SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 173/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom Mgr. Štefanom Jakabom, Nerudova 9, Košice, vo veci namietaného porušeniačl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 11 CoP 221/2014 z 8. júla 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 326/2014 z 10. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 11 CoP 221/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 326/2014z 10. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“)rozsudkom sp. zn. 9 P 72/2012 zo 4. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)zveril maloletého ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletý“) do osobnej starostlivosti matky,sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 200 € počnúc dňom 5.apríla 2012 do 28. februára 2014 a sumou 300 € od 1. marca 2014, ktorú je sťažovateľpovinný zasielať k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, zaviazal ho zaplatiťzročné výživné na maloletého v sume 1 780 € jednorazovo do 15 dní od právoplatnostitohto rozsudku, vo zvyšnej časti návrh matky maloletého zamietol a o styku sťažovateľas maloletým takto rozhodol:
„Otec má právo stretávať sa s maloletým v čase:
- každý párny víkend v kalendárnom roku v čase od soboty od 9,00 hod do nedele do 18,00 hod.,
- každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v utorok od 9,00 hod do 18,00 hod.,
- každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v piatok od 15,00 hod do 18,00 hod. A to vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si otec maloleté dieťa prevezme v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a v uvedené dni a hodiny vráti maloleté dieťa späť matke v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.“
Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním obaja účastníci konania, na základečoho krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v neprospech sťažovateľa, keďtakto rozhodol:
„Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti mení tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého, ⬛⬛⬛⬛ sumou 300 € mesačne od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012, od 08. 10. 2012 do 30. 04. 2014 sumou 500 € mesačne a od 01. 05. 2014 sumou 350 € mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám matky maloletého vopred.
V časti úpravy styku otca s maloletým sa rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že sa upravuje styk otca s maloletým v nepárnom kalendárnom týždni v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. s výnimkou liečebných pobytov maloletého s tým, že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá maloletého v mieste bydliska matky a maloletého.
V časti zročného výživného sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súduznesením odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že obe namietané rozhodnutia považujeza nedostatočne odôvodnené.
Krajský súd si podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudku „na mnohých miestach protirečí, keď na jednej strane poukazuje na potrebu formovania vzťahu otca s maloletým, vytvorenia vzájomných väzieb medzi nimi, cituje názory kolízneho opatrovníka a okresného prokuratúra, ktorý sa prikláňajú k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a na druhej strane svojim rozhodnutím zúži styk otca s maloletým... Navyše odvolací súd citeľne zúžil kontakt otca so synom nielen počas víkendov ale aj počas pracovného týždňa poukazujúc na to, že matka, vzhľadom na svoju pracovnú dobu, nie je spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť jeho odovzdanie prostredníctvom svojich rodičov. Podotýkame, že odvolací súd vo svojom výroku neurčil žiadnu povinnosť matky osobne maloletého odovzdať a prevziať, určil len že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky a maloletého.“.
Krajský súd podľa sťažovateľa poukázal na „absolútnu netoleranciu oboch rodičov“,ktorí medzi sebou rozpútali „nezmyselnú vojnu“, teda sú vinní obaja, avšak styks maloletým bol obmedzený len sťažovateľovi.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že neodôvodnenosťou svojhorozhodnutia mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil jeho základnéprávo na súdnu ochranu.
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namietal, že tento sa obmedzillen na konštatovanie bez vyhodnotenia argumentácie sťažovateľa uvedenej v dovolaní,a to najmä v súvislosti s namietanou zmenou výšky výživného, ktorú krajský súdprekvapivo zvýšil, pričom neprihliadol na niektoré relevantné skutočnosti, najmäna peňažné sumy sťažovateľom na výživu maloletého už uhradené. V súvislostis konštatovaním krajského súdu, že nie je ochotný uhrádzať liečebné náklady na maloletého,sťažovateľ uviedol, že len spochybnil nevyhnutnosť liečby maloletého v ADELI centrevzhľadom na jej nákladnosť, nespochybňujúc závažnosť zdravotného stavu maloletého.
Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd pri určení výživného vychádzal výlučnez majetkových pomerov, schopností a možností sťažovateľa, avšak u matky akonavrhovateľky takto nepostupoval. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd vec v danomprípade nesprávne právne posúdil, a to tým, že síce použil správne ustanovenie (§ 62 ods. 1a 5) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), aj ho správne vyložil, ale na zistenýskutkový stav ho nesprávne aplikoval. Uvedené rozhodnutie je preto nepreskúmateľnéa arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jehozákladné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušilnapadnuté rozhodnutia.
Sťažovateľ poukazujúc na neprimeranosť výšky výživného určenej rozsudkomkrajského súdu navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd na základe návrhu matkymaloletého rozhodol o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti, sťažovateľovi uložilpovinnosť mesačne prispievať na výživu maloletého a zaplatiť zročné výživné, upravil stykmaloletého so sťažovateľom a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Na základe odvolaniapodaného oboma účastníkmi konania rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal krajskýsúd.
Sťažovateľ sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenenýv časti určenia výšky výživného (zvýšené), ktorým je sťažovateľ povinný prispievaťna výživu maloletého, ako aj v časti úpravy styku sťažovateľa s maloletým (obmedzil ho).V časti stanovenia zročného výživného rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie.
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskehosúdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktoráv prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomtoprípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podaniesťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiudruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012), samozrejme,za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia dovolacieho súdu.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyjadril v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnenérozhodnutie, ktorým sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Krajský súdpodľa sťažovateľa odmietol jeho faktickú a právnu argumentáciu poukazujúcu na rozsahjeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom a tieždospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom v časti úpravy styku sťažovateľas maloletým, ktorý neodôvodnene obmedzil.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúchachrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavujeaj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovanýchpráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, aleaj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom(čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárnes priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmalrozsudok krajského súdu.
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti ústavný súd považovalza potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorýuviedol:
„V časti určenia výživného súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie, avšak toto nesprávne vyhodnotil. Vyživovacia povinnosť rodiča je jeho zákonnou povinnosťou a túto je povinný rodič si plniť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (62 ods. 1 Zák. o rodine). Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená formou osobnej starostlivosti alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť podľa § 62 ods. 4 Zák. o rodine, druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania, treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytnutím vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup ošatenia a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Pochybil súd prvého stupňa, keď uvedené formy vyživovacej povinnosti nerozlíšil, keď tu je potrebné prihliadať na skutočnosť, že vo veku maloletého ide o dieťa útleho veku, ktorý bol odkázaný na starostlivosť matky a ekvivalentom starostlivosti matky je finančné plnenie zo strany otca. Odvolací súd preto považoval za potrebné zmeniť takto určenú vyživovaciu povinnosť, a to tak, že od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012 určil výživné vo výške 300 €. Takúto sumu výživného určil súd s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého, ktoré vyčíslila matka vo výške 300 €. Tieto potreby nemožno považovať za nadštandardné, keďže ide o malé dieťa, s výživou ktorého je spojený nákup plienok, doplnkovej výživy a zdravotnej starostlivosti a najmä zdravotná starostlivosť o maloletého zaberá podstatný podiel na vyživovacej povinnosti. V uvedenom období bola matka na materskej dovolenke, nemala možnosť príjmu, poskytovala dieťaťu osobnú starostlivosť a preto je potrebné, aby sa plnou mierou na tejto starostlivosti podieľal otec maloletého. Matka maloletého 08. 10. 2012 nastúpila na rodičovskú dovolenku, kedy poberala len rodičovský príspevok vo výške 199 €, opätovne nemala možnosť zamestnať sa z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa a celodenne zabezpečovala potreby maloletého dieťaťa, čím si plnila svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému. Za uvedené obdobie vyčíslila matka odôvodnené potreby dieťaťa vo výške 500 €. Odvolací súd akceptuje, že otec na túto formu súkromnej liečby nie je ochotný prispievať, matka však preukázala, že využila všetky možnosti liečby a rehabilitácie maloletého, pričom v cente ADELI dosahuje maloletý najlepšie výsledky. Pod odôvodnenými potrebami dieťaťa v danom prípade nemožno považovať len zabezpečenie výživy, ale zabezpečenie všetkých potrieb súvisiacich s maloletým a najmä s jeho zdravotnou starostlivosťou, kde je treba zohľadniť prepravu maloletého do zdravotného, či rehabilitačného zariadenia ďalšie potreby s týmto súvisiace. Spôsob liečby maloletého v danom prípade nemôže posudzovať ani odvolací súd, pretože toto nepatrí do jeho kompetencie. Odvolací súd priznal výživné od podania návrhu podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine, keďže ani odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre spätné priznanie výživného. Zákon o rodine nedefinuje, čo sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, v konaní nebola zistená žiadna taká okolnosť, ktorá by matke bránila podať návrh na úpravu vyživovacej povinnosti skôr. K možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom otca maloletého odvolací súd uvádza, že suma ktorú navrhuje otec vo výške 100 € v žiadnom prípade nezabezpečí ani tie najzákladnejšie potreby maloletého od právoplatnosti rozhodnutia aj keby bol zdravý. V zmysle § 77 ods. 1 Zák. o rodine sa výživné priznáva od začatia konania a nebolo preukázané, že by si otec plnil vyživovaciu povinnosť v predmetnej výške do právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodujúca na strane povinného rodiča je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Za schopnosť rodiča treba považovať reálny príjem rodiča, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia, je potrebné posúdiť aj objektívne možnosti povinného rodiča, ako sú zdravotný stav, vzdelanie, prax a skúsenosti v odbore. Pre posúdenie možnosti a schopnosti povinného rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti. Otec v konaní nepreukázal žiadnu neschopnosť dosahovať reálny zárobok tak, aby bol schopný poskytovať súdom určené výživné, najmä, keď je objektívne dané, že zdravotný stav maloletého je zhoršený a náklady na liečenie maloletého vzhľadom na nesúhlas otca musí znášať matka. Schopnosti a možnosti povinného rodiča je potrebné posudzovať komplexne a najlepším ukazovateľom je životná úroveň povinného rodiča. Otec vlastní v rodinný dom v hodnote 250.000 €, podniká od roku 2007 v oblasti, ktorú treba považovať za oblasť, kde možno dosiahnuť vyšší príjem - oblasť automatizačnej techniky, informatiky a hardware, poskytovanie softwaru, návrhy, údržba a realizácia počítačových sietí a v oblasti kultúry, vzdelávania, poradenstva, ekonomiky a účtovníctva, cestnej a nákladnej dopravy, prenájmu, kúpy a predaja. Z obsahu jeho podaní je zrejmé, že je spôsobilý zabezpečiť maloletému slušnú životnú úroveň, ale asi len v prípade, keby bol maloletý v jeho priamej starostlivosti, nie je ochotný poskytovať matke výživné. Napríklad z vyjadrenia na č. l. 166 spisu vyplýva, že otec nesúhlasil so skupinovým plaveckým výcvikom maloletého a žiadal a tvrdil, že zaplatí inštruktorku plávania, ktorá by chodila s maloletým plávať k nemu do bazéna.
Odvolací súd posúdil aj majetkové pomery matky podľa čerpania materskej a rodičovskej dovolenky, od 01. 05. 2014 nastúpila matka opätovne do práce, kde odvolací súd vychádzal z jej zárobkov pred nástupom na materskú dovolenku, ktorý bol v rozsahu 870 € až 1.000 €. Zároveň je matka vlastníčkou bytu a deklarovala úspory. Maloletý je už vo veku, kedy si matka nemôže plniť svoju vyživovaciu povinnosť len osobnou starostlivosťou, ale čiastočne je povinná podieľať sa aj ona finančne na zabezpečení potrieb maloletého. Od 01. 05. 2014 preto odvolací súd určil výživné vo výške 350 €. Odvolací súd dáva do pozornosti rodičov a opakovane zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť každého rodiča a zákonné právo každého dieťaťa a túto si musí rodič plniť aj na úkor svojich osobných potrieb. Objektívny fakt, že dieťa má zhoršený zdravotný stav navyšuje výšku vyživovacej povinnosti a tento stav je dostatočne podložený lekárskymi správami, potvrdeniami a podľa názoru odvolacieho súdu o tomto nie je možné ďalej polemizovať a hlavne zdravotný stav vzhľadom k výživnému a úprave styku bagatelizovať. Odvolací súd rozdielne rozhodol aj pokiaľ ide o úpravu styku otca s maloletým. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre úpravu styku rodiča s dieťaťom predpokladá Zákon o rodine predovšetkým dohodu rodičov. Ak takáto dohoda nie je možná je potrebné, aby rozhodol súd a rodičia sa tomuto rozhodnutiu musia podriadiť. Súd rozhoduje s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, bez ohľadu na predstavu a pocity rodičov. K samotnej úprave styku je potrebné uviesť, že obidvaja rodičia deklarujú lásku k dieťaťu, podľa svojich predstáv bez absolútnej tolerancie voči druhému rodičovi. Ich nenávistné postoje voči sebe škodia dieťaťu viac ako si rodičia dokážu predstaviť. Žiadne súdne rozhodnutie neupraví styk rodiča s dieťaťom tak, aby boli všetci spokojní, ak chýba dobrá vôľa, slušnosť a vzájomná akceptácia. Milujúci rodič neznevažuje druhého rodiča, nespochybňuje všetky jeho výchovné postupy a neznevažuje ho v jeho rodičovskej pozícii. Nezmyselnou vojnou, ktorú rodičia medzi sebou rozpútali sa ochudobňujú o najkrajšie chvíle, ktoré môžu s dieťaťom prežívať. Vzniká otázka, čo sa musí stať, aby sa v tejto nenávisti zastavili. Dohoda rodičov v tomto prípade ani napriek snahe súdu a všetkých zainteresovaných v tomto konaní nie je možná. Záujem dieťaťa je kontakt s druhým rodičom, ale za podmienok, aby to vyhovovalo dieťaťu. Rodičia ani napriek dĺžke konania a snahe všetkých zainteresovaných neprejavili vôľu k dohode. Úpravu styku odlišnú od súdu prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania odvolací súd zvážil, pretože dieťa nechodí do materskej školy, nie je zvyknuté byť v inom prostredí, všetok čas trávi s matku, zatiaľ nie je vhodné, aby sa upravoval styk na dlhšie obdobie s prespatím. Doposiaľ upravený styk nesplnil svoj účel a jeho rozširovanie by zle pôsobilo na dieťa, keď toto nie je zvyknuté na iné prostredie, osoby a naviac má zvláštny zdravotný režim. Odvolací súd nespochybňuje spôsobilosť otca postarať sa o maloletého, ale vzhľadom na skutočnosť, že k styku nedochádza, resp. dochádza za veľmi dramatických okolností, dieťa s otcom nebolo dlhšiu dobu, nie je vhodné takto na silu upravovať styk otca s maloletým, pričom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že má predovšetkým na zreteli záujem maloletého a nie predstavy a priania rodičov. Vynucovanie styku s maloletým, môže maloletého poškodiť a je preto len na rodičoch, aby svoje správanie upravili a korigovali tak, aby sa styk mohol realizovať. Je v prvom rade potrebné vytvoriť kontakt otca sa maloletým, aby dieťa prežívalo styk v pohode a harmónii. Rodičia doteraz neprišli na to, že vzhľadom na vzdialenosť bydlísk, vek maloletého, ako aj zdravotný stav maloletého je potrebné sa dohodnúť. Ak rodičia budú v takomto konaní pokračovať, budú dieťa trápiť, čo nesvedčí o kvalite ich rodičovskej funkcie. Odvolací súd preto upravil styk otca s maloletým v nepárnom týždni každú sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v ďalšom párnom týždni v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod., odvolací súd stanovil výnimku, kedy sa styk nebude realizovať počas liečebných pobytov maloletého. Účelom liečebného pobytu maloletého je kľud a pokoj a sústredenie sa na rehabilitáciu na dosiahnutie zlepšenia zdravotnému stavu. Nie je vhodné, aby spôsob akým sa realizuje styk otca s maloletým, vyrušoval maloletého počas liečebných pobytov. Odvolací súd upravil stretávanie sa otca s maloletým bez prítomnosti matky, pretože za danej situácie sa toto nejaví, ako vhodné riešenie. Aj len priemerne empatické dieťa sa za prítomnosti dvoch nepriateľských rodičov nemôže cítiť dobre. Stretnutia za takýchto podmienok nemôžu byť dieťaťu na prospech. Zo spisu vyplýva, že otec je schopný o dieťa sa postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené podmienky. Je teda na matke, aby otcovi nechala priestor, aby mohol sám výchovne pôsobiť na dieťa a aby sa nadviazal kontakt otca s dieťaťom. Uvedená skutočnosť viedla odvolací súd k tomu, že určil styk v užšom rozsahu ako súd prvého stupňa, keď má za to, že tieto kontakty sú narušené a odlúčenie maloletého od matky na dlhšie obdobie by mu mohlo spôsobiť nepohodu. Prespávanie malého dieťaťa v neznámom prostredí bez prítomnosti blízkej osoby nie je v jeho záujme. Odvolací súd upravil styk aj v pracovný týždeň vždy v párnom týždni v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod., kedy vzhľadom na pracovnú dobu matky je táto spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť odovzdanie dieťaťa prostredníctvom svojich rodičov. Úprava styku súdom prvého stupňa počas celého dňa v čase, keď matka maloletého nastúpila do práce sa javí odvolaciemu súdu, ako nevhodná. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v ktoromkoľvek štádiu konania aj napriek súdnemu rozhodnutiu je možná medzi rodičmi dohoda o styku, ktorá bude v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Bez ohľadu na to, kto túto situáciu spôsobil, je potrebné, aby rodičia prihliadali na záujem dieťaťa a v jeho záujme komunikovali korektne.
Odvolací súd má zato, že vec je potrebné ukončiť bez ďalšieho dokazovania, keď v spise konštatované skutočnosti postačujú na rozhodnutie vo veci. V danom prípade je dôležité, čo konštatoval aj súd prvého stupňa stabilizovať pomery maloletého a ukončiť konflikty medzi rodičmi.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že argumentáciakrajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamätipredovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudkupodľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkamisťažovateľa (ako aj matky maloletého) uvedenými v podanom odvolaní, pričom svojezávery oprel o dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa. Závery krajského súdu pretonemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje,že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy,pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovaťza zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľnéa udržateľné.
Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postupkrajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem inéhoaj zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právoplatných rozhodnutí inýchorgánov verejnej moci, ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi(napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011, IV. ÚS 567/2012). Ústavný súd v nadväznostipoukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutiev súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,že medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavnýsúd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonuprávomoci najvyššieho súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimizo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu.
Podstata obrany sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základnéhopráva na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu spočíva v sťažovateľom tvrdenejneodôvodnenosti tohto rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté akoprocesne neprípustné bez toho, aby najvyšší súd skúmal vecnú správnosť rozsudkukrajského súdu, ktorý považuje sťažovateľ tiež za nedostatočne odôvodnený, resp. nelogickýa rozporuplný, čo zakladá existenciu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti konať pred súdom).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, žeotázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolaciehokonania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, aleaj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebovšeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienkyvo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol:
„S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola otcovi maloletého odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktorý mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
Otec maloletého v dovolaní netvrdí, že by mu postupom súdu bolo znemožnené uplatnenie vyššie uvedených procesných práv. Tvrdí, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nelogicky a rozporuplne. Podľa dovolacieho súdu ale odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu opodstatnenosti tohto tvrdenia otca maloletého nenasvedčuje.
Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,1. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 ods. 2 O. s. p.).
Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157, ods. 2 O. s. p., a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim súdom.
Rozhodne nemožno prisvedčiť správnosti argumentácii otca maloletého, že odvolací súd nedostatočne odôvodňuje svoje závery, resp. na viacerých miestach odôvodnenia svojho rozhodnutia si protirečí (keď na jednej strane dospieva k záveru, že otec dieťaťa je spôsobilý o dieťa sa postarať, na druhej strane ale v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa výrazne obmedzuje jeho styk s maloletým). Odvolací súd na strane 11 až 13 svojho rozsudku podrobne uvádza dôvody, ktoré ho viedli k zmene rozsudku súdu prvého stupňa v časti o úpravu styku s maloletým. Tieto dôvody sú zrozumiteľné a preskúmateľné. Otázka ich správnosti je otázkou patriacou do okruhu iných dovolacích dôvodov (k tomu pozri nižšie).
Pokiaľ otec maloletého zotrváva na právnych názoroch, ktoré sú odlišné (iné) od právneho posúdenia veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (t. j. že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci). Polemika o nesprávnosti súdmi vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie účastníka konania však sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre tvrdenia o nedostatku odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti).
Pokiaľ teda otec maloletého namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba poukázať na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupovalv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľom akodovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedokneprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237 OSPs osobitným zameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa§ 237 písm. f) OSP. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdnyporiadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemoholznamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnomprostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárnerozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení uznesenianajvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy napadnutými rozhodnutiami, ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnúsúvislosť medzi namietaným rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdua označeným základným právom, pretože v danej veci nebola preskúmavaná zákonnosťžiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnostidospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu tohto v sťažnosti označeného základnéhopráva, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto častiodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detía mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaképráva.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súduna základe zákona.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou neuviedol žiadne relevantné dôvody. Ústavný súdpreto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je danápríčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy
K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súdpoznamenáva, že predmetné základné ustanovenie, najmä jeho prvá veta, predstavujeprincípy zásadného významu pre výklad a uplatnenie ústavnoprávnych noriem a aj celéhoprávneho poriadku Slovenskej republiky (pozri Ján Drgonec: Ústava Slovenskej republiky –Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, komentár k čl. 1 ods. 1 ústavy). Predmetné ustanovenienie je (nepredstavuje) základným ľudským právom a slobodou uvedeným v druhom oddieledruhej hlavy ústavy a ako takého sa ho nie je možné samostatne domáhať sťažnosťou podľačl. 127 ods. 1 ústavy, ak len prostredníctvom (v spojení) s namietaním porušeniakonkrétneho základného ľudského práva alebo slobody chráneného ústavou alebomedzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.
Keďže porušenie sťažovateľom označených základných práv zaručených ústavounebolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohtosťažovateľom označeného základného ustanovenia ústavy a sťažnosť bolo potrebné aj v tejtočasti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmisťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015