znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 173/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 917/1998 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 75/2008 z 13. novembra 2008 a porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 17. apríla 2009 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn.   9   NcC   75/2008   z 13.   novembra   2008   a   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 917/1998.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnej   časti   uviedol,   že   v procesnom   postavení odporcu   je   účastníkom   konania   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva, ktoré prebieha od roku 1998. Ďalej na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ uviedol:,,... od roku 1998 sa občasne konali viaceré pojednávania, ktoré vždy boli odročené na neurčito, pričom   tieto   ani   po   takmer   10   rokoch   nevedú   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Posledné pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   22. 1. 2009,   pričom   toto   pojednávanie   bolo   opätovne odročené na neurčito.

Dňa   9. 4. 2009   som   osobne   na   OS   v Čadci   doručil   predsedovi   Okresného   súdu v Čadci sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 8. 4. 2009.

Predmetnú   ústavnú   sťažnosť   podávam   z   dôvodu,   že   Okresný   súd   v   Čadci permanentne porušuje moje základné ľudské práva, pretože nereaguje na moje procesné návrhy (protinávrh, vzájomný návrh - tak ako to bližšie rozoberiem nižšie). Ďalej sa súd neriadil záväznými právnymi názormi Krajského súdu v Žiline, keď tento výslovne uložil Okresnému súdu v Čadci vydať medzitýmny rozsudok vo veci (pretože Okresný súd vydal ohľadom veci, ktoré patria do podielového spoluvlastníctva čiastočný rozsudok namiesto rozsudku medzitýmneho). Z tohto dôvodu dochádza v predmetnej veci k zbytočným súdnym prieťahom a k týmto bude dochádzať s najväčšou pravdepodobnosťou i naďalej, pretože súd bude musieť rozhodnúť najskôr medzitýmnym rozsudkom a až po tom vo veci samej. Súd sa bude   musieť   vysporiadať   i   s   mojimi   procesnými   návrhmi,   s   ktorými   sa   doteraz nevysporiadal. Pri citovaných rozhodnutiach súdu bude opätovne dochádzať k prieťahom v konaní a to aj napriek tomu, že vo veciach podielového spoluvlastníctva možno dnes už využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov a vo veci bez prieťahov rozhodnúť... Ďalšie pochybenie zo strany súdu a porušenie môjho ústavného práva vidím v tom, že dňa 23. 7. 2008 som podal ako odporca námietku zaujatosti voči prejednávajúcej sudkyni JUDr. A.   P.,   pretože táto má nepriateľský postoj voči mojej osobe ako aj voči môjmu právnemu zástupcovi JUDr. L. Š. (môjmu synovi) a tento je prenášaný i do samotných súdnych   pojednávaní.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č. 8   C   917/1998-338 (pozn. správne sp. zn. 9 NcC 75/2008) zo dňa 13. 11. 2008 však bolo rozhodnuté, že táto sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Námietku   zaujatosti,   ktorú   som   podal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu proti sudkyni JUDr. A. P. som odôvodnil tou skutočnosťou, že prejednávajúca sudkyňa JUDr. A. P. v súdnych konaniach, ktoré sa týkajú príslušníkov mojej rodiny, ktoré boli vedené   na   OS   v   Čadci   pod   č.   k.   10   C   156/00,   11   P   18/95,   E   134/01,   4   C   162/2007 rozhodovala vždy zaujato, nakoľko má priateľský vzťah s navrhovateľkou. Tento priateľský vzťah k navrhovateľke sa odzrkadľuje pri prejednávaní veci, ako aj pri rozhodovaní o veci. Sudkyňa sa neštíti i do odôvodnenia rozsudku, napr. 10 C 156/2000-347 zo dňa 12. 4. 2007 uviesť tú skutočnosť, že odsudzuje konanie môjho právneho zástupcu JUDr. L. Š. v tom smere, že ma zastupuje vo všetkých konaniach ako svojho otca proti ostatným rodinným príslušníkom.

Ďalej z procesného hľadiska zaujatosť sudkyne vidím i v tom smere, že môjmu práv. zástupcovi   neumožňuje   riadne   vykonávať   jeho   práva   ako   právneho   zástupcu   a   to   tým spôsobom, že otázky na svedkov musí klásť jej ako sudkyni a táto ďalej zváži, či takúto otázku položí i svedkovi. Z tohto dôvodu dochádza k tomu, že sú namietanou sudkyňou kladené otázky svedkom, ktoré tejto sudkyni vyhovujú tak, aby mohla rozhodnúť v prospech navrhovateľky...

Zaujatosť   sudkyne   je   zrejmá   i   zo   samotných   prejednávaní   veci   medzi   mnou a ostatnými   rodinnými   príslušníkmi,   keď   napr.   na   deň   12. 4. 2007   sudkyňa   vytýčila 3 pojednávania, ktoré všetky sa týkali našej rodiny, pričom tieto trvali od 7.30 hod. do 16.00 hod. Samotná skutočnosť, že pojednávajúca sudkyňa P. veci prejednávala v jeden deň takmer 9 hodín bez akejkoľvek prestávky, napr. na obed, svedčí prinajlepšom o tom, že sudkyňa chce účastníkov konania psychicky deptať...

V dôsledku porušenia základného ľudského práva podľa čl. 46 Ústavy SR žiadam zrušiť   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   8   C   917/1998-338 (pozn.   správne sp.   zn. 9 NcC 75/2008) zo dňa 13. 11. 2008, ktorým bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. A. P. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

S poukazom na vyššie uvedené zároveň žiadam o odloženie vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu č. 8 C 917/1998-338 (pozn. správne sp. zn. 9 NcC 75/2008) zo dňa 13. 11. 2008, ktorým sudkyňa JUDr. A. P. nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde v Čadci pod č. k. 8 C 917/1998.

Vzhľadom   k   tomu,   že   postupom   Okresného   súdu   Čadca   dochádza   neustále k porušovaniu práva na súdnu a inú právnu ochranu ako i práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (nakoľko počas viac ako 10 rokov nebolo ani raz rozhodnuté vo veci samej), žiadam, aby mi Ústavný súd SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 16.596,96 € / 500.000,- Sk.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil: ,,Základné právo J.   Š. na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručenú   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR, na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Čadci vo veci vedenej pod č. k. 8 C 917/1998 porušené bolo.“

Ďalej   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil uznesenie   krajského   súdu z 13. novembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Napokon požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 16 596,96 eur a náhradu trov konania v sume 368,55 eur.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Z obsahu sťažnosti vyplývajú dve podstatné sťažnostné námietky:

- porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   garantovaného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy, ktoré sťažovateľ vidí v tom, že o jeho veci napriek ním vznesenej námietky zaujatosti koná naďalej zaujatá sudkyňa, ktorá nebola vylúčená z rozhodovania veci   uznesením   krajského   súdu,   pričom   tým   podľa   sťažovateľa   dochádza k porušeniu   jeho   základného ,,práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   na nezávislom a nestrannom súde“,

- porušenie   základného   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, resp. analogického práva podľa dohovoru na prerokovanie záležitosti v primeranej   lehote,   ktoré   sťažovateľ   vidí   v   postupe   okresného   súdu   v konaní o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   kde   vystupuje v procesnom postavení odporcu.

7. K prvej   podstatnej   sťažnostnej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza nasledovné. V petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd predovšetkým viazaný (§ 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde),   sťažovateľ   požaduje   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu z 13. novembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté, že konajúca sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci sťažovateľa. Ako vyplýva z predmetného uznesenia,   ktoré   sťažovateľ   v kópii   pripojil   k sťažnosti,   toto   bolo   doručené   podľa prezentačnej   pečiatky   okresnému   súdu   28.   novembra   2008   a jeho   prostredníctvom   aj sťažovateľovi 16. decembra 2008, čo vyplýva z rukou písaného dňa jeho doručenia priamo na   uznesení.   Pretože   proti   uzneseniu   krajského   súdu   odvolanie   nie   je   prípustné,   jeho doručením   účastníkom   konania   nadobudlo   právoplatnosť.   Podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu.   Z uvedeného vyplýva,   že   je   otázne,   či   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   požadujúcej   zrušenie   uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie nie je podaná oneskorene (z dátumov vyznačených na kópii uznesenia sa javí, že je podaná oneskorene), čo by tiež zakladalo dôvod na jej odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné skúmať otázku dodržania lehoty na podanie sťažnosti, pretože pri predbežnom prerokovaní zistil iné dôvody na jej odmietnutie.

8. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd sa   teda   zaoberal   otázkou,   či   neexistuje   iný   súd,   ktorý   je   oprávnený   a zároveň   povinný poskytnúť ochranu namietanému porušeniu práv sťažovateľa. Pri tomto skúmaní ústavný súd dospel   k záveru, že v rámci systému všeobecného súdnictva existujú účinné právne prostriedky   nápravy   a,,iné   súdy“   povolané   poskytnúť   súdnu   ochranu   v prípade sťažovateľom namietaného porušenia jeho práva na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na prejednanie a rozhodnutie veci nezávislým a nestranným súdom. Rozhodovanie veci   vylúčeným   sudcom   zakladá   takú   vadu   konania,   ktorá   je   spôsobilým   odvolacím dôvodom [§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku],   ale   aj   skutočnosťou   zakladajúcou   prípustnosť   dovolania   [§   237   písm.   g) Občianskeho súdneho poriadku]. Sú to teda všeobecné súdy (odvolací súd, resp. dovolací súd), ktoré sú primárne povolané poskytnúť ochranu v prípade namietaného porušenia práva sťažovateľa,   pričom   ich   právomoc   zároveň   s ohľadom   na   dikciu   čl.   127   ods.   1   ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že   ochrana   ústavou,   resp.   dohovorom   garantovaných   práv   a slobôd   nie   je   zverená   len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Z týchto dôvodov bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

9. K druhej podstatnej sťažnostnej námietke (zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu) ústavný súd uvádza nasledovné. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote ústavný súd skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na   ochranu   týchto   práv.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej skúma, či boli využité právne prostriedky, ktoré sťažovateľovi na   ochranu   týchto   práv   do   1.   apríla   2005   poskytoval   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v ustanoveniach § 17 ods. 1, § 20 až § 23, alebo právne prostriedky, ktoré na ochranu týchto práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 62 až § 68 (napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 78/07). Sťažnosť účastníka konania pred všeobecným súdom sa podľa uvedených ustanovení   môže   týkať   aj   prieťahov   v konaní   (podľa   zákona   č.   80/1992   Zb.),   resp. porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa zákona o súdoch).

10. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní datovanú 8. apríla 2009, pričom túto doručil do podateľne okresného   súdu   9.   apríla   2009.   Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   podanie   sťažnosti na prieťahy   podľa   §   62   zákona   o súdoch   považuje   za   vyčerpanie   účinného   prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne   príslušnému   súdu   dostatočný   priestor   na   prijatie   opatrení   na   účel   nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Sťažnosť sťažovateľa podaná ústavnému súdu bola podpísaná a podaná na poštovú prepravu 14. apríla 2009, čo bol najbližší nasledujúci pracovný deň po doručení sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu (10. apríla 2009 – Veľký piatok, 13. apríla 2009 – Veľkonočný pondelok). Ústavný súd preto posúdil podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať reálne účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06, IV. ÚS 78/07).

Pokračujúca   nečinnosť   okresného   súdu   by   mohla   spôsobiť   porušenie   základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale ústavný súd to v súčasnom období nemôže posúdiť. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa na základe týchto zistení dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti   nie   je   prípustná,   a   preto   ju   odmietol.   Odmietnutie   tejto   sťažnosti   neznamená,   že ústavný súd sa už v budúcnosti nebude môcť zaoberať prípadným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v prebiehajúcom konaní   na   okresnom   súde,   avšak   iba   za   predpokladu   splnenia   všetkých   ústavných a zákonných   predpokladov   a podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   vrátane preukázania, že sťažovateľ účinne využil iné právne prostriedky na ochranu jeho práv.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci a pre neprípustnosť, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009