znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 174/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, Maďarská   republika,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   7   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov,   čl.   154c   Ústavy   Slovenskej   republiky, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 263 ods. 4 Trestného poriadku, práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 74 ods. 1 písm. a) Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v   občianskych,   rodinných   a trestných   veciach   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2005 doručená sťažnosť J. B., bytom M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom   rozkaze   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“), čl. 154c ústavy, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy   v spojení   s § 263 ods.   4   Trestného   poriadku,   práv   podľa   čl.   6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 74 ods. 1 písm. a) Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 33/2005 z 5. mája 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol príslušnými súdmi Maďarskej republiky   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu   zavinenia   smrteľnej   dopravnej nehody z nedbanlivosti podľa § 187 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákonného článku IV z roku 1978 o Trestnom zákonníku Maďarskej republiky a odsúdený na „výkon trestu väznice na jeden   rok   a šesť   mesiacov“ a   31.   marca   2004   bol   Župným   súdom   Fejér   v S.   pod č. Szv. 60/2004/3 vydaný na sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz.

O návrhu krajského prokurátora v Košiciach na vzatie sťažovateľa do väzby podľa § 15 zákona o európskom zatýkacom rozkaze rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. Ntc 2/04 z 29. decembra 2004, ktorým vzal sťažovateľa do väzby,   ktorá   začala   plynúť   dňom   27.   decembra   2004   a súčasne   konštatoval,   že   neboli zistené   žiadne   okolnosti   pre   odmietnutie   vykonania   európskeho   zatýkacieho   rozkazu. V zákonnej lehote sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti tomuto uzneseniu krajského súdu   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   1 To   16/05 zo 14. februára   2005   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Predmetné   uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 22. februára 2005.

O vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu vydaním sťažovateľa (v tom čase vo väzbe)   na   výkon   trestu   väznice   na   jeden   rok   a šesť   mesiacov   do   Maďarskej   republiky rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   Ntc   2/04   z 22.   februára   2005.   V zákonom stanovenej   lehote   podal   sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   sťažnosť, o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   To   33/05   z 5.   mája   2005   tak,   že rozhodnutie krajského súdu o vydaní sťažovateľa do Maďarskej republiky na výkon trestu potvrdil.   Predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   31.   mája 2005.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol: „Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením sp. zn. Ntc 2/04-124 zo dňa 22. 2. 2005 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz vydaný dňa 31. 3. 2004 Župným súdom Fejer pod číslom konania Szv 60/2004/3 sa vykoná. Zároveň rozhodol, že Slovenská republika ma odovzdá na výkon trestu odňatia slobody na 1 rok a 6 mesiacov do Maďarskej republiky. Dňa 24. 2. 2005 podala moja advokátka sťažnosť proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   ktorom   poukázala   na   skutočnosť,   že neovládam maďarský jazyk a teda výkon trestu v Maďarskej republike za tejto situácie by mohol značne ponižovať moju ľudskú dôstojnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 16/2005 moju sťažnosť podanú prostredníctvom mojej advokátky dňa 14. 2. 2005 zamietol. (...)

V   sťažnosti   moja   advokátka   uviedla,   že   prípadný   výkon   trestu   odňatia   slobody v Maďarskej   republike   by   ťažko   pociťovali   moji   najbližší   príbuzní,   najmä   moje   deti, rovnako   som   uviedol,   že   neovládam   maďarský   jazyk   a   výkon   trestu   odňatia   slobody v Maďarskej republike by pre mňa bol neprimerane prísny.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v konaní   o   prípustnosti   vydania do cudziny je aj právo vyžiadanej osoby na to, aby príslušný súd (v tomto prípade najvyšší súd   ako   sťažnostný   súd   rozhodujúci   o   sťažnosti   proti   uzneseniam   o   vydávacej   väzbe a prípustnosti vydania) svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu (rozhodnutiam), zrozumiteľne a jasne odôvodnil a vyrovnal sa s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažnostný súd sa nevyrovnal so všetkými mojimi námietkami napr. ani s tým, že moje vydanie by ťažko pociťovali moji príbuzní, čím došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy SR čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa   článku   48   ods.   2   ústavy   SR   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Mám zato, že v mojom prípade sa malo aplikovať ustanovenie § 263 ods. 4 Tr. por. podľa ktorého v neprítomnosti obžalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia   slobody,   možno   verejné   zasadnutie   odvolacieho   súdu   konať   len   vtedy, ak obžalovaný výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva.

V prípade, že by sa moja vec prerokovala na najvyššom súde za mojej prítomnosti, namietal by som všetky skutočnosti, ktoré sú uvedené v tejto mojej sťažnosti. V dôsledku mojej neprítomnosti na konaní najvyššieho súdu som bol zbavený práva namietať hore uvedené skutočnosti, čím došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 ústavy SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol tak, že:„uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 To 33/2005 zo dňa 5. 5. 2005 došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   ustanovených   čl.   7   ods.   5   v   spojení s ustanovením § 1 ods.1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, čl. 46 ods. 1,   čl.   48   ods.   2   v   spojení   s   ustanovením   §   263   ods.   4   Tr.   por.,   čl.   154c   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj k porušeniu práv ustanovených čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a čl.   74   odseku   1   písm.   a)   zmluvy   medzi   Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych   vzťahov   v   občianskych,   rodinných   a   trestných   veciach   publikovanej   pod č. 63/1990 Zb.

Zároveň   ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 520.000 Sk.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (m.   m. I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (m. m. IV. ÚS 237/04).

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o vykonaní   európskeho   zatýkacieho rozkazu (potvrdením uznesenia krajského súdu) uznesením sp. zn. 3 To 33/05 z 5. mája 2005, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 31. mája 2005, a nie uznesením sp. zn. 1 To 16/05 zo 14. februára 2005, ako to v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza sťažovateľ. Uznesením sp. zn. 1 To 16/05 zo 14. februára 2005, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 22. februára 2004, najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o jeho vzatí do väzby. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že kým sťažovateľ v petite sťažnosti   namieta   porušenie   ním   označených   práv,   ako   aj   zmluvných   a zákonných ustanovení uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 33/05 z 5. mája 2005, svoje závery v sťažnosti odôvodňuje uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 16/05 zo 14. februára 2005.

Ústavný súd ďalej zistil, že uznesenie najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd vyhlásil ako súd druhého stupňa pod sp. zn. 1 To 16/05, bolo vyhlásené 14. februára 2005, a teda týmto   dňom   sa   stalo   právoplatným   aj   vykonateľným   (uznesenie   bolo   sťažovateľovi doručené 22. februára 2005). Rovnako uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 33/05 sa stalo právoplatným a vykonateľným dňom jeho vyhlásenia 5. mája 2005. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi   doručené   31.   mája 2005.   Ústavný   súd z otlačku   pečiatky   na obálke podanej sťažnosti ústavnému súdu zistil, že sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštu 11. augusta 2005 a doručená ústavnému súdu 15. augusta 2005.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota stanovená pre tento druh konania   (dva   mesiace   od   právoplatnosti   rozhodnutia)   pred   ústavným   súdom   nebola zachovaná, sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a to aj v prípade, ak by rozhodným okamihom na počítanie lehoty bolo doručenie preskúmavaných rozhodnutí. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2005