znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 173/2010-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 5. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 157/08-77 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2010 doručená sťažnosť, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 8. februára 2010, JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 157/08-77 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Okresný   súd   Bratislava   II   rozsudkom   č.   k.   15C/44/08-61   zo   dňa   25.   04.   2008 zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   náhradu   škody   vo   výške   53.900,-   Sk   s   príslušenstvom spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   Podstatou súdneho sporu bola skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III. po odmietnutí dovolania Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 15C 19/02 v rozpore s ustanovením § 11 ods. 3 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (v znení platnom v rozhodnom období) nevrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok. V súdnom   spore   si   sťažovateľ   uplatnil   náhradu   škody   vo   výške   zaplateného   súdneho poplatku krátený o sumu 100,- Sk s príslušenstvom. Za nesprávny úradný postup sťažovateľ považoval   nečinnosť   súdu   spočívajúcu   v   nevrátení   súdneho   poplatku   tam,   kde   súdny poplatok podľa zákona mal byť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10. 2009, ktorý bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 07. 12. 2009 na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec   neodôvodnil dôvody,   pre   ktoré   neprijal   argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v   odvolaní.   Jediným relevantným argumentom rozhodnutia napadnutého sťažnosťou je časť, v ktorej odvolací súd uviedol, že zákon neukladá súdu povinnosť rozhodnúť o tom, že súdny poplatok sa nevracia.   Odvolací   súd   si   teda   osvojil   argumentáciu   sťažovateľa,   ktorá   obsahuje   jeho odvolanie a z ktorej jednoznačne vyplýva, že uznesenie OS Bratislava III č. k. 15C/19/02- 112   zo   04.   03.   2005,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   vrátení   súdneho poplatku   za   dovolanie   je   vo   svojej   podstate   paaktom,   ktorý   nezakladá   žiadne   práva a povinnosti pre účastníkov konania. V pôvodnom konaní nemal OS Bratislava III žiaden vecný a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa, ktorou upozorňoval súd prvého stupňa na nesprávny úradný postup spočívajúci v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie, rozhodnutím. Podanie sťažovateľa v označenej veci nebolo žiadnym návrhom, o ktorom bolo potrebné rozhodovať jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Sám odvolací súd v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou už v citovanej časti tento právny názor sťažovateľa potvrdzuje.   Napriek   tomu   sa nevenuje skutkovej a právnej argumentácií   odvolania,   ale svoje rozhodnutie založil na ničím nepodloženom konštatovaní, podľa ktorého o nevrátení súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd prvého stupňa viazaný...

Odvolací   súd   svojim   rozhodnutím   vykladá   základné   právne   normy   bez   vyloženia dostatočných dôvodov, inak ako to robia iné súdy. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia…

Absencia   jasného   a   zrozumiteľného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   vedie k neúplnosti,   nepresvedčivosti   a   nepreskúmateľnosti   súdneho   rozhodnutia   a   vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... Skutočnosť,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   odlišnosť   svojho   právneho   názoru   od názoru   dominujúceho   v   rozhodnutiach   iných   súdov,   odôvodňuje   záver,   že   rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav…

Keďže   odvolací   súd   sa   pri   rozhodovaní   o   otázke   posúdenia   vrátenia   súdneho poplatku pri odmietnutí dovolania, ktorým v podstate vyslovil názor, že dovolanie nie je podaním v občiansko-súdnom konaní a prisúdil mu iný význam práva dôsledne označeným ústavným princípom neriadil - lebo odlišným právnym názorom na pojem „podanie“ sa nevyrovnal s rozhodovacou praxou všetkých súdov, na ktorú poukázal sťažovateľ v odvolaní a napriek existencii iných rozhodnutí nastolenú otázku nepovažoval za otázku zásadného právneho   významu   hodnú   podrobnej   právnej   argumentácií   -   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR...

Podstatou návrhu sťažovateľa, podstatou dôvodov odvolania, bolo a je, že Okresný súd Bratislava III po poplatkovom preverení spisu vedenom pod sp. zn. 15C/19/02 nevrátil sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie napriek tomu, že podľa § 11 ods. 3 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (podľa textu účinného v rozhodnom čase), poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním. V prípade, ak poplatníkovi nie je vrátený poplatok po odmietnutí dovolania, vzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v rámci ktorého má nielen nárok na vrátenie istiny vo výške zaplateného a nevráteného poplatku, ale i na úžitky z tejto istiny (analogicky uznesenie NS SR   sp.   zn.   3Obo/33/2000   a   príslušná   poznámka,   ktoré   boli   uverejnené   v   odbornom časopise zo súdnej praxe č. 2/2001 pod č. 16).

Súd prvého stupňa a ani odvolací súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nedávajú odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ktorou je rozdielny výklad výrazu „podanie“, Z postupu súdu vo veci OS Bratislava III sp. zn. 15C/19/2002 jednoznačne vyplýva, že dovolanie nepovažuje za podanie v občianskoprávnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa tento   výklad je nesprávny a   rozhodnutie napadnuté sťažnosťou   nedáva   odpoveď   na to, prečo sa s týmto výkladom pojmu „podanie“ odvolací súd stotožnil.

Za nesprávny úradný postup sťažovateľ teda považoval a považuje nečinnosť súdu spočívajúcu   v   nevrátení   súdneho   poplatku   v   situácií,   keď   podľa   zákona   tento   vrátený poplatníkovi mal byť. Podstatou návrhu teda nebola činnosť resp. nečinnosť súdu vo vzťahu k vydaniu súdneho rozhodnutia, ani nesprávny úradný postup z titulu prieťahov v konaní ako nesprávne odôvodňuje nad rámec obsahu odvolania odvolací súd svoje rozhodnutie. Návrh, ktorý bol právne založený na ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade škody   z titulu   nesprávneho   úradného postupuje primeraným   a   dostupným prostriedkom nápravy.   Odvolací   súd   sa   bez   bližšieho   odôvodnenia   nezaoberal   skutkovou   a   právnou argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v   odvolaní   a   svojvoľne   skĺzol   do   argumentácie skutkovej a právnej, ktorá ani nebolo predmetom sporu. Takéto dôvody odvolacieho súdu sú arbitrárne a neudržateľné tak z pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ako primárnych ochrancov základných práv a slobôd ako i z ústavného hľadiska.

Za diskriminačný možno považovať taký postup všeobecného súdu, ktorý rovnaké alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne a rozumne odôvodniť. Za rovnaké resp. analogické situácie možno považovať situácie, ktoré predpokladá   zákonodarca   v   ustanovení   §   11   ods.   3   zákona   č.   71/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov. Sťažovateľ nemá pochybnosti o tom, že Okresný súd Bratislava III. bez zbytočných problémov vracia súdne poplatky v prípade, ak poplatník svoje podanie zoberie   späť.   V   analogickej   situácií,   keď   príslušný   súd   odmietne   podanie   (odvolanie, dovolanie) už bez objektívneho a rozumného odôvodnenia odmieta vrátiť zaplatený súdny poplatok.»

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa „domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho   právo priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 46 ods. 1, 46 ods. 3 Ústavy SR napadnutým rozsudkom odporcu   porušené   bolo“ a   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   jeho   sťažnosti   týmto nálezom:

„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 4 ods. 1 (vzhľadom na označenie základných práv, ktorých porušenie namieta v ostatnom obsahu sťažnosti, ide o zrejmú chybu v písaní, správne je čl. 46 ods. 1, pozn.), 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10. 2009 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/157/08-77 z 29. 10. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.000,-   EUR   (slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   žaloby   sťažovateľa o ochranu osobnosti bolo Okresným súdom Bratislava III vedené súdne konanie, ktoré bolo právoplatne   skončené   zamietnutím   žaloby   sťažovateľa   rozsudkom   č.   k.   15   C   19/02-44 z 27. novembra   2002   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   99/03-74 z 26. novembra 2003.

Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   99/03-74 z 26. novembra 2003 a uhradil súdny poplatok za podané dovolania v sume 54 000 Sk Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo 137/2004   z   27.   októbra   2004   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   z   dôvodu   jeho neprípustnosti.

Sťažovateľ následne písomne požiadal Okresný súd Bratislava III o vrátenie ním zaplateného súdneho poplatku za dovolanie (žiadosti z 10. januára 2005 a 8. februára 2005).

Okresný   súd   Bratislava   III   žiadosti   sťažovateľa   o   vrátenie   súdneho   poplatku   za dovolanie posúdil ako návrh a uznesením č. k. 15 C 19/02-112 zo 4. marca 2005 zamietol návrh   sťažovateľa   na   vrátenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie.   Na   základe   odvolania sťažovateľa bolo predmetné uznesenie Okresného súdu Bratislava III potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 118/05-123 z 31. mája 2005.

2. Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou v roku 2008 Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“), o ktorej bolo vedené konanie pod sp. zn. 15 C 44/2008, domáhal od Slovenskej republiky – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu súdov v súvislosti s nevrátením súdneho poplatku za dovolanie v už označenom súdnom konaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 44/2008-61 z 25. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok z   25.   apríla   2008“)   zamietol   žalobu   sťažovateľa   a   krajský   súd   na   základe   odvolania sťažovateľa tento rozsudok okresného súdu potvrdil svojím rozsudkom č. k. 3 Co 157/08-77 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2009“).

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

3.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

4.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   z 29.   októbra   2009 konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 je dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu.

Nesprávny úradný postup súdov v označenom konaní spočíval podľa sťažovateľa v „nečinnosti súdu spočívajúcej v nevrátení súdneho poplatku v situácií, keď podľa zákona tento vrátený poplatníkovi mal byť“, teda v nevrátení súdneho poplatku sťažovateľovi za dovolanie,   ktoré   bolo   odmietnuté   ako   neprípustné.   Nesprávny   úradný   postup   podľa sťažovateľa nespočíva vo vydaní pozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o jeho žiadosti o vrátenie súdneho poplatku za dovolanie (v danom prípade uznesenia o zamietnutí návrhu sťažovateľa na vrátenie poplatku). V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že okresný súd nemal žiaden zákonný dôvod posudzovať jeho žiadosti o vrátenie poplatku ako návrh na jeho vrátenie a reagovať na tieto žiadosti rozhodnutím, osobitne nie za stavu, keď zákon neukladá povinnosť súdu rozhodovať o nevrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ považuje vydanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku za „paakt“ a z jeho argumentácie vyplýva, že   vydanie   uznesenia   o   nevrátení   súdneho   poplatku   sa   podľa   neho   nemôže   dotýkať existencie   a   trvania   povinnosti   okresného   súdu   vrátiť   sťažovateľovi   súdny   poplatok   za dovolanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   už uvedeným námietkam sťažovateľa sa nevyznačujú arbitrárnosťou a krajský súd tieto závery náležite odôvodnil,   keď   uviedol: „Na   základe…   zisteného   skutkového   stavu   súd   prvého   stupňa správne konštatoval, že vzhľadom k tomu, že existuje súdne rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobcu   na   vrátenie   súdneho   poplatku   za   dovolanie,   ktoré   je   právoplatné,   vykonateľné a nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, neprichádza do úvahy ani postup podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého má účastník právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré malo spočívať v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie...

Vrátenie súdneho poplatku je upravené v § 11 Zákon o súdnych poplatkoch, ktoré nie je   viazané   na   žiadosť   alebo   návrh   toho,   kto   poplatok   zaplatil.   O   vrátení   bez   ďalšieho rozhoduje súd, ktorý bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal, a to z úradnej povinnosti... V danej veci konajúci súd rozhodol o tom, že súdny poplatok sa nevracia, rozhodol i napriek   tomu,   že   zákon   takúto   povinnosť   súdu   neukladá,   rozhodnutie   je   právoplatné, záväzné, nebolo zrušené pre nezákonnosť, preto o vrátení súdneho poplatku (keďže bolo rozhodnuté uznesením o jeho nevrátení) nie je možné uvažovať, pretože takáto úvaha je nielen v príkrom rozpore s obsahom ustanovenia § 159 O. s. p., ale aj s princípom logiky...“

Ústavný súd dodáva, že ak všeobecný súd rozhodol formou uznesenia o nevrátení súdneho   poplatku   napriek   tomu,   že   zákon   mu   takúto   povinnosť   neukladá,   takéto rozhodnutie nie je možné považovať za „paakt“ a neprihliadať na jeho dôsledky. Pričom dôsledkom   takéhoto   rozhodnutia   je   práve   ustálenie   neexistencie   nároku   na   vrátenie poplatku, resp. povinnosti súdu poplatok vrátiť.

Sťažovateľ   mal   možnosť   využiť   opravné   prostriedky   proti   takémuto   uzneseniu o nevrátení   súdneho   poplatku   a   tieto   aj   využil,   avšak   nebol   úspešný   a   uznesenie prvostupňového súdu o nevrátení poplatku bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu jedine v konaní o preskúmanie uznesenia o nevrátení súdneho poplatku prináležalo odvolaciemu súdu meritórne posudzovať správnosť záverov o jeho nevrátení. Ak napriek tomu, že krajský súd vyslovil svoju viazanosť právoplatným rozhodnutím súdu v inom konaní o nevrátení poplatku a urobil v tomto smere aj sám závery, táto okolnosť nespochybňuje správnosť jeho ostatných záverov, na základe ktorých vo veci rozhodol,   a   neumožňuje   hodnotiť   rozsudok   krajského   súdu   z 29.   októbra   2009   ako arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené ani ďalšia argumentácia sťažovateľa, ktorou namieta právne závery   krajského   súdu   v otázke,   či   v jeho   prípade   boli   splnené   podmienky   na   vrátenie poplatku, nemôže spochybniť ústavnú súladnosť posudzovaného rozsudku krajského súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010