znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 173/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. L., B., a M. W., B., zastúpených advokátkou J. P.,   B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave č. k. 6 Co 423/2007-469 z 26. novembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 34/2010 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. L. a M. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011 doručená   sťažnosť   E.   L.,   B.,   a M.   W.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou J. P., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 423/2007-469   z   26.   novembra   2009   (ďalej   len   „rozsudok   z 26. novembra   2009“)   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 34/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 27. januára 2011“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«Žalobným návrhom, doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 10. 3. 1998 sa sťažovatelia 1/ a 2/ ako navrhovatelia 1/ a 2/ proti odporcovi S., s. r. o. B. domáhali odstránenia   neoprávnenej   stavby   a   zaplatenia   sumy   270.000,--   Sk   s   prísl.   Návrh odôvodňovali tým, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú a v čase výstavby televíznych káblových rozvodov   /ďalej   len   „TKR“/   7   boli   spoluvlastníkmi   pozemkov   parc.   č.   17371,   17372 a 17567 v k. ú. Rača, zapísaných na LV č. 4134 Okresného úradu B. – Katastrálny odbor, každý v 1/2. S s. r. o. B. v roku 1994 postavili na pozemkoch navrhovateľov stavbu – televízne káblové rozvody bez súhlasu navrhovateľov, neplatia žiadne nájomné a stavbu využívajú na podnikateľské účely. Sťažovatelia 1/ a 2/ ako navrhovatelia 1/ a 2/ si návrhom uplatnili aj „nájomné“ za užívanie predmetných pozemkov od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998, t. j. za obdobie 3 rokov, 150 m2 x 600,-- Sk/m2...

Okresný súd Bratislava I Uznesením č. k. 21C 72/98-70 zo dňa 22. 1. 1999, konanie o odstránenie stavby zastavil…

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 149/99-99 zo dňa 23. 10. 2001 v právnej veci sťažovateľov... proti odporcovi U., s. r. o. B. o zaplatenie 270.000,-- Sk s prísl. bol odporca /právny nástupca S. s. r. o./ povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ istinu vo výške 90.000,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do zaplatenia a trovy konania... Vo zvyšku súd návrh zamietol....

Proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 149/99-99 zo dňa 23. 10. 2001 podali odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/ ako aj odporca...

Krajský   súd   v Bratislave   Uznesením   č.   k.   16   Co   76/02-141   zo   dňa   16.   5.   2002 Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 149/99-99 zo dňa 23. 10. 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd Bratislava I doplnil dokazovanie v smere nariadenom odvolacím súdom a Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 149/99-235 zo dňa 23. 3. 2004… bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ istinu vo výške 113.884,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do zaplatenia v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamietol. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že sťažovatelia 1/ a 2/ ako navrhovatelia 1/ a 2/ sú a v čase výstavby telekomunikačných káblových rozvodov... boli spoluvlastníkmi   pozemkov   parc.   č.   17371   a   17372,   zapísaných   na   LV   č. 4134   Správy katastra B.

Taktiež bolo preukázané, že cez uvedené parcely vedú TKR v dĺžke 284 m a právny predchodca   odporcu   ich   zabudoval   v   apríli   1994.   Odporca,   resp.   právny   predchodca odporcu,   od   vlastníkov   nehnuteľností   nemal   súhlas   na   výstavbu   TKR,   preto   medzi účastníkmi   nemohlo   prísť   k   akejkoľvek   dohode,   ktorá   by   odporcu   oprávňovala   použiť pozemky sťažovateľov 1/ a 2/ ako navrhovateľov 1/ a 2/ a zabudovať v nich TKR. Nesúhlas navrhovateľov s budovaním TKR na ich pozemkoch vyplynula z podaní v správnom konaní, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o odstránení stavby, aj keď bolo v konečnom dôsledku zrušené Najvyšším súdom SR a z listov navrhovateľov adresovaných odporcovi, v ktorých žiadali stavbu odstrániť alebo sa chceli dohodnúť na nájomnom.

Odporca   bez   súhlasu   navrhovateľov   zabudoval   na   ich   pozemkoch   TKR,   ktoré používa   na   svoje   podnikateľské   účely,   neoprávnene   tak   zasiahol   do   vlastníckeho   práva sťažovateľov 1/a 2/ ako navrhovateľov 1/ a 2/.

Až v novom zákone o telekomunikáciách – Zákon č. 194/2000 Z. z., účinnom od 1. 7. 2000   boli   TKR   zaradené   do   verejnej   telekomunikačnej   siete   a   v   rozsahu   stanovenom zákonom požívajú právnu ochranu, keď vlastník nehnuteľnosti, cez ktorú telekomunikačná sieť   vedie,   je   povinný   strpieť   určité   obmedzenie.   Do   účinnosti   tohto   zákona   však   TKR nepožívali   žiadnu   právnu   ochranu   v   tomto   smere!   Odporca   bol   povinný   zadovážiť   si k stavbe stavebné povolenie, ktoré nikdy nemohlo byť vydané bez toho, aby odporca nemal vysporiadaný vzťah s vlastníkmi pozemkov, cez ktoré vedú TKR. Zo všetkých rozhodnutí správnych orgánov vyplynulo, že odporca k zriadeniu TKR potreboval súhlas vlastníkov pozemkov. Keďže odporca súhlas nemal, jeho zásah do vlastníckeho práva navrhovateľov súd hodnotil ako neoprávnený.

Neoprávnený zásah odporcu do vlastníctva sťažovateľov 1/ a 2/… ich obmedzuje v užívaní pozemkov napríklad v tom, že na pozemkoch nemôžu zriadiť stavbu.

Súdnu   ochranu   vlastníckeho   práva   poskytuje   ust.   §   126   Občianskeho   zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene   zasahuje.   Zákon   ďalej   uvádza,   čoho   sa   vlastník   v   tomto   prípade   môže domáhať, a keďže ide o príkladmo uvedené možnosti, súd mal za to, že vlastník sa môže domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia.

Ide   teda   o   skutkovú   podstatu   bezdôvodného   obohatenia   –   majetkový   prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Medzi účastníkmi neexistuje právny dôvod na to, aby odporca   používal   pozemky   navrhovateľov.   Podľa   názoru   Okresného   súdu   Bratislava   I skutkový stav je taký, že v období od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998 ich odporca užíval pre svoje TKR,   je   teda   povinný   navrhovateľom   vydať   úhradu   za   užívanie   pozemkov,   titulom bezdôvodného obohatenia...

Okresný   súd   Bratislava   I…   pri   určovaní   výšky   priznanej   náhrady...   vychádzal z listinných   dôkazov   založených   do   súdneho   spisu   navrhovateľmi.   Išlo   o   11   uznesení rôznych mestských častí B., na základe ktorých mestské časti poskytli právnickým alebo fyzickým   osobám   do   dlhodobého   nájmu   pozemky   patriace   mestským   častiam.   Ceny   za prenájom sa pohybovali od 200,-- Sk za 1 m2 ročne do 550,-- Sk za 1m2 ročne, pričom účel využitia pozemkov bol podobný ako v danom prípade – vlastníka pozemkov v podstate tiež obmedzovali   v   určitom   smere   –   rovnako   ako   navrhovateľov.   Okresný   súd   Bratislava   I priznanú náhradu vypočítal ako presný aritmetický priemer ceny prenájmu 1 m2 pozemku za rok z týchto uznesení jednotlivých mestských častí B...

Proti citovanému rozsudku podal dňa 6. 5. 2004 odvolanie odporca... Krajský súd v Bratislave Rozsudkom č.   k.   6 Co 157/04-347 zo dňa 15.   6.   2006 rozsudok   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   odporca   je   povinný   zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu 28.400,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporca bol povinný nahradiť navrhovateľom 1/ a 2/ k rukám právnej zástupkyne trovy konania vo výške   48.596,--   Sk   do   3   dní.   Zároveň   odvolací   súd   zaviazal   odporcu   na   náhradu   trov konania štátu na účet Krajského súdu v Bratislave vo výške 4.620,-- Sk do 3 dní…

Odvolací súd však nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý výšku nájomného a tým aj výšku bezdôvodného obohatenia stanovil mechanickým spriemerovaním nájomného určeného uzneseniami Mestského zastupiteľstva Bratislavy.

Odvolací   súd   určil   výšku   obvyklého   nájomného   a   tým   aj   výšku   bezdôvodného obohatenia úvahou podľa ust. § 136 Občianskeho súdneho poriadku, a to sumou 100,-- Sk za 1 m2 ročne...

proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 157/04-347 zo dňa 15. 6. 2006 podali navrhovatelia... dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. 3 Cdo 298/2006 zo dňa 26. 7. 2007 rozhodol tak, že:

-   odmietol   dovolanie   navrhovateľov...   v   časti,   smerujúcej   proti   výroku   rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. 6. 2006 sp. zn. 6 Co 157/2004, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 23. 3. 2004 č. k. 21 C 149/99-235 zmenený tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom… sumu 28.400,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 3. 1998 do zaplatenia,

- zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. 6. 2006 sp. zn. 6 Co 157/2004, ktorým   bol   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I z 23. 3.   2004   č.   k.   21   C   149/99-235 zmenený tak,   že žalobný návrh sa zamieta v rozsahu od sumy 28.400,-- Sk s prísl.   do 113.884,-- Sk s prísl.

- vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie... Dovolanie navrhovateľov... v časti, ktorá smeruje proti výroku odvolacieho súdu, ktorým   bol   prvostupňový   rozsudok   zmenený   tak,   že   žaloba   sa   zamieta…   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   posúdil   za   dôvodné,   keď   odvolací   súd   pri   aplikácii   ust.   §   136 Občianskeho súdneho poriadku pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o splnení predpokladov pre určenie výšky nároku úvahou súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, či výšku bezdôvodného obohatenia nemožno zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami. Už z tohto dôvodu nie je jeho rozhodnutie správne.

Výšku nároku voľnou úvahou v zmysle ust. § 136 Občianskeho súdneho poriadku mohol   určiť   až   po   zistení   skutočností,   ktoré   by   umožnili   porovnať   výšky   náhrad v zrovnateľných prípadoch. Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov mohol vychádzať aj zvyšky náhrad v iných prípadoch, v takom prípade ale skutkové zistenia bolo potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska porovnania toho, do akej miery je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu zostane po dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok, a do akej miery je obmedzený vlastník v prípade zriadenia a využívania pod povrchom pozemku umiestneného vedenia, pri ktorom mu /i keď v obmedzenom rozsahu/ zostane naďalej zachovaná možnosť užívať pozemok. Dovolací súd konštatoval, že pokiaľ odvolací súd rozhodol o výške nároku voľnou úvahou v zmysle ust. § 136 Občianskeho súdneho poriadku bez toho, aby mal k dispozícii zistenia umožňujúce určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí o porovnateľných prípadoch   v   danom   mieste   a   čase,   resp.   pokiaľ   zistenia   o   iných   než   porovnateľných prípadoch nepodrobil ďalšiemu posudzovaniu, nemôže byť jeho rozhodnutie založené na správnom právnom posúdení veci...

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom č. k. 6 Co 423/07 zo dňa 26. 11. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobný návrh sa vo zvyšku zamieta. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že umiestnením TKR pod povrchom pozemkov navrhovateľov bez zmluvy uzavretej s navrhovateľmi sa odporca bezdôvodne   obohatil.   Ide   o   skutkovú   podstatu   bezdôvodného   obohatenia,   ktorou   je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

Krajský   súd   v   Bratislave   v   odôvodnení   citovaného   rozsudku   konštatuje,   že majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá obvyklému nájomnému,   ktoré   by   odporca   platil   v   žalovanom   období   za   užívanie   pozemkov navrhovateľov v prípade, ak by s nimi uzavrel nájomnú alebo inú zmluvu. Odvolací súd konštatoval,   že   prvostupňový   súd   pri   stanovení   výšky   bezdôvodného   obohatenia nepostupoval   správne,   keď   mechanicky   spriemeroval   nájomné,   určené   uzneseniami Mestského zastupiteľstva Bratislavy.

Prihliadol na prípady, kedy odporca – v prípade uloženia káblov pod povrchom pozemku   vo   vlastníctve   občana,   poskytol   vlastníkovi   pozemku   vo   väčšine   prípadov jednorázové naturálne plnenie vo forme zavedenia prípojky KTV bez poplatku, vo forme poskytnutia   rozšíreného   súboru   programov   KTV   za   cenu   základného   súboru   po   dobu obmedzenia vlastníckeho práva, prípadne poskytol jednorázovú peňažnú náhradu. Konštatoval,   že   znalecký   posudok   znalca   Ing.   P.   E.,   ktorý   bol   vypracovaný   na objednávku navrhovateľov môže slúžiť iba ako podklad pre voľnú úvahu.

Odvolací súd poukázal na to, že neexistujú podklady, na základe ktorých by sa dala stanoviť výška bezdôvodného obohatenia bez použitia voľnej úvahy v zmysle ust. § 136 Občianskeho súdneho poriadku – i keď si je vedomý právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v Rozsudku č. k. 3 Cdo 298/2006 zo dňa 26. 7. 2007, ktorým je viazaný. Stanovil výšku bezdôvodného obohatenia odporcu 100,-- Sk m2/ročne, teda sumou 28.400,-- Sk.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   zmenil   napadnutý   rozsudok   tak,   že   žalobu v rozsahu nad sumu 28.400,-- Sk do 113.884,-- Sk zamietol...

proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 423/07-469 zo dňa 26. 11. 2009 podali navrhovatelia... dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 rozhodol   tak,   že   dovolanie   zamietol.   Žalovanej   nepriznal   náhradu   trov   dovolacieho konania.

Dovolací   súd   považoval   za   správny   postup   odvolacieho   súdu,   keď   pri   zisťovaní podkladov   pre   určenie   výšky   náhrady   za   bezdôvodné   obohatenie   „dal   prednosť“ podkladom,   ktoré   predložil   odporca   /dohody   odporcu   s   tretími   osobami   –   vlastníkmi pozemkov, na ktorých boli umiestnené káble a zariadenia odporcu/.

Dovolací   súd k dôvodom   dovolania,   ktoré   navrhovatelia...   uviedli,   konštatuje,   že z hľadiska určenia výšky primeranej náhrady za bezdôvodné obohatenie nie je významné – či sa obohatil podnikateľský subjekt alebo iný subjekt, či TKR boli uložené bez stavebného povolenia,   že   v   predložených   dohodách   išlo   o   odlišné   prípady,   resp.   že   išlo   o   časovú odlišnosť porovnávaných prípadov.

Dovolací súd sa s námietkou navrhovateľov...,   že dohody,   predložené odporcom, z ktorých pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia odvolací súd vychádzal sú uzavreté až za účinnosti nového zákona o telekomunikáciách – keď TKR sú ako verejné siete týmto zákonom chránené! – sa v citovanom rozsudku vôbec nevysporiadal...»

K porušeniu označených základných a iných práv sťažovatelia uviedli:«Rozdiely   v   úrovni   zákonnej   ochrany   vlastníckeho   práva   v   danom   prípade   sú spôsobené tým, že na vlastníkov pozemkov – sťažovateľov..., kde sú neoprávnene uložené TKR – sa vzťahujú nevýhodnejšie podmienky ako na vlastníkov pozemkov, kde nie sú žiadne obmedzenia,   resp.   kde   vznikla   medzi   účastníkmi   dohoda   a   to   napr.   v   zmysle   zákona o telekomunikáciách – Zákon č. 194/2000 Z. z., účinného až od 1. 7. 2000 /podľa ktorého vlastníci pozemkov majú právo na jednorázovú finančnú náhradu/.

Upozorňujem,   že   v   danom   prípade   neoprávneného   uloženia   TKR   na   pozemkoch sťažovateľov… nešlo o vyvlastnenie, ani o nútené obmedzenie v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,   kedy vyvlastnenie   alebo nútené   obmedzenie vlastníckeho   práva je možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona   a   za primeranú náhradu.

Máme   za   to,   že   výkon   vlastníckeho   práva   znevýhodnených   vlastníkov   dotknutých pozemkov,   na   ktorých   sú   neoprávnene   od   r.   1994   uložené   TKR   –   sťažovateľov…   sa zredukovalo iba na „holé vlastníctvo“, t. j. „mať majetok“, a nezahŕňa aj „užívať majetok a brať z neho plody a úžitky“.

Uvedený   stav   je   za   hranicou   ústavne   prípustného,   pretože   predstavuje   „iba teoretickú a nie konkrétnu a účinnú“ ochranu vlastníckeho práva...

Keďže v predmetnej veci   všeobecné súdy vykonali   celý rad dôkazov,   ale   pri   ich vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich /najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech navrhovateľov...   pri   určení   výšky   bezdôvodného   obohatenia   –   t.   j.   predložené   dohody odporcu o poskytnutí náhrady – avšak uzavreté až po 1. 7. 2000, teda v čase, keď TKR už požívali zákonnú ochranu/, a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ čo iné dôkazy /svedčiace v prospech sťažovateľov…/ len konštatovali a predmetom úvah a hodnotení vôbec neboli – napr. znalecký posudok znalca Ing. E., ktorý stanovil výšku nájmu   v   konkrétnom   období   porušenia   zákona   a   v   konkrétnej   lokalite   /konštatovanie v rozhodnutiach všeobecných súdov, že je „len“ jedným z dôkazov.../, máme za to, že tak Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie – Rozsudok č. k. 6Co 423/2007-469 zo dňa

26. 11. 2009 ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudok č. k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 zaťažili prejavom ľubovôle.

Zároveň   namietame,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   Rozsudku   č.   k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 s námietkou navrhovateľov..., že pri stanovení výšky bezdôvodného   obohatenia   odvolací   súd   bral   do   úvahy   dohody,   uzavreté   s   jednotlivými vlastníkmi,   predložené   odporcom,   ktoré   však   boli   uzatvorené   ako   jednorázové   náhrady v zmysle   nového   zákona   o   telekomunikáciách   –   keď   TKR   sú   ako   verejné   siete   týmto zákonom chránené! - v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal...»

K   splneniu   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovatelia uviedli: „Napadnutý Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 bol v písomnom vyhotovení doručený právnej zástupkyni sťažovateľov... dňa 21. februára 2011. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu preto uplynie najskôr dňa 21. apríla 2011...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„1/ Základné právo sťažovateľov 1/ E. L... a 2/ M. W… vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 423/2007-469 zo dňa 26. 11. 2009 porušené bolo. 2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 423/2007-469 zo dňa 26. 11.2009 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 34/2010 zo dňa 27. 1. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľom 1/ E. L... a 2/ M. W… zaplatiť finančné zadosťučinenie každému vo výške 3.000,-- EUR…, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na adresu sťažovateľov 1/ a 2/.

4/ Sťažovateľom 1/ E. L.… a 2/ M. W… priznáva náhradu trov konania v sume 410,02 €…, ktorú im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na adresu ich právnej zástupkyne, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia   sa   žalobou podanou Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhali   proti   žalovanému (pôvodne „S., s. r. o. B.“, a po právnom nástupníctve „U.,   s. r. o.   B.“) „odstránenia neoprávnenej   stavby“ a „zaplatenia   sumy   270.000,--   Sk   s   prísl.“. Konanie   v   časti „odstránenie   stavby“ bolo   zastavené   a   v   ďalšom   okresný   súd   viedol   len   konanie „o zaplatenie sumy 270.000,--Sk s prísl.“ pod sp. zn. 21 C 149/99.

Prvý rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2001, ktorým boli uznané za dôvodné nároky sťažovateľov v sume 90 000 Sk s prísl., bol zrušený rozsudkom krajského súdu zo 16. mája 2002 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Druhýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom z 23. marca 2004 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“), ktorým boli uznané za dôvodné nároky sťažovateľov v sume 113 884 Sk s prísl.

Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   rozsudkom   z   15.   júna   2006   druhý   rozsudok okresného súdu zmenil tak, že nároky sťažovateľov uznal za dôvodné len v sume 28 400 Sk s prísl. a v prevyšujúcej časti bola ich žaloba zamietnutá. Najvyšší súd rozsudkom z 26. júla 2007   na   dovolanie   sťažovateľov   rozsudok   krajského   súdu   z   15.   júna   2006   v   jeho zmeňujúcej   časti,   teda   v   časti   zamietnutia   žaloby   sťažovateľov   v   časti   ich   nárokov prevyšujúcich sumu 28 400 Sk, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Krajský súd v odvolacom konaní opätovne svojím rozsudkom z 26. novembra 2009 druhý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v časti prevyšujúcej sumu 28 400 Sk zamietol. Trovy prvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Sťažovatelia podali dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 27. januára 2011 tak, že dovolanie sťažovateľov   zamietol.   Trovy   dovolacieho   konania   nepriznal   žiadnemu   z účastníkov konania.

Právny dôvod sťažovateľmi uplatnených peňažných nárokov bol v priebehu konania (vrátane odvolacích   a dovolacích konaní) nesporne ustálený ako nárok z titulu vydania bezdôvodného   obohatenia   získaného   žalovaným   umiestnením   televíznych   káblových rozvodov   na   pozemkoch   vo   vlastníctve   sťažovateľov   v   dĺžke   284   m   bez   súhlasu sťažovateľov, t. j. „za užívanie predmetných pozemkov od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998“.

Spornou bola otázka ustálenia sumy žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia. Podľa sťažovateľov správne postupoval prvostupňový súd (okresný súd), keď pri ustálení sumy   žalovaným   získaného   bezdôvodného   obohatenia   vychádzal „z   listinných   dôkazov založených do súdneho spisu navrhovateľmi. Išlo o 11 uznesení rôznych mestských častí B., na   základe   ktorých   mestské   časti   poskytli   právnickým   alebo   fyzickým   osobám   do dlhodobého nájmu pozemky patriace mestským častiam. Ceny za prenájom sa pohybovali od 200,-- Sk za 1 m2 ročne do 550,-- Sk za 1 m2 ročne, pričom účel využitia pozemkov bol podobný ako v danom prípade - vlastníka pozemkov v podstate tiež obmedzovali v určitom smere – rovnako ako navrhovateľov. Okresný súd Bratislava I priznanú náhradu vypočítal ako presný aritmetický priemer ceny prenájmu 1 m2 pozemku za rok z týchto uznesení jednotlivých   mestských   častí   B.“. K   nesprávnym   záverom   dospel   podľa   sťažovateľov krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   svojom   zmeňujúcom   rozsudku   z 26. novembra   2009 a najvyšší súd ako dovolací súd v rozsudku z 27. januára 2011 (ktorý v dovolacom konaní závery krajského súdu potvrdil a dovolanie sťažovateľov zamietol), keď pri ustálení sumy bezdôvodného   obohatenia   aplikovali   voľnú   úvahu   podľa   §   136   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a sumu bezdôvodného obohatenia ustálili sumou 28 400 Sk.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   základných   a   iných   práv v nesprávnych   záveroch   v   rozsudku   krajského   súdu   z   26.   novembra   2009   a   rozsudku najvyššieho súdu z 27. januára 2011 pri ustálení sumy bezdôvodného obohatenia, ktorého vydania   sa   sťažovatelia   domáhali   proti   žalovanému,   najmä   v   nesplnení   podmienok   na aplikáciu voľnej úvahy pri jej ustálení.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu z 26. novembra 2009

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok z 26. novembra 2009   boli   preskúmateľné   na   základe   dostupného   opravného   prostriedku   (prípustného dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu), ktoré sťažovatelia aj využili, a preto ústavný   súd   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu z 27. januára 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 27. januára 2011 zhrnul obsah odôvodnenia   dovolaním   sťažovateľov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu z 26. novembra   2009,   v   ktorom   je   k   ustáleniu   sumy   nárokov   sťažovateľov   z   titulu bezdôvodného obohatenia uvedené:

«Vzhľadom na žalované obdobie (10. 3. 1995 – 10. 3. 1998) bolo potrebné zistiť, či žalobcom nevznikol nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľností podľa § 12 ods. 4 zák. č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý bol zrušený zákonom č. 195/2000 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2000. Podľa tohto ustanovenia však vec nemožno   posúdiť   z   dôvodu,   že   nárok   na   primeranú   náhradu   za   obmedzenie   užívania nehnuteľnosti   vznikol   vlastníkovi   nehnuteľnosti   iba   za   predpokladu,   že   telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia boli zriadené vo verejnom záujme (§ 12 ods. 1 písm. a/ zák. č.   110/1964   Zb.).   Právny   predchodca   žalovaného   však   TKR   zriadil   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku, teda nie vo verejnom záujme. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že umiestnením TKR pod   povrchom   pozemkov   žalobcov   bez   zmluvy   uzavretej   so   žalobcami,   sa   žalovaný bezdôvodne obohatil…

Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia však súd prvého stupňa nepostupoval správne.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nie   je   možné   vychádzať   iba   z   mechanického spriemerovania nájomného určeného uzneseniami Mestského zastupiteľstva B. Treba totiž vziať do úvahy, že je značný rozdiel v obmedzení vlastníka v prípade nájmu pozemku, pri ktorom   mu   zostane   po   dobu   nájmu   iba   „holé   vlastníctvo“   a   v   prípade   zriadenia   pod povrchom   umiestneného   vedenia,   pri   ktorom   vlastníkovi (i   keď v obmedzenom   rozsahu) zostane naďalej zachovaná možnosť užívať pozemok, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Treba tiež prihliadnuť na to, že žalovaný v obdobných prípadoch, keď umiestnil káble pod povrchom   pozemku   vo   vlastníctve   občana,   poskytol   vlastníkovi   pozemku   vo   väčšine prípadov jednorázové naturálne plnenie vo forme zavedenia prípojky KTV bez poplatku (dohoda z 5. 6. 2000 s T. H.), vo forme poskytnutia rozšíreného súboru programov KTV za cenu   základného   súboru   po   dobu   obmedzenia   vlastníckeho   práva,   prípadne   vo   forme zriadenia pripojenia a dvojročného bezplatného prístupu do siete Internet – Chello easy (dohoda uzavretá s I. S., pričom v peňažnom vyčíslení hodnota tejto náhrady bola 21.175,- Sk).   Jednorázovú   peňažnú   náhradu   vo   výške   20.000,-   Sk   žalovaný   poskytol   Strojníckej fakulte STU a to za umiestnenie optických káblov v priestoroch pivnice stavby vo vlastníctve tohto subjektu.   Vlastníkom bytov...   žalovaný poskytol na základe dohody z 31.   5.   2007 jednorázovú   náhradu   vo   výške   9.000,-   Sk   za   uloženie   káblových   vedení   na   pozemku   o výmere 157 m2.

Odvolací súd poukazuje na to, že neexistujú podklady, na základe ktorých by sa dala stanoviť výška bezdôvodného obohatenia bez použitia voľnej úvahy v zmysle § 136 O. s. p. I keď   si   odvolací   súd   je   vedomý   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   vysloveného v rozsudku z 26. 6. 2007 č. k. 3 Cdo 298/2006, ktorým je viazaný, v konaní neboli zistené také skutočnosti,   z ktorých by bolo možné vyvodiť výšku bezdôvodného obohatenia bez použitia voľnej úvahy v zmysle § 136 O. s. p. Znalecký posudok znalca Ing. P. E., ktorý bol vypracovaný na objednávku žalobcov, môže. slúžiť iba ako podklad pre voľnú úvahu, keďže znalec určil všeobecnú hodnotu pozemkov a výšku nájomného; nájomné je podľa znalca nižšie (341,29,- Sk/m2), než nájomné, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa (401,- Sk/m2). Vzhľadom na to odvolací súd stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré získal žalovaný   na   úkor   žalobcov,   voľnou   úvahou   podľa   §   136   O.   s.   p.   Prihliadol   na   to,   že v dôsledku   umiestnenia   TKR   pod   povrchom   predmetných   pozemkov   žalobcov   nedošlo k obmedzeniu ich vlastníckeho práva do takej miery, ako tomu je v prípade nájmu pozemku. Odvolací súd napokon vzal do úvahy, akým spôsobom riešil žalovaný obdobné prípady, v ktorých boli káble umiestnené pod povrchom pozemkov iných subjektov.   V absolútnej väčšine prípadov žalovaný poskytoval jednorázové naturálne plnenie, hodnota ktorého bola v peňažnom vyjadrení najviac 21.175,- Sk, jednorázovú peňažnú náhradu poskytol vo výške 20.000,-   Sk.   Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   odvolací   súd   vychádzal   z   toho,   že   výška bezdôvodného obohatenia by sa mala pohybovať v týchto intenciách a obvyklé nájomné, ktoré   by   žalovaný   musel   platiť   za   nájom   sporných   pozemkov,   je   teda   100,-   Sk/m2. Za žalované obdobie (10. 3. 1996 – 10. 3. 1998) ide o sumu 28.400,- Sk, čo je 942,70 Eur (100,- Sk x 142 m2 = 14.200,- Sk; 14.200 x 2 = 28.400,- Sk). Táto suma je majetkovým vyjadrením bezdôvodného obohatenia...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku z 27. januára 2011 formuloval najvyšší   súd   svoje   vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateľov   vyjadreným   v   ich dovolaní, keď najmä uviedol:

„... Podkladom pre úvahu súdu podľa § 136 O. s. p. sú skutočnosti, ktoré vychádzajú zo súvislostí posudzovaného prípadu s obdobnými (porovnateľnými) prípadmi a umožňujú urobiť   určité   kvantitatívne   závery   (dedukcie,   porovnania)   o   výške   uplatneného   nároku. Stupeň   správnosti   úvahy súdu je   vždy   vyšší,   ak sú jej   podkladom   prípady   (informácie) s najmenšou odlišnosťou (najmä vecnou a časovou). Odvolací súd preto správne vychádzal z názoru, že podkladom pre úvahu v zmysle uvedeného ustanovenia majú byť, pokiaľ možno, informácie o čo najpodobnejších (najzrovnateľnejších) prípadoch. Až pri absencii takýchto skutkových podkladov možno vychádzať zvyšky náhrad v iných (odlišnejších) prípadoch; vtedy ale skutkové zistenia treba podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska porovnania toho, do akej miery má zistená odlišnosť dopad na určenie výšky nároku úvahou.

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   dospel   odvolací   súd   po   doplnení dokazovania   k   skutkovým   zisteniam,   ktoré   opodstatňovali   záver,   že   so   zreteľom   na dostupnosť základných informácií o výške náhrad v relatívne zrovnateľných prípadoch (pri uložení káblových rozvodov pod povrchom pozemku) treba v danom prípade pri zisťovaní podkladov   pre   určenie   výšky   náhrady   za   bezdôvodné   obohatenie   dať   prednosť   týmto podkladom   (umožňujúcim   úvahu   súdu   v   oveľa   konkrétnejšej   rovine)   pred   podkladmi obsahujúcimi informácie o výške náhrad vo vecne sa odlišujúcich prípadoch nájmov (pri ktorých   nešlo   o   obmedzenie   vlastníka   v   dôsledku   zriadenia   komunikačných   vedení   pod povrchom pozemku). Správne preto odvolací súd za základ pre svoje rozhodnutie zvolil skutkové zistenia vyplývajúce z podkladov (dohôd žalovanej s tretími osobami – vlastníkmi pozemkov,   na   ktorých   boli   umiestnené   káble   a   zariadenia   žalovanej),   ktoré   v   konaní predložila žalovaná a ktoré sú v spise založené na č. l. 436 až č. l. 446. Z týchto podkladov nevyplýva, že by úvaha odvolacieho súdu o náhrade za bezdôvodné obohatenie v už skôr priznanej výške 28 400 Sk nemala skutkové alebo vecné opodstatnenie, prípadne že by súdom   vyčíslená   výška   tejto   náhrady   nebola   primeraná   výške   náhrady   v   iných, zrovnateľných   prípadoch.   Záver   odvolacieho   súdu   o   neopodstatnenosti   žaloby   v   časti požadujúcej vyššiu náhradu (nad už priznanú sumu 28 400 Sk) považuje za správny aj dovolací súd.

Pokiaľ   žalobcovia   v   dovolaní   spochybňovali   správnosť   rozhodnutia   odvolacieho súdu tým, že jeho úvaha v zmysle § 136 O. s. p. nezohľadňuje dostatočne okolnosti, za ktorých   došlo   k   nimi   neodsúhlasenému   uloženiu   káblových   televíznych   rozvodov   pod povrchom   ich   pozemkov,   dovolací   súd   zastáva   názor,   že   z   hľadiska   určenia   výšky primeranej náhrady za bezdôvodné obohatenie, ku ktorému tu došlo, je určujúcou sama výška získaného bezdôvodného obohatenia. So zreteľom na podstatu tohto rozhodujúceho ukazovateľa nie je pri zisťovaní výšky primeranej náhrady bez ďalšieho významné, či sa bezdôvodne   obohatil   podnikateľský   alebo   iný   subjekt,   ani   to,   či   káblové   rozvody   boli uložené bez stavebného povolenia. K námietke dovolateľov, že odvolací súd porovnával odlišné prípady, treba uviesť, že pri úvahe v zmysle § 136 O. s. p. sú podkladom pre rozhodnutie spravidla nie celkom identické prípady. Skutočnosť namietaná žalobcami, že v prípadoch, na ktoré sa vzťahujú žalovanou predložené podklady, došlo k dohode medzi žalovanou a vlastníkmi dotknutých pozemkov, avšak v preskúmavanej veci k takejto dohode nedošlo, nemôže (osobitne v prípade absencie iných podkladových zistení) nič zmeniť na správnosti úvahy odvolacieho súdu o tom, v akom rozsahu a hodnotovom vyjadrení sa vo všeobecnosti   pohybuje   výška   náhrady   v   prípadoch   obmedzenia   vlastníka   uložením káblových rozvodov na jeho pozemku. Obdobne (pri absencii iných podkladov) žalobcami namietanú časovú odlišnosť porovnávaných prípadov (v zohľadnených prípadoch roky 2006 a 2007 a v prípade žalobcov roky 1996 až 1998) nepovažuje dovolací súd za spôsobilú spochybniť   správnosť   predmetnej   úvahy   odvolacieho   súdu   o   primeranosti   výšky uplatneného nároku...“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s aplikáciou voľnej   úvahy   krajským   súdom   a   potvrdenou   najvyšším   súdom   pri   posúdení   sumy bezdôvodného obohatenia.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02)   a   ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 27. januára 2011 v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009 ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaná voľná   úvaha,   s   ktorou   sa   najvyšší   súd   stotožnil,   bola   v   takom   rozpore   s   vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.   Naopak,   ide   o   právne   závery,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2011 bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľov   s   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho   súdu   z 27.   januára   2011   a   základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia tiež namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu z 27. januára 2011 došlo aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na   už   uvedené   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených   práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011