znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 173/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom Mgr. Štefanom Jakabom, Nerudova 9, Košice, vo veci namietaného porušeniačl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Bratislave   sp.   zn.   11   CoP   221/2014   z   8.   júla   2014   a   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 326/2014 z 10. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),vo veci namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalejlen „ústava“), ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46ods. 1 a 2   ústavy   rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 11 CoP 221/2014 z 8. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 326/2014z 10. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“)rozsudkom sp. zn. 9 P 72/2012 zo 4. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)zveril maloletého ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletý“) do osobnej starostlivosti matky,sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 200 € počnúc dňom 5.apríla 2012 do 28. februára 2014 a sumou 300 € od 1. marca 2014, ktorú je sťažovateľpovinný zasielať k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, zaviazal ho zaplatiťzročné výživné na maloletého v sume 1 780 € jednorazovo do 15 dní od právoplatnostitohto rozsudku, vo zvyšnej časti návrh matky maloletého zamietol a o styku sťažovateľas maloletým takto rozhodol:

„Otec má právo stretávať sa s maloletým v čase:

- každý párny víkend v kalendárnom roku v čase od soboty od 9,00 hod do nedele do 18,00 hod.,

- každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v utorok od 9,00 hod do 18,00 hod.,

- každý nepárny týždeň v kalendárnom roku v piatok od 15,00 hod do 18,00 hod. A to vždy tak, že v uvedené dni a hodiny si otec maloleté dieťa prevezme v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a v uvedené dni a hodiny vráti maloleté dieťa späť matke v mieste obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.“

Rozsudok okresného súdu napadli odvolaním obaja účastníci konania, na základečoho krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v neprospech sťažovateľa, keďtakto rozhodol:

„Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti mení tak, že otec je povinný prispievať   na   výživu   maloletého, ⬛⬛⬛⬛ sumou   300   €   mesačne od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012, od 08. 10. 2012 do 30. 04. 2014 sumou 500 € mesačne a od 01. 05. 2014 sumou 350 € mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci k rukám matky maloletého vopred.

V časti úpravy styku otca s maloletým sa rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že sa upravuje styk otca s maloletým v nepárnom kalendárnom týždni v sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. s výnimkou liečebných pobytov maloletého s tým, že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá maloletého v mieste bydliska matky a maloletého.

V časti zročného výživného sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súduznesením odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   obe   namietané   rozhodnutia   považujeza nedostatočne odôvodnené.

Krajský súd si podľa sťažovateľa v odôvodnení rozsudku „na mnohých miestach protirečí, keď na jednej strane poukazuje na potrebu formovania vzťahu otca s maloletým, vytvorenia vzájomných väzieb medzi nimi, cituje názory kolízneho opatrovníka a okresného prokuratúra, ktorý sa prikláňajú k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a na druhej strane svojim rozhodnutím zúži styk otca s maloletým... Navyše odvolací súd citeľne zúžil kontakt otca so synom nielen počas víkendov ale aj počas pracovného týždňa poukazujúc na to, že matka, vzhľadom na svoju pracovnú dobu, nie je spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť jeho odovzdanie prostredníctvom svojich rodičov. Podotýkame, že odvolací súd vo svojom výroku neurčil žiadnu povinnosť matky osobne maloletého odovzdať a prevziať, určil len že otec maloletého v určený deň a hodinu prevezme a odovzdá v mieste bydliska matky a maloletého.“.

Krajský súd podľa sťažovateľa poukázal na „absolútnu netoleranciu oboch rodičov“,ktorí   medzi   sebou   rozpútali „nezmyselnú   vojnu“,   teda   sú   vinní   obaja,   avšak   styks maloletým bol obmedzený len sťažovateľovi.

Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   neodôvodnenosťou   svojhorozhodnutia mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil jeho základnéprávo na súdnu ochranu.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namietal, že tento sa obmedzillen   na   konštatovanie   bez   vyhodnotenia   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   dovolaní,a to najmä   v   súvislosti   s   namietanou   zmenou   výšky   výživného,   ktorú   krajský   súdprekvapivo   zvýšil,   pričom   neprihliadol   na   niektoré   relevantné   skutočnosti,   najmäna peňažné   sumy   sťažovateľom   na   výživu   maloletého   už   uhradené.   V   súvislostis konštatovaním krajského súdu, že nie je ochotný uhrádzať liečebné náklady na maloletého,sťažovateľ   uviedol,   že   len   spochybnil   nevyhnutnosť   liečby   maloletého   v ADELI   centrevzhľadom na jej nákladnosť, nespochybňujúc závažnosť zdravotného stavu maloletého.

Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd pri určení výživného vychádzal výlučnez majetkových   pomerov,   schopností   a   možností   sťažovateľa,   avšak   u   matky   akonavrhovateľky takto nepostupoval. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd vec v danomprípade nesprávne právne posúdil, a to tým, že síce použil správne ustanovenie (§ 62 ods. 1a 5) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), aj ho správne vyložil, ale na zistenýskutkový   stav   ho   nesprávne   aplikoval.   Uvedené   rozhodnutie   je   preto   nepreskúmateľnéa arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jehozákladné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušilnapadnuté rozhodnutia.

Sťažovateľ   poukazujúc   na   neprimeranosť   výšky   výživného   určenej   rozsudkomkrajského súdu navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   na   základe   návrhu   matkymaloletého rozhodol o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti, sťažovateľovi uložilpovinnosť mesačne prispievať na výživu maloletého a zaplatiť zročné výživné, upravil stykmaloletého   so   sťažovateľom   a   vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   Na   základe   odvolaniapodaného oboma účastníkmi konania rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal krajskýsúd.

Sťažovateľ sa domáha ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenenýv   časti   určenia   výšky   výživného   (zvýšené),   ktorým   je   sťažovateľ   povinný   prispievaťna výživu maloletého, ako aj v časti úpravy styku sťažovateľa s maloletým (obmedzil ho).V časti stanovenia zročného výživného rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskehosúdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktoráv prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   (v   tomtoprípade   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania)   garantuje   zachovanie   lehoty   na   podaniesťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiudruhostupňového   súdu   (podobne   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   81/2012),   samozrejme,za predpokladu,   že   sťažnosť   bola   podaná   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnostirozhodnutia dovolacieho súdu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyjadril v sťažnosti nespokojnosť s napadnutým rozsudkomkrajského   súdu,   ktorý   považuje   za   arbitrárne,   nepreskúmateľné   a   neodôvodnenérozhodnutie,   ktorým   sa   mu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Krajský   súdpodľa sťažovateľa odmietol jeho faktickú a právnu argumentáciu poukazujúcu na rozsahjeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom a tieždospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom v   časti   úpravy styku sťažovateľas maloletým, ktorý neodôvodnene obmedzil.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacichdo ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnymorgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretáciaa aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúchachrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavujeaj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovanýchpráv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   aleaj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom(čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   právana spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárnes priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmalrozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti ústavný súd považovalza   potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   ktorýuviedol:

„V časti určenia výživného súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie, avšak toto nesprávne vyhodnotil. Vyživovacia povinnosť rodiča je jeho zákonnou povinnosťou a túto je povinný rodič si plniť do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (62 ods. 1 Zák. o rodine). Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa, vyživovacia povinnosť má niekoľko   foriem,   môže   byť   plnená   formou   osobnej   starostlivosti   alebo   tiež   čiastočne starostlivosťou o domácnosť   podľa § 62 ods. 4 Zák. o rodine, druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania, treťou   formou   plnenia   vyživovacej   povinnosti   je   platenie   výživného   ako   peňažného príspevku   na   uhradzovanie   potrieb   dieťaťa.   Rodič,   ktorý   sa   o   dieťa   osobne   stará   plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytnutím vecných plnení, ako je bývanie, strava, nákup ošatenia a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd. Pochybil súd prvého stupňa, keď uvedené formy vyživovacej povinnosti nerozlíšil, keď tu je potrebné prihliadať na skutočnosť, že vo veku maloletého ide o dieťa útleho veku, ktorý bol odkázaný na starostlivosť matky a ekvivalentom starostlivosti matky je finančné plnenie zo strany otca. Odvolací súd preto považoval za potrebné zmeniť takto určenú vyživovaciu povinnosť, a to tak, že od 05. 04. 2012 do 07. 10. 2012 určil výživné vo výške 300 €. Takúto sumu výživného určil súd s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého, ktoré vyčíslila matka vo výške 300 €. Tieto potreby nemožno považovať za nadštandardné, keďže ide o malé dieťa, s výživou ktorého je spojený nákup plienok, doplnkovej výživy a zdravotnej starostlivosti   a   najmä   zdravotná   starostlivosť   o   maloletého   zaberá   podstatný   podiel na vyživovacej povinnosti. V uvedenom období bola matka na materskej dovolenke, nemala možnosť príjmu, poskytovala dieťaťu osobnú starostlivosť a preto je potrebné, aby sa plnou mierou na tejto starostlivosti podieľal otec maloletého. Matka maloletého 08. 10. 2012 nastúpila na rodičovskú dovolenku, kedy poberala len rodičovský príspevok vo výške 199 €, opätovne nemala možnosť zamestnať sa z dôvodu starostlivosti o maloleté dieťa a celodenne zabezpečovala   potreby   maloletého   dieťaťa,   čím   si   plnila   svoju   vyživovaciu   povinnosť voči maloletému. Za uvedené obdobie vyčíslila matka odôvodnené potreby dieťaťa vo výške 500 €. Odvolací súd akceptuje, že otec na túto formu súkromnej liečby nie je ochotný prispievať,   matka   však   preukázala,   že   využila   všetky   možnosti   liečby   a   rehabilitácie maloletého,   pričom   v   cente   ADELI   dosahuje   maloletý   najlepšie   výsledky. Pod odôvodnenými   potrebami   dieťaťa   v   danom   prípade   nemožno   považovať len zabezpečenie výživy, ale zabezpečenie všetkých potrieb súvisiacich s maloletým a najmä s   jeho   zdravotnou   starostlivosťou,   kde   je   treba   zohľadniť   prepravu   maloletého do zdravotného, či rehabilitačného zariadenia ďalšie potreby s týmto súvisiace. Spôsob liečby   maloletého   v danom   prípade   nemôže   posudzovať   ani   odvolací   súd,   pretože   toto nepatrí do jeho kompetencie. Odvolací súd priznal výživné od podania návrhu podľa § 77 ods. 1 Zák. o rodine, keďže ani odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pre spätné   priznanie   výživného.   Zákon   o   rodine   nedefinuje,   čo   sú   to   dôvody   hodné osobitného zreteľa, v konaní nebola zistená žiadna taká okolnosť, ktorá by matke bránila podať   návrh   na   úpravu   vyživovacej   povinnosti   skôr.   K   možnostiam,   schopnostiam a majetkovým pomerom otca maloletého odvolací súd uvádza, že suma ktorú navrhuje otec vo výške 100 € v žiadnom prípade nezabezpečí ani tie najzákladnejšie potreby maloletého od právoplatnosti rozhodnutia aj keby bol zdravý. V zmysle § 77 ods. 1 Zák. o rodine sa výživné priznáva od začatia konania a nebolo preukázané, že by si otec plnil vyživovaciu povinnosť   v   predmetnej   výške   do   právoplatnosti   rozhodnutia.   Rozhodujúca   na   strane povinného rodiča je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Za schopnosť rodiča treba považovať reálny príjem rodiča, ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia, je   potrebné   posúdiť   aj   objektívne   možnosti   povinného   rodiča,   ako   sú   zdravotný   stav, vzdelanie, prax a skúsenosti v odbore. Pre posúdenie možnosti a schopnosti povinného rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti. Otec v konaní nepreukázal žiadnu neschopnosť dosahovať reálny zárobok tak, aby bol schopný poskytovať súdom určené výživné, najmä, keď je objektívne dané, že zdravotný stav maloletého je zhoršený a náklady na liečenie maloletého vzhľadom na nesúhlas otca musí   znášať   matka.   Schopnosti   a   možnosti   povinného   rodiča   je   potrebné   posudzovať komplexne a najlepším ukazovateľom je životná úroveň povinného rodiča. Otec vlastní v rodinný dom v hodnote 250.000 €, podniká od roku 2007 v oblasti, ktorú treba považovať za oblasť, kde možno dosiahnuť vyšší príjem - oblasť automatizačnej techniky, informatiky a hardware, poskytovanie softwaru, návrhy, údržba a realizácia počítačových sietí a v oblasti kultúry, vzdelávania, poradenstva, ekonomiky a účtovníctva, cestnej a nákladnej   dopravy,   prenájmu,   kúpy   a   predaja.   Z   obsahu   jeho   podaní   je   zrejmé,   že je spôsobilý zabezpečiť maloletému slušnú životnú úroveň, ale asi len v prípade, keby bol maloletý v jeho priamej starostlivosti, nie je ochotný poskytovať matke výživné. Napríklad z vyjadrenia   na   č.   l.   166   spisu   vyplýva,   že   otec   nesúhlasil   so skupinovým   plaveckým výcvikom maloletého a žiadal a tvrdil, že zaplatí inštruktorku plávania, ktorá by chodila s maloletým plávať k nemu do bazéna.

Odvolací   súd   posúdil   aj   majetkové   pomery   matky   podľa   čerpania   materskej a rodičovskej dovolenky, od 01. 05. 2014 nastúpila matka opätovne do práce, kde odvolací súd vychádzal z jej zárobkov pred nástupom na materskú dovolenku, ktorý bol v rozsahu 870 € až 1.000 €. Zároveň je matka vlastníčkou bytu a deklarovala úspory. Maloletý je už vo veku,   kedy   si   matka   nemôže   plniť   svoju   vyživovaciu   povinnosť   len   osobnou starostlivosťou, ale čiastočne je povinná podieľať sa aj ona finančne na zabezpečení potrieb maloletého. Od 01. 05. 2014 preto odvolací súd určil výživné vo výške 350 €. Odvolací súd dáva do pozornosti rodičov a opakovane zdôrazňuje, že vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť každého rodiča a   zákonné právo   každého   dieťaťa a   túto   si   musí   rodič   plniť aj na úkor svojich osobných potrieb. Objektívny fakt, že dieťa má zhoršený zdravotný stav navyšuje výšku vyživovacej povinnosti a tento stav je dostatočne podložený lekárskymi správami,   potvrdeniami   a   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   o   tomto   nie   je   možné   ďalej polemizovať a hlavne zdravotný stav vzhľadom k výživnému a úprave styku bagatelizovať. Odvolací súd rozdielne rozhodol aj pokiaľ ide o úpravu styku otca s maloletým. Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   pre   úpravu   styku   rodiča   s   dieťaťom   predpokladá   Zákon o rodine predovšetkým dohodu rodičov. Ak takáto dohoda nie je možná je potrebné, aby rozhodol   súd   a   rodičia   sa   tomuto   rozhodnutiu   musia   podriadiť.   Súd   rozhoduje s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, bez ohľadu na predstavu a pocity rodičov. K samotnej úprave styku je potrebné uviesť, že obidvaja rodičia deklarujú lásku k dieťaťu, podľa svojich predstáv bez absolútnej tolerancie voči druhému rodičovi. Ich nenávistné postoje   voči   sebe   škodia   dieťaťu   viac   ako   si   rodičia   dokážu   predstaviť.   Žiadne   súdne rozhodnutie neupraví styk rodiča s dieťaťom tak, aby boli všetci spokojní, ak chýba dobrá vôľa,   slušnosť   a   vzájomná   akceptácia.   Milujúci   rodič   neznevažuje   druhého   rodiča, nespochybňuje všetky jeho výchovné postupy a neznevažuje ho v jeho rodičovskej pozícii. Nezmyselnou vojnou, ktorú rodičia medzi sebou rozpútali sa ochudobňujú o najkrajšie chvíle, ktoré môžu s dieťaťom prežívať. Vzniká otázka, čo sa musí stať, aby sa v tejto nenávisti zastavili. Dohoda rodičov v tomto prípade ani napriek snahe súdu a všetkých zainteresovaných v tomto konaní nie je možná. Záujem dieťaťa je kontakt s druhým rodičom, ale za podmienok, aby to vyhovovalo dieťaťu. Rodičia ani napriek dĺžke konania a snahe všetkých zainteresovaných neprejavili vôľu k dohode. Úpravu styku odlišnú od súdu prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania odvolací súd zvážil, pretože dieťa nechodí do materskej školy, nie je zvyknuté byť v inom prostredí, všetok čas trávi s matku, zatiaľ nie je vhodné, aby sa upravoval styk na dlhšie obdobie s prespatím. Doposiaľ upravený styk nesplnil svoj účel a jeho rozširovanie by zle pôsobilo na dieťa, keď toto nie je zvyknuté na iné prostredie, osoby a naviac má zvláštny zdravotný režim. Odvolací súd nespochybňuje spôsobilosť   otca   postarať   sa   o   maloletého,   ale   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   k styku nedochádza, resp. dochádza za veľmi dramatických okolností, dieťa s otcom nebolo dlhšiu dobu, nie je vhodné takto na silu upravovať styk otca s maloletým, pričom odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že má predovšetkým na zreteli záujem maloletého a nie predstavy a priania rodičov. Vynucovanie styku s maloletým, môže maloletého poškodiť a je preto len na rodičoch, aby svoje správanie upravili a korigovali tak, aby sa styk mohol realizovať. Je v prvom rade potrebné vytvoriť kontakt otca sa maloletým, aby dieťa prežívalo styk v pohode a harmónii. Rodičia doteraz neprišli na to, že vzhľadom na vzdialenosť bydlísk, vek maloletého, ako aj zdravotný stav maloletého je potrebné sa dohodnúť. Ak rodičia budú v   takomto   konaní pokračovať, budú   dieťa trápiť,   čo   nesvedčí o   kvalite   ich rodičovskej funkcie. Odvolací súd preto upravil styk otca s maloletým v nepárnom týždni každú sobotu od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v ďalšom párnom týždni v utorok od 15.00 hod. do 18.00 hod., odvolací súd stanovil výnimku, kedy sa styk nebude realizovať počas liečebných pobytov maloletého.   Účelom   liečebného   pobytu   maloletého   je   kľud   a   pokoj   a   sústredenie   sa na rehabilitáciu na dosiahnutie zlepšenia zdravotnému stavu. Nie je vhodné, aby spôsob akým sa realizuje styk otca s maloletým, vyrušoval maloletého počas liečebných pobytov. Odvolací   súd   upravil   stretávanie   sa   otca   s   maloletým   bez   prítomnosti   matky,   pretože za danej situácie sa toto nejaví, ako vhodné riešenie. Aj len priemerne empatické dieťa sa za prítomnosti   dvoch   nepriateľských   rodičov   nemôže   cítiť   dobre.   Stretnutia   za   takýchto podmienok nemôžu byť dieťaťu na prospech. Zo spisu vyplýva, že otec je schopný o dieťa sa postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené podmienky. Je teda na matke, aby otcovi nechala priestor, aby mohol sám výchovne pôsobiť na dieťa a aby sa nadviazal kontakt otca s dieťaťom. Uvedená skutočnosť viedla odvolací súd k tomu, že určil styk v užšom rozsahu   ako   súd   prvého stupňa, keď   má za to,   že tieto kontakty sú narušené a odlúčenie   maloletého   od   matky   na   dlhšie   obdobie   by   mu   mohlo   spôsobiť   nepohodu. Prespávanie malého dieťaťa v neznámom prostredí bez prítomnosti blízkej osoby nie je v jeho záujme. Odvolací súd upravil styk aj v pracovný týždeň vždy v párnom týždni v utorok   od   15.00   hod.   do   18.00   hod.,   kedy   vzhľadom   na   pracovnú   dobu   matky   je   táto spôsobilá zabezpečiť odovzdanie dieťaťa, či zabezpečiť odovzdanie dieťaťa prostredníctvom svojich rodičov. Úprava styku súdom prvého stupňa počas celého dňa v čase, keď matka maloletého nastúpila do práce sa javí odvolaciemu súdu, ako nevhodná. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v ktoromkoľvek štádiu konania aj napriek súdnemu rozhodnutiu je možná medzi rodičmi dohoda o styku, ktorá bude v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Bez ohľadu na to, kto túto situáciu spôsobil, je potrebné, aby rodičia prihliadali na záujem dieťaťa a v jeho záujme komunikovali korektne.

Odvolací súd má zato, že vec je potrebné ukončiť bez ďalšieho dokazovania, keď v spise konštatované skutočnosti postačujú na rozhodnutie vo veci. V danom prípade je dôležité, čo konštatoval aj súd prvého stupňa stabilizovať pomery maloletého a ukončiť konflikty medzi rodičmi.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že argumentáciakrajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamätipredovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudkupodľa   názoru   ústavného   súdu   vyčerpávajúcim   spôsobom   vysporiadal   s námietkamisťažovateľa   (ako   aj   matky   maloletého)   uvedenými   v   podanom   odvolaní,   pričom   svojezávery oprel o dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa. Závery krajského súdu pretonemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje,že   je   primárnou   úlohou   všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovaťza   zrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za akceptovateľnéa udržateľné.

Aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postupkrajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem inéhoaj   zásadu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právoplatných   rozhodnutí   inýchorgánov   verejnej   moci,   ktorým   sa   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   dôsledne   riadi(napr. IV. ÚS   303/04,   I.   ÚS   55/2011,   IV.   ÚS   567/2012).   Ústavný   súd   v   nadväznostipoukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutiev súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,že medzi rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnomprijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavnýsúd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti zaoberal otázkou, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonuprávomoci   najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimizo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu.

Podstata obrany sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   uznesením   najvyššieho   súdu   spočíva   v   sťažovateľom   tvrdenejneodôvodnenosti   tohto   rozhodnutia,   ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuté   akoprocesne   neprípustné   bez   toho,   aby   najvyšší   súd   skúmal   vecnú   správnosť   rozsudkukrajského súdu, ktorý považuje sťažovateľ tiež za nedostatočne odôvodnený, resp. nelogickýa   rozporuplný,   čo   zakladá   existenciu   dovolacieho   dôvodu   v   zmysle   §   237   písm.   f)Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti konať pred súdom).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, žeotázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie   dovolaciehokonania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j.   najvyššieho   súdu,   a   niedo právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   aleaj za dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje ažvtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebovšeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienkyvo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj„OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutiauviedol:

„S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola otcovi maloletého odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/   O. s. p.)   sa   rozumie   taký závadný   postup   súdu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie   realizácie   tých   procesných oprávnení účastníka konania, ktorý mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

Otec   maloletého v dovolaní   netvrdí,   že by mu   postupom   súdu   bolo   znemožnené uplatnenie vyššie uvedených procesných práv. Tvrdí, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nelogicky a rozporuplne. Podľa dovolacieho súdu ale odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu opodstatnenosti tohto tvrdenia otca maloletého nenasvedčuje.

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   je   jedným   z   aspektov   práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v   sebe   zahŕňajú   aj   právo na odôvodnenie   rozhodnutia   (II.   ÚS   383/06);   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,   ktoré   by   popreli   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho   rozhodnutia   (§   157   ods.   2   O. s. p.)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,1. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj   povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 ods. 2 O. s. p.).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157, ods. 2 O. s. p., a preto ho nemožno považovať   za   nepreskúmateľný,   neodôvodnený,   či   zjavne   arbitrárny   (svojvoľný). Odôvodnenie   rozsudkov   zodpovedá   základnej   (formálnej)   štruktúre   odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie   je   zodpovedaná   (ani   inak   dotknutá)   otázka   správnosti   právneho   posúdenia   veci konajúcim súdom.

Rozhodne nemožno prisvedčiť správnosti argumentácii otca maloletého, že odvolací súd nedostatočne odôvodňuje svoje závery, resp. na viacerých miestach odôvodnenia svojho rozhodnutia si protirečí (keď na jednej strane dospieva k záveru, že otec dieťaťa je spôsobilý o dieťa sa postarať, na druhej strane ale v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa výrazne   obmedzuje   jeho   styk   s   maloletým).   Odvolací   súd   na   strane   11   až   13   svojho rozsudku podrobne uvádza dôvody, ktoré ho viedli k zmene rozsudku súdu prvého stupňa v časti o úpravu styku s maloletým. Tieto dôvody sú zrozumiteľné a preskúmateľné. Otázka ich správnosti je otázkou patriacou do okruhu iných dovolacích dôvodov (k tomu pozri nižšie).

Pokiaľ   otec   maloletého   zotrváva   na   právnych   názoroch,   ktoré   sú   odlišné   (iné) od právneho posúdenia veci odvolacím súdom, uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods.   2   písm.   c/   O. s. p.   (t. j.   že   rozhodnutia   súdov   spočívajú   na   nesprávnom   právnom posúdení   veci).   Polemika   o   nesprávnosti   súdmi   vyslovených   právnych   záverov pre nezohľadnenie   právnej   argumentácie   účastníka   konania   však   sama   o   sebe   nie   je presvedčivou   bázou   pre   tvrdenia   o   nedostatku   odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí,   ich nepreskúmateľnosti (prípadne arbitrárnosti).

Pokiaľ teda otec maloletého namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), treba poukázať na to, že právnym posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery a na zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   O   nesprávnu   aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   najvyšší   súd   postupovalv súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie podané sťažovateľom akodovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedokneprípustný,   po   skonštatovaní   neexistencie   dovolacích   dôvodov   v   zmysle   §   237   OSPs osobitným zameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa§   237 písm. f) OSP.   Takýto postup   a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky súdnyporiadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemoholznamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnomprostriedku.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   preto   nemožno   považovať   za   arbitrárnerozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa   o   nedostatočnom   odôvodnení   uznesenianajvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorejodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavynapadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2ústavy napadnutými rozhodnutiami, ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnúsúvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu,   uznesením   najvyššieho   súdua označeným základným právom, pretože v danej veci nebola preskúmavaná zákonnosťžiadneho rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnostidospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu tohto v sťažnosti označeného základnéhopráva, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto častiodmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaképráva.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou neuviedol žiadne relevantné dôvody. Ústavný súdpreto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie je danápríčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkomkrajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy

K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   ústavy   ústavný   súdpoznamenáva,   že   predmetné   základné   ustanovenie,   najmä   jeho   prvá   veta,   predstavujeprincípy zásadného významu pre výklad a uplatnenie ústavnoprávnych noriem a aj celéhoprávneho poriadku Slovenskej republiky (pozri Ján Drgonec: Ústava Slovenskej republiky –Komentár. Šamorín: Heuréka 2004, komentár k čl. 1 ods. 1 ústavy). Predmetné ustanovenienie je (nepredstavuje) základným ľudským právom a slobodou uvedeným v druhom oddieledruhej hlavy ústavy a ako takého sa ho nie je možné samostatne domáhať sťažnosťou podľačl.   127   ods.   1   ústavy,   ak   len   prostredníctvom   (v   spojení)   s   namietaním   porušeniakonkrétneho   základného   ľudského   práva   alebo   slobody   chráneného   ústavou   alebomedzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 5 ústavy.

Keďže   porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv   zaručených   ústavounebolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistené, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohtosťažovateľom označeného základného ustanovenia ústavy a sťažnosť bolo potrebné aj v tejtočasti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmisťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015