znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 174/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Imricha Balogha, K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1505/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1505/93   p o r u š i l právo Imricha Balogha, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Imrichovi Baloghovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Imrichovi Baloghovi   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť jeho advokátovi JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 8. októbra   2004 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Imricha Balogha, K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1505/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Môj otec I. B. podal 3. marca 1993 návrh proti Slovosivo,   Semenársky   štátny   majetok,   š.   p.,   Košice   -   Šaca   na   Okresný   súd   Košice   II. Predmetom návrhu   na začatie   konania bolo   vydanie nehnuteľnosti -   parcely 132/6   EN 62/63 v intraviláne P., vo výmere 996 m2.

Po   smrti   otca   ako   pôvodného   žalobcu,   som   ako   dedič   predmetnej   nehnuteľnosti účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II   pod sp.   zn.   12 C 1505/93. Podaním   z   12.   mája   1997   som   požiadal   o   zmenu   petitu,   kde   som   žiadal   o   uloženie povinnosti žalovaného uzavrieť nájomnú zmluvu týkajúcu sa predmetnej nehnuteľnosti. Na pojednávaní 13. mája 1997 som petit doplnil a to o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mi   titulom   nájomného   za   obdobie   od   1.   novembra   1990   do   31.   decembra   1996   sumu 59 760,- Sk. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 1505/1993-142 zo 17. marca 2004 pripustil zmenu petitu. Napriek tomu, že návrh na začatie konania bol podaný ešte v roku 1993 doteraz Okresný súd Košice II vo veci nerozhodol, preto sa domnievam, že v konaní je porušované moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Na zbytočné prieťahy v konaní som sa sťažoval predsedovi Okresného súdu Košice II. Dňa 10. mája 2002 som podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov. Predseda okresného súdu mi na sťažnosť odpovedal v tom zmysle, že po jej prešetrení zistil, že je dôvodná a za vzniknuté prieťahy v konaní sa mi ospravedlnil. Vzhľadom na to, že ani na základe mojej sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní nebolo vo veci doteraz právoplatne rozhodnuté som toho názoru, že jedine Ústavný súd Slovenskej republiky má právomoc chrániť moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)

Skutočnosť,   že Okresný súd Košice II o návrhu sťažovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 1505/93 nerozhodol, hoci od podania návrhu uplynulo viac ako 11 rokov, vyvolalo u mňa dlhodobý stav právnej neistoty, ale aj krivdy a poníženia, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá. Predmet namietaného konania nie je ani právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne vyžadoval takú dlhú dobu na prípravu rozhodnutia.

Na základe vyššie uvedeného a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami platných právnych predpisov sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 25 ods.   3 zákona č.   38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu,   o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Právo Imricha Balogha na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12 C 1505/93 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 1505/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Imrichovi Baloghovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

3.   V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený   predsedom   JUDr.   V.   K.,   listom   z   11. novembra   2004   sp.   zn.   Spr.   1549/04 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 15. decembra 2004.

3. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že:

„(...) Je pravdou, že návrh v danej veci bol podaný dňa 3. 3. 1993, avšak tento nespĺňal náležitosti, predpokladané ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, preto bol zapísaný do registra neúplných návrhov. Až na základe výzvy súdu bol návrh doplnený a prevedený   dňa   13.   7.   1993   do   registra   C.   Dňa   19.   7.   1993   bol   rovnopis   žaloby doručovaný na vyjadrenie žalovanému.

Dňa 1. 1. 1994 došlo v danom konaní k zmene zákonného sudcu. Dňa   14.   6.   1995 sa dostavil zástupca   žalobcu,   ktorý   uviedol,   že žalobca   zomrel a dedičské   konanie   po   ňom   nie   je   ukončené.   Následne   zisťoval   konajúci   sudca   okruh dedičov po zomrelom žalobcovi a žiadal o pripojenie dedičského spisu.

V mesiacoch   júl   a august   1995   boli   žiadané   listinné   doklady   potrebné   pre rozhodnutie veci.

Dňa 13. 11. 1996 bol opätovne žiadaný predmetný dedičský spis a žiadané listinné dôkazy.

V marci 1997 bol určený termín pojednávania na deň 29. 4. 1997. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 13. 5. 1997 a 29. 6. 1999. Písomným podaním zo dňa 13. 8. 1999 žalobca uplatnil zmenu žaloby. Toto podanie bolo 19. 10. 1999 doručované žalovanému, ktorý sa k nemu vyjadril 18. 11. 1999.

Dňa 8. 1. 2002 bola vec prevedená do súdneho oddelenia Mgr. D. F. po tom, čo JUDr. R. L. prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde.

Konajúca   sudkyňa   v mesiacoch   január   a február   2002   vyzvala   žalobcu   na oznámenie, či trvá na podanej žalobe a v mesiaci marec 2002 žiadala predloženie listinných dokladov.   V septembri   2002   určila   termín   pojednávania   na   deň   4.   11.   2002.   Uvedené pojednávanie bolo zrušené telegraficky dňa 31. 10. 2002. Následne bol vyžiadaný výpis z obchodného registra na žalovaného, kde bolo zistené, že na jeho majetok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 7. 2000 vyhlásený konkurz.

Napriek konštatovanej skutočnosti bol vo februári 2003 určený termín pojednávania na deň 27. 3. 2003, kde žalobca predniesol, že z jeho strany došlo k opakovaným zmenám uplatňovaných nárokov a zároveň uviedol, že na dosiaľ uplatnených nárokoch už netrvá a žiada, aby súd pripustil zmenu petitu s tým, že jeho konkrétne znenie predloží v súdom poskytnutej lehote.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   možno pripustiť, že toto konanie nevykazovalo úplne známky bezprieťahovosti. Uvedená situácia však   bola spôsobená   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   ktoré je nutné   vidieť   v úmrtí pôvodného žalobcu a následne zisťovaním nielen okruhu dedičov, ale aj nevyhnutnosťou zistenia   dediča   na   základe   právoplatne   ukončeného   dedičského   konania,   ale i neujasnenosťou žalobného návrhu, ktorý žalobca opakovane menil a ktorý ešte ani v roku 2003 (uvádzané pojednávanie z 27. 3. 2003), teda 10 rokov po podaní žaloby, nemal sám ujasnené, čoho sa bude v konaní domáhať, o čom svedčí skutočnosť, konštatovaná ním na uvedenom   pojednávaní,   keď   predniesol,   že   na   doterajších   nárokoch   netrvá   a požiadal o poskytnutie lehoty na predloženie zmeny petitu.

Najdôležitejšou   skutočnosťou,   odôvodňujúcou   neopodstatnenosť   podanej   ústavnej sťažnosti je tá, že uznesením zo dňa 10. 7. 2000 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz,   čím   sa   konania   zo   zákona   prerušujú.   Na   túto   skutočnosť   napokon   poukázal i právny zástupca žalobcu, ktorý podaním zo dňa 8. 9. 2003 (v spise č. l. 139) sám uviedol konštatovanú skutočnosť.

Za daného stavu je nutné považovať podanú ústavnú sťažnosť za účelovú, pretože nekonanie tunajšieho súdu v danej veci je objektívne dané zákonom. Táto skutočnosť je nepochybne známa i právnemu zástupcovi sťažovateľa. Vyznieva preto až zarážajúco, že požaduje vydať nález, ktorým by bola tunajšiemu súdu uložená povinnosť konať v danej veci bez   zbytočných   prieťahov.   Rovnako   ako   jeho   konštatovanie,   že   predmet   konania   nie   je právne   ani   fakticky   tak   zložitý,   aby   objektívne   vyžadoval   takú   dlhú   dobu   na   prípravu rozhodnutia, keď sám sťažovateľ nemal ujasnené ani po 10 rokoch od podania žaloby, čoho sa bude v konaní vlastne domáhať.

Vzhľadom na všetky konštatované argumenty považujem podanú ústavnú sťažnosť za neobjektívnu, zavádzajúcu a účelovú, keďže vzhľadom na prebiehajúce konkurzné konanie nie je možné zabezpečiť konanie vo veci tunajším súdom.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho“.

3. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:«(...)   V plnom   rozsahu   trvám   na   podanej   sťažnosti   a dôvodoch   v nej   uvedených. Vyjadrenie Okresného súdu Košice II zo dňa 11.   11.   2004 považujem za neobjektívne, zavádzajúce a výlučne motivované snahou účelovo sa zbaviť svojej priamej zodpovednosti za dlhoročne spôsobované prieťahy v konaní vedenom pod č. k. 12 C 1505/1993. Účelovosť a neobjektívnosť obsahu podania Okresného súdu Košice II preukazuje v prvom rade absolútne odlišné stanovisko súdu zo dňa 11. 11. 2004 v porovnaní s tým, ako bola sťažnosť sťažovateľa vybavená predsedom Okresného súdu Košice II dňa 20. 5. 2002. Po prešetrení sťažnosti sa predseda súdu explicitne vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.   Súčasne   sa   za   prieťahy,   ktoré   vznikli   v predmetnom   konaní   sťažovateľovi ospravedlnil. Ak aj ďalej predseda súdu vo svojom vybavení sťažnosti zo dňa 20. 5. 2002 poukázal na objektívne dôvody, a to veľký počet nevybavených vecí, je potrebné aj s poukazom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR zdôrazniť, že otázka množstva vecí, či personálne alebo   organizačné problémy súdu   nemajú povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali,   alebo znižovali   zodpovednosť   okresného   súdu   za   prerokovanie   veci   a rozhodovanie   bez zbytočných prieťahov. Tieto skutočnosti nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce prieťahy v súdnom   konaní.   (II.   ÚS   52/99;   III.   ÚS 14/2000;   I.   ÚS 50/2001; III. ÚS 17/02; IV. ÚS 15/03; I. ÚS 19/2000; III. ÚS 10/02) V každom prípade je zrejmé, že po preskúmaní sťažnosti dňa 20. 5. 2002 súd uznal jej dôvodnosť a za ním spôsobené prieťahy sa mi aj ospravedlnil. O to viac je nepochopiteľný obsah podania Okresného súdu Košice II, ktorým sa tento vyjadruje k mojej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR. V nej už ten istý súd moju ústavnú sťažnosť ohľadom toho istého konania považuje za neobjektívnu, zavádzajúcu a účelovú. Je zarážajúce, že nezávislý a nestranný súd reprezentovaný osobou svojho predsedu môže mať v priebehu niečo viac ako dvoch rokov takto diametrálne odlišný pohľad na tú istú vec. Takéto alebo obdobné stanoviská inštitúcií   súdnej   moci,   ktoré   sú   protichodné   a vzájomne   sa   negujú,   v žiadnom   prípade nemôžu   prispievať   k ich   dôveryhodnosti   ako   nezávislých   a nestranných   orgánov   štátnej moci.   Naopak,   okrem   už   existujúcej   právnej   neistoty   vyplývajúcej   z titulu   zbytočných prieťahov vo veci samej a z existujúcej neistoty zabezpečiť plynulosť priebehu konania zo strany príslušného súdu, môžu vyvolávať ďalšie pochybnosti prameniace z toho, či takéto alebo   obdobné   neodôvodnené   „zmeny   pohľadu   na   vec“   nemôžu   súdy   aplikovať   pri samotnom meritórnom rozhodovaní. Bez ohľadu na obsah protichodných vyjadrení Okresného súdu Košice II k prieťahom v konaní vedenom pod č. k. 12 C 1505/93 je nespochybniteľné, že návrh bol po odstránení svojich   počiatočných   vád   riadne   podaný   právnym   predchodcom   sťažovateľa   dňa 13. 7. 1993. Dňa 19. 7. 1993 bol rovnopis žaloby doručovaný na vyjadrenie žalovanému a od tohto dátumu súd nekonal až do 14. 6. 1995, kedy samotný sťažovateľ oznámil súdu, že jeho právny predchodca zomrel. Teda medzi uvedenými dátumami je rozdiel 23 mesiacov, kedy zo strany súdu nebol realizovaný žiadny relevantný úkon. Následne potom, ako si súd v mesiacoch júl a august roku 1995 vyžiadal listinné doklady potrebné pre rozhodnutie vo veci, nijako nekonal ďalších 15 mesiacov. Po pojednávaniach vytýčených na deň 29. 4. 1997 a 13. 5. 1997 opäť súd nekonal a nerealizoval žiadne úkony až do 29. 6. 1999, kedy vytýčil   ďalšie   pojednávanie.   Medzi   dvoma   pojednávaniami   teda   uplynulo   ďalších   25 mesiacov   bez   akéhokoľvek   relevantného   úkonu.   Po   návrhu   na   zmenu   žaloby   zo   strany navrhovateľa a jeho zaslania odporcovi dňa 19. 10. 1999 realizoval ďalšie úkony súd až v mesiaci február 2002, teda po uplynutí ďalších 27 mesiacov. Ďalšie prieťahy v konaní trvajú aj po februári 2002 až doteraz. Som toho názoru, že vo vyššie uvedených prípadoch jednotlivo, ako aj v priebehu súdneho konania ako celku došlo zo strany príslušného súdu k nedôvodným prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“, ktorými došlo postupom zo strany Okresného súdu Košice II k porušeniu môjho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Tento môj názor vychádza okrem iného aj z príslušnej judikatúry Ústavného súdu SR.   Vykonanie prvého jednoduchého procesného úkonu až po jednom roku a ôsmich mesiacoch nečinnosti treba považovať za zbytočný prieťah, ktorým došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. (I. ÚS 32/2001) Aj vykonanie jednoduchého procesného úkonu po jednom roku a štyroch mesiacoch nečinnosti treba považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. (I. ÚS 33/2001) Zbytočné prieťahy v súdnych konaniach nie je potrebné presnejšie časovo ohraničovať, ak dosiaľ uskutočnené konania sú poznamenané zbytočnými prieťahmi v celku (II. ÚS 2/2001). Poukazovanie Okresného súdu Košice II na skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v Košiciach   bol   dňa   10.   7.   2000   vyhlásený   konkurz,   rovnako   nemôže   byť   dôvodom   na ospravedlnenie jeho nečinnosti. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konkurz bol na žalovaného vyhlásený po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby a ak by súd vo veci riadne   konal,   resp.   ak   by   svojím   postupom   nespôsoboval   dlhoročné   zbytočné   prieťahy, mohlo byť vo veci právoplatne rozhodnuté dávno pred vyhlásením konkurzu. Aj keď s vyhlásením konkurzu sú spojené účinky ustanovené v § 14 ods. 1 písm. d) zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   platnom   ku   dňu   vyhlásenia konkurzu, vzťahuje sa to na konania, ktorých výsledkom môže byť nárok proti podstate. Ako však   vyplýva   z uznesenia Okresného   súdu Košice II,   č.   k.   12   C 1505/1993-142   zo dňa 17. 3. 2004, až týmto dňom súd pripustil zmenu návrhu tak, aby žalovanému bola uložená povinnosť namiesto vydania predmetnej nehnuteľnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu. Do právoplatnosti uznesenia o pripustení zmeny návrhu bol predmetom konania nárok na vydanie   nehnuteľnosti   patriacej   sťažovateľovi.   Teda   nie   majetkový   nárok,   ktorého výsledkom by mohol byť nárok proti podstate.

Nehnuteľnosť, ktorá bola a je vo vlastníctve sťažovateľa, užíval odporca, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné petit žaloby znejúci na   vydanie   nehnuteľnosti,   ktorá   nemôže   patriť   do   konkurznej   podstaty,   považovať   za konanie,   ktorého   výsledkom   môže   byť   nárok   proti   podstate.   A   ak   výsledkom   súdneho konania nemôže byť nárok proti podstate, t. j. nedôjde k zmenšeniu podstaty, takéto konanie sa zo zákona neprerušuje. Preto v predmetnom prípade neboli naplnené zákonné dôvody na prerušenie konania a súd mal vo veci konať aj po vyhlásení konkurzu, resp. po tom, ako sa o tom dozvedel. Ako to zo súdneho spisu a rovnako z vyjadrenia Okresného súdu Košice II zo dňa 11. 11. 2004 jednoznačne vyplýva, Okresný súd Košice II zrejme aj ako následok sťažnosti zo dňa 20. 5. 2002 vo veci skutočne konal a realizoval úkony aj po tom, ako sa dozvedel, že na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz.

Ak by však aj Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci sú   naplnené   dôvody   na   prerušenie   konania   podľa   §   14   ods.   1   písmo   d)   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, potom sťažovateľ poukazuje na to, že z obsahu spisu nevyplýva, či súd vyzval správcu konkurznej podstaty žalovaného na vyjadrenie, či navrhuje,   aby   sa   v konaní   pokračovalo.   A   ako   už   bolo   povedané,   vyhlásenie   konkurzu nemôže   nijako   ospravedlniť   zbytočné   prieťahy   Okresného   súdu   Košice   II   pred   jeho vyhlásením, ani to, že vec mohla byť právoplatne skončená dávno pred jeho vyhlásením. Okresný   súd   Košice   II   považuje   za   zarážajúce,   že   sa   domáham   vydania   nálezu, ktorým   by   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikáza1,   aby   v   konaní   súd   konal   bez zbytočných prieťahov. Okrem skutočnosti, že by tak Okresný súd Košice II mal konať vždy a v každej veci aj bez nálezu Ústavného súdu SR, a už vôbec by to na neho nemalo pôsobiť zarážajúco, sa mi žiada dodať, že ani prípadné prerušenie konania z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nemôže zbaviť súd jeho   povinnosti   konať   bez   zbytočných   prieťahov   okamžite   po   odpadnutí   prekážky spôsobujúcej prerušenie konania.

Okresný súd Košice II v ďalšom poukazuje na to, že sa jedná o fakticky a právne zložitú   vec,   nakoľko   sťažovateľ   viackrát   žiadal   pripustiť   zmenu   svojho   petitu.   Táto argumentácia Okresného súdu Košice II je rovnako nedôvodná a účelová. (...)

Okresný súd Košice II sa snaží svojej zodpovednosti zbaviť tým, že poukazuje na zložitosť daného prípadu a v konečnom dôsledku sa snaží dokonca za nečinnosť súdu viniť sťažovateľa, ktorý si „dovolil“ meniť petit svojho návrhu. Zložitosť veci však nevyplýva zo zmeny petitu,   ale z existujúceho skutkového stavu a platnej právnej úpravy,   ktoré však v danom   prípade   nevykazujú také znaky,   že by ich bolo   možné   kvalifikovať ako   nejaké zložité,   náročné   a   vymykajúce   sa   bežnej   rozhodovacej   činnosti.   Výklad   a   aplikácia príslušnej právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje   aj   metodiku   postupu   všeobecných   súdov   v   týchto   sporoch.   S   poukazom   na uvedené, zložitosťou veci nemožno akceptovať doterajšiu nečinnosť súdu. Rovnako dôležité je však to, že Okresný súd Košice II dlhodobo nerealizoval žiadne úkony a teda dlhodobo nerealizoval ani úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu údajnej zložitosti prípadu. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pretože jeho predlžovanie sa v konečnom dôsledku môže prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti. (II. ÚS 26/95; PL. ÚS 25/01) Postup okresného súdu však nemožno hodnotiť ako postup smerujúci k odstráneniu mojej právnej neistoty. Naopak, napriek tomu, že som o ochranu svojich práv oprávnených záujmov požiadal príslušný súd, dlhoročná nečinnosť z jeho strany pocit mojej právnej neistoty, ako aj krivdy a úzkosti znásobili. Význam a intenzita   mojej   neistoty   sú   determinované   významom   inštitútu   vlastníckeho   práva   ako základného   ľudského   práva.   Napriek   tomu,   že   som   výlučným   vlastníkom   predmetnej nehnuteľnosti a napriek tomu, že som využil dostupné právne prostriedky na moju ochranu, po   viac   ako   jedenástich   rokoch   od   podania   žaloby,   nebolo   vydané   ani   rozhodnutie prvostupňového súdu o obsahu môjho vlastníckeho práva a jeho ochrane pred zásahmi zo strany tretích osôb, resp. o náhrade za jeho užívanie tretími osobami. (...)

(...) považujem za odôvodnené priznať mi finančné zadosťučinenie podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR. Žiadam, aby Ústavný súd SR pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa článku 41 Dohovoru a aplikoval ich na konkrétne okolnosti prípadu. (...)

Pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia žiadam zohľadniť dĺžku zbytočných prieťahov   v konaní   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla v dôsledku   obáv   o ochranu   jeho   práv,   psychického   napätia,   pocitov   krivdy,   sklamania a úzkosti z neprimeranej dĺžky konania. Súčasne žiadam zohľadniť skutočnosť, že predmet sporu sa dotýka môjho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti chráneného a garantovaného Ústavou   SR,   ako   aj   medzinárodnými   listinami   upravujúcimi   základné   ľudské   práva a slobody. Počas dlhoročnej nečinnosti zo strany súdu som utrpel aj spoločenskú ujmu. Moja nehnuteľnosť sa nachádza v intraviláne obce P., kde dlhodobo žijem, mám tam trvalý pobyt, žije tam moja rodina, známi a susedia a kde ma drvivá väčšina obyvateľov pozná. Bol som a aj v súčasnosti som vystavovaný konfrontáciám s okolím, že si neviem urobiť poriadok vo svojich vlastníckych vzťahoch, že na čo mi je nehnuteľnosť, ktorú nemôžem užívať a nemám z nej úžitok a pod. Všetky tieto skutočnosti jednotlivo, aj v ich vzájomnom prepojení   pociťujem   ako   neodškriepiteľnú   krivdu   a úzkosť,   ktoré   sa   neúmerným predlžovaním konania pred Okresným súdom Košice II len zvýrazňujú a znásobujú. Mám za   to,   že   mnou   navrhovaná   suma   100.000.-   Sk   zodpovedá   požiadavkám   primeranosti vyjadrujúcej nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi mojím poškodeným ústavným právom a nečinnosťou súdu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v mojej ústavnej sťažnosti   preto   žiadam,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   mojej   sťažnosti   v plnom rozsahu vyhovel.

(...) Súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky od ústneho pojednávania upustil.

Uplatňujem si trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia (...) vo výške 9.342.- Sk, ktorú žiadam poukázať na účet právneho zástupcu.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 1505/93:

Dňa 3. marca 1993 podal otec sťažovateľa I. B. (ďalej len navrhovateľ) okresnému súdu neúplný návrh na vydanie nehnuteľnosti proti odporcovi – Semenárskemu štátnemu majetku, Košice - Šaca (ďalej len „odporca“). Vec bola na súde zaevidovaná pod sp. zn. Nc 3150/93.

Dňa   25.   mája   1993   uznesením   sp.   zn.   Nc   3150/93   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na doplnenie (upresnenie) svojho podania.

Dňa 15. júna 1993 navrhovateľ doplnil svoje podanie z 3. marca 1993 a následne bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 1499/93.

Dňa 19. júla 1993 uznesením č. k. 12 C 1499/93-5 okresný súd vyzval odporcu, aby sa písomne vyjadril k návrhu navrhovateľa.

Dňa 28. júla 1993 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu.Dňa 7. februára 1994 konajúci sudca vyzval odporcu, aby zaslal súdu „ešte jeden opis svojho vyjadrenia zo dňa 27. 7. 1993“.

Dňa 14. júna 1995 bol na okresnom súde spísaný úradný záznam, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ oznámil súdu úmrtie svojho otca, pričom uviedol, že „dedičské konanie ešte nie je ukončené“.

Dňa 14. júna 1995 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby zistila,   pod   akým   číslom   konania   sa   vedie   dedičské   konanie   po   neb.   I.   B.,   zomrelom 30. novembra   1994,   a aby   bolo   od   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v Košiciach vyžiadané rozhodnutie č. j. Výst. 13765/61 zo 7. decembra 1962.

Dňa 15. júna 1995 sťažovateľ písomne oznámil súdu úmrtie svojho otca a súdu zaslal kópiu úmrtného listu.

Dňa 21. júna 1995 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby pripojila spis sp. zn. 28 D 1416/94.

Dňa   26.   júna   1995   kancelária   súdu   do   spisu   zaznamenala,   že   spis   sp.   zn. 28 D 1416/94 nemožno pripojiť, „nakoľko je od 1. 3. 1995 u JUDr. P.“

Dňa 29. júna 1995 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby požiadala „notára JUDr. P., aby v lehote 10 dní oznámil mená a adresy všetkých dedičov po neb. I. B.“

Dňa 7. júla 1995 notár JUDr. P. oznámil súdu okruh dedičov po neb. I. B.Dňa 10. júla 1995 súd požiadal katastrálny úrad o zaslanie listu vlastníctva ohľadom parc. č. 132/6 v kat. úz. K.

Dňa   20.   júla   1995   Obvodný   úrad   životného   prostredia   v Košiciach   reagoval   na žiadosť okresného súdu zo 14. júna 1995.

Dňa 21. augusta 1995 katastrálny úrad zaslal súdu požadované výpisy z evidencie nehnuteľností.

Dňa 12. októbra 1995 okresný súd požiadal katastrálny úrad o zaslanie identifikácie parc. č. 132/6 v kat. úz. K. a od Archívu mesta Košice si vyžiadal fotokópiu rozhodnutia č. j. Výst. 13765/61 zo 7. decembra 1962.

Dňa 12. apríla 1996 katastrálny úrad doručil súdu požadovanú identifikáciu parc. č. 132/6 v kat. úz. K., ako aj ďalšie výpisy z evidencie nehnuteľností.

Dňa 31. októbra 1995 Štátny okresný archív v Košiciach (ktorému Archív mesta Košice ako príslušnému archívu odstúpil žiadosť súdu z 12. októbra 1995) oznámil súdu, že rozhodnutie č. j. Výst. 13765/61 zo 7. 12. 1962 sa v jeho materiáloch nenachádza.

Dňa 18. novembra 1996 O. L., bytom B., doručil súdu „Návrh na pristúpenie ku konaniu 12 C 1505/93“.

Dňa   13.   novembra   1996   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   súdu   obratom   zaslal „doklad   o tom,   že   navrhovateľovi,   resp.   právnemu   predchodcovi   navrhovateľa   bola vyplatená finančná náhrada za vyvlastnený pozemok parc. č. 132/6 s výmerou 996 m², ktorý sa nachádza v kat. úz. K.“

Dňa 5. decembra 1996 odporca oznámil súdu, že u nich sa nenachádza požadovaný doklad z 13. novembra 1996.

Dňa 23. januára 1997 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby bol urgentne pripojený „spis ŠN KE - vidiek sp. zn. D 469/90“.

Dňa 25. februára 1997 konajúci sudca urgoval pripojenie spisu sp. zn. D 469/90.Dňa   27.   februára   1997   bolo   v spise   zaznamenané,   že   spis   sp.   zn.   D   469/90   sa nachádza u JUDr. A. O.

Dňa 27. marca 1997 bolo nariadené pojednávanie na 29. apríl 1997.Dňa 29. apríla 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 13. máj 1997 pre neprítomnosť odporcu.

Dňa 12. mája 1997 sťažovateľ svojím podaním označeným ako „rozšírenie návrhu“ žiadal o uloženie povinnosti odporcovi uzatvoriť nájomnú zmluvu týkajúcu sa predmetných nehnuteľností.

Dňa   13.   mája   1997   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   sťažovateľ požiadal   o zmenu   petitu,   a to   o uloženie   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   mu   z   titulu nájomného   za   obdobie   od   1.   novembra   1990   do   31.   decembra   1996   sumu   59   760   Sk a žiadal, aby odporca   bol   zaviazaný „platiť   ročné nájomné   za tento pozemok   vo   výške 9.960,-Sk“. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.Dňa 16. mája 1997 právny zástupca zaslal súdu doklady súvisiace s predmetným sporom.

Dňa   28.   mája   1997   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doklady   ohľadom   tohto konania.

Dňa 2. marca 1998 doručil okresnému súdu svoj „Návrh na pristúpenie ku konaniu“ Ing. L. B., bytom K.

Dňa 25. júna 1998 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby pripojila spis sp. zn. 28 D 1416/94.

Dňa 21. mája 1999 konajúci sudca nariadil pojednávanie na 29. jún 1999.Dňa 24. mája 1999 doručil sťažovateľ okresnému súdu „doplnenie dokladov“.Dňa   31.   mája   1999   súd   požiadal   katastrálny   úrad   o zaslanie   súvisiaceho geometrického plánu.

Dňa 29. júna 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa   3.   augusta   1999   sa   právny   zástupca   odporcu   písomne   vyjadril   k žalobnému návrhu.

Dňa 13. augusta 1999 bolo doručené okresnému súdu podanie sťažovateľa označené ako „Podanie (...) o zaplatenie sumy 95 450,- sk v prospech žalobcu, titulom zaplatenia nájomného z nájmu pozemku za obdobie od 1. 1. 1990 do 31. 7. 1999“.

Dňa 19. októbra 1999 konajúci sudca dal úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby podanie sťažovateľa z 13. augusta 1999 bolo doručené odporcovi.

Dňa 16. novembra 1999 odporca doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k podaniu sťažovateľa z 13. augusta 1999.

Dňa   19.   novembra   1999   konajúci   sudca   dal   úpravou   kancelárii   okresného   súdu pokyn, aby uvedené vyjadrenie odporcu bolo doručené sťažovateľovi.

Dňa   18.   januára   2002   okresný   súd   sa   dopytom   obrátil   na   právneho   zástupcu sťažovateľa, či „vzhľadom na odstup času (...) trvá na podanom návrhu zo dňa 3. 3. 1993“.Dňa 29. januára 2002 sa vrátila zásielka od právneho zástupcu sťažovateľa s tým, že adresát je nebohý.

Dňa   2.   februára   2002   okresný   súd   sa   znovu   dopytom   obrátil   na   sťažovateľa,   či „vzhľadom na odstup času (...) trvá na podanom návrhu zo dňa 3. 3. 1993“.

Dňa   11.   marca   2002   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   trvá   na   žalobnom návrhu podanom 3. marca 1993.

Dňa   19.   marca   2002   si   okresný   súd   vyžiadal   od   Krajského   úradu   v Košiciach, Archívu   mesta   Košice   a Slovenského   pozemkového   fondu   listinné   dôkazy   súvisiace s predmetným konaním.

Dňa 24. apríla 2002 katastrálny úrad zaslal súdu požadované písomnosti.Dňa 7. júna 2002 Slovenský pozemkový fond reagoval na žiadosť súdu z 19. marca 2002.Dňa   17.   septembra   2002   konajúca   sudkyňa   nariadila   pojednávanie   vo   veci   na 4. november 2002.

Dňa   25.   septembra   2002   sa   vrátila   zásielka   od   právneho   zástupcu   sťažovateľa s poznámkou, že adresát je nebohý.

Dňa 31. októbra 2002 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby zaslala telegram účastníkom konania o zrušení termínu pojednávania určeného na 4. november 2002.

Dňa 27. novembra 2002 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby si vyžiadala výpis z obchodného registra ohľadom odporcu.

Dňa 21. januára 2003 bol do spisu založený výpis z obchodného registra, z ktorého vyplýva, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2 K 58/00 z 10. júla 2000 vyhlásil konkurz na majetok odporcu.

Dňa 27. februára 2003 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 27. marec 2004.Dňa 17. marca 2003 právny zástupca odporcu oznámil súdu, že jeho plnomocenstvo v danej veci „zaniklo ex lege podľa § 14 ods. 1 písm. h) ZKV“.

Dňa 23. októbra 2002 sťažovateľ splnomocnil v danej veci na právne zastupovanie JUDr. T. Š.

Dňa 27. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že súd uložil právnemu zástupcovi sťažovateľa „v lehote do 10 dní predložiť súdu konečný návrh petitu“.

Dňa   22.   apríla   2003   správca   konkurznej   podstaty   JUDr.   A.   R.   vzhľadom   na vyhlásený konkurz na majetok odporcu navrhol predmetné konanie prerušiť.

Dňa 22. mája 2003 okresný súd urgoval právneho zástupcu odporcu, aby písomne „doložil súdu návrh zmeny petitu“.

Dňa 13. júna 2003 právny zástupca odporcu reagoval na uvedenú urgenciu okresného súdu a opakovane zdôraznil, že kvôli vyhlásenému konkurzu na odporcu ho on už nemôže zastupovať a predmetné súdne konanie je zo zákona prerušené.

Dňa   14.   augusta   2003   okresný   súd   oznámil   právnemu   zástupcovi   odporcu,   že omylom došlo k jeho uvedenej urgencii.

Dňa   14.   augusta   2003   okresný   súd   urgoval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby písomne „doložil súdu návrh zmeny petitu“.

Dňa 8. septembra 2003 právny zástupca sťažovateľa oznámil okresnému súdu, že „s ohľadom   na   nespornú   skutočnosť,   že   na   majetok   žalovaného   bol   vyhlásený   konkurz prichádza   do   úvahy   postup   súdu   podľa   §   14   ods.   1,   písm.   d)   zák.   č.   328/91   v znení neskorších predpisov“. Súčasne oznámil súdu, že vypovedal plnomocenstvo sťažovateľovi.Dňa   10.   septembra   2003   konajúca   sudkyňa   predvolala   na   informatívny   výsluch sťažovateľa na 24. september 2003 a neskôr na 3. december 2003.

Dňa 3. decembra 2003 sťažovateľ pri informatívnom výsluchu oznámil súdu, že jeho konečný návrh, na ktorom trvá, je uvedený v podaní z 12. augusta 1999 (ktoré bolo súdu doručené 13. augusta 1999).

Dňa 17. marca 2004 okresný súd uznesením č. k. 12 C 1505/1993-142 pripustil zmenu návrhu sťažovateľa „tak, aby žalovanému (odporca, zastúpený Správcom konkurznej podstaty JUDr. A. R.) bola uložená povinnosť namiesto vydania predmetnej nehnuteľnosti zaplatiť žalobcovi 95 450,- Sk a trovy konania“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   1505/93,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý priebeh   napadnutého   konania   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej veci. Ďalej treba konštatovať, že konanie v danej veci (od podania návrhu 3. marca 1993) trvá na okresnom súde bez jediného rozhodnutia vo veci samej takmer 12 rokov. Táto dĺžka napadnutého konania je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mal svoj podiel aj sťažovateľ, napr. na okresný súd sa obrátil s návrhom na začatie konania, ktorý   nemal   všetky   predpísané   náležitosti,   resp.   ktorý   nebol   úplný,   pričom   kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). Avšak v danom prípade podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   takmer   dvanásť   rokov trvajúce   konanie   okresného   súdu.   Na   uvedené   skutočnosti,   teda   na   neúplný,   nepresný žalobný   návrh   sťažovateľa   však   ústavný   súd   prihliadol   pri   určení   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane, dlhodobo a bezdôvodne nečinný, a to konkrétne od 28. júla 1993 do 14. júna 1995 (takmer dva roky, pričom počas tohto obdobia súd vykonal jediný jednoduchý úkon, pozri časť II tohto nálezu), od 31. októbra 1995 do 13. novembra 1996 (viac ako jeden rok), od 13. mája 1997 do 21. mája 1999 (dva roky, pričom počas tohto obdobia súd vykonal jeden jednoduchý úkon) a od 19. novembra 1999 do 19. marca 2002 (viac ako dva roky). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas viac ako siedmich rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako   navrhovateľ   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu.   Obranu   okresného   súdu spočívajúcu v tom, že v danej veci bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz, a tým došlo k prerušeniu konania, nemožno akceptovať, pretože predmetom napadnutého konania bolo vydanie   majetku   sťažovateľa,   a nie   odporcu,   pričom   s touto   otázkou   sa   relevantne nevysporiadalo ani uznesenie okresného súdu zo 17. marca 2004, ktorým bola pripustená zmena   návrhu,   avšak   nie   voči   odporcovi   v konkurze.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej   lehote.   Z obsahu   predmetného   spisu   okresného   súdu   a ani   z vyjadrenia predsedu   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení   v záujme   toho,   aby predmetná vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, s prihliadnutím aj na nepresný a neúplný návrh sťažovateľa, považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   v   uplatnenej   výške   9 342 Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia advokátom JUDr. M. K.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 5. augusta 2004 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 15. decembra   2004).   Za   tri   úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk a režijný paušál trikrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslil v sume 9 342 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2005