znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 173/03-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť L. T., P. B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., P. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98 p o r u š i l   právo L. T.,   aby   sa   jeho vec prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré je Okresný súd Nitra   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. D. D. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. októbra 2003 č. k. I. ÚS 173/03-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. T., P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 8. júna 1998 opakovane podal na okresnom súde žalobný   návrh   na odškodnenie   za   pracovný   úraz   proti   Slovenskej   republike   –   Armáde Slovenskej republiky, zastúpenej Vojenským úradom pre právne zastupovanie Bratislava. Konanie je vedené pod sp. zn. 16 C 186/98.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd svojím postupom v uvedenom konaní porušil jeho   označené   základné   práva   napriek   tomu,   že   podľa   jeho   názoru   rozhodovanie o odškodnenie za pracovný úraz, ku ktorému došlo 5. januára 1995, v danom prípade nie je zložité   už   aj   preto,   lebo   9. februára   1995   bol „uznaný   ako   pracovný   so   100   %   -   nou zodpovednosťou Armády SR“. Sťažovateľ považuje svoje správanie v predmetnej veci za aktívne. Čo sa týka postupu okresného súdu v tejto veci, sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd „vykonával jednotlivé procesné úkony s veľkými časovými odstupmi (...), v jeho postupe sú viaceré obdobia nečinnosti, ktoré vo svojom súhrne ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania a ktoré svedčia o tom, že súd svoju činnosť neorganizuje tak, aby odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému som sa naň obrátil so svojím návrhom“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Okresný súd Nitra svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/96 (správne sp. zn. 16 C 186/98) porušil základné právo L. T. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

L.   T.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   Sk   500.000,-,   ktoré   je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   všetky   trovy   konania   a právneho zastupovania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou Mgr. A. H., listom z 11. novembra 2003 sp. zn. Spr 1365/03 a právny zástupca sťažovateľa listom z 2. decembra 2003.

Predsedníčka okresného súdu v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla, že: „Navrhovateľ   L.   T.   podal   na   Okresný   súd   v Nitre   dňa   8.   6.   1998   návrh   na odškodnenie za pracovný úraz, proti Slovenskej republike – Armáda SR, Vojenský úrad pre právne zastupovanie, Bratislava. Vec bola pridelená zákonnej sudkyni JUDr. J. P. Z obsahu   spisového   materiálu,   ktorý   má   v súčasnosti   viac   ako   190   strán, z vykonaného rozsiahleho dokazovania a vyjadrenia sudcov, ktorí vo veci konali (JUDr. P., JUDr.   P.,   Mgr.   P.)   je   zrejmé,   že   ide   o spor   právne   zložitý   a náročný   na   dokazovanie. Z prehľadu procesných úkonov vo veci, ktorý tvorí prílohu k vyjadreniu, vyplýva, že súd vo veci konal plynule a vzhľadom na značnú zaťaženosť sudcov i v primeranom tempe. Prvý úkon   vo   veci   bol   vykonaný   dňa   25.   6.   1998   a ostatné   nasledovali   po   sebe,   v časových odstupoch   nepresahujúcich   4   mesiace.   Je   potrebné   uviesť,   že   nielen   pojednávanie   je procesným úkonom vo veci, tak ako sa domnieva navrhovateľ, ale i zadovažovanie rôznych správ a podkladov potrebných k rozhodnutiu, o čom sa účastníci konania zväčša dozvedia iba nahliadnutím do spisu. V prejednávanej veci bolo doteraz vytýčených 17 pojednávaní. Je pravda, že 5 pojednávaní bolo zrušených pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a 2 pojednávania z toho istého dôvodu odročil sudca poverený zastupovaním na tento úkon. Práceneschopnosť   sudcu   je   však   objektívny   stav,   ktorý   nie   je   možné   vopred   predvídať a pokiaľ   nastane   takáto   náhla   prekážka,   rozhodne   nie   je   daný   dôvod   na   odňatie   veci zákonnej sudkyni a jej pridelenie inému sudcovi. Sudkyňa JUDr. P. bola práceneschopná v roku 1999 v dňoch 17. 3. – 25. 3., 23. 6. – 25. 6., 12. 10. – 15. 10., 13. 12. – 17. 12., v roku 2000 v dňoch 3. 4. – 12. 4., 28. 8. – 31. 8., 26. 9. – 29. 9., 8. 12. – 14. 12. a v roku 2001 v dňoch 27. 2. – 28. 2., 1. 3. – 5. 3., 14. 6. – 21. 6., preto vec dňa 15. 12. 1999, 3. 4. 2000, 28. 8. 2000, 13. 12. 2000, 2. 3. 2001, 20. 6. 2001 nemohla pojednávať. JUDr. J. P. vykonala posledný úkon vo veci dňa 12. 7. 2001, v auguste 2001 čerpala dovolenku a v tom istom mesiaci požiadala o uvoľnenie z funkcie sudkyne a k 1. 9. 2001 prestala na súde pracovať. Jej   senát   s počtom   208   nevybavených   a 158   nerozhodnutých   vecí   bol   rozdelený   medzi ostatných   sudcov.   Predmetná   vec   spolu   s ďalšími   18-timi   nerozhodnutými   vecami   bola pridelená   sudkyni   JUDr.   R.   P.,   ktorá   v tom   období   mala   vo   svojom   senáte   171 nevybavených a 120 nerozhodnutých vecí a vybavovala aj veci vedľajšej agendy (E, Er, Nr, Cd,   Nc,   Ncú,   S).   V pridelených   spisoch   začala   konať   až   po   ich   naštudovaní,   pričom v predmetnej veci vykonala prvý úkon dňa 2. 4. 2002. Ďalej pokračovala plynule až do 1. 9. 2003,   kedy   nastúpila   na   ročnú   stáž   na   Krajský   súd   v Nitre.   Jej   agenda   s počtom   138 nevybavených a 89 nerozhodnutých vecí bola rozdelená zostávajúcim sudcom. Predmetná vec bola pridelená sudkyni Mgr. M. P., ktorá v tom čase vybavovala vo svojom senáte 244 nevybavených a 158 nerozhodnutých vecí a taktiež vedľajšiu agendu (E, Er, Nr, Cd, Nc, Ncú, S). Pokračovať v konaní začala potom ako vec riadne naštudovala a v súčasnej dobe je vytýčený termín pojednávania na 15. 1. 2004.

K objektívnemu posúdeniu otázky, či došlo v konaní sp. zn. 16 C 186/98 k zbytočným prieťahom, je potrebné vziať do úvahy jednak obtiažnosť veci a zložitosť ustálenia výšky odškodného,   ale   aj   skutočnosť,   že   Okresný   súd   v Nitre   je   od   roku   1997   (po   vytvorení Krajského súdu v Nitre) v počte sudcov sústavne poddimenzovaný. V roku 1997 na civilnom úseku vybavovali ročný nápad agendy „C“ v počte 2568 celkom 8,5 sudcu, v roku 1998 nápad vecí 3877 vybavovalo 10 sudcov, v roku 1999 nápad vecí 4897 vybavovalo 10,5 sudcu,   v roku 2000 nápad vecí 3119 a v roku 2001 nápad 2924 vybavovalo celkom 10 sudcov, hoci v roku 1996, pred vytvorením Krajského súdu v Nitre, vybavovalo ročný nápad 2866 vecí celkom 11,5 sudcu. Za sudcov, ktorí od roku 1997 z Okresného súdu v Nitre postupne odchádzali náhrada poväčšine nebola poskytnutá, a ak aj bola, tak neadekvátna (skúseného sudcu nahradil sudca začínajúci). V súčasnom období agendu „C“ vybavuje iba 8,5 sudcu, pričom dvaja z nich odchádzajú v januári 2004 na Krajský súd v Nitre.

Rozhodnutie vo veci ponechávam na úvahu Ústavného súdu SR, avšak žiadam, aby boli zohľadnené všetky uvedené skutočnosti.

V zmysle § 30 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde oznamujem, že netrvám na tom, aby   sa   o prijatej   sťažnosti   konalo   ústne   pojednávanie,   nakoľko   od   tohto   pojednávania nemožno očakávam ďalšie objasnenie veci“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   liste   z 2.   decembra   2002   iba   oznámil ústavnému   súdu,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   inak k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu nezaujal stanovisko.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 186/98:

Dňa 8. júna 1998 podal sťažovateľ proti Slovenskej republike – Armáde Slovenskej republiky,   zastúpenej   Vojenským   úradom   pre   právne   zastupovanie   Bratislava,   neskôr ozbrojeným   silám   Slovenskej   republiky,   zastúpeným   Úradom   generálneho   právneho zástupcu Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) žalobný návrh „o ďalšie odškodnenie za pracovný úraz“.

Zákonná sudkyňa   úpravou   z   23.   septembra   1998   dala   kancelárii   okresného   súdu pokyn na vytýčenie pojednávania na 28. október 1998, úprava však nebola zrealizovaná, pretože zákonná sudkyňa JUDr. J. P. sa stala práceneschopnou. Dňa 14. decembra 1998 odporca doručil okresnému súdu písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu.

Dňa 18. januára 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa mal špecifikovať jednotlivé sumy, z ktorých vychádzal pri výpočte výšky odškodnenia, a mal predložiť listinný dôkaz.

Dňa   15.   marca   1999   sťažovateľ   predložil   dôkazy   a   písomne   zaujal   stanovisko k vyjadreniu odporcu. Odporca zaujal opäť písomné stanovisko k návrhu 15. júla 1999.Dňa 4. augusta 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. september 1999 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 22. septembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. december 1999 za účelom zadováženia správ od zamestnávateľov sťažovateľa.Dňa 13. decembra 1999 bolo telefonicky oznámené účastníkom konania, že termín pojednávania   určený   na   15.   december   1999   je   zrušený   z dôvodu   práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Pokračujúce pojednávanie bolo vytýčené na 3. apríl 2000.

Dňa 3. apríla 2000 predseda okresného súdu (podľa § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov – ďalej len „vyhláška č. 66/1992 Zb.“) pridelil vec „k vykonaniu úkonu - pojednávanie“ JUDr. J. K. z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. Uvedeného dňa bolo pojednávanie zastupujúcim sudcom odročené na neurčito. Dňa 21. júna 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 28. august 2000 pre neprítomnosť členov senátu.

Pojednávanie nariadené na 28. august 2000 bolo zastupujúcou sudkyňou JUDr. D. V. odročené na neurčito.

Z 13. decembra 2000 sa v spise nachádza úradný záznam o tom, že 12. decembra 2000 bolo telefonicky oznámené právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj odporcovi, že termín   pojednávania,   ktorý   bol   nariadený   na   13.   december   2000,   je   zrušený   z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Úpravou z 23. januára 2001 dala zákonná sudkyňa kancelárii okresného súdu pokyn na vytýčenie pojednávania na 2. marec 2001. Z 1. marca 2001 sa v spise nachádza úradný záznam o tom, že právnemu zástupcovi sťažovateľa i odporcovi bolo oznámené, že termín pojednávania nariadený na 2. marec 2001 je zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 30. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. jún 2001 za účelom zadováženia ďalších dôkazov.

Z 20. júna 2001 sa v spise nachádza úradný záznam o tom, že 19. júna 2001 boli právny zástupca sťažovateľa a odporca telefonicky upovedomení, že termín pojednávania určený na 20. jún 2001 bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.Dňa 12. júla 2001 sa v spise nachádza úprava konajúcej sudkyne: „kanc. založ na kal. 1 mesiac z dôvodu čerpania dovolenky v júli a auguste 2001“.

Dňa 2. októbra 2001 predseda okresného súdu prideľuje vec sudkyni JUDr. R. P., ktorá prevzala spis 18. decembra 2001 (JUDr. J. P. ukončila funkciu sudkyne).

Dňa 14. mája 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 9. decembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. január 2003 pre neprítomnosť účastníkov konania. Dňa 29. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 19. marec 2003.

Dňa 19. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. apríl 2003, pretože sa nedostavili na pojednávanie účastníci konania. Právny zástupca sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   z dôvodu   kolidujúcich termínov, súhlasil však, aby sa pojednávalo a rozhodlo bez jeho účasti.

Z 2. apríla 2003 sa v spise nachádza úradný záznam o tom, že pojednávanie vytýčené na 23. apríl 2003 bolo telefonicky zrušené pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne. Dňa 23. apríla 2003 predseda okresného súdu pridelil vec podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č. 66/1992 Zb. Mgr. M. P. za účelom vykonania úkonu - odročenia pojednávania, preto pojednávanie vytýčené na uvedený deň bolo zastupujúcou sudkyňou odročené na neurčito pre dočasnú práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

Dňa 28. mája 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. august   2003,   pretože   sa   nedostavili   účastníci   konania.   Právny   zástupca   sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolidujúcich termínov, súhlasil, aby sa pojednávalo a rozhodlo bez jeho účasti.

Dňa 11. augusta 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, pretože sa nedostavili účastníci konania.

Dňa 7. októbra 2003 bola vec na ďalšie konanie pridelená sudkyni Mgr. M. P.Po naštudovaní spisu zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. január 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   obdobne   aj   v čl.   6   ods.   1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o odškodnenie za pracovný úraz vedenom pod sp. zn. 16 C 186/98, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetné rozhodovanie o odškodnenie za pracovný úraz môže skutočne predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním výšky odškodnenia. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je odškodnenie za pracovný úraz, ktoré sa začalo 8. júna 1998 a je doteraz neskončené, t. j. trvá celkom viac ako päť a pol roka, bol okresný súd nečinný najmenej dva roky a deväť mesiacov. Na doterajšej dĺžke konania, najmä že doteraz nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ   ako navrhovateľ počas súdneho   konania nachádza, čo   je základným   účelom práva   zaručeného   v cit.   článku   ústavy   a   dohovoru   (pozri   napr.   I. ÚS   41/02),   sa   podľa zistenia ústavného súdu podieľa predovšetkým počet odročených pojednávaní a opakované zmeny zákonných sudcov.   Takto ústavný súd zistil   prieťahy od 15. decembra   1999 do 30. apríla 2001 v trvaní jedného roka a štyroch mesiacov, od 20. júna 2001 do 14. mája 2002   v trvaní   jedenástich   mesiacov   a od   14.   mája   2002   do   9.   decembra   2002   v trvaní šiestich mesiacov. Taktiež ani počas celého roka 2003 neboli vo veci vykonané efektívne úkony   smerujúce   k odstraňovaniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   tak   ako   to   predpokladá čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Takto   napr.   ústavný   súd   s ohľadom   na   okolnosti   danej   veci   neprihliadol   pri   skúmaní prieťahov   na   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   počas   dovolenky   a práceneschopnosti zákonnej sudkyne v trvaní 7 mesiacov (I. ÚS 76/03). V danej veci však na to ústavný súd nemohol   prihliadnuť,   pretože   išlo   prevažne   o krátkodobé,   niekedy   iba   o niekoľkodňové obdobia   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne,   ktorými   nemožno   ospravedlniť   vzniknuté prieťahy v konaní.

V súvislosti   so   stanoviskom   predsedníčky   okresného   súdu,   že   v danej   veci   treba prihliadať aj na to, že okresný súd je „od roku 1997 (po vytvorení Krajského súdu v Nitre) v počte sudcov sústavne poddimenzovaný“, ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   a dohovor   v čl.   6   ods.   1   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia zástupkyne okresného súdu nevyplýva prijatie takýchto efektívnych opatrení v súvislosti s uvádzanými personálnymi zmenami. Zistenú nečinnosť okresného   súdu   bolo   preto   potrebné v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu považovať v dĺžke jedného roka a deviatich mesiacov za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods.   2 ústavy a § 56   ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom   súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   za primerané vo výške 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   8   000   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. D. D., P. B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti z 8. novembra 2002) v hodnote po 3 900 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného   paušálu   po   100   Sk   (§   13   ods. 8,   §   19   ods.   3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania   sťažovateľom   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   4   výroku   tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2004