znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 174/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., Z., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Nc 39/05 z 20. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) bola 1. februára 2006 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Nc 39/05 z 20. decembra 2005 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že: „Na   odvolacom   pojednávaní   pred   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   v konaní 14 Co   225/05   sťažovateľ   v pozícii   žalobcu   dňa   18.   10.   2005   osobne   vzniesol   námietku zaujatosti   voči   členom   senátu   a tiež   voči   všetkým   ostatným   sudcom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici prejednávajúcim občianskoprávnu agendu.

Dôvodom   na   uvedený   postup   žalobcu   bola   skutočnosť,   že   dňa   17.   10.   2005 po pracovnej   porade   senátu,   ktorý   v rámci   prípravy   prejednával   aj   vec   14   Co   225/05, sa od osoby   blízkej   členom   senátu   dozvedel   o predpokladanom   obsahu   odvolacieho rozhodnutia.

Skutková   námietka   spočívala   v informácii,   že   pokiaľ   je   na   strane   žalovaného účastníkom banka (konkrétne Ľ.) odvolací súd nemá záujem ísť proti nej, pretože hoci žalobca má oprávnený nárok, následky vyplývajúce z rozhodnutia by boli pre banku fatálne (mohla by prísť o vlastníctvo k budove, v ktorej má umiestnenú filiálku v B.).

V zmysle podania sťažovateľa zo dňa 19. 10. 2005 (...) bola jeho ústne prednesená námietka (na pojednávaní dňa 18. 10. 2005) doplnená písomne o ďalšie skutkové okolnosti. Jednalo   sa   predovšetkým   o príbuzenský   vzťah   členky   senátu   JUDr.   N.   s M.   N., s ktorým sťažovateľ v minulosti obchodoval a do dnešného dňa mu nevrátil pôžičku v sume 700.000.- Sk.

Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Nc 39/05 zo dňa 20. 12. 2005 bolo vyslovené, že   až   na   manželku   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   nie   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci 14 Co 225/05 ostatní sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici. (...) Uvedené   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   považuje   sťažovateľ   za   nezákonné, ústavne nekonformné a nerešpektujúce právo na spravodlivý súdny proces.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že: „V danom prípade predčasné vyjadrenie (vo význame mimo rámec oficiálneho pojednávania) stanoviska o tom, ako bude súd vo veci meritórne rozhodovať,   je   potrebné   považovať   za   narušenie   dôveryhodnosti   a nestrannosti   súdu a to z vonkajšieho – objektívneho hľadiska. (...)

O nerovnakom   zákonnom   a   ústavoprávnom   použití   námietky   zaujatosti v prebiehajúcom sporovom konaní (č. k. 187/01 OS Banská Bystrica) medzi tými istými účastníkmi (kde na strane žalobcu vystupuje sťažovateľ) svedčí námietka žalovaného 1) Ľ., ktorej bolo vyhovené rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 NcC/03 (pozn. správne má byť 16 NcC 10/03) zo dňa 17. 3. 2003.“

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR 4 Nc 39/05 zo dňa 20. 12. 2005 bolo porušené základné   právo   M.   T.   (...)   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   odsek   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Uznesenie NS SR 4 Nc 39/05 zo dňa 20. 12. 2005 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6. 887,70 Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Zo sťažnostného návrhu (petitu) tejto ústavnej sťažnosti vyplynulo, že predmetom konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Nc 39/05 z 20. decembra 2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (rovnako ako ani čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti neuvádza), nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   predstáv   účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jeho námietke zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy   pritom   neznamená   právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s predmetným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a jeho   právnym   názorom   uvedeným v napadnutom   uznesení,   s   jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení. „Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považuje sťažovateľ za nezákonné, ústavne nekonformné a nerešpektujúce právo na spravodlivý súdny proces“, teda sťažovateľ namietal v podstate to, že napadnutým uznesením   najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé, najmä „nestranné“ súdne konanie v podstate podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čo do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný vôbec nie je premietnuté), a preto sa domáhal preskúmania a zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Nc 39/05 z 20. decembra 2005, sú zlučiteľné s princípmi práva na spravodlivé súdne konanie.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k záveru,   že   je potrebné, aby sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. D. K. z dôvodu rodinného pomeru   k právnemu   zástupcovi   žalobcov   bola   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania označenej   veci.   Existencia   takého   pomeru   k osobe   právneho   zástupcu   je   právne relevantným dôvodom pre jej vylúčenie § 14 ods. 1 O. s. p.

Naopak z obsahu spisu a ani z vyjadrení ostatných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici nevyplývajú žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o ich   nezaujatosti.   Nebolo   zistené   a ani   spravdepodobnené,   že   by   títo   sudcovia   mali skutočne k veci, k účastníkom konania taký vzťah, ktorý sa predpokladá ako podmienka ich vylúčenia v ustanovení § 14 ods. 1 O. s. p. Títo sudcovia uviedli, že sa necítia zaujatí, pretože k veci a ani k účastníkom konania nemajú žiadny vzťah.“

V citovanej časti najvyšší súd stručne, ale dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre   ktoré   bolo   treba   ustanovenie   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu   ústavne konformným spôsobom   odpovedal   aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej tieto zákonné ustanovenia treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený, pričom arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ani   sám   nenamietal. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia a aplikácia ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006