znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 174/07-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   H.,   K.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   T.,   PhD.,   B., v ktorej namieta, že postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní sp. zn. 1 Tp 122/05 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní sp. zn. 1 Tpo 21/05 a jeho uznesením z 27. septembra 2005 došlo k nezákonnému pozbaveniu jeho osobnej slobody porušením čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s trvaním jeho väzby v období od 10. septembra 2005 do 27. septembra 2005 a k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní porušením čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že mu nebola doručená sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry   Nové   Zámky   z 8.   septembra   2005   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Nové Zámky sp. zn. 1 Tp 122/05 zo 7. septembra 2005, ktorým nepredĺžil lehotu trvania jeho väzby,   a tým,   že   o tejto   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   bez   jeho   výsluchu   na   neverejnom zasadnutí, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo M. H. na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že nebolo rozhodnuté o oprávnenosti trvania väzby v období od 10. septembra 2005 do 27. septembra 2005 postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 122/05 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tpo   21/05   a jeho   uznesením   z 27.   septembra   2005, p o r u š e n é   b o l o.

2. Právo M. H. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   tým,   že   mu   nebola   doručená   sťažnosť   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Nové Zámky   z 8.   septembra   2005   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn. 1 Tp 122/05   zo   7.   septembra   2005,   ktorým   nepredĺžil   lehotu   trvania   jeho   väzby, p o r u š e n é   b o l o.

3.   Okresný   súd   Nové   Zámky je p o v i n n ý   uhradiť   M.   H.   trovy   právneho zastúpenia v sume 11 238 Sk (slovom jedenásťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. R. T., PhD., B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. H.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 174/07 z 11. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta,   že   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní sp. zn.   1   Tp   122/05   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 1 Tpo 21/05 a jeho uznesením z 27. septembra 2005 došlo k nezákonnému pozbaveniu jeho osobnej slobody porušením čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v súvislosti s trvaním jeho väzby v období od 10. septembra 2005 do 27. septembra 2005 a k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní porušením čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že mu nebola doručená sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Zámky (ďalej len „okresný   prokurátor“   a   „okresná   prokuratúra“)   z 8.   septembra   2005   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 122/05 zo 7. septembra 2005, ktorým nepredĺžil lehotu trvania jeho väzby, a tým, že o tejto sťažnosti bolo rozhodnuté bez jeho výsluchu na neverejnom zasadnutí.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec   na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 10. decembra 2007, ako aj krajský súd vo   vyjadrení   z 15.   novembra   2007   a okresný   súd   vo   vyjadrení   zo   6.   novembra   2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise, ako aj   z   obsahu súdnych   spisov   okresného   súdu   (sp.   zn.   1   Tp   122/05)   a krajského   súdu (sp. zn. 1 Tpo 21/2005).

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolo   uznesením   Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch (ďalej len „policajný orgán“) sp. zn. ČVS: ORP-2994/1-OVS-NZ-04 ML z 29. októbra 2004 začaté   trestné   stíhanie   a súčasne   bol   obvinený   zo   spáchania   trestného   činu   útoku   na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 1 písm. a) Trestného zákona; ďalším uznesením (sp. zn. ČVS:   ORP-219/OVK-NZ-2005)   policajného   orgánu   z 9.   marca   2005   bolo   proti sťažovateľovi a jeho spolupáchateľovi začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie pre trestný čin krádeže [§ 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona], ďalším uznesením policajného orgánu (sp. zn. ČVS: ORP-441/1-OVS-NZ-2005) z 9. marca 2005 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona.

Všetky uvedené trestné veci sťažovateľa boli uznesením policajného orgánu (sp. zn. ČVS: ORP-219/OVK-NZ-2005) z 9. marca 2005 spojené na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn.: ČVS: ORP-219/OVK-NZ-2005.

Na   návrh   okresnej   prokuratúry   z 10.   marca   2005   okresný   súd   uznesením sp. zn. 4 Tp 23/05   z 11.   marca   2005   vzal   sťažovateľa   do   väzby,   ktorej   plynutie   začalo 9. marca 2005.

2. Predmetom sťažnosti (ohraničenej jej petitom) je namietané porušenie označených práv   postupom   uvedených   všeobecných   súdov   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 1 Tp 122/05 (okresný súd), resp. pod sp. zn. 1 Tpo 21/05 (krajský súd) a jeho rozhodnutím z 27. septembra 2005.

3. K posudzovanej etape konania sťažovateľ ďalej uviedol: «Podaním zo dňa 30. 8. 2005, č. k. 2 Pv 147/05-82 doručeným Okresnému súdu v Nových Zámkoch dňa 30. 8. 2005 okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky navrhol, aby lehota trvania mojej väzby bola predĺžená do 1. 12. 2005 (ďalej len „návrh OP zo dňa 30. 8. 2005“). Dňa 31. 8. 2005 mi bol prostredníctvom obhajcu doručený návrh OP zo dňa 30. 8. 2005 na vyjadrenie s tým, že k tomuto sa môžem vyjadriť do 7. 9. 2005, kedy bude sudca o návrhu OP zo dňa 30. 8. 2005 rozhodovať.

V podaní zo dňa 6. 9. 2005 doručenom Okresnému súdu v Nových Zámkoch dňa 7. 9. 2005 som prostredníctvom svojho obhajcu zaujal stanovisko k návrhu OP zo dňa 30. 8. 2005 (ďalej len „vyjadrenie zo dňa 6. 9. 2005“).

Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   bez   môjho   osobného   výsluchu   dňa   7.   9.   2005 rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tp 122/05 tak, že s poukazom na § 71 ods. 1, ods. 4 Tr. por. sa lehota trvania mojej väzby nepredlžuje (ďalej len „uznesenie OS zo dňa 7. 9. 2005“). Uznesenie OS zo dňa 7. 9. 2005 mi bolo doručené dňa 8. 9. 2005, môjmu obhajcovi dňa 8. 9. 2005 a Okresnej prokuratúre Nové Zámky dňa 7. 9. 2005.

Proti uzneseniu OS zo dňa 7. 9. 2005 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky dňa 8. 9. 2005 sťažnosť (ďalej len „sťažnosť OP zo dňa 8. 9. 2005“), ktorá mala 5 strán.

Na   č.   1.   17   spisu   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tp 122/05 (ďalej aj ako „predmetný spis“) sa nachádza rukou písaný pokyn, aby sťažnosť OP zo dňa 8. 9. 2005 bola zaslaná mne ako aj môjmu obhajcovi. V predmetnom spise sa nachádza len správa o prenose 4 strán prostredníctvom faxu na tel. č. 0376528358. Žiadne doručenky o doručení sťažnosti OP zo dňa 8. 9. 2005 mne a môjmu obhajcovi ani žiadny   iný   doklad   o   zaslaní   sťažnosti   (...)   môjmu   obhajcovi   sa v predmetnom   spise nenachádzajú.

Predmetný   spis   bol   spolu   s   predkladacou   správou   Okresného   súdu   v   Nových Zámkoch zo dňa 13. 9. 2005 predložený Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie dňa 19. 9. 2005. O   sťažnosti   OP   zo   dňa   8.   9.   2005   rozhodol   Krajský   súd   v   Nitre   uznesením sp. zn. 1 Tpo   21/05   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   dňa   27.   9.   2005   (ďalej   len „uznesenie KS zo dňa 27. 9. 2005“) tak, že podľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil uznesenie OS zo dňa 7. 9. 2005 a podľa § 71 ods. 1 Tr. por. predĺžil lehotu trvania mojej väzby do 1. 12. 2005.

Dňa 29. 9. 2005 bol predmetný spis vrátený Krajským súdom v Nitre Okresnému súdu v Nových Zámkoch. Na základe pokynu zo dňa 3. 10. 2005 na doručenie uznesenia KS zo dňa 27. 9. 2005 bolo uznesenie KS zo dňa 27. 9. 2005 doručené môjmu obhajcovi dňa 6. 10. 2005 a mne dňa 11. 10. 2005.»

4.   Sťažovateľ   namietané   porušenie   označených   základných   práv   odôvodnil nasledovne:

4.1   Nezákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   [čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy]

Po odcitovaní príslušnej procesnej zákonnej úpravy (§ 71 ods. 1 a 4, § 74 ods. 1 a 4 a § 147   ods.   4   Trestného   poriadku   platného   v rozhodnom   čase)   sťažovateľ   uviedol,   že „z vyššie uvedenej zákonnej úpravy vyplýva, že moja väzba nariadená uznesením OS zo dňa 11. 3. 2005 v pojení s uznesením KS zo dňa 30. 3. 2005 mala striktne limitované trvanie do 9. 9. 2005. Nakoľko uznesením OS zo dňa 7. 9. 2005 lehota trvania mojej väzby predĺžená nebola, a k jej predĺženie došlo až uznesením KS zo dňa 27. 9. 2005, moja väzba v období od 10. 9. 2005 do 27. 9. 2005 postrádala akýkoľvek súdny základ. Uvedený nedostatok zákonnej úpravy, keď som bol po 7. 9. 2005 vo väzbe držaný bez súdneho rozhodnutia po vopred   nelimitovanú   a   nepredvídateľnú   dobu,   nakoľko   žiadne   ustanovenie   Tr.   por. neustanovovalo   lehotu,   dokedy   má   byť   vec   prvostupňovým   súdom   nadriadenému   súdu predložená na rozhodnutie o sťažnosti OP zo dňa 8. 9. 2005, je v rozpore s princípom právnej istoty, princípom, ktorý je implicitne obsiahnutý v Dohovore, a ktorý tvorí jeden zo základných prvkov vlády práva.(...) Z vyššie uvedených dôvodov som názoru, že moju väzbu v období od 10. 9. 2005 do 27. 9. 2005 nemožno považovať za „zákonnú“ v zmysle Dohovoru, v dôsledku čoho boli Okresným súdom v Nových Zámkoch po vydaní uznesenia OS zo dňa 7. 9. 2005 a Krajským súdom v Nitre a uznesením KS zo dňa 27.9.2005 porušené moje práva zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru (...) a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR“.

4.2 Porušenie princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy)

V tejto   časti   sťažovateľ   uviedol,   že „právo   účastníkov   konania   na   doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru okresnej prokuratúry alebo všeobecného súdu   ide   o   podanie   skutkovo   a právne   významné   alebo   bezvýznamné,   pretože   túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme. Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces,   ktoré   musí   byť   dodržiavané   nielen   v   konaní   vo   veci   samej,   ale   aj   v   rámci preskúmavania dôvodnosti väzby“.

Po   odcitovaní   §   240   Trestného   poriadku   a na   vec   sa   vzťahujúcej   judikatúry ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   uviedol,   že „napriek   tomu,   že   zákonodarca   v   Tr.   por.   expressis   verbis   nezakotvil   pre   konanie o predĺžení lehoty trvania väzby formu verejného zasadnutia alebo nevyhnutnosť osobného výsluchu obvineného,   takáto   forma konania v prípade rozhodovania o predĺžení   lehoty trvania   väzby   sa   javí   ako   nevyhnutná   vzhľadom   na   prednosť   Dohovoru   pred   Tr. por. v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR.

Nedostatok   platnej   právnej   úpravy   obsiahnutej   v   Tr.   por.   si   zrejme   uvedomil i zákonodarca, keď v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok s účinnosťou od 1. 1. 2005 zakotvil povinnosť výsluchu obvineného pred rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby (§ 72 ods. 2 veta tretia citovaného zákona).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   bolo   teda   povinnosťou   Okresného   súdu   v   Nových Zámkoch postupovať pri rozhodovaní o Návrhu OP zo dňa 30. 8. 2005 tak, aby konanie vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, teda pred rozhodnutím o Návrhu OP zo dňa 30. 8. 2005 ma osobne vyslúchnuť a po rozhodnutí doručiť tak mne ako aj môjmu obhajcovi Sťažnosť OP zo dňa 8. 9. 2005 na vyjadrenie.   Nakoľko   Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   takto   nepostupoval,   bolo povinnosťou Krajského súdu v Nitre v konaní o Sťažnosti OP zo dňa 8. 9. 2005 tieto vady odstrániť a umožniť mi, aby som sa k Návrhu OP zo dňa 30. 8. 2005 mohol osobne pred súdom vyjadriť. Rovnako bolo jeho povinnosťou pred rozhodnutím o Sťažnosti OP zo dňa 8. 9. 2005 doručiť túto môjmu obhajcovi ako aj mne.

Nakoľko   okresný   súd   ani   krajský   súd   vyššie   uvedeným   spôsobom   nepostupovali, konanie o predĺžení trvania lehoty trvania mojej väzby nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní. Vzhľadom na tieto skutočnosti mám za to, že postup krajského   súdu   a   uznesenie   KS   zo   dňa   27.   9.   2005   nebolo   zlúčiteľné   s   požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, v dôsledku čoho tieto boli porušené“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vydal tento nález:

1.   Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tp   122/05 a Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 21/05 a uznesením zo dňa 27. 9. 2005 porušili práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

2. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 21/05 porušil práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

3. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 27. 9. 2005, sp. zn. 1 Tpo 21/05 porušil práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

4. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 27. 9. 2005, sp. zn. 1 Tpo 21/05 porušil práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

5. Okresný súd v Nových Zámkoch v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 122/05 porušil práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.

6.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   27.   9.   2005,   sp.   zn.   1   Tpo   21/05 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

7. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Nových Zámkoch a peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8.   Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   a   Krajský   súd   v   Nitre   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že vyšetrovanie predmetnej trestnej veci nie je ešte ukončené a sťažovateľ bol 29. decembra 2005 prepustený okresným prokurátorom z väzby na slobodu.

II.

1. K ústavným súdom prijatej sťažnosti sa písomne vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 862/07 zo 6. novembra 2007, v ktorom uviedol:

„Návrh Okresného prokurátora na predĺženie lehoty väzby u obv. M. H., ktorý bol vzatý do väzby uznesením 4Tp 23/05 s tým, že väzba sa u neho počíta od 9. 3. 2005 od 6.10 h., bol na tunajší súd doručený 30. 8. 2005. Na základe uvedeného uznesenia o vzatí do väzby   u   obv.   by   6   mesačná   doba   trvania   väzby   uplynula   dňa   9.   9.   2005.   Oznámenie o podanom   návrhu   prokurátora,   ku   ktorej   sa   mal   možnosť   obv.   vyjadriť,   obv.   prevzal osobne 5. 9. 2005. Jeho obhajca predložil súdu písomné vyjadrenie k návrhu na predĺženie lehoty väzby dňa 7. 9. 2005, pričom konajúci sudca o podanom návrhu rozhodol dňa 7. 9. 2005   a   to   tak,   že   lehotu   trvania   väzby   nepredĺžil.   Predmetné   uznesenie   bolo   zo   súdu expedované v ten istý deň 7. 9. 2005 a zároveň bolo odfaxované do väznice N. Dňa 8. 9. 2005   doručil   súdu   Okresný   prokurátor   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   nepredĺžení   lehoty trvania väzby. Z faxového podania odosielaného tak ako je uvedené na č. l. 17 vyplýva odfaxovanie   sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   OS,   čím   súd   ÚVV   N.   oznámil,   že uznesenie   súdu   o nepredĺžení   lehoty   trvania   väzby   nie   je   právoplatné   a   na   základe neprávoplatného uznesenia nebolo možné prepustiť obvineného na slobodu. Okresný súd nemal inú možnosť prepustiť obv. na slobodu, než na základe právoplatného uznesenia. (...) Napriek stanovisku konajúceho sudcu, ktoré vyslovil v uznesení zo dňa 7. 9. 2005, v ktorom nepredĺžil lehotu trvania väzby, podľa ktorého návrh na predĺženie lehoty trvania väzby   nebol   podaný   v   lehote   určenej   v   §   71   ods.   4   Tr.   por.   mohol   sudca   toto   vo svojom rozhodnutí len konštatovať, pričom pri nedodržaní tejto lehoty, nakoľko sa jednalo o prípravné konanie, mal prípadne obvineného na slobodu prepúšťať prokurátor.

To, že z akých dôvodov nebola realizovaná úprava konajúceho sudcu zo dňa 8. 9. 2005, podľa ktorej mala byť sťažnosť prokurátora doručená obvinenému ako aj obhajcovi sa vyjadriť nevieme.

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že sťažnosť sťažovateľa M. H. ani v tej časti, ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, nie je opodstatnená (podotýkame, že sťažovateľ sa v súčasnosti nachádza vo väzbe na základe uznesenia tunajšieho súdu 12 Tp 83/07 a to od 4. 7. 2007 od 00.15 h.), preto navrhujeme požadovanú finančnú náhradu sťažovateľovi nepriznať.“

2. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1339/07 z 15. novembra 2007 k prijatej sťažnosti uviedol:

„... dňa 19. 09. 2005 bol tunajšiemu krajskému súdu predložený trestný spis, vedený na Okresnom súde (...) pod sp. zn. 1 Tp 122/05, za účelom rozhodnutia o sťažnosti (...) proti uzneseniu tohto   súdu zo dňa   07.   09.   2005,   ktorým(...)   nebola   predĺžená   lehota   trvania väzby. (...)

22. 09. 2005 bol, po naštudovaní trestného spisu predsedom senátu 1 Tpo a sudcami tohto senátu, určený termín neverejného zasadnutia na deň 27. 09. 2005, na ktorom, po zrušení   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   (...)   bolo(...)   rozhodnuté   o   predĺžení   lehoty trvania väzby u obvineného do dňa 01. 12. 2005.

28. 09. 2005 bolo (...) uznesenie(...) písomne vyhotovené a po jeho doručení Krajskej prokuratúre v N., Ústavu na výkon väzby v N. (dňa 28. 09. 2005) a obvinenému dňa 28. 09. 2005 (nie až dňa 11. 10. 2005, ako sa nesprávne uvádza v obvineným podanej, „ústavnej sťažnosti“) bol trestný spis odovzdaný do podateľne tunajšieho krajského súdu, za účelom jeho zaslania súdu I. st.

(...) Či, a v akom rozsahu, boli porušené obvineným namietané základné práva a slobody podľa článku:

- 17 odsek 2, odsek 5 Ústavy Slovenskej republiky

- 5 odsek 1 písmeno c), odsek 3, odsek 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je oprávnený vysloviť iba Ústavný súd Slovenskej republiky (článok 127 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky).“

3. K vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu argumentujúc platným právnym stavom a súdnou judikatúrou zaujal sťažovateľ podrobnejšie nasledovné stanovisko: «... vo vyjadrení OS sa okrem iného uvádza, že „(...) na základe neprávoplatného uznesenia nebolo možné prepustiť obvineného na slobodu. Okresný súd nemal inú možnosť prepustiť obv. na slobodu, než na základe právoplatného uznesenia.“

(...) uvedená námietka uplatnená vo vyjadrení OS neobstojí. Pre úplnosť je potrebné dodať, že zo spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. 1 Tp 122/05 je zrejmé, že predkladacia správa po podaní sťažnosti prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Zámky bola vyhotovená až dňa 13. 9. 2005 (č. l. 18), teda v čase, kedy moje pozbavenie osobnej slobody už nemalo žiadny súdny základ. Nereagovanie na túto situáciu zo strany sudcu Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   nariadením   môjho   prepustenia   z   väzby   by   viedlo k popretiu mojich práv zaručených čl. 5 Dohovoru a k predĺženiu doby ich porušovania, k čomu i v konečnom dôsledku došlo.

S   prihliadnutím   na   sťažnosť   prokurátora   (...)   zo   dňa   8.   9.   2005   podanú   proti uzneseniu Okresného súdu (...) zo dňa 7. 9. 2005, sp. zn. 1 Tp 122/05 námietka (...) že obvineného mal na slobodu prepúšťať prokurátor, neobstojí.

V   súvislosti s   vyjadrením   KS   uvádzam,   že na základe   uznesenia   Krajského   súdu v Nitre zo dňa 27. 9. 2005, sp. zn. 1 Tpo 122/05 som bol v rozpore s čl. 5 Dohovoru držaný vo väzbe až do 29. 12. 2005. (...)».

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný orgán pre dôvodné   podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní (...).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   K sťažovateľom   tvrdenému „Nezákonnému   pozbaveniu   osobnej   slobody...“ (pozri bod 4.1 v I. časti odôvodnenia), a tým porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

Z obsahu písomností pripojených k sťažnosti (vrátane nahliadnutia do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 112/05 a krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 21/2005) vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 23/05 z 11. marca 2005 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V zmysle § 71 ods. 1   Trestného   poriadku   lehota   trvania   väzby   u sťažovateľa   dosiahla   6 mesiacov 9. septembra 2005. Keďže v tejto lehote nebolo ukončené vyšetrovanie, okresný prokurátor 30. augusta 2005 požiadal okresný súd o predĺženie lehoty väzby do 1. decembra 2005. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tp   122/05   zo   7.   septembra   2005   návrhu   okresného prokurátora nevyhovel, nepredĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, a to s poukazom na § 71 ods. 1 a 4 Trestného poriadku, hoci v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sudca „(...) po oboznámení sa s predloženým návrhom a k nemu pripojeným vyšetrovacím spisom dospel k názoru, že je dôvodné podozrenie, že obvinený sa skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu dopustil, že sú preukazované konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený   pri   pobyte   na   slobode   by   pokračoval   v páchaní   trestnej   činnosti,   t.   j.   je preukazovaný dôvod väzby, pre ktorý obvinený do väzby vzatý bol.

Sudca však napriek uvedeným zisteniam lehotu väzby nepredlžuje, pretože zo strany prokuratúry, nebola dodržaná ustanovením § 71 odsek 4 Trestného poriadku stanovená desaťdňová lehota na predloženie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby.

Väzba obvineného bola začatá 9. 3. 2005 o 6. 10 hod. tzn. Že šesťmesačná lehota trvania väzby končí o šiestej hodine desiatej minúte dňa 9. 9. 2005“.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   8.   septembra   2005   okresný   prokurátor sťažnosť. V príslušnom súdnom spise (sp. zn. 1 Tp 122/05) nie je doklad preukazujúci doručenie sťažnosti okresného prokurátora sťažovateľovi a ani jeho advokátovi.

Súdny spis bol doručený krajskému súdu 19. septembra 2005 (o 12.17 h). O sťažnosti okresného prokurátora konal príslušný senát na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2005 a rozhodol tak, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil podľa § 149 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a lehotu trvania väzby u sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku predĺžil do 1. decembra 2005, a to z dôvodu, že:

„(...)   U obvineného   aj   v danom   štádiu   trestného   stíhania   naďalej   pretrváva existencia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich u neho obavu, že by na slobode konal spôsobom predpokladaným v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por.. Sú splnené aj ďalšie materiálne podmienky uvedených v § 71 ods. 1 Tr. por. pretože prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania (§ 1 Tr. por.) a to vzhľadom na okolnosti prípadu tak, ako na ne poukázal aj súd I. stupňa, ale aj vzhľadom na osobu obvineného.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd, v zákonnej lehote, po zrušení napadnutého uznesenia sám rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby u obvineného do 1. 12. 2005 tak, ako   to   požadoval   prokurátor   s tým,   že   dĺžka   tejto   lehoty   zohľadňuje   aj   povinnosť vyplývajúcu z § 71 ods. 1 veta prvá a druhá Tr. por. (...).“

Z písomností o priebehu konania pred všeobecnými súdmi vyplýva, že po uplynutí šesťmesačnej   lehoty   trvania   väzby   (t.   j.   9.   septembra   2005)   bolo   vydané   rozhodnutie krajského súdu o jej predĺžení až 27. septembra 2005, teda až po uplynutí 12 dní sa krajský súd   opätovne   zaoberal   samotnou   existenciou   dôvodov   väzby   a sťažovateľ   bol   držaný v namietanom období vo väzbe bez súdneho rozhodnutia.

Ústavný   súd   sa   už   vyjadril   k ústavným   zárukám   osobnej   slobody   jednotlivca. Napríklad vo veci sp. zn. II. ÚS 55/98 uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam   pripisuje   jednak   samotnej   osobnej   slobode   jednotlivca   a jednak   úlohe   súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že z čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru nepochybne vyplýva, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery ESĽP (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných   záruk   práva   na   osobnú   slobodu   treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje ESĽP vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže   bez   príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Tým, že vo veci rozhodujúce súdy nerozhodli včas o trvaní väzby v namietanej dobe a sťažovateľ bol počas nej vo väzbe bez rozhodnutia súdu, ústavný súd konštatuje porušenie sťažovateľovho základného práva   na osobnú slobodu   zaručeného v čl. 17 ods.   1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. K sťažovateľom namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti, konania a rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy tým, že mu nebola   doručená   sťažnosť   okresného   prokurátora   z 8.   septembra   2005   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 122/05 zo 7. septembra 2005, a tým, že o tejto sťažnosti bolo rozhodnuté bez výsluchu (pozri bod 4.2 v I. časti odôvodnenia v nadväznosti na priebeh konania v predmetnej veci popísaný v bode 1 tejto časti odôvodnenia).

2.1   Pri   posudzovaní   tejto   sťažovateľovej   námietky   ústavný   súd   poukazuje   na skutočnosť, že dôvodom nevyhovenia návrhu okresného prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej   väzby   nebolo   nesplnenie   hmotno-právnych   podmienok   väzby   (ich neexistencia),   ale   údajné   nedodržanie   zákonom   ustanovenej   10-dňovej   lehoty   na predloženie návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby vyplývajúce z § 71 ods. 4 Trestného poriadku.

2.2   Právne   relevantnou   skutočnosťou   z hľadiska   posúdenia   tejto   časti   prijatej sťažnosti je aj „Vyjadrenie obvineného... na návrh na predĺženie lehoty väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. poriadku“ zo 6. septembra 2005, ktorým právny zástupca sťažovateľa reagoval na návrh okresného prokurátora č. k. 2 Pv 147/05-82 z 30. augusta 2005 na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa do 1. decembra 2005 a odôvodnil ho nasledovne:

„Dňa 31. 8. 2005 bol k rukám môjho obhajcu zo strany predsedu senátu OS Nové Zámky doručený návrh Okresného prokurátora v Nových Zámkoch na predĺženie lehoty trvania väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. z dôvodu, že u mňa 6 mesačná lehota trvania väzby uplynie dňa 9. 9. 2005, keďže do väzby som bol vzatý dňa 11. 3. 2005 s tým, že sa lehota plynutia väzby u mňa započíta od 9. 3. 2005.

Z návrhu okresného prokurátora, ktorý bol k rukám môjho obhajcu cestou okresného súdu doručený dňa 31.8.2005 je zrejmé, že tento bol vyhotovený a skoncipovaný dňa 30. 8. 2005. Z toho je zrejmé, že na súd mohol byť doručený najskôr v ten istý deň, t. j. 30. 8. 2005. Podľa § 71 ods. 4 Tr. por. návrh na predĺženie lehoty podľa § 71 ods. 1, ods. 2 Tr. por. treba doručiť súd najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie je uvedeným spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor, prepustiť obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty, na ktorú bolo trvanie väzby obmedzené.

Podľa môjho právneho názoru ak návrh na predĺženie lehoty zo strany okresného prokurátora   bol   súdu   doručený   dňa   30.   8.   2005   a   neskoršie,   potom   nebola   dodržaná 10 dňová lehota tak, ako ju má na mysli ust. § 71 ods. 4 Tr. por.. Vzhľadom na počítanie lehôt, ktoré platia podľa Trestného poriadku totiž, takáto žiadosť zo strany OP, mala byť súdu doručená najneskoršie 29. 8. 2005. Keďže uvedený návrh nebo! podaný včas, žiadam, aby som bol v zmysle § 71 ods. 4 Tr. por. ihneď prepustený z väzby na slobodu len čo mi uplynie 6 mesačná doba trvania väzby.

Podmienky na predĺženie trvania väzby nie sú však splnené ani po obsahovej ani hmotno-právnej stránke. Podľa § 71 ods. 1 prvé dve vety Tr. por. orgány činné v tr. konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, môže trvať len nevyhnutnú dobu. Podľa môjho názoru orgány činné v prípravnom konaní nepostupovali v intenciách horeuvedeného ustanovenia Tr. por. Mám zato a je to zrejmé z celého vyšetrovacieho spisu, že moja trestná vec nebola vybavovaná prednostne a urýchlene. Je pravda, že boli vykonané nejaké úkony začiatkom marca tohto roku, keď som bol vzatý do väzby. Medzičasom však v mesiaci máj t. r. došlo k spojeniu viacerých mojich trestných vecí. K tomuto som však bol vypočutý len dňa 25. 8. 2005. Za takýchto okolností je potom zrejmé, že je potreba vykonať množstvo ďalších úkonov tak, ako to rozvádza vo svojom návrhu okresný prokurátor.   Väčšina úkonov však mohla byť už vykonaná,   keby   som   bol   býval   skorej   vypočutý.   Potom   by   okresný   prokurátor   nemusel v poslednom   odseku   str.   3   konštatovať,   čo   všetko   je   potrebné   ešte   vykonať,   najmä s ohľadom na moju výpoveď zo dňa 25. 8. 2005. Za takýchto okolností je potom objektívne konštatovanie   OP,   že   sa   skutočne   v   lehote   6   mesiacov   od   vzatia   do   väzby   nepodarilo vykonať   všetky   úkony   a   dokazovanie   nebolo   ešte   skončené.   Keby   som   bol   ponechaný vo väzbe, bola by porušená zásada vyslovená zákonodarcom v ust. § 71 ods. 1 Tr. por.. Preto žiadam, aby okresný súd aj z týchto dôvodov zvážiac všetky okolnosti trvanie väzby ohľadne mojej osoby nepredlžoval, návrhu OP nevyhovel a mňa prepustil v súlade s ust. § 71 ods. 4 Tr. por. z väzby na slobodu.“

2.3 Keďže predmetom tejto časti sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že nedoručenie mu   sťažnosti   okresného   prokurátora   a jej   prerokovanie   krajským   súdom   v jeho neprítomnosti   malo   spôsobiť   porušenie   ním   označených   práv   garantovaných   ústavou a dohovorom, ústavný súd považoval za právne relevantné zaoberať sa porovnaním obsahu návrhu okresného prokurátora z 30. augusta 2005 na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ku   ktorej   sa   sťažovateľ   písomne   vyjadril   6.   septembra   2005)   s   obsahom   sťažnosti okresného prokurátora z 8. septembra 2005 proti uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2005.

2.3.1 Okresný prokurátor svoju sťažnosť z 8. septembra 2005 odôvodnil nasledovne:„Sudca skonštatoval v napadnutom uznesení, že po oboznámení sa s predloženým návrhom a k nemu pripojenému vyšetrovaciemu spisu dospel k záveru, že je tu dôvodné podozrenie, že obvinený sa skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu dopustil, že sú preukázané konkrétne skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený pri pobyte na slobode by pokračoval v páchaní trestnej činnosti, t. j. že je preukázaný dôvod väzby, pre ktorý obvinený do väzby vzatý bol.

Sudca však skonštatoval, že napriek uvedeným zisteniam lehotu väzby nepredlžuje, pretože   zo   strany   prokuratúry   nebola   dodržaná   ustanovením   §   71odsek   4   Trestného poriadku stanovená 10-dňová lehota na predloženie návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. Skonštatoval tiež, že väzba obvineného bola začatá 09. 03. 2005 o 06. 10 h, čo znamená, že 6-mesačná lehota trvania väzby končí o šiestej hodine desiatej minúte dňa 09. 09. 2005. Sudca poukázal na to, že podľa § 71 odsek 4 Trestného poriadku treba návrh na predĺženie lehoty väzby doručiť najneskôr desať dní pred skončením príslušnej lehoty. Vychádzajúc   z vyššie   uvedených   skutočností,   dospel   sudca   k záveru,   že   návrhu   na predĺženie lehoty väzby bol doručený deväť dní pred skončením 6-mesačnej lehoty väzby a pre porušenie zákona sudca lehotu väzby u obvineného M. H. nepredĺžil.“

Okresný prokurátor preskúmavaním napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru,   že „toto   uznesenie   je   nedôvodné   a nezákonné   v celom   jeho   rozsahu   a preto v zákonom stanovenej trojdňovej lehote, podávam proti nemu predmetnú sťažnosť.“

Okresný   prokurátor   konštatoval,   že „Je   evidentné   z odôvodnenia   napadnutého uznesenia, že sudca je presvedčený o dôvodoch trvania väzby obvineného M. H. tak, ako to vyplýva z uznesenia sudcu okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11. 03. 2005 sp. zn. 4 Tp 23/05, ktorým bol obvinený M. H. vzatý do väzby podľa § 68 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 odsek 1 písmeno c Trestného poriadku a zrejme nebyť jeho nesprávneho právneho názoru, že návrh na predĺženie lehoty väzby u obvineného M. H. bol podaný oneskorene, bol by pravdepodobne lehotu väzby obvineného predĺžil tak, ako to vyplývalo z citovaného návrhu okresného prokurátora v Nových Zámkoch“.

V ďalšej časti sťažnosti okresný prokurátor konkretizoval svoje tvrdenie o plynutí spornej 10-dňovej lehoty a poukázal na to „že lehota trvania väzby nekončí o 06.10 hod. 9. 9. 2005“, ako to tvrdí sudca, a uviedol, že: „Na rozdiel od názoru sudcu Okresného súdu Nové Zámky som toho názoru, že ustanovenie § 71 odsek 4 Trestného poriadku nebolo porušené, pretože návrh na predĺženie lehoty väzby u obvineného M. H. podľa § 71 odsek 1 Trestného poriadku bol tunajšou okresnou prokuratúrou doručený Okresnému súdu Nové Zámky najneskôr toho dňa, ktorý predchádza dňu, ktorý je desiatym dňom počítaným spätne od konca lehoty trvania väzby. Teda týmto dňom bol deň 30. 08. 2005 a nie deň 29. 08. 2005.   V tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 1995, spisovej značky Ntv-I 5/95, uverejnený pod číslom 9 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 1996 (Rt-9/96), ktorý právny názor si evidentne sudca Okresného súdu Nové Zámky neosvojil.“

V závere sťažnosti okresný prokurátor konštatoval, že „Keďže právny názor sudcu a jeho rozhodnutie o nepredĺžení lehoty väzby tomuto obvinenému považujem za nesprávny a som presvedčený o potrebe vykonania tých úkonov, ktoré sú uvedené v návrhu okresného prokurátora v Nových Zámkoch na predĺženie lehoty väzby zo dňa 30. 08. 2005 sp. zn. 2 Pv 147/05-82 podľa § 71 odsek 1 Trestného poriadku u obvineného M. H., ako aj o tom, že dôvody väzby u obvineného M. H. podľa § 67 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku trvajú naďalej tak, ako to vyplýva z vyššie citovaného uznesenia sudcu Okresného súdu Nové Zámky o jeho vzatí do väzby.“ navrhol krajskému súdu, aby „...vyhovel tejto mojej sťažnosti a podľa § 149 odsek 1 písmeno a), odsek 3 Trestného poriadku zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie a vo veci sám rozhodol tak, že podľa § 71 odsek 1 Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby u obvineného M. H. do 01. 12. 2005“.

2.3.2   Porovnaním   právnej   a faktickej   argumentácie   okresného   prokurátora   v jeho návrhu z 30. augusta 2005 a jeho sťažnosti z 8. septembra 2005 ústavný súd konštatuje ich totožnosť   z hľadiska   odôvodnenia   plynutia   10-dňovej   lehoty,   ako   aj   uvedenia   dôvodov vykonania potrebných vyšetrovacích úkonov a existencie dôvodov trvania väzby. Ústavný súd konštatuje, že okresný prokurátor vo svojej sťažnosti z 8. septembra 2005 neuviedol žiadny nový, právne relevantný dôvod, ku ktorému sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť, alebo sa nevyjadril v priebehu doterajšieho konania o predĺžení lehoty väzby.

2.4 V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv postupom menovaných súdov uvedených v bode 2 tejto časti odôvodnenia ústavný súd poukazuje na to,   že   súdne   konanie   v súvislosti   s rozhodovaním   o zákonnosti   väzby   musí   poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v odseku   1   nemožno   bez   ďalšieho   uplatniť   aj   v prípade   čl.   5   ods.   4 dohovoru.   Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup   ku spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

V posudzovanej veci je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ plne využil svoje právo   predložiť   súdu   argumenty   a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe,   keďže prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal   skutkovo   i právne   vyčerpávajúce   obsažné a kvalifikované stanovisko k návrhu okresného prokurátora o predĺženie trvania jeho väzby (pozri aj dôvody uvedené už v bode 2.2). Preto v tomto konkrétnom prípade skutočnosť, že sťažovateľ nebol okresným súdom ale ani krajským súdom osobne vypočutý, sama osebe neznamená namietané porušenie ním označeného práva.

Iná je situácia vo vzťahu ku skutočnosti, že sťažovateľovi nebola doručená sťažnosť okresnej prokuratúry z 8. septembra 2005 proti uzneseniu okresného súdu zo 7. septembra 2005.

Nemožno v tomto smere súhlasiť s názorom okresného súdu a ani krajského súdu podľa ktorých sťažnosť v prijatej časti nie je dôvodná, resp. že postup súdu bol v súlade s platnými právnymi normami.

Ústavný   súd   považuje   v tejto   súvislosti   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru krajskej prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (mutatis mutandis I. ÚS 230/03). Porušenie tohto práva treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby. Porušenie tohto práva nadobúda na význame v danom konkrétnom prípade aj tým, že všeobecné   súdy   sťažovateľa   osobne   nevypočuli   v súvislosti   s rozhodovaním   o návrhu okresného prokurátora.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením sťažnosti okresnej prokuratúry sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

Nebolo však možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vo vzťahu ku skutočnosti, že všeobecné súdy   rozhodli   o návrhu   okresného   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   bez sťažovateľovho výsluchu, a to z už uvedených dôvodov (bod 4 výroku nálezu).

3. K ostatným návrhom sťažovateľa

3.1 Sťažovateľ požadoval (bod 6 petitu sťažnosti), aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tpo   21/05   z 27.   septembra   2005   a prepustil   sťažovateľa   na slobodu.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že sťažovateľovi nebol   doručený   návrh   okresnej   prokuratúry   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby, nevidel dôvod   na   zrušenie   uznesenia.   Porušenie   označeného   práva   sťažovateľa   v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu. Preto ani nemohlo byť   dôvodom   na   zrušenie   tohto   uznesenia.   Nebolo   teda   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľa na zrušenie uznesenia. Taktiež nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na jeho prepustenie na slobodu z dôvodu neaktuálnosti jeho návrhu, pretože rozhodnutím okresného prokurátora 29. decembra 2005 bol prepustený na slobodu.

3.2 Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a 100 000 Sk (pozri bod 7 petitu sťažnosti).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza spravidla do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nemožno napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Napriek už citovanej zásade v danom prípade ústavný súd nepovažoval za súladné s princípom spravodlivosti priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a za postačujúcu   satisfakciu   v posudzovanom   prípade   považoval   vyslovenie   porušenia označených práv uvedené vo výrokovej časti nálezu v bode 1 a 2.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie   a   prípravu   zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 28. novembra 2005 a stanovisko z 10. decembra 2007. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje odmenu za jeden úkon 2 970 Sk a spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk za jeden úkon právnych služieb. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 9 444 Sk zvýšenú o 19 % (advokát je platiteľom DPH), t. j. o 1 794 Sk, teda spolu 11 238 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007