SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 173/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii,Ferienčíkova 7,Bratislava,zastúpenejADVOKÁTSKOUKANCELÁRIOU–JUDr. STANISLAV KAŠČÁK, s. r. o., Ulica 1. mája 1246, Vranov nad Topľou, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Stanislava Kaščáka, vo veci namietanéhoporušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Špecializovaného trestného súduv Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 4 Tp 6/2015 z 1. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti 166 s. r. o. v likvidácii, Ferienčíkova 7, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2a čl. 7 ods. 5 ústavy uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviskoBanská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. 4 Tp 6/2015 z 1. júna 2015 (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Úradu boja proti korupciiPrezídia Policajného zboru, odboru boja proti korupcii Stred uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-66/BPK-S-2010 z 9. júna 2010 začal trestné stíhanie a súčasne vzniesol obvineniepre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestnéhozákona a pre zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1a 4 písm. a) Trestného zákona a(spolu ďalej len „obvinení“) pre pomocpri obzvlášť závažnom zločine podvodu podľa § 21 ods. l písm. d) Trestného zákonak § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovejčasti tohto uznesenia. V uvedenej trestnej veci prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúryGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)uznesením sp. zn. VII/2 Gv 89/10 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „uznesenie o zaistení“) podľa§ 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku zaistila nárok poškodeného
(ďalej len „poškodený“)na náhradu škody v sume 2 778 749 €, okrem iného aj na majetkových právachsťažovateľky, a to k nehnuteľnostiam v katastrálnom území, ktoré súpre sťažovateľku zapísané na liste vlastníctvaa bližšie špecifikované v bode IIvýrokovej časti uznesenia o zaistení, keďže v uvedenej obchodnej spoločnosti sú obvineníspoločníkmi a konateľmi. Sťažovateľke sa súčasne zakázalo nakladať so zaistenýmmajetkom.
3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu 4. júla 2014 predložilaúradu špeciálnej prokuratúry návrh (podnet) na zrušenie zaistenia jej majetkus odôvodnením, že zanikli dôvody a predpoklady, pre ktoré a na základe ktorých bolozaistenie vykonané, pretože ku 4. júlu 2012 došlo k zmene v osobách spoločníkova konateľov spoločnosti a jej novým spoločníkom a konateľom sa stala(matka obvinenej). Prokurátorka úradu špeciálnej prokuratúry listomz 18. júla 2014 sťažovateľke oznámila, že dôvody zaistenia naďalej trvajú.
4. Na preverenie zákonnosti postupu úradu špeciálnej prokuratúry podalasťažovateľka 15. januára 2015 opakovaný podnet, ktorému Generálny prokurátorSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) listom č. k. XVI Gn 4/15/1000-9z 15. apríla 2015 vyhovel, keď konštatoval jeho dôvodnosť, pričom uložil dozorovejprokurátorke zrušiť zaistenie podľa bodu II uznesenia o zaistení. Uznesením prokurátorkyúradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 89/10/1000-400 z 27. apríla 2015 došlo podľa§ 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku k zrušeniu uznesenia o zaistení v bode II, ktorýmbol zaistený majetok sťažovateľky. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia prokurátorkaúradu špeciálnej prokuratúry uviedla, že na základe opakovaného podnetu sťažovateľky sagenerálny prokurátor stotožnil s dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou, podľa ktorej nie súnaďalej splnené podmienky pre zaistenie jej majetku, keďže obvinení už v tejto spoločnostinemajú žiadne právne vzťahy predpokladané ustanovením § 50 Trestného poriadku, a nejdeo majetok obvinených, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok poškodeného na náhraduškody.
5. Proti uzneseniu o zrušení zaistenia podala zástupkyňa poškodeného sťažnosť,o ktorej rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením, ktorým podľa § 191písm. c) Trestného poriadku zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky úradušpeciálnej prokuratúry z 27. apríla 2015 a súčasne podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku.
6. Podľa sťažovateľky postupom špecializovaného súdu, ktorý nevyhovel jej návrhuna zrušenie zaistenia jej majetku a tento zamietol, došlo k porušeniu zákona, a to ustanovení§ 51 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku. Sťažovateľka predovšetkým dôvodí tým, že Trestný poriadok počíta aj s možnosťou zrušenia zaistenia majetku, z čoho vyplýva povinnosť pre orgány činné v trestnom konaní v ktoromkoľvek štádiu „skúmať podmienky nielen pre vznik zaistenia, ale aj podmienky pre ďalšie trvanie zaistenia“, čo podľa sťažovateľky znamená„skúmať, či by aj v neskoršom momente bolo možné zriadiť takéto (rovnaké, totožné) zaistenie (rovnakého, totožného) majetku“. Podľa sťažovateľky je nepochybné, že ku dňu podania návrhu na zrušenie zaistenia je spoločníkom, konateľom a tiež likvidátorom spoločnosti, preto zanikli zákonné predpoklady ustanovené v § 50 ods. 1 písm. c) bode 1 a 2 Trestného poriadku pre ďalšie trvanie zaistenia. Sťažovateľka preto nesúhlasí s názorom špecializovaného súdu, ktorý považuje za rozhodujúci moment, keď došlo k zaisteniu majetku. Sťažovateľkanesúhlasí ani s dôvodmi rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 z 24. júna 2009,na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré podľasťažovateľky nie sú aplikovateľné na jej prípad z dôvodu odlišných skutkových okolností,predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v označenom konanípred ústavným súdom samotný obvinený. Sťažovateľka je v napadnutom konaní právnickouosobou, v ktorej obvinení nemajú žiadnu majetkovú účasť ani postavenie štatutárnehoorgánu. Podľa sťažovateľky časť odôvodnenia v napadnutom uznesení nie je vlastnenázorom vysloveným ústavným súdom, ale ide o prepis záverov Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorého rozhodnutie ústavný súdv označenom konaní preskúmaval. Navyše, špecializovaný súd„podstatným spôsobom zmenil citáciu rozhodnutia ÚS SR v sp. zn. I. ÚS 176/09-14, kedy z právneho názoru ústavného súdu o podaní demonštratívneho výpočtu dôvodov zrušenia zaistenia majetku spravil svojvoľne výlučný taxatívny výpočet dôvodov zrušenia zaistenia majetku“.Preto podľa sťažovateľky sú právne názory ústavného súdu v napadnutom uznesení„podávané... v rozpore s ich zmyslom“.Keďže podľa sťažovateľky došlo k zánikuzákonných podmienok pre ďalšie trvanie zaistenia jej majetku, obmedzenie jej vlastníckehopráva je v rozpore s čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodolo porušení,,čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy“napadnutým uznesenímšpecializovaného súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil špecializovanému súduna ďalšie konanie„s právnym názorom, že k vydaniu uznesenia... došlo v rozpore s Ústavou SR“, a prikázal, aby„Špecializovaný trestný súd... obnovil stav pred porušením sťažovateľovho základného práva“.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušeniečl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavynapadnutým uznesením špecializovaného súdu, ktorým bolo zrušenéuznesenie úradu špeciálnej prokuratúry o zrušení zaistenia a súčasne zamietnutý návrhsťažovateľky na zrušenie zaistenia.
12. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecnépravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšiemedzinárodné záväzky. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základeústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 5ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodnézmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamozakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boliratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákonaa za primeranú náhradu. Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možnodovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom aleboz nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnostipre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovorukaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehoteprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jehoobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestnéhoobvinenia proti nemu.
13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté uznesenie jev rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a Trestného poriadku,,,pretože zanikli zákonné predpoklady ustanovené v § 50 ods. 1 písm. c) bod 1. a bod 2. Trestného poriadku pre ďalšie trvanie zaistenia“.Podľa sťažovateľky závery rozhodnutia ústavného súdusp. zn. I. ÚS 176/09 z 24. júna 2009, na ktoré sa odvoláva špecializovaný súd, nie sú na jejprípad aplikovateľné, navyše, v napadnutom uznesení sú„podávané... v rozpore s ich zmyslom“.
14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, ževo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochranazákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie jearbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať(mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmyslesvojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorýchodôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Keďže sťažovateľka považuje za zásah do ňou označených práv postupšpecializovaného súdu, ktorý napadnutým uznesením nevyhovel jej návrhu na zrušeniezaistenia, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej existenciezákonných dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky.
17. Podľa § 50 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je dôvodná obava, žeuspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom budemarené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiťna majetkových právach právnickej osoby, v ktorej obvinený
a) má majetkovú účasť alebo
b) je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu,prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodnéhoregistra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodnéhoregistra,
c) ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestnýčin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejtoprávnickej osoby.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného poriadku zaistenie sa zruší,
a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,
b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatnýmoslobodzujúcim rozsudkom alebo
c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok,ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo odo dňa, v ktorom nadobudloprávoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.
18. Dôvodom zrušenia zaistenia podľa citovaného ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a)Trestného poriadku je zánik dôvodu, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté. Z uzneseniao zaistení vyplýva, že dôvodom zaistenia majetku sťažovateľky je dôvodná obavazo sťažovania uspokojovania nároku poškodeného na náhradu škody. Sťažovateľka sa totižstala vlastníkom majetku, ktorý je predmetom zaistenia, v dôsledku nezákonného prevoduobchodných podielov spoločnosti, za čo sú obvinení stíhaní. Možno pretokonštatovať, že trestný čin bol spáchaný v prospech právnickej osoby, na ktorej majetku mábyť zaistenie uskutočnené.
19. Špecializovaný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorka ÚŠP GP SR vydala na základe pokynu Generálneho prokurátora SR po tom, ako pred vydaním tohto rozhodnutia návrhu na zrušenie zaistenia majetku nevyhovela, pričom s jej postupom sa v rámci podnetu na preskúmanie postupu stotožnil aj jej nadriadený - špeciálny prokurátor.
Sudca pre prípravné konanie sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentmi týkajúcimi sa zamietnutia podaného návrhu na zrušenie zaistenia majetku a k uvedeným argumentom dodáva, že sa nestotožňuje s hodnotením a stanoviskom zaujatým Generálnym prokurátorom SR, práve z dôvodov, ktoré sú uvedené predovšetkým v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/09, že dôvodom pre zrušenie zaistenia majetku môže byť len dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní, alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať, alebo o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní. V posudzovanej veci sa tak nestalo. Sudca pre prípravné konanie má za to, že zrušením zaistenia majetku, čo aj len v časti, by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ ide o argumentáciu, že nie je možné uspokojiť nárok poškodeného z majetku uvedenej spoločnosti, pretože obvinení už v tejto dobe nie sú konateľmi ani spoločníkmi, s touto sa sudca pre prípravné konanie nestotožňuje, pretože za rozhodujúci považuje moment, kedy došlo k zaisteniu majetku, pričom tak, ako sa to správne uvádza aj v stanovisku špeciálneho prokurátora, aj sudca pre prípravné konanie považuje prevod obchodného podielu z obvinených na - matku obvinenej a svokru obvineného, za špekulatívny v snahe dosiahnuť možnosť majetok spoločnosti scudziť, čím by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody. Taktiež sudca pre prípravné konanie považuje za správny názor vyslovený špeciálnym prokurátorom, že nebolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní upovedomovať nového spoločníka spoločnosti 166 s.r.o., že nehnuteľný majetok je zaistený a nie je možné s ním disponovať. Z vyššie uvedených dôvodov preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 191 písm. c) Tr. por. sťažnosťou napadnuté uznesenie prokurátorky zrušil a zároveň z dôvodu, že prokurátorka je viazaná vysloveným právnym názorom súdu a rovnako tak pokynom Generálneho prokurátora SR, nebolo možné uložiť prokurátorke, aby vo veci znovu konala a rozhodla a preto sudca pre prípravné konanie v súlade s ust. § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. o návrhu na zrušenie zaistenia majetku rozhodol sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
20. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že špecializovaný súd návrhsťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku zamietol, pretože sa nestotožnilso stanoviskom generálneho prokurátora, že nie sú naďalej splnené podmienkypre zaistenie, keď za rozhodujúci považoval moment, kedy došlo k zaisteniu majetku.Odvolávajúc sa na dôvody citované v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 dospelk záveru, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nie je daný a zrušenímzaistenia majetku čo i len v časti by došlo k zmareniu uplatneného nároku poškodenéhona náhradu škody. Prevod obchodného podielu obvinených považoval za špekulatívnyv snahe dosiahnuť možnosť scudziť zaistený majetok sťažovateľky.
21. Predmetom posúdenia ústavného súdu v konaní sp. zn. I. ÚS 176/09 bolouznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 13/2008 z 21. januára 2009, ktorým tento súdpotvrdil zamietnutie návrhu obvineného na zrušenie zaistenia jeho majetku, a ktorýv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Za dôvod pre zrušenie zaistenia majetku by bolo možné posudzovať predovšetkým dobrovoľné uhradenie vzniknutej škody páchateľom skutku, alebo jej uhradenie páchateľom na podklade právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní alebo výslovné vyhlásenie poškodeného alebo jeho právneho zástupcu, že náhradu škody spôsobenej trestným činom nebude v trestnom konaní uplatňovať alebo o nároku poškodeného bolo rozhodnuté v občianskoprávnom alebo inom konaní a podobne, čo sa v posudzovanej veci nestalo.“S týmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súdv uznesení sp. zn. I. ÚS 176/09 v podstate stotožnil, keď konštatoval, že pokiaľ ideo neexistenciu dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky, nepovažuje záverynajvyššieho súdu za arbitrárne. Totožné dôvody zrušenia zaistenia majetku vyplývajú ajz odôvodnenia napadnutého uznesenia, pričom podľa ústavného súdu je bez právnehovýznamu, že v napadnutom uznesení špecializovaný súd uvádza tieto dôvody zrušeniazaistenia podľa § 51 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku taxatívne. Podstatným je, že tamuvedené dôvody súvisia len s existenciou nároku poškodeného na náhradu škody, ako ajjeho záver, že v posudzovanom prípade dôvod zrušenia zaistenia nenastal, pretožepoškodeným uplatnený nárok na náhradu škody naďalej existuje, teda nezanikol jehouspokojením, resp. z iného dôvodu.
22. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o odlišných skutkových okolnostiach,predovšetkým odlišného postavenia sťažovateľa, ktorým bol v konaní pred ústavným súdomvedenom pod sp. zn. I. ÚS 176/09 samotný obvinený, ústavný súd konštatuje,že pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie zaistenia je irelevantnou skutočnosť, či bol návrhpodaný samotným obvineným alebo právnickou osobou, ktorej majetok je zaistený. Ako užbolo uvedené, podstatným pre rozhodnutie v tejto veci je skúmanie toho, či v konkrétnomprípade boli splnené zákonné dôvody na zrušenie zaistenia. Preto nie je dôvodna spochybňovanie záverov rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 176/09 a ichaplikovateľnosti na prípad sťažovateľky.
23. Nemožno sa stotožniť ani s názorom sťažovateľky, že dôvodom zrušeniazaistenia jej majetku je skutočnosť, že v súčasnej dobe nie sú splnené zákonné podmienkypodľa § 50 ods. 1 písm. c) bodu 1 a 2 Trestného poriadku, pretože existencia týchtopodmienok bola relevantná len v čase rozhodovania o zaistení. Zmena podmienok, ktoré tuboli v čase zaistenia nároku poškodeného, najmä ak k tejto zmene došlo v dôsledkušpekulatívneho konania obvinených, nie je dôvodom zrušenia zaistenia podľa § 51 ods. 1písm. a) Trestného poriadku. Účelom tohto ustanovenia je zrušiť zaistenie v tých prípadoch,kedy už nie je na účely trestného konania potrebné, a to najmä z dôvodu zániku nárokupoškodeného.
24. Z týchto dôvodov preto ústavný súd považuje postup špecializovaného súdu,ktorým zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie zaistenia jej majetku, keď nezistil dôvodna jeho zrušenie, odvolávajúc sa na dôvody citované v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 176/09, za súladný s Trestným poriadkom, a teda ústavne akceptovateľný. V tejtosúvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorýkonávsúladesprocesnoprávnymiahmotnoprávnymipredpismikonaniav občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základnéhopráva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupšpecializovaného súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky nevyvoláva žiadnepochybnosti, ktoré by mohli odôvodniť vyslovenie porušenia sťažovateľkou označenýchpráv. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom špecializovaného súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok.
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v častinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného súdu pri jej predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
27. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušenézákladné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru z dôvodu namietanej nezákonnosti napadnutého uznesenia, v nadväznosti na tonemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu majetkupodľa čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že inštitút zaisteniaje považovaný za preventívne opatrenie, ktorým štát využíva možnosť zabezpečiť právopoškodeného účinne uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom,zaistením majetku obvineného, resp. zaistením jeho majetkových práv. Záujemna zachovanímajetkuobvinenéhonaúčelodškodneniapoškodenéhopatrík nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom zasahovania do vlastníckehopráva, ktoré je realizované prostredníctvom ustanovení Trestného poriadku (I. ÚS 176/09).Uvedené nepochybne platí aj v prípade, ak je nárok poškodeného zaistený na majetkovýchprávach právnickej osoby uvedenej v § 50 ods. 1 Trestného poriadku. Na tomto základeústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2a čl. 7 ods. 5 ústavy ústavný súd uvádza, že v uvedených článkoch sú zakotvené základnéprincípy a postuláty Slovenskej republiky, ktoré však nepredstavujú konkrétne základnépráva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdomv konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016