znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 173/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Š. B., T., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   675/99 p o r u š i l základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/99 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Š.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 343 Sk (slovom šesťtisíctristoštyridsaťtri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. R. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. mája 2006 č. k. I. ÚS 173/06-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Š.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 675/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   podaným na okresnom súde 8. marca 1999 domáhal proti M. M. (ďalej len „odporca v 1. rade“), I. M. (ďalej   len   „odporca   v 2.   rade“)   a J.   M.   (ďalej   len   „odporca   v 3.   rade;   spolu   ďalej   len „odporcovia“) zaplatenia sumy 600 000 Kč s prísl. a sumy 20 000 DEM ist. s prísl., ktoré im spolu s Ľ. B. (ďalej len „navrhovateľka v 2. rade“) zapožičali na základe uzatvorených zmlúv.

Vec bola pridelená od podania žaloby (rok 1999) až do podania sťažnosti ústavnému súdu do senátu viacerých konajúcich sudcov, ktorí síce vykonávali procesné úkony, avšak medzi jednotlivými úkonmi súdu boli veľké časové odstupy.

Sťažovateľ 5. novembra 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,   na   ktorú   tento   odpovedal   listom   zo 7.   apríla   2005,   v ktorom   mu   oznámil,   že „vo veci boli stanovené termíny pojednávania na 1. 2., 8. 3., 26. 4. 2005, čím bol splnený účel jeho sťažnosti“.

Na pojednávaní 28. apríla 2005 odporcovia v 1. – 3. rade navrhli okresnému súdu, aby   prerušil   konanie   do   rozhodnutia   o návrhu   odporcov   v 1.   –   3.   rade,   ktorý   bude prejednávaný v samostatnom konaní.

Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd nevykonal žiadny procesný úkon – konanie neprerušil a ani nenariadil pojednávanie vo veci samej.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné   právo   Š.   B.,   (...),   bytom   T.,   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/99 bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Š.   B.,   (...)   bytom   T.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Š. B., (...), bytom T. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6.342,70 Sk na účet advokáta Mgr. K. R., (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda JUDr. P. H. listom sp. zn. 1 SprS 227/06 z 26. júna 2006 spolu s vyjadrením zákonnej sudkyne z 30. mája 2006 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 11. júla 2006.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol prehľad procesných úkonov v predmetnom konaní a dodal nasledovné:

„Predkladáme   spis,   stanovisko   sudcu   a prehľad   úkonov.   Z týchto   podkladov   je zrejmý objektívny stav. Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci.

Poukazujeme na spoluzavinenie sťažovateľov za to, že vec nie je ešte právoplatne skončená.   Napriek   právnemu   zastúpeniu   až   s odstupom   času   bol   upravený   a doplnený návrh a petit.“

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku uviedla: „Spis   sp.   zn.:   13   C   675/99   mi   bol   pridelený   na   prejednanie   a   rozhodnutie s účinnosťou od 16. 04. 2003.

V tomto období bolo v senáte 13 C cca 200 vecí starších ako uvedená právna vec, z ktorého počtu je k dnešnému dňu nerozhodnutých cca 20.

Na   deň   01.   02.   2005   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie,   a to   podľa   poradia v akom jednotlivé právne veci do senátu 13 C napadli. Do nariadenia pojednávania na deň 1. 02. 2005 boli vykonávané úkony potrebné na prípravu pojednávania s tým, že vo veci sa ďalej konalo a koná, rovnako tak podľa zákonné poradia v rámci mojich objektívnych možností.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   k   vyjadreniam   okresného   súdu   zaujal   nasledovné stanovisko:

«Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa   25.   1.   2006   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu z dôvodu, že podal dňa 22. 2. 1999 na Okresnom súde v Žiline návrh na začatie konania, v ktorom súd síce vykonával procesné úkony, najmä nariadil niekoľko pojednávaní vo veci a vyzýval účastníkov na splnenie rôznych povinností, avšak medzi jednotlivými úkonmi súdu boli veľké časové rozstupy, a to viacmesačné, často presahujúce obdobie jedného roka a do dnešného dňa vo veci nebolo vydané rozhodnutie ani súdu prvého stupňa. V tejto časti sa tvrdenia sťažovateľa a Okresného súdu v Žiline zhodujú.

Okresný súd v Žiline vo svojom vyjadrení poukazuje na spoluzavinenie sťažovateľov za   to,   že   vec   nie   je   právoplatne   skončená   z dôvodu,   že   napriek   právnemu   zastúpeniu sťažovateľa bol jeho návrh upravený a doplnený až s odstupom času. K uvedenému tvrdeniu uvádzam nasledujúce: Sťažovateľ reagoval na všetky predvolania na pojednávania, ako aj na uznesenia, ktorým mu Okresný súd v Žiline ukladal povinnosti v primeraných lehotách. Čo   sa   týka   úpravy   a doplnenia   podaného   návrhu   na   začatie   konania,   toto   sťažovateľ vykonal už podaním zo dňa 25. 7. 2001 (...). Máme za to, že konanie súdu podľa §-u 43/1 O. s. p. až s odstupom času odo dňa podania žaloby nemôže byť na ujmu sťažovateľa tak, ako   to   uvádza   vo   svojom   vyjadrení   Okresný   súd   Žilina,   najmä   vzhľadom   na   to,   že na odstránenie vád návrhu bol sťažovateľ a jeho právny zástupca vyzvaný až s odstupom času.»

Podaním z 3. augusta 2006 právny zástupca sťažovateľa oznámil ústavnému súdu, že ohľadom tejto ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 675/99:

- 8. marec 1999 – sťažovateľ s navrhovateľkou v 2. rade podal návrh na okresnom súde proti odporcom o zaplatenie sumy 600 000 Kč s prísl. a sumy 20 000 DEM ist. s prísl., ktoré im spolu s navrhovateľkou v 2. rade zapožičali na základe uzatvorených zmlúv,

- 12.   marec 1999 – okresný   súd   vyzval sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh,

- 12. apríl 1999 – sťažovateľ zaplatil súdny poplatok,

- 24. máj 1999 – okresný súd doručoval návrh odporcom,

- 21. september 1999 – sťažovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania,

- 20. marec 2000 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 31. marec 2000,

- 31. marec 2000 – pojednávanie bolo pre neúčasť odporcov odročené na 26. apríl 2000,

- 26.   apríl   2000   –   pojednávanie   bolo   pre   ospravedlnenú   neúčasť   odporcov   odročené na neurčito,

- 9. marec 2001 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. marec 2001,

- 27. marec 2001 – pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť odporcov odročené na neurčito,

- 9. apríl 2001 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. máj 2001,

- 23. apríl 2001 – odporcovia v 1. a 2. rade predložili okresnému súdu návrh na započítanie vzájomnej pohľadávky,

- 30. apríl 2001 – okresný súd obdržal vyjadrenie odporcov k návrhu,

- 2. máj 2001 – sťažovateľ predložil okresnému súdu stanovisko,

- 3. máj 2001 – na pojednávaní právna zástupkyňa odporcov oznámila okresnému súdu, že spoločnosť K., s. r. o., T., uzavrela s odporcami zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú táto spoločnosť mala započítať do svojho dlhu voči sťažovateľovi a navrhovateľke v 2. rade. Právny zástupca   sťažovateľa   požiadal   okresný   súd   o odročenie   pojednávania za účelom mimosúdneho riešenia sporu, pričom pojednávanie bolo odročené na 31. máj 2001,

- 29.   máj   2001   –   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu,   že   nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu veci,

- 30. máj 2001 – právny zástupca odporcov predložil okresnému súdu zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú medzi K., s. r. o., T., a odporcami,

- 30. máj 2001 – pojednávanie, ktoré požiadal sťažovateľ odročiť z dôvodu neúčasti jeho právneho zástupcu, bolo odročené na neurčito,

- 11. jún 2001 – okresný súd vyzval sťažovateľa na opravu a doplnenie návrhu,

- 27. júl 2001 – sťažovateľ doplnil návrh,

- 4. december 2002 – advokát Mgr. R. K. oznámil okresnému súdu prevzatie právneho zastupovania sťažovateľa,

- 6.   december   2002   –   právny   zástupca   sťažovateľa   požiadal   okresný   súd   o nariadenie termínu pojednávania,

- 4. jún 2003 – právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd o nariadenie termínu pojednávania,

- 8. december 2003 – okresný súd doručoval opravený a doplnený návrh odporcom a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov súvisiacich so sporom,

- 13. január 2004 – právny zástupca sťažovateľa predložil okresnému súdu ním požadované listinné dôkazy,

- 22. júl 2004 – odporcovia zaslali okresnému súdu vyjadrenie k opravenému a doplnenému návrhu,

- 13. január 2005 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 1. február 2005,

- 1.   február   2005   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   právnemu   zástupcovi odporcov doručené späťvzatie časti návrhu a upravený petit návrhu a pojednávanie bolo odročené na 8. marec 2005 za účelom rozhodnutia o čiastočnom späťvzatí návrhu a o zmene petitu návrhu,

- 18. február 2005 – okresnému súdu bol doručený vzájomný návrh odporcov,

- 8.   marec   2005   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyzvaný   sťažovateľ na odstránenie   nedostatkov   podania   a   za   týmto   účelom   bolo   pojednávanie   odročené na 26. apríl 2005,

- 23. marec 2005 – sťažovateľ zaslal okresnému súdu odstránenie nedostatkov podania,

- 26.   apríl   2005   –   na   pojednávaní,   na   ktorom   bolo   konanie   proti   odporcovi   v 2.   rade zastavené,   okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu   návrhu   a   následne   pojednávanie   odročil na 28. apríl 2005 za účelom ďalšieho procesného rozhodnutia vo veci,

- 28. apríl 2005 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom okresný súd vylúčil vzájomný návrh   odporcov   na   samostatné   konanie   a pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom rozhodnutia o návrhu právneho zástupcu odporcov o prerušenie konania,

- 9. máj 2005 – právny zástupca sťažovateľa zaslal okresnému súdu námietku k návrhu na prerušenie konania s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku,

- 15. máj 2006 – okresný súd zamietol návrh odporcov.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 675/99 o návrhu sťažovateľa a navrhovateľky v 2. rade   o zaplatenie   600   000   Kč   a 20   000   DEM   došlo   k namietanému   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebola   závislá   od   zložitosti   veci. Napokon   ani   predseda   okresného   súdu   alebo   zákonná   sudkyňa   vo   svojom   vyjadrení nepoukázali na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Predseda okresného súdu síce poukázal na „na spoluzavinenie sťažovateľa za to, že vec nie je ešte právoplatne skončená. Napriek právnemu zastúpeniu až s odstupom času bol upravený a doplnený návrh a petit“, avšak ako to z chronológie vykonaných úkonov v napadnutom konaní vyplýva (bod II tohto nálezu), sťažovateľ na výzvy súdu reagoval v podstate v primeraných intervaloch (napr. 8. marec 2005).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období:

- od 24. mája 1999 do 20. marca 2000, t. j. viac ako 9 mesiacov,

- od 26. apríla 2000 do 9.marca 2001, t. j. viac ako 10 mesiacov,

- od 27. júla 2001 do 8. decembra 2003, t. j. viac ako 28 mesiacov,

- od 22. júla 2004 do 13. januára 2005, t. j. viac ako 5 mesiacov,

- od 9. mája 2005 do 15. mája 2006, t. j. viac ako 12 mesiacov.

Okresný súd teda počas viac ako 5 rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania sťažovateľa, ale v dôsledku postupu súdu.

Obranu zákonnej sudkyne, že konala v napadnutej veci v rámci jej „objektívnych možností“, avšak „v tomto období bolo v senáte 13 C cca 200 vecí starších ako uvedená právna vec,“ nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   alebo   nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   považuje   za   primerané   v požadovanej výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov na poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

Sťažovateľovi patrí náhrada trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   ústavnému   súdu a vyjadrenie z 11. júla 2006) vo výške 8 190 Sk a režijný paušál vo výške 492 Sk, t. j. spolu vo výške 8 682 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6 342,70 Sk,   ústavný   súd   -   keďže   to   nie   je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006