znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 174/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka o sťažnosti   JUDr.   P.   L.,   V.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   S.,   V.,   M.,   vo   veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 252/2001 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   P.   L.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   252/2001   a postupom   Krajského   súdu   v   Žiline v konaniach   vedených   pod sp. zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006   p o r u š e n é b o l o.

2. JUDr. P. L. primerané finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. JUDr. P. L. úhradu trov právneho zastúpenia n e p r i z n á v a.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 31. decembra 2007 doručená a 22. februára 2008 na výzvu ústavného súdu doplnená sťažnosť JUDr. P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 252/2001 a postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 9. júla 2001 podal okresnému súdu návrh na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede danej mu N. ú. p. - K. ú. p. v Ž. podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce, ktoré neskôr rozšíril aj o nárok na náhradu mzdy. Podľa tvrdení sťažovateľa v sťažnosti konanie trvá viac ako šesť rokov,   k prieťahom   v konaní dochádza   tak postupom   okresného   súdu,   ako aj krajského súdu.

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol prehľad úkonov vykonaných okresným súdom aj krajským súdom a navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Okresný   súd   v Martine,   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Martine   pod spis. zn. 10 C 252/2001 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 8 Co 274/2004 a pod spis. zn. 8 Co 173/2006 porušili právo JUDr. P. L., aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresnému   súdu   v Martine,   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   10 C   252/2001   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

JUDr. P. L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000,- Sk, ktorú sú Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline spolu s trovami konania povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4.   Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom   zasadnutí senátu podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením sp. zn. I. ÚS 174/08 z 22. mája 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

5.   Ústavný   súd   listom   z   8.   decembra   2008   vyzval   predsedov   okresného   súdu a krajského súdu, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu JUDr. A. K. vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1148/08 z 19. decembra 2008 (ústavnému súdu doručenom 2. januára 2009) okrem iného uviedla:

„Všeobecne k predmetnej veci chcem uviesť, že žalobou podanou na tunajšom súde dňa 9. 7. 2001 sa žalobca proti žalovanému, v tom čase N. ú. p. B., K. ú. p. v Ž., domáhal určenia   neplatnosti   výpovede,   ktorá   bola   daná   žalobcovi   listom   žalovaného   zo   dňa 16. 3. 2001 pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť troma skutkami v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. f) vtedy platného Zákonníka práce. Súčasne požadoval priznať náhradu mzdy podľa vtedy platného ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce. Žaloba napadla 9. 7. 2001 a frekvencia úkonov v prvom roku konania zodpovedá vtedajšej zaťaženosti zákonnej sudkyne pre senát 10 C,   ktorej len v roku 2000 napadlo do senátu 618 žalôb a v roku 2001 490 žalôb. Konanie ovplyvnila aj právna zložitosť sporu a náročnosť   dokazovania,   kde   bolo   vypočutých   väčšie   množstvo   svedkov,   súd   sa   musel oboznamovať   s početnými   internými   normatívnymi   inštrukciami   a vnútornými   predpismi žalovaného,   u ktorého   navyše   došlo   v priebehu   konania   k transformácii   a k zmene žalovaného na základe Zák. č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb v zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol zrušený N. ú. p. a boli vytvorené ú. p., s. v. a r. a ú. p., s. v. a r. Súčasne boli prijaté nové právne   normy   upravujúce   aj   odmeňovanie   zamestnancov   vykonávajúcich   štátnu   službu, verejnú   službu   a neskôr   zákon   o výkone   práce   vo   verejnom   záujme,   pričom   súvisiace mzdové   predpisy   upravujúce   odmeňovanie   pracovníkov   podliehajúcich   režimu   týmto zákonom musel súd aplikovať pri výpočte náhrady mzdy, ktorú nakoniec priznal žalobcovi. O zložitosti   právneho   posúdenia   nakoniec   svedčí   aj   odôvodnenie   rozsudkov,   ktoré   súd vo veci   postupne   vydal.   Poukazujem   na   skutočnosť,   že   vec   je   právoplatne   skončená a právoplatnosť   rozsudok   nadobudol   15. 3. 2008.   Predtým   súd   rozhodoval   dvoma medzitýmnymi   rozsudkami   o neplatnosti   výpovede.“ Predsedníčka   okresného   súdu vo svojom   vyjadrení   ďalej   uviedla   podrobný   prehľad   úkonov   vykonaných   vo   veci a oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda krajského súdu JUDr. J. K. listom sp. zn. Spr. 832/2008 z 12. januára 2009 predložil ústavnému súdu vyjadrenia predsedníčky senátu JUDr. T. R. k sťažnosti, v ktorých sa ku konaniu sp. zn. 8 Co 274/2004 uvádza: „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v primeranej   lehote   (5   mesiacov)   od   jeho   pridelenia.   Rozhodnutie   nebolo   písomne vyhotovené z objektívnych dôvodov na strane sudkyne - spravodajkyne (čerpanie dovolenky, ktorému   predchádzala   dlhodobá   práceneschopnosť   a následne   opätovná práceneschopnosť)“, a z týchto dôvodov považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú. Podobne označila za neodôvodnenú sťažnosť aj v časti smerujúcej proti konaniu krajského súdu   pod   sp.   zn.   8   Co   173/2006,   v ktorom   došlo   k zrušeniu   termínu   pojednávania z organizačných dôvodov.   S upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom súhlasil aj krajský súd.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s vyjadreniami   účastníkov k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a jej prerokovanie vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva, nepovažoval ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným   postupom   súdov   bolo   porušené   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 410/03, I. ÚS 65/04 a II. ÚS 109/07).

II.

6.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   k nej   pripojených   príloh,   vyjadrenia predsedu okresného súdu a krajského súdu a skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 252/2001 a zberných spisov krajského súdu sp. zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006 ústavný súd zistil tento priebeh konania:

Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom sťažovateľa na určenie neplatnosti výpovede podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce podaným okresnému súdu 9. júla 2001. Okresný súd 16. novembra 2001 vyzval sťažovateľa na oznámenie zložky N. ú. p., od ktorého dostal výpoveď, a jej kópiu. Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd na 11.   september   2002.   Pojednávanie   bolo   pre   práceneschopnosť   sťažovateľa   odročené na 29. október 2002. Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a svedkyňa. Dňa 25. novembra 2002 sťažovateľ doplnil žalobný návrh a 11. decembra 2002 okresný súd vyzval odporcu na predloženie mzdového listu sťažovateľa. Ďalšie pojednávanie nariadené na 15.   január 2003   bolo   odročené   na 23.   január 2003.   Okresný   súd   opätovne vypočul účastníkov   konania   a svedkov   a pojednávanie   odročil   na   20.   marec   2003.   Po   vznesení námietky zaujatosti konajúcej sudkyne   sťažovateľom okresný súd pojednávanie odročil na neurčito   a 5.   júna 2003 spis   predložil   na rozhodnutie   krajskému   súdu.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 6 NcC 26/03 z 30. júna 2003 rozhodol, že konajúca sudkyňa JUDr. G. nie je vylúčená z rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 24. júla 2003. Ďalšie pojednávanie   vo   veci   okresný   súd   nariadil   na   5.   december   2003   a následne   ho odročil na 18. december   2003.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   19. december   2003,   ale   pre nezabezpečenie svedkov bolo následne odročené na 9. január 2004 a toto pre organizačné zmeny po zrušení N. ú. p. na 6. február 2004. Na v poradí desiatom pojednávaní vo veci okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 11. február 2004. Okresný súd vo veci   vyhlásil medzitýmny rozsudok č. k. 10 C 252/01-411, ktorým určil, že výpoveď daná žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) listom právneho predchodcu žalovaného N. ú. p. - B., K. ú. p. v Ž. zo 16. marca 2001 je neplatná a pracovný   pomer   medzi   žalobcom   a žalovaným   trvá.   Rozhodnutie   o náhrade   mzdy a trovách konania prenechal konečnému rozsudku. Po odvolaní podanom Ú. p., s. v. a r. v M. (na ktorý bol spor delimitovaný) bol spis 25. júna 2004 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Pojednávanie pôvodne nariadené na 23. november 2004 bolo odročené na 9. december 2004, na ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 274/2004 medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému   súdu   vrátený   4.   mája   2005.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo 7. septembra   2005   a bolo   odročené   na   29.   september   2005,   keď   okresný   súd   vyhlásil medzitýmny   rozsudok   č. k. 10 C 252/2001-517,   ktorým   určil,   že   výpoveď   daná sťažovateľovi je neplatná a pracovný pomer trval do 1. mája 2002. Na základe odvolania podaného sťažovateľom 3. marca 2006 bol spis predložený 27. marca 2006 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 173/2006-20 z 30. októbra 2006 rozhodol tak, že   rozsudok   okresného   súdu vo výroku, ktorým konštatoval, že pracovný pomer trval do 1. mája   2002, a vo výroku, ktorým zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá ku dňu vyhlásenia rozsudku, zrušil a v týchto častiach vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Spis bol okresnému súdu vrátený   17. apríla 2007. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v doplnení   sťažnosti   doručenej ústavnému   súdu   22.   februára   2008   boli   posledné   úkony   vo   veci   tieto: „Okresný   súd v Martine   zvoláva   pojednávanie   na   23.   8.   2007   na   ktorom   preveruje   či   som   sa   snažil zamestnať   (preukázané),   zisťuje   nevyplatené   čiastky   mzdy   (vypočítané   a súdu   včas predložené) avšak rozsudok nie je vynesený. Pojednávanie je odročené na 4. 10. 2007. Dňa 4. 10. 2007 nepripravená sudkyňa nepojednáva. Súd odročený na neurčito!!!“

Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   uvedené   tvrdenia   sťažovateľa   sa nezakladajú   na   pravde,   pretože   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   23.   august   2007, odročil   ho   na   4.   október   2007,   uvedený   termín   zrušil   a následne   nariadil   nový   termín na 19. december 2007. Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 21. december 2007. Rozsudok č. k. 10 C 252/2001-679, ktorým okresný súd rozhodol, že   pracovný   pomer   žalobcu   u žalovaného   končí   dňom   právoplatnosti   rozsudku,   lebo od žalovaného   nemožno   spravodlivo   požadovať,   aby   žalobcu   naďalej   zamestnával; žalovaný je žalobcovi povinný zaplatiť náhradu mzdy v celkovej výške 1 332 195 Sk spolu s v rozsudku   uloženými úrokmi,   a vo   zvyšku   uplatneného nároku   žalobu   zamietol,   bol účastníkom konania expedovaný 25. februára 2008 a právoplatným sa stal 15. marca 2008.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

8. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: právna   a faktická   zložitosť   veci   (1),   správanie účastníka   konania (2)   a postup súdu   (3). V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

8.1   Predmetom   namietaného   konania   bol   návrh   na   určenie   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce a návrh na náhradu mzdy až do skončenia pracovného pomeru. Stav neistoty týkajúci sa trvania pracovného pomeru závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania. Ústavný súd spor o trvanie pracovného pomeru hodnotí ako predmet konania, ktorý je právne významný pre rozhodnutie súdu o tom, či v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   priznaného   čl.   48   ods.   2   ústavy.   V čase podania sťažnosti prebiehalo konanie na okresnom súde už siedmy rok. Dĺžku konania vo veci   odôvodnil okresný súd aj právnou zložitosťou sporu, náročnosťou dokazovania, povinnosťou oboznamovať sa s početnými internými normatívnymi predpismi, ako aj novou právnou   úpravou   odmeňovania   zamestnancov   štátnej   služby,   ktoré   sa   v priebehu   sporu viackrát menili. Ústavný súd sa pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci čiastočne   stotožnil   s tvrdeniami   okresného   súdu   a priznal   jej   určitú   právnu,   ale   najmä skutkovú   zložitosť,   napriek   tomu   na   jej   základe   nemožno   ospravedlniť   celkovú   dĺžku konania pred okresným súdom a krajským súdom.

8.2 Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu ním označeného práva.

Z obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   252/01   ústavný   súd   zistil,   že   aj sťažovateľ   zásadným   spôsobom   prispel   k dĺžke   konania.   Nie   vždy   sa   zúčastňoval nariadených   pojednávaní,   podával   nekvalifikované   návrhy,   na   základe   ktorých   potom musel následne reagovať na výzvy súdu na ich opravu a doplnenie a pod. To všetko sa tiež negatívne   prejavilo   na   celkovej   dĺžke   konania,   ktorá   však   už   nemôže   ísť   na   ťarchu všeobecných súdov.

8.3 Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetnej občianskoprávnej veci.

Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom sťažovateľa na určenie neplatnosti výpovede podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce podaným okresnému súdu 9. júla 2001,   ktorý   neskôr   rozšíril   aj   o návrh   na   náhradu   mzdy,   pričom   jednotlivé   úkony   boli vykonávané tak, ako to je uvedené v II. časti tohto nálezu. Ústavný súd zistil, že v období od 26. novembra 2001 do 28. júna 2002, t. j. 7 mesiacov, bez existencie zákonnej prekážky nevykonal   okresný   súd   vo   veci   žiadny   úkon.   Ďalšie   obdobia   nečinnosti   ústavný   súd nezistil, vo veci však dochádzalo k opakovanému odročovaniu pojednávaní kvôli zmenám žalovaného subjektu i právnych predpisov v oblasti odmeňovania sťažovateľa, čo zásadným spôsobom vplývalo na počet nariadených pojednávaní a v konečnom dôsledku znamenalo konanie v dĺžke takmer siedmich rokov. Ústavný súd poznamenáva, že takúto celkovú dĺžku konania o uvedenom predmete možno z ústavného hľadiska považovať už za neprijateľnú a znamená aj porušenie ústavného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

K dĺžke konania prispel svojím   postupom aj   krajský   súd, ktorý v uvedenej   veci rozhodoval   o sťažovateľom   uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudkyne,   o odvolaní   proti medzitýmnemu rozsudku z 11. februára 2004 a odvolaniu proti medzitýmnemu rozsudku z 19.   decembra   2005.   Sťažovateľ   nenamietal   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní o námietke zaujatosti, za prieťahy v konaní označil postup krajského súdu v konaní sp. zn. 8 Co 274/2004, v ktorom mu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 25. júna 2004, krajský súd o odvolaní rozhodol 9. decembra 2004, avšak spis bol okresnému súdu vrátený na ďalšie konanie 4. mája 2005. Prieťah v konaní namietol sťažovateľ aj v konaní sp. zn. 8 Co 173/2006, v ktorom bol spis okresnému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní 27. marca 2006, krajský súd o odvolaní rozhodol 30. októbra 2006 a spis vrátil okresnému súdu   na   ďalšie   konanie 17.   apríla   2007.   Z uvedeného   vyplýva,   že   konanie   o viacerých opravných prostriedkoch na krajskom súde trvalo 21 mesiacov z celkovej dĺžky konania.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu a krajského súdu došlo v konaní ako celku k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

9.   Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   žiadal   okrem   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, aby mu ústavný súd na základe čl. 127 ods. 3 ústavy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000 Sk, ako aj náhradu trov pred ústavným súdom.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že primeraného finančného zadosťučinenia sa   domáha   predovšetkým   z dôvodu,   že nečinnosť   uvedených   súdov   odďaľuje   návrat sťažovateľa na jeho pracovné miesto, spôsobuje finančnú núdzu a trápenie (rodina žije z platu manželky - zdravotnej   sestry 12 430 Sk,- mesačne) jemu i jeho trojčlennej rodine po dobu dlhšiu ako šesť rokov“.

Vzhľadom na výrok nálezu vyslovený v bode 1. tohto nálezu, na ktorý je viazaná možnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd pôvodne uvažoval o priznaní   aspoň   minimálneho   finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľa,   ale   napokon od toho odstúpil najmä pre správanie sťažovateľa. Na základe skutočností, ktoré vyplynuli zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 252/2001, a z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu zistil, že rozsudok vo veci bol vyhlásený na pojednávaní uskutočnenom 21. decembra 2007 a právoplatnosť nadobudol 19. marca 2008. Okresný súd rozsudkom rozhodol, že pracovný pomer   žalobcu   u žalovaného   končí   dňom   právoplatnosti   rozsudku,   lebo   od   žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával; žalovaného zaviazal zaplatiť   žalobcovi   náhradu   mzdy   v celkovej   výške   1   332   195   Sk   spolu   s úrokom z omeškania stanoveným percentuálne za jednotlivé obdobia; vo zvyšku uplatneného nároku žalobu   zamietol   a žalovaného   zaviazal   nahradiť   žalobcovi   trovy   konania   vo   výške 231 620 Sk.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podanej   ústavnému   súdu 31. decembra 2007, resp. jeho právny zástupca v doplnenej sťažnosti doručenej ústavnému súdu   22. februára   2008   uvedené   skutočnosti   neuviedli,   poukázali   iba   na   stav   v konaní do 4. októbra 2007, čím obaja ústavnému súdu zamlčali zásadnú skutočnosť, že vo veci bolo meritórne rozhodnuté. O skutočnosti, že rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť sťažovateľ ani právny zástupca neinformovali ústavný súd ani potom, ako im bolo doručené uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd rozhodol aj o nepriznaní trov právneho zastúpenia sťažovateľovi, ktoré   jeho právny zástupca   vyčíslil   v sume   6 732   Sk,   t.   j. 223,46   €,   a to z dôvodu,   že považoval   za   preukázané,   že   právny   zástupca   žiadne   úkony   v mene   sťažovateľa nevykonával, pretože na výzvu ústavného súdu na doplnenie sťažnosti doručil ústavnému súdu   text   pôvodnej   sťažnosti   doplnený   iba   o svoje   identifikačné   údaje   a následne požiadavku na úhradu trov konania.

11.   Sťažovateľ vo svojej   sťažnosti požadoval, aby ústavný súd nálezom prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sp. zn. 10 C 252/2001 už bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009