znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 173/07-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   sťažnosť   M.   F.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   R.   F.,   Š.,   ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 113/1994, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 113/1994 p o r u š e n é   b o l o. 2. M. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Galanta p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. F. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 497 Sk (slovom jedenásťtisícštyristodeväťdesiatsedem slovenských korún), ktorú j e   Okresný súd Galanta p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. R. F. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti M. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 173/07-17   z   11. októbra 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 113/1994.

2.   Zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   9.   marca   2007   (doplnenej   podaniami doručenými ústavnému súdu 7. júna 2007, 25. júna 2007, 3. júla 2007 a 25. februára 2008) vyplýva, že okresnému súdu bol 23. júna 1994 podaný návrh na začatie konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, v ktorom sťažovateľka má procesné postavenie odporkyne. Predmetné súdne konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 5 C 113/1994, od podania žaloby sa vystriedali viacerí pojednávajúci sudcovia a boli nariadené pojednávania: v roku 1994 - 8. 2., 19. 8., 16. 9., 11. 10., 8. 11., 9. 12., v roku 1995 - 27. 1., 10. 2., v roku 1996 - 2. 2., 9. 4., v roku 1997 - 8. 4., 17. 11., v roku 1999 - 28. 4., v roku 2003 - 21. 3., v roku. 2004 - 4. 11., v roku 2006 - 7. 9., 19. 10. a v roku 2007 - 8. 2. a 8. 3.

Napriek viacerým vo veci vypracovaným znaleckým posudkom určujúcich hodnotu predmetov   patriacich   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ako   aj   viacerým písomným   vyjadreniam   a ústnym   prednesom   účastníkov   špecifikujúcich   masu bezpodielového   spoluvlastníctva,   ako   aj   napriek   rozsiahlemu   dokazovaniu   výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi, okresný súd však do podania sťažnosti nerozhodol o návrhu ani na súde prvého stupňa.

Nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, pretože okresný súd neprimerane dlho koná. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu v posudzovanej veci je porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Na výzvu ústavného súdu a v rámci vyjadrenia k stanovisku odporcu (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) sťažovateľka žiadala vydať tento nález:

1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 113/94 porušil právo M. F. (...)

a) na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...) b) na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (...).

2. M. F. (...) priznáva náhradu škody vo výške 567.690,70,- Sk (...) a primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   500   000,-   Sk(...),   ktorú jej je   Okresný   súd   v Galante povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. F. (...) priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 44.904,- Sk + 19 % DPH (...), ktorú je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

4.   Svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila tým, že: „Dĺžka súdneho konania neustále spôsobuje mojej mandantke psychickú traumu a ujmu, ktorá sa však nedá vyčísliť.“

5. Sťažovateľka žiadosť o priznanie náhrady škody odôvodnila tak, že 15. októbra 2003   bol   na   dražbe   speňažený   nehnuteľný   majetok   patriaci   do   výlučného   vlastníctva sťažovateľky,   na   ktorom   viazlo   záložné   právo   na   zabezpečenie   úveru   poskytnutého   za trvania manželstva. Hodnota tohto nehnuteľného majetku pred konaním dražby bola určená vo výške 934 110 Sk, avšak nehnuteľnosti sa podarilo speňažiť iba za cenu 431 417 Sk. Sumu uplatňovanej náhrady škody sťažovateľka špecifikovala takto:

- „502.693,- Sk ako rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti zapísaných v k. ú. Ž. a cenou, za ktorú boli v skutočnosti predané na dražbe (...)

- 42.037,70,- Sk ako polovica hodnoty hnuteľných veci ohodnotených Ing. S. znaleckým posudkom zo dňa 14.12.1995

-   3.700,-   Sk   ako   polovica   hodnoty   hnuteľných   vecí   ohodnotených   Ing.   V.   znaleckým posudkom zo dňa 26.10.1997

-   19.260,-   Sk   ako   polovica   hodnoty   hnuteľných   vecí   ohodnotených   Ing.   V.   znaleckým posudkom zo dňa 18.02.1997.“

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 29. januára 2008 písomne vyjadrila predsedníčka   okresného súdu   (sp.   zn.   Spr 1713/2007).   Okrem   rozpisu   úkonov k vecnej stránke sa vyjadrila takto:

„do roku 1997, kedy zomrel zákonný sudca JUDr. M. K., bolo vytýčených okrem uvedených pojednávaní ešte ďalších 13 pojednávaní. Na pojednávaní konanom dňa 08. 04. 1997   bolo   nariadené   znalecké   pojednávanie,   pričom   znalecký   posudok   bol   predložený zákonnej sudkyni JUDr. M. U. dňa 15. 02. 1999. Po predloženom znaleckom posudku bolo vytýčené pojednávanie na deň 28. 04. 1999 z dôvodu doloženia rozpisu veci patriacich do BSM. Medzičasom ustanovený znalec zomrel, ktorú skutočnosť sa súd dozvedel v priebehu konania, na základe ktorej skutočnosti dňa 16. 12. 1999 bolo súdu zaslané osvedčenie o dedičstve. Dňa 18. 01. 2000 právny zástupca odporkyne JUDr. Ľ. M.   vypovedal plnú moc. Pretože zákonná sudkyňa JUDr. M. U. bola preložená na výkon funkcie sudcu na Okresný súd P., vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Ľ. B., ktorá vo veci konala až do odchodu na materskú dovolenku.

Dňa 27. 08. 2004 spis bol pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu   JUDr.   M.   V.,   sudkyňa   prvé   pojednávanie   vytýčila   na   deň   4.   11.   2004,   ktoré pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   účastníci   konania   mali   presne vyšpecifikovať   všetky   hnuteľné   a nehnuteľné   veci,   ktoré   žiadajú   aby   boli   vyporiadané v rámci   BSM.   Na   návrh   navrhovateľka   bolo   konanie   prerušené   do   23.   09.   2005,   kedy navrhovateľ   požiadal   o pokračovanie   v konaní.   Následne   na   to   bolo   vytýčené   ďalšie pojednávanie na deň 07. 09. 2006 a následne ďalšie pojednávania, ktoré sa odročovali z dôvodu neprítomnosti na pojednávaní predovšetkým odporkyne.

Dňa   18.   08.   2007   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   vypracovaný   30.   08.   2007 a 06. 09.   2007   vyexpedovaný.   Proti   rozhodnutiu   v zákonnej   lehote   podal   odvolanie navrhovateľ. (...)

V danej   veci   konanie   prebieha   od   roku   1994.   Zdĺhavé   konanie   je   zapríčinené predovšetkým tým, že vo veci konali 4 sudcovia a aj z dôvodu, že sami účastníci konania počas priebehu konania upresňovali veci patriace do BSM.“

7. K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky listom   z   19.   februára   2008,   v ktorom   uviedla: „Vyjadrenie   porušovateľa   považujem   za tendenčné   a ničím   nezdôvodňujúce   prieťahy   v   konaní,   ktoré   preukázateľne   v uvedenom konaní v súvislosti s nečinnosťou porušovateľa nastali. Napriek tomu, že porušovateľ vytýčil viacero termínov pojednávania, tieto boli nariadené s neprimeraným časovým odstupom, súd nadbytočne a opätovne vyzýval účastníkov konania na upresnenie masy BSM napriek tomu, že vo veci boli vypracované viaceré znalecké posudky a na základe takto vykonaného dokazovania mohol meritórne vo veci rozhodnúť bez toho, aby celé konanie predlžoval nadbytočne niekoľko rokov.

S ohľadom na uvedené je aj z vyjadrenia porušovateľa zrejme, že nedôsledne viedol prejednávanú   vec,   nezabezpečil,   aby   zákonný   sudca   rozhodol   s ohľadom   na   náročnosť prejednávanej veci v primeranej lehote. Trváme na podanej sťažnosti a máme za to, že je dôvodné jej v plnom rozsahu vyhovieť.“

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo spisu   okresného   súdu sp. zn. 5   C   113/1994   ústavný   súd   zistil   tento   relevantný   priebeh   a stav   predmetného konania:

Sťažovateľka v postavení odporkyne je účastníčkou súdneho konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa K. F. vo veci zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Žalobný návrh bol podaný okresnému súdu 28. júna 1994 a je vedený pod sp. zn. 5 C 113/1994. V ďalšom bol sled úkonov okresného súdu takýto:

Sudca vydal 11. júla 1994 kancelárii pokyn, aby vyzvala navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok 18. júla 1994.Sudca vydal 27. júla 1994 kancelárii pokyn nariadiť termín pojednávania na 2. august 1994 a doručiť žalobný návrh sťažovateľke.

Súdneho pojednávania 2. augusta 1994 sa nezúčastnil navrhovateľ ani sťažovateľka, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili. Okresný súd pojednávanie odročil na 19. august 1994.Súdne pojednávanie 19.   augusta   1994 okresný   súd   odročil   na neurčito   s tým,   že uložil navrhovateľovi v lehote 5 dní špecifikovať žalobný návrh.

Navrhovateľ   podaním   30.   augusta   1994   doplnil   žalobný   návrh   podľa   výzvy okresného súdu.

Sudca vydal 7. septembra 1994 pokyn kancelárii nariadiť termín pojednávania na 16. september 1994.

Súdneho pojednávania 16. septembra 1994 sa zúčastnil navrhovateľ aj sťažovateľka. Okresný súd vypočul navrhovateľa. Súdne pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, aby sa sťažovateľka vyjadrila k veci v lehote 10 dní.

Sudca 30. septembra 1994 vydal kancelárii pokyn nariadiť pojednávania s termínom 11. október 1994.

Sťažovateľka sa k veci vyjadrila podaním okresnému súdu 11. októbra 1994.Súdneho pojednávania 11. októbra 1994 sa zúčastnili obe sporové strany. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, aby sa navrhovateľ mohol vyjadriť k podaniu sťažovateľky.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 113/94-39 z 11. októbra 1994 uložil právnemu zástupcovi sťažovateľky poriadkovú pokutu v sume 2 000 Sk za neodôvodnený prieťah v konaní.

Navrhovateľ 20. októbra 1994 zaujal stanovisko k vyjadreniu sťažovateľky.Sudca   dal   26.   októbra   1994   kancelárii   pokyn   nariadiť   termín   pojednávania   na 8. november 1994 a doručiť sťažovateľke stanoviská navrhovateľa na vyjadrenie.

Súdneho pojednávania 8. novembra 1994 sa zúčastnili sporové strany. Okresný súd vypočul   sťažovateľku   a   súdne   pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   vykonania ďalšieho dokazovania.

Podaním okresnému súdu 22. novembra 1994 sa k veci vyjadril navrhovateľ.Sudca   dal   30.   novembra   1994   kancelárii   pokyn   nariadiť   termín   pojednávania   na 9. december 1994 a predvolať svedkov. Zároveň dal pokyn pripojiť k veci spis okresného súdu sp. zn. 5 C 193/93.

Podaním okresnému súdu 8. decembra 1994 požiadal právny zástupca sťažovateľky o odročenie   pojednávania nariadeného   na   9.   december   1994   z dôvodu   jej   hospitalizácie a zároveň ospravedlnil neúčasť na pojednávaní.

Okresný súd 9. decembra 1994 súdne pojednávanie odročil na neurčito s tým, že uložil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   povinnosť   predložiť   potvrdenie o práceneschopnosti sťažovateľky a zároveň povinnosť oznámiť okresnému súdu ukončenie práceneschopnosti sťažovateľky.

Právny   zástupca   oznámil   okresnému   súdu   13.   januára   1995   termín   ukončenia práceneschopnosti sťažovateľky. Ďalej uviedol, že potvrdenie lekára o práceneschopnosti predloží okresnému súdu sťažovateľka osobne.

Sudca   dal   16.   januára   1995   pokyn   kancelárii   nariadiť   termín   pojednávania   na 27. január 1995 a predvolať svedkov.

Súdneho pojednávania 27. januára 1995 sa zúčastnili sporové strany. Okresný súd vypočul   svedkov   a pojednávanie   odročil   na   10.   február   1995   za   účelom   vykonania dokazovania.

Súdneho pojednávania 10. februára 1995 sa zúčastnili sporové strany. Okresný súd vypočul svedkov a pojednávanie odročil na neurčito za účelom znaleckého dokazovania znalcom na ocenenie hnuteľných a nehnuteľných vecí.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 C 113/94-105 z 18. mája 1995, ktorým ustanovil znalca na ocenenie nehnuteľnosti.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 C 113/94-106 z 18. mája 1995, ktorým ustanovil znalca na ocenenie hnuteľnosti.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 C 113/94-107 z 18. mája 1995, ktorým ustanovil znalca na ocenenie motorového vozidla.

Podaním 28. júna 1995 znalec predložil znalecký posudok na ocenenie vozidla spolu s vyúčtovaním odmeny a hotových výdavkov.

Podaním   23.   októbra   1995   predložil   znalec   znalecký   posudok   na   ocenenie nehnuteľnosti spolu s vyúčtovaním odmeny a hotových výdavkov.

Sudca   dal   4.   decembra   1995   pokyn   kancelárii,   aby   vyzvala   znalca   Ing.   S.   na predloženie znaleckého posudku na hnuteľné veci a zároveň aby vrátil súdny spis.Súdny znalec Ing. S. 14. decembra 1995 vyhotovil znalecký posudok na ocenenie hnuteľných vecí.

Sudca dal 17. januára 1996 pokyn kancelárii, aby nariadila termín pojednávania na 2. február 1996 s tým, aby sťažovateľka v lehote 5 dní zaplatila okresnému súdu preddavok na   znalecké   dokazovanie   v sume   4   000   Sk.   V prípade,   že   ani   na   výzvu   sťažovateľka neuhradí preddavok, potom nech kancelária prikročí k súdnemu vymáhaniu. Sudca uložil kancelárii, aby znalecké posudky boli zaslané právnym zástupcom sporových strán.Dňa 1. februára 1996 sťažovateľka zložila preddavok na znalecké dokazovanie do pokladne okresného súdu.

Súdneho pojednávania 2. februára 1996 sa zúčastnili sporové strany. K znaleckým posudkom sa vyjadril navrhovateľ aj sťažovateľka. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že účastníkom konania dal možnosť spor ukončiť mimosúdne a stanovil im lehotu 30 dní. Po tejto lehote mal navrhovateľ oznámiť okresnému súdu, či trvá na podanom návrhu.

Podaním   5.   marca   1996   navrhovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   k mimosúdnej dohode nedošlo a požiadal o predĺženie lehoty na mimosúdne ukončenie sporu do 23. marca 1996.Sudca dal 25. marca 1996 pokyn kancelárii nariadiť termín pojednávania na 9. apríl 1996.Súdneho   pojednávania   9.   apríla   1996   sa   zúčastnili   sporové   strany.   Okresný   súd vypočul   navrhovateľa,   sťažovateľku   a   znalca.   Súdne   pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito s tým, že bude vykonané ďalšie dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva.Okresný   súd   uložil   sťažovateľke   povinnosť,   aby   predložila   hodnoverný   doklad o tom, že je solventná vyplatiť protihodnotu podielu navrhovateľa z nehnuteľnosti.Okresný súd vydal 9. októbra 1996 uznesenie č. k. 5 C 113/94-166, ktorým ustanovil znalca na ocenenie nehnuteľnosti.

Okresný súd dal 9. januára 1997 pokyn kancelárii, aby vyzvala súdneho znalca Ing. arch. V. V. na predloženie znaleckého posudku podľa uznesenia z 9. októbra 1996.Podaním 18. februára 1997 znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady hotových výdavkov.

Sudca dal 7. marca 1997 pokyn kancelárii, aby doručila znalecký posudok právnym zástupcom sporových strán a zároveň aby v lehote 8 dní oznámili, v ktorých peňažných ústavoch, pod akými číslami mali navrhovateľ a sťažovateľka vklady a pôžičky, ktoré treba v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadať.

Sudca dal 25. marca 1997 pokyn kancelárii nariadiť termín súdneho pojednávania na 8. apríl 1997.

Podaním 26. marca 1997 sa na výzvu okresného súdu vyjadril navrhovateľ.Sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   doklady   o pôžičkách,   ktoré   je   potrebné vyporiadať.

Súdneho   pojednávania   8.   apríla   1997   sa   zúčastnili   sporové   strany.   Okresný   súd vypočul   navrhovateľa   i sťažovateľku   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Okresný súd vydal 17. júla 1997 uznesenie č. k. 5 C 113/94-201, ktorým ustanovil znalca z odboru stavebníctva na stanovenie zostatkovej hodnoty hnuteľných vecí.

Podaním 5. novembra 1997 znalec predložil znalecký posudok spolu s vyúčtovaním svojej odmeny a hotových výdavkov.

Okresný súd dal 10. novembra 1997 pokyn kancelárii nariadiť termín pojednávania na 17. november 1997 a zaslať znalecký posudok právnym zástupcom sporových strán na vyjadrenie.

Súdneho pojednávania 17. novembra 1997 sa zúčastnili účastníci sporu. Okresný súd vypočul   navrhovateľa   a   sťažovateľku   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom vykonania   ďalšieho   dokazovania.   Okresný   súd   uložil   povinnosť   sťažovateľke   v lehote 10 dní predložiť dôkazy.

Opatrením podpredsedu okresného súdu zo 6. júla 1998 bola vec pridelená inému sudcovi z dôvodu úmrtia zákonného sudcu.

Okresný súd listom z 1. decembra 1998 vyzval znalca Ing. V., aby vrátil spis aj so znaleckým posudkom.

Podaním 15. februára 1999 súdny znalec Ing. arch. V. predložil znalecký posudok spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady hotových výdavkov.

Sudca   dal   19.   februára   1999   pokyn   kancelárii,   aby   doručila   znalecké   posudky účastníkom konania.

Sudca dal 8. apríla 1999 pokyn kancelárii nariadiť termín pojednávania na 28. apríl 1999.Listom   z   28.   apríla   1999   sa   ospravedlnil   právny   zástupca   sťažovateľky prostredníctvom   faxovej   správy   o 11.14   h   z   neúčasti   na   pojednávaní   28.   apríla   1999 o 13.00 h,   pretože   je   v zahraničí.   Súdneho   pojednávania   28.   apríla   1999   sa   zúčastnil navrhovateľ. Sťažovateľka ani jej právny zástupca sa súdneho pojednávania nezúčastnili.Okresný súd pojednávanie 28. apríla 1999 odročil na neurčito.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5C 113/94-226 zo 14. mája 1999, ktorým priznal znalcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 C 113/94-229 zo 14. mája 1999, ktorým priznal znalcovi odmenu a náhradu hotových výdavkov.

Sudca dal 20. júla 1999 pokyn kancelárii, aby zistila adresu znalca. Sudca dal 11. októbra 1999 pokyn kancelárii, aby vyzvala navrhovateľa na rozpis vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s návrhom na vyporiadanie.Okresný   súd   žiadal   listom   11.   októbra   1999   Okresný   súd   T.,   aby   oznámil   číslo konania, pod ktorým prebieha dedičské konanie po nebohom E. M.

Okresný súd T. 16. decembra 1999 oznámil číslo dedičského konania po nebohom E. M.Sudca dal 23. septembra 2002 pokyn kancelárii, aby vyzvala navrhovateľa na rozpis vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s návrhom na vyporiadanie. Právna zástupkyňa navrhovateľa výzvu okresného súdu prevzala 30. septembra 2002. Sudca dal 14. januára 2003 pokyn kancelárii, aby vyzvala navrhovateľa na rozpis vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s návrhom na vyporiadanie a oznámenie, či má námietky proti znaleckému posudku, ďalej aby vyzvala sťažovateľku na predloženie dôkazov v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Okresný súd sťažovateľke uložil povinnosť vyjadriť sa k znaleckému posudku Ing. arch. V.

Sťažovateľka sa podaním 13. februára 2003 vyjadrila na výzvu okresného súdu zo 14. januára 2003 a predložila dôkazy.

Sudca   dal   28.   februára   2003   pokyn   kancelárii   nariadiť   termín   pojednávania   na 21. marec 2003.

Súdneho pojednávania 21. marca 2003 sa zúčastnili účastníci sporu. Navrhovateľ navrhol mimosúdnu dohodu a za tým účelom žiadal pojednávanie odročiť. Okresný súd pojednávanie   odročil   na   neurčito.   Okresný   súd   uložil   povinnosť   navrhovateľovi i sťažovateľke, aby v lehote do jedného mesiaca oznámili, či došlo k mimosúdnej dohode. Ak nedôjde k mimosúdnej dohode, majú v tej istej lehote predložiť návrh na vyporiadanie bezpodielového majetku.

Sudca dal 28. apríla 2003 pokyn kancelárii vyzvať navrhovateľa, aby oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode a či trvá na podanom žalobnom návrhu. V prípade, že trvá na podanom návrhu, má predložiť návrh na vyporiadanie bezpodielového majetku.

Podaním 6. mája 2003 právna zástupkyňa navrhovateľa oznámila okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Sudca dal 30. júna 2003 pokyn kancelárii vyzvať navrhovateľa, aby oznámil, či došlo k mimosúdnej   dohode   a či   trvá   na   podanom   žalobnom   návrhu.   V prípade,   že   trvá   na podanom návrhu, má predložiť návrh na vyporiadanie bezpodielového majetku v zmysle vypracovaných znaleckých posudkov.

Navrhovateľ   podaním   17.   júla   2003   oznámil   okresnému   súdu,   že   k mimosúdnej dohode nedošlo.

Sudca   dal 14. augusta 2003 pokyn kancelárii vyzvať navrhovateľa na spresnenie návrhu na vyporiadanie bezpodielového majetku a oznámenie, akým spôsobom navrhuje vyporiadať bezpodielové spluvlastníctvo.

Navrhovateľ podaním na okresnom súde 18. septembra 2003 upresnil žalobný návrh.Sudca dal 29. októbra 2003 pokyn kancelárii, aby doručila sťažovateľke podanie navrhovateľa z 18. septembra 2003. Zásielku pošta vrátila okresnému súdu ako nedoručenú 7. novembra 2003.

Okresný súd listami vypravenými 28. novembra 2003 zisťoval adresu sťažovateľky prostredníctvom   Obecného   úradu   Ž.,   navrhovateľa   a   Registra   obyvateľov   Slovenskej republiky Banská Bystrica.

Register obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica podaním 15. decembra 2003 oznámil okresnému súdu adresu sťažovateľky: Ž. 766.

Obecný   úrad   Ž.   podaním   17.   decembra   2003   oznámil   okresnému   súdu   adresu sťažovateľky: Ž.   766, s poznámkou, že na uvedenej   adrese sa   sťažovateľka nezdržiava, pretože sa odsťahovala na neznáme miesto.

Okresný   súd   listom   vypraveným   8.   januára   2004   zisťoval   adresu   sťažovateľky prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru V.

Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   V.   podaním   21. januára   2004   oznámilo okresnému   súdu   adresu   sťažovateľky:   Ž.   766,   prechodne   Ž.   754,   s poznámkou,   že   na uvedených adresách sa sťažovateľka nezdržiava, pretože sa odsťahovala na neznáme miesto do M.Okresný   súd   listom   vypraveným   23.   januára   2004   zisťoval   adresu   sťažovateľky prostredníctvom navrhovateľa, pretože jeho zásielky nepreberala, a v dôsledku toho nemôže okresný súd konať.

Navrhovateľ   podaním   5.   februára   2004   oznámil   okresnému   súdu,   že   nevie   udať adresu sťažovateľky.

Sudca dal 15. júna 2004 pokyn kancelárii, aby požiadala Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v B., M., o zistenie adresy sťažovateľky.

Veľvyslanectvo   Slovenskej   republiky   v B.,   M.,   faxom   13. júla   2004   oznámilo okresnému   súdu,   že   sťažovateľka   nie   je   vedená   v evidencii   občanov   prihlásených k trvalému, resp. prechodnému pobytu v M.

Sudca dal 16. júla 2004 pokyn kancelárii, aby požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aby vyžiadalo od Ministerstva spravodlivosti M. správu o tom, či sťažovateľke nie je vo väzbe alebo vo výkone trestu v M.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom 27. júla 2004 odpovedalo na výzvu okresného súdu 16. júla 2004 (bez oznámenia adresy sťažovateľky).

Sudca   dal   22.   septembra 2004 pokyn kancelárii   nariadiť   termín   pojednávania na 4. november 2004.

V úradnom   zázname   okresného   súdu   22.   septembra   2004   sa   konštatuje,   že sťažovateľka sa dostavila na okresný súd bez predvolania 22. septembra 2004 a uviedla, že formálne je vedená   k trvalému   pobytu   v Ž.   766,   ale na   uvedenej   adrese   sa   nezdržiava, pretože dom bol predaný v rámci exekúcie a musela sa z neho vysťahovať v lehote 10 dní. Striedavo žije v M. u svojich detí a R. u príbuznej, ktorí jej poskytnú ubytovanie na určitý čas. Okresný súd zároveň doručil sťažovateľke predvolanie na pojednávanie nariadené na 4. november   2004   a vyjadrenie navrhovateľa   k veci. Súdneho   pojednávania 4.   novembra 2004   sa   zúčastnili   sporové   strany.   Okresný   súd   vypočul   navrhovateľa   i sťažovateľku a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že určil účastníkom sporu lehotu do 15. januára 2005, aby sa dohodli na ďalšom postupe pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.Navrhovateľ podaním okresnému súdu 13. januára 2005 navrhol, aby konanie vo veci   bolo   prerušené   na   dobu   dvoch   mesiacov,   pretože   sa   na   takomto   postupe   dohodol so sťažovateľkou.

Sudca dal 17. januára 2005 pokyn kancelárii, aby spis odstúpila vyššiemu súdnemu úradníkovi na vypracovanie uznesenia o prerušení konania.

Okresnému súdu 4. februára 2005 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila záznam z 11. januára 2005 podpísaný účastníkmi sporu, v ktorom je dohodnuté, že navrhovateľ požiada o prerušenie súdneho konania na dobu dvoch mesiacov.

Okresný   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   5   C   113/94-347   z   2.   februára   2005,   ktorým prerušil súdne konanie.

Vyšší   súdny   úradník   usmernil   kanceláriu   okresného   súdu   19.   augusta   2005,   aby účastníci konania v lehote 10 dní oznámili, ako žiadajú v konaní pokračovať, pretože 2-mesačná lehota od prerušenia konania uplynula.

Navrhovateľ sa vyjadril k veci podaním 23. septembra 2005 a navrhol okresnému súdu, aby v konaní pokračoval.

Vyšší   súdny   úradník   vyzval   3.   novembra   2005   kanceláriu   okresného   súdu,   aby doručila   podanie   navrhovateľa   z   23.   septembra   2005   na   vyjadrenie   právnej   zástupkyni sťažovateľky a stanovila lehotu na vyjadrenie 10 dní.

Sťažovateľka 15. decembra 2005 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaujala stanovisko k vyjadreniu navrhovateľa z 23. septembra 2005.

Kancelária okresného súdu 13. januára 2006 predložila spis sudcovi na nariadenie termínu pojednávania.

Okresný   súd   N.   podaním   z   25.   mája   2006   požiadal   o zaslanie   spisu   sp.   zn. 5C/113/1994.

Sudca   dal   25.   mája   2006   pokyn   kancelárii   nariadiť   termín   pojednávania   na 7. september 2006.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. 5 C 113/94-361 z 29. mája 2006, ktorým rozhodol pokračovať v súdnom konaní.

Okresný súd N. podaním z 21. júna 2006 urgoval zaslanie spisu sp. zn. 5 C/113/1994 s tým, že požadovaný spis bude obratom vrátený.

Okresný súd 15. augusta 2006 zaslal Okresnému súdu N. spis sp. zn. 5 C/113/1994.Právna zástupkyňa sťažovateľky faxom zaslaným okresnému súdu 6. septembra 2006 ospravedlnila svoju aj sťažovateľkinu neúčasť na súdnom pojednávaní 7. septembra 2006 z dôvodu, že nebola dodržaná lehota podľa § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre právnu zástupkyňu, lebo predvolanie na pojednávanie dostala len 4. septembra 2006 a sťažovateľka trvá na jej účasti. Požiadala o odročenie pojednávania.Okresný súd súdne pojednávanie 7. septembra 2006 odročil z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne na 19. október 2006.

Právna zástupkyňa sťažovateľky faxom zaslaným okresnému súdu 18. októbra 2006 ospravedlnila svoju aj sťažovateľkinu neúčasť na súdnom pojednávaní 19. októbra 2006 z dôvodu   svojej   práceneschopnosti   a   priložila   potvrdenie   lekára   o dočasnej práceneschopnosti.   Sťažovateľka   trvala   na   jej   účasti,   a preto   požiadala   o odročenie pojednávania.

Okresný súd uznesením súdne pojednávanie 19. októbra 2006 odročil na neurčito z dôvodu,   že   o odročenie   požiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky.   Navrhovateľ   pred pojednávaním oznámil okresnému súdu, že žalobný návrh v celom rozsahu berie späť, preto okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa k návrhu na zastavenie konania vyjadrila.Okresný súd listom z 19. októbra 2006 požiadal právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa v lehote 5 dní vyjadrila, či sťažovateľka súhlasí so späťvzatím žalobného návrhu. V prípade, že nesúhlasí so späťvzatím žalobného návrhu, má uviesť dôvody a oznámiť, či žiada pokračovať v konaní. Výzvu okresného súdu právna zástupkyňa prevzala 30. októbra 2006.Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním 8. novembra 2006 oznámila okresnému súdu, že nesúhlasí so späťvzatím žalobného návrhu a zastavením konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, a uviedla aj dôvody, pre ktoré nesúhlasí so späťvzatím žalobného   návrhu   a návrhom   na   zastavenie   konania.   Zároveň   predložila   návrh   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva z 11. októbra 2006.

Sudca dal pokyn kancelárii nariadiť termín pojednávania na 8. február 2007 s tým, aby sa navrhovateľ vyjadril k podaniu sťažovateľky z 8. novembra 2006.

Navrhovateľ   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   k návrhu   sťažovateľky   na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva z 11. októbra 2006.

Okresný   súd   súdne   pojednávanie   8.   februára   2007   odročil   na   8.   marec   2007 z dôvodu,   že   účastníci   konania   požiadali   o poskytnutie   lehoty   jedného   mesiaca   na mimosúdne vyriešenie sporu. Sťažovateľka sa vopred ospravedlnila z neúčasti na súdnom pojednávaní z dôvodu, že sa bude zdržiavať 2-3 mesiace v zahraničí, a súhlasila s tým, aby ju zastupovala právna zástupkyňa.

Navrhovateľ podaním okresnému súdu 6. marca 2007 navrhol spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   okresnému   súdu   12.   marca   2007 ospravedlnila svoju neúčasť na súdnom pojednávaní 8. marca 2007 z dôvodu, že pokladá za potrebné vypočuť sťažovateľku na pojednávaní, avšak 8. marca 2007 to nie je možné, lebo sťažovateľka sa zdržiava v zahraničí. Súhlasila, aby okresný súd konal aj bez neprítomnosti jej i sťažovateľky. Zároveň predložila okresnému súdu výsledky mimosúdneho rokovania.Navrhovateľ   doručil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   z 5.   marca   2007   k návrhu sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva.

Okresný súd súdne pojednávanie 8. marca 2007 odročil na 24. máj 2007 z dôvodu vypočutia sťažovateľky.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa podaním okresnému súdu 4. apríla 2007 vyjadrila k návrhom navrhovateľa.

Okresný   súd   uskutočnil   súdne   pojednávanie   24.   mája   2007   za   prítomnosti navrhovateľa a právnej zástupkyne sťažovateľky. Vypočul navrhovateľa a odročil súdne pojednávanie na 21. jún 2007. Okresný súd uložil právnej zástupkyni, aby zabezpečila účasť sťažovateľky na súdnom pojednávaní.

Súdne pojednávanie 21. júna 2007 bolo uskutočnené za prítomnosti navrhovateľa a právnej zástupkyne sťažovateľky. Okresný súd vypočul navrhovateľa, ktorý v písomnej podobe predložil návrh z 20. júna 2007 a odročil súdne pojednávanie na 14. august 2007. Okresný súd uložil právnej zástupkyni, aby sa do 10 dní vyjadrila k návrhu navrhovateľa z 20. júna 2007.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   podaním   okresnému   súdu   2.   augusta   2007 vyjadrila tak, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach vo veci.

Súdne pojednávanie 14. augusta 2007 bolo uskutočnené za prítomnosti navrhovateľa a právnej zástupkyne sťažovateľky. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami. Vypočul navrhovateľa   a vyjadrila   sa   aj   právna   zástupkyňa   sťažovateľky.   Okresný   súd   odročil pojednávanie na 17. august 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Okresný súd 17. augusta 2007 rozhodol rozsudkom vo veci samej.Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 5 C/113/1994-506 zo 17. augusta 2007 bolo doručené sťažovateľke 11. septembra 2007.

Navrhovateľ podal 3. októbra 2007 odvolanie proti rozsudku.Okresný súd vyzval navrhovateľa 5. októbra 2007 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie   proti   rozsudku   a zároveň   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   odvolanie navrhovateľa, aby sa v lehote 10 dní k nemu vyjadrila.

Podaním   22.   októbra   2007   sa   k odvolaniu   navrhovateľa   vyjadrila   sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne.

Navrhovateľ podaním z 22. októbra 2007 zaplatil súdny poplatok za odvolanie.Okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v Trnave   23.   októbra   2007   na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v Trnave 29. októbra 2007 prijal spis okresného súdu a zaevidoval ho pod sp. zn. 23 Co/246/2007.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou:   „Účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti, ustanoví   súd   podľa   §   127   OSP   po   vypočutí   účastníkov   znalca.   Ustanovení   znalci   boli povinní   podľa   §   8   zákona   č.   36/1967   Zb.   o znalcoch   a tlmočníkoch   v znení   neskorších predpisov (s účinnosťou od 1. septembra 2004 podľa § 16 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) vykonať znaleckú činnosť riadne a včas.

1.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, teda po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že doterajší priebeh konania ovplyvnila faktická zložitosť veci (potreba znaleckých posudkov na ocenenie hnuteľných a nehnuteľných veci), pričom na tvorbu znaleckých posudkov okresný súd postupne ustanovil viacerých súdnych znalcov, a to   z dôvodu   nedostatkov   podaného   návrhu   (neujasnenosti   predmetu   sporu), nesústredenosti,   ako   aj   nedostatočných   osobných   a časových   dispozícií,   či   nesúhlasu účastníkov s navrhnutými riešeniami. Preto ústavný súd pri posudzovaní prieťahov v konaní a určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   v prospech   okresného   súdu   zohľadnil   len čiastočne „faktickú“ zložitosť veci. Sudca prejavil váhavosť a nerozhodnosť a uspokojil sa s formalizovaným postupom, znášal prieťahy v činnosti ustanovených znalcov a nevyužíval efektívne zákonné možnosti na zjednanie nápravy.

1.2 Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil okolnosti, na základe ktorých sťažovateľka čiastočne prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Sťažovateľka   svojím   správaním   tiež   prispela   k prieťahom   v konaní,   pretože   sa nezdržiavala na svojej adrese a ani neoznámila okresnému súdu, kde sa v tom čase zdržiava. Okresný súd mal ťažkosti s doručovaním písomností najmä v čase od 7. novembra 2003, keď zásielku pošta vrátila okresnému súdu ako nedoručenú, a v dôsledku toho nemohol okresný súd konať vo veci plynulo od novembra 2003 do 22. septembra 2004.

Okresný súd musel zisťovať adresu sťažovateľky prostredníctvom Obecného úradu Ž. navrhovateľa a Registra obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica, Obvodného oddelenia   Policajného   zboru   V.,   Veľvyslanectva   Slovenskej   republiky   v B.,   M., Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   nemohol   v súvislosti   so   správaním   sťažovateľky   a na   jej   ťarchu prehliadnuť ani skutočnosť, že predmet súdneho konania (vyporiadanie BSM) si vyžadoval aktivitu   a súčinnosť   aj   samotných   účastníkov   konania,   ktorú   obaja   účastníci   (teda   aj sťažovateľka) pravidelne opakujúcimi postojmi počas konania prejavovali v tom zmysle, že sa   dohodnú   mimosúdne,   resp.   menili   masu   tvoriacu   predmet   BSM.   V tom   zmysle navrhovali, resp. súhlasili (aj sťažovateľka) s prerušením konania (február 2005, február 2007), navrhovateľ zobral návrh späť (19. októbra 2006), so späťvzatím však sťažovateľka nesúhlasila.

1.3 Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovateľka v sťažnosti nekonkretizovala obdobia, počas ktorých malo dôjsť   k zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní,   ale   poukázala   na   celkovú   dĺžku konania v trvaní viac ako 13 rokov.

Okresný súd zdôvodnil zdĺhavé konanie vo veci aj tým, že vo veci konali postupne štyria sudcovia.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Okresný súd v tomto ohľade porušil zákonnú povinnosť ustanovenú v § 100 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Okresný súd konal neefektívne od 17. novembra 1997 do 1. decembra 1998 a s prieťahmi v konaní od roku 1998. Vo veci neboli vykonané žiadne procesné úkony v čase od 11. októbra 1999 do 23. septembra 2002 v trvaní necelých 3 rokov.

Aj vzhľadom na uvedené (pozri časť II a 1. bod III. časti odôvodnenia) ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu, že okresný   súd v danej   veci   ani raz vecne nerozhodol   do   podania sťažnosti,   vykonával procesné úkony spojené s prípravou pojednávania, vykonával pojednávania, zabezpečoval dôkazy,   na   ktoré   sa   účastníci   odvolávali,   ustanovoval   znalcov   na   ocenenie   hnuteľných a nehnuteľných   veci,   doručoval   písomnosti,   avšak   predsa   nekonal   koncentrovane a efektívne.

Ústavný súd   dospel   k názoru,   že doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 113/1994 už len z dôvodu celkového trvania tohto konania (viac ako 13 rokov) došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedenú   dĺžku   konania   nemožno v rozumnej   miere   ospravedlniť   (vyjmúc   čiastočne   faktickú   náročnosť   a správanie účastníkov konania) žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.   Ústavný   súd   nemohol   prikázať   okresnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy a podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, lebo vec sa v čase rozhodovania ústavného súdu nachádzala na odvolacom súde a ani sťažovateľka to nežiadala.

4. Aj keď ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 5 C 113/1994 konal bez zbytočných prieťahov (táto povinnosť pre prípad vrátenia veci okresnému súdu vzhľadom na predchádzajúci výrok podľa bodu 2 je nepochybne daná, pozn.), nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k záveru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov pretrvávajúcej psychickej traumy vyplývajúcej zo situácie, ktorá jej sťažuje dlhšiu dobu vyporiadať svoje majetkové pomery.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 5 C 113/1994, čiastočne berúc do úvahy „faktickú“ zložitosť veci (pozri bod 1.1 tejto   časti   odôvodnenia)   vrátane   správania   sťažovateľky   (pozri   bod   1.2   tejto   časti odôvodnenia), ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy   60   000   Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   nepredstavuje   realizáciu   práva   priznaného   čl.   46   ods.   3   ústavy,   t.   j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.

Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   a   nie   prípadná   náhrada   škody“   (III.   ÚS   75/01)   alebo „Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody“ (IV. ÚS 15/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

5. Sťažovateľka žiada priznať náhradu škody v sume 567.690,70 Sk z dôvodu, že na dražbe bol speňažený nehnuteľný majetok patriaci do výlučného vlastníctva sťažovateľky v nižšej sume, ako bol ocenený.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka (ktorá bola kvalifikovane zastúpená advokátkou) výslovne   žiada   náhradu   škody   (čl.   46   ods.   3   ústavy),   o   ktorej   ústavný   súd   primárne nerozhoduje, sťažovateľke náhradu škody ústavný súd nemohol priznať.

Podľa čl. 127 ods. 4 ústavy zodpovednosť toho, kto porušil práva a slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke, ktorá bola vo veci (namietaných porušení práv) úspešná, vznikli trovy konania   z dôvodu   jej   právneho   zastúpenia   advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť) z 9. marca 2007 a vyjadrenie z 29. januára 2008. Odmena za jeden úkon právnych služieb v roku   2007   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1/6 z výpočtového základu 17 822 Sk) je 2 970 Sk, čo spolu s režijným paušálom 178 Sk predstavuje sumu 3 148 Sk + 19 % DPH = 3 746 Sk. Odmena za jeden úkon právnych služieb v roku 2008 (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   t.   j.   1/6 z výpočtového základu 19 056 Sk) je 3 176 Sk, čo spolu s režijným paušálom 190 Sk predstavuje sumu 3 366 Sk + 19 % DPH = 4 005 Sk.

Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu (za tri úkony právnych služieb) 11 497 Sk, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008