom jednak opakuje svoje námietky, ktoré boli obsiahnuté   už   aj   v jeho   vyjadrení   zo   4.   júla   2008   adresovanom   výboru   (s tým,   že   ich podrobnejšie   odôvodňuje),   a   zároveň   uplatňuje   aj   niektoré   nové   námietky.   Námietky navrhovateľa možno zhrnúť do týchto bodov:

1. Námietka, že oznámenie v lehote predpísanej týmto zákonom doručil výboru spolu s oznámením podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona v jednej obálke, o čom svedčí podací lístok   č.   8991694   z 27.   februára   2008   (oznámenie   mal   navrhovateľ   podať   podľa   jeho tvrdenia na predpísanom tlačive, bez sprievodného listu a špeciálneho označenia obálky).

2. Výbor v predmetnom konaní nerozhodol v lehote 60 dní ustanovenej ústavným zákonom.

Ústavný   súd   preskúmal   uvedené   námietky   navrhovateľa   a dospel   k záveru, že sú neopodstatnené.

Navrhovateľ   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   doručenia   oznámenia   spolu s oznámením   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   v jednej   obálke   uplatnil   už   v rámci konania pred výborom. V uvedenom konaní to bol práve navrhovateľ, ktorý bol zaťažený dôkazným   bremenom   preukázania   podania   oznámenia   výboru.   Navrhovateľ   sa   v rámci konania   pred   výborom   dostal   do   dôkaznej   núdze,   keď   predložil   ako   dôkaz   doručenia oznámenia iba samotný podací lístok bez špecifického označenia obsahu zasielanej zásielky a kópiu vyplneného tlačiva uvedeného oznámenia bez označenia pečiatkou prijímateľa.

Podľa   ústavného   súdu   záver   výboru   týkajúci   sa   nesplnenia   povinnosti   podať oznámenie   navrhovateľom   vychádzajúci   z toho,   že   navrhovateľom   predložené   dôkazy nemôžu spochybniť tvrdenie výboru o nedoručení uvedeného oznámenia navrhovateľom, ktoré je podložené evidenciou sekretariátu výboru (podľa tejto evidencie bolo uvedenou poštovou zásielkou výboru doručené len oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona) a aj   programom   16.   schôdze   výboru   z 3.   apríla   2008,   do   takej   miery,   aby   založilo odôvodnenú pochybnosť týkajúcu sa porušenia povinnosti navrhovateľa doručiť oznámenie výboru.   Vzhľadom   na   uvedené   záver   výboru   o nedoručení   oznámenia   navrhovateľom, z ktorého   v napadnutom   rozhodnutí   vychádzal,   podľa   ústavného   súdu   nemožno   označiť za svojvoľný alebo arbitrárny.

Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   nesporne   vyplýva,   že   výbor   vyhotovil napadnuté   rozhodnutie   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v čl.   9   ods.   5   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu, v zmysle ktorej mal výbor rozhodnúť vo veci navrhovateľa v lehote   60   dní   odo   dňa   začatia   konania,   t.   j.   ústavný   súd   sa   stotožňuje   s tvrdením navrhovateľa, že v jeho prípade nebola táto lehota dodržaná.

Z hľadiska právnych následkov nedodržania uvedenej lehoty ale ústavný súd v zhode so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   23/07,   III.   ÚS   24/07,   IV.   ÚS   3/07, IV. ÚS 141/07)   konštatoval,   že   v ústavnom   zákone   o ochrane   verejného   záujmu ani v nijakom   inom   právnom   predpise   nie   je   obsiahnutá   právna   úprava   následkov prekročenia tejto   lehoty,   t.   j. jej uplynutie sa   nespája so   žiadnymi právnymi účinkami. Na základe   toho   možno   dospieť   k záveru,   že   výbor   môže   ústavne   akceptovateľným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru. Bez ohľadu   na   tento   právny   záver   ústavný   súd   považoval   aj   v tomto   prípade   za   potrebné zdôrazniť,   že   je   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníkov konania, aby výbor vydával a aj vyhotovoval rozhodnutia v lehote ustanovenej v čl. 9 ods. 5 prvej vete ústavného zákona o ochrane verejného záujmu aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   námietky   navrhovateľa   voči napadnutému   rozhodnutiu   sú   zjavne   neodôvodnené   a   nezakladajú   také   dôvody na spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné   posúdiť po prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie.   Preto   ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   ako   celok odmietol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009