znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 173/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., B., ktorou namietalo   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Obdo V 93/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2007 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 93/2006.

Sťažovateľ   ako   slovenský   subjekt   práva   v   sťažnosti   stručne   a výstižne   opisuje priebeh súdneho konania, predmetom ktorého bolo zloženie zábezpeky na trovy konania v zmysle   §   51   ods.   1   zákona   č.   97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom a procesnom   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákona   o medzinárodnom   práve súkromnom“). Rozhodnutie najvyššieho súdu, že návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania   zamieta,   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd   uznesením   odmietol dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti. Predmetom sťažnosti je zásah do ústavných práv v dôsledku   postupu   a rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   práve   pri   rozhodovaní   o otázke prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti formuluje svoj problém do otázky, či podľa § 51 ods.   1   zákona   o medzinárodnom   práve   súkromnom   je   rozhodnutie   o zložení   zábezpeky rozhodnutím, proti ktorému možno podať dovolanie, alebo nie.

V sťažnosti sťažovateľ uvádza skutočnosti, ktoré vníma ako zásah do označených ústavných   práv   v spôsobe   komparácie   medzi   rozhodnutím   o zložení   zábezpeky a rozhodnutím o trovách konania. Poukazuje pritom na § 239 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorého porušenie   vníma   ako   zásah   do   ústavných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ ponúka výklad inštitútu zloženia zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom. Tento typ rozhodnutia potom odlišuje od rozhodnutia o trovách konania a tým poukazuje na nesprávnosť posúdenia otázky všeobecným súdom, že proti rozhodnutiu o zloženie zábezpeky na trovy konania podľa § 51 ods. 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom nie je prípustné dovolanie.

Takýto postup súdu vníma sťažovateľ ako zásah do označených ústavných práv, a to najmä do práva, aby jeho záležitosť bola prejednávaná na nezávislom a nestrannom súde zriadeným zákonom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil porušenie označených práv, zrušil označené rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nepreskúmaval   a neposudzoval   skutkové   zistenia a právne názory všeobecného súdu v zmysle konštantnej judikatúry. Obmedzil sa len na posúdenie otázky zásahu a prípadne intenzity zásahu do označených práv. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte, však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Práve otázka týkajúca sa neudržateľnosti, resp. ústavnej nekonformnosti rozhodnutia všeobecného   súdu   bola   predmetom   skúmania   ústavného   súdu   v nastolenej   otázke sťažovateľom   v sťažnosti.   Posudzovanie   tohto   výkladu   všeobecného   súdu   a zároveň aplikovanie konštantnej judikatúry ústavného súdu na tento výklad doviedol ústavný súd k   poznaniu,   že   všeobecný   súd   legitímnym   spôsobom   dospel   k   právnemu záveru.   Jeho odôvodnenie   nie   je   arbitrárne   pretože   nijako   nie   je   svojvoľné   či   zjavne   neodôvodnené (excesné). O svojvôľu by išlo vtedy, ak by všeobecný súd nepodloženým a neexistujúcim zákonným zmocnením rozhodol o práve, a tak by si vytvoril právny názor, ktorý by sa nedal nijako preskúmať. Preto ústavný súd nikdy nemôže posudzovať právo jednoduché, a tak sa dostať do konfrontácie s právnym názorom všeobecného súdu, ale vždy musí posudzovať otázku   všeobecnejšiu,   a to   otázku   ústavných   garancií   demokratického   štátu   každému subjektu, ktorého základné práva sú čo i len ohrozené. Ak by to tak nebolo, bol by zjavne narušený princíp právnej istoty a ústavný súd by sa dostal do postavenia akejsi „ďalšej inštancie“ v súdnej moci.   Všeobecný súd postupoval podľa   platného a účinného zákona a v rámci   zákona   aj   posúdil   namietanú   otázku.   Preto   ústavný   súd   nijako   nemôže konštatovať,   že   všeobecný   súd   arbitrárnym   spôsobom   rozhodol,   a   tak   zasiahol   do označených   ústavných   práv.   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu predpokladá,   že účastníkovi   súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v zákonom predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných procesných   predpisov   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia   OSP   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom najvyššieho   súdu   neboli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   tým,   že   príslušný   súd nerozhodol   v súlade   s právnym   názorom   sťažovateľa.   Ústava   negarantuje   právo   na rozhodnutie v súlade správnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom   najvyššieho súdu   nijako nemohlo dôjsť k porušeniu ústavou garantovaných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008