znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 172/2014-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. M., zastúpeného advokátom   JUDr.   Jurajom Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 50/2013 z 21. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2014   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jurajom Füzerom, M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 50/2013 z 21. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 27. 09. 2012 pod sp. zn. 40 C/303/2009 zamietol   v   celom   rozsahu   moju   žalobu   o   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru a náhradu mzdy s prísl...

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu som podal odvolanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21. 11. 2013 pod sp. zn. 2 Co/50/2013 potvrdil napadnutý rozsudok OS Košice I...

Som toho názoru, že skončenie môjho pracovného pomeru so žalovaným dohodou zo dňa 07. 04. 2009 nebolo platné a preto mi aj patrí náhrada mzdy.

Je nesprávny právny záver prvostupňového a druhostupňového súdu, že som porušil pracovnú disciplínu...

Pokiaľ ide o správu o výsledkoch z vyšetrovania zo dňa 31. 03. 2009 spoločnosťou Ernst & Young, k. s. z nej nevyplýva jednoznačne moje porušenie pracovnej disciplíny... Prvostupňový   súd   na   správu   o   výsledkoch   z   vyšetrovania   zo   dňa   31.   03.   2009 spoločnosťou Ernst & Young, k. s. nemohol prihliadať a z nej vychádzať v zmysle § 135 ods. 2   OSP,   ale   mal   tieto   skutočnosti   sám   zisťovať.   Pokiaľ   Krajský   súd   v   Košiciach napadnutý rozsudok potvrdil zo správnych dôvodov prvostupňového súdu, konal nezákonne a arbitrárne...

V konaní sa preukázalo, že rokovanie o ukončení môjho pracovného pomeru dňa 07. 04. 2009 v Humennom trvalo od 7:45 do 8:45 hod... skutočnosť o skončení pracovného pomeru dohodou ma zaskočila... Ak by rokovanie prebiehalo rýchlo a z mojej strany by slobodne bola prejavená vôľa podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru dohodou, tak podľa môjho názoru rokovanie mohlo byť maximálne 15 minút a nie dlhšie... nebola mi daná možnosť prípravy obhajoby a možnosť porady s právnikom alebo v rodine, či mám alebo nemám podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Nič by sa nestalo, ak by mi zamestnávateľ   poskytol   čo   i   len   jeden   deň   na   prípravu   obhajoby   a   možnosť   porady a oboznámením sa so závermi správy o výsledkoch z vyšetrovania zo dňa 31. 03. 2009. Aj prvostupňový súd právne uzavrel, že išlo u mňa o stresujúcu situáciu nakoľko sa rokovalo o ukončení môjho pracovného pomeru. V konečnom dôsledku súdy na to neprihliadli. V tom spočíva podľa mňa rozpor s dobrými mravmi a zneužitie práva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov (Čl. 2, 5, § 13 ods. 3 ZP ).

Z dôvodov uvedených v žalobe, mojich podaniach ako aj horeuvedených dôvodov je môj   právny úkon a   to uzavretie dohody o   skončení pracovného pomeru   neplatné,   lebo zamestnávateeľ   podmienil   skončenie   pracovného   pomeru   dohodou,   nakoľko   v   opačnom prípade by bol so mnou skončený pracovný pomer výpoveďou, lebo som mal hrubo porušiť pracovnú disciplínu, čo ani nebolo preukázané a nebol som oboznámený so závermi správy o výsledkoch z vyšetrovania zo dňa 31. 03. 2009.

Rozhodnutia   súdov   prvého   a   druhého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   ako   je   nepreskúmateľnosť   rozsudku,   na   ktorú   súd   prihliada   z   úradnej povinnosti, pretože týmto postupom súdu dochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.   Nesprávne   právne   posúdenie   vidím   aj   v   tom,   že   súd   časť   právnej   normy   síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval resp. neaplikoval príslušnú právnu normu...

zamestnávateľ nepostupoval v súlade s týmito ustanoveniami ZP a prvostupňový súd sa   týmito   skutočnosťami   rozhodnými   pre   platnosť   alebo   neplatnosť   dohody   o   skončení pracovného pomeru vôbec nezaoberal. Odvolací súd na moje odvolacie námietky uviedol, že JUDr. B. mohla dopísať dátum skončenia pracovného pomeru, lebo som so žalovaným vzájomne dohodol skončenie pracovného pomeru.

S takouto argumentáciou žalovaného nesúhlasím a je arbitrárna. Zamestnávateľ   nepreukázal   a   svedkovia   A.   B.   a V.   L.   taktiež   nepotvrdili,   že   by zamestnávateľ ich písomne poveril na dopísanie dátumu do dohody o skončení pracovného pomeru t. j. na dátume 30. 04. 2009 a na doručení dohody o skončení pracovného pomeru do vlastných rúk...

A. B. a V. L. bez písomného poverenia neboli oprávnení dopísať dátum na dohode o skončení pracovného pomeru. Ide o podstatnú náležitosť ukončenia pracovného pomeru a túto mohol realizovať len štatutárny zástupca v zmysle § 9 ods. 1 ZP alebo v zmysle § 9 ods. 2 a § 38 ZP len ďalší zamestnanec na základe písomného poverenia. Písomné poverenie na tieto úkony pre A. B. a V. L. neboli preukázané...

ak zamestnávateľom je právnická osoba, doručovanie dohody o skončení pracovného pomeru do vlastných rúk uskutoční osoba, ktorá je oprávnená v mene zamestnávateľa robiť právne úkony, prípadne aj ďalší zamestnanci, na základe písomného poverenia (§ 38 ZP). V konaní nebolo preukázané písomné poverenie na hore uvedené úkony pre A. B. a V. L. Žalovaný   ako   druhostupňový   súd   arbitrárne   rozhodol,   keď   neprihliadol   na   moje odvolacie námietky...

Z vedených dôvodov je... dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 07. 04. 2009 neplatná a v zmysle § 79 ZP mi patrí aj náhrada mzdy.

Som toho názoru, že rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že vec nebola prejednaná spravodlivo a bolo porušené moje právo na ochranu majetku, lebo na základe rozsudkov súdu som bol ukrátený na náhrade mzdy a sa mi zmenší majetok...

Žalovaný...   vydal...   neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   prísne   formalistické,   účelové,   čo   malo   zároveň za následok porušenie mojich základných práv a slobôd.

Druhostupňový súd sa s mojimi odvolacími námietkami nesprávne vyporiadal. Preto je jeho rozsudok... nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Rozhodnutie súdu druhého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ide o nepreskúmateľnosť rozsudku, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti, pretože týmto postupom súdu dochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Nesprávne právne   posúdenie   vidím   aj   v   tom,   že   súd   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav   ju nesprávne aplikoval.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   a   v   konečnom   dôsledku   napadnutý   rozsudok nepovažujem za správny, lebo nebol vydaný v medziach zákona.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

1./ Základné práva občana J. M. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 11. 2013 pod sp. zn. 2 Co/50/2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 27. 09. 2012 pod sp. zn. 40 C/303/2009 boli porušené.

2./ Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   21.   11.   2013 pod sp. zn. 2 Co/50/2013   v   celom   rozsahu   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Košiciach na ďalšie konanie.

3./ Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a to v sume 914,74,- € všetko do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1   listiny   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 40 C 303/2009 z 27. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru.   O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd poukazuje na relevantné časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, z ktorých   vyplýva,   ako   odôvodnil   okresný   súd   svoj   rozsudok,   dôvody   sťažovateľovho odvolania   a   tiež   spôsob,   ako   sa   krajský   súd   s   jednotlivými   odvolacími   námietkami sťažovateľa vysporiadal: „Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol... Na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   za   preukázané,   že   žalobca   bol zamestnancom žalovaného od roku 1989, pričom posledná zmena pracovnej zmluvy bola dňa 12. 3. 2009. Žalobca vykonával od 1. 1. 2009 funkciu vedúceho oddelenia výstavby sietí VN a NN v organizačnom útvare odbor výstavby sietí VN a NN, s miestom výkonu práce Sečovce. Dňa 27. 4. 2009 na jednaní v prítomnosti L., B. L. oboznámil žalobcu s výsledkami vyšetrovania vyšetrovacej komisie, ktorou bolo zistené porušenie pracovnej disciplíny, t. j. ilegálna manipulácia s materiálom žalovaného a oznámil mu, že žalovaný mieni skončiť pracovný pomer so žalobcom, a to buď dohodou alebo výpoveďou z dôvodov porušenia pracovnej disciplíny s trojmesačnej výpovednou lehotou. Následne B. predložila pripravený formulár dohody o ukončení pracovného pomeru, na ktorý dopísala na základe vzájomnej dohody stanovený dátum skončenia pracovného pomeru 30. 4. 2009 a žalobca predmetnú dohodu podpísal. Žalobca teda súhlasil so skončením pracovného pomeru dohodou s tým, že predpokladal, že mu bude vyplatené odstupné, keďže mal za to, že žalovaný obdobným spôsobom ukončil pracovný pomer s viacerými zamestnancami, pričom ak bol obdobným spôsobom skončený pracovný pomer, vždy bolo vyplatené odstupné. Pri odchode z jednania mu Z. R. oznámil, že v danom prípade nemá nárok na odstupné.

Tento úkon súd prvého stupňa posúdil ako platný právny úkon a teda mal za to, že došlo   k   platnému   rozviazaniu   pracovného   pomeru   dohodou.   Vychádzal   z   toho,   že   boli splnené   všetky   formálne náležitosti tohto   úkonu,   t.   j.   dohoda bola   uzavretá   v písomnej forme, pričom keďže nešlo o skončenie pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien, nebolo v súlade s § 60 ods. 2 potrebné uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Súd prvého stupňa v súlade s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce posudzoval platnosť právneho úkonu podľa ust. § 34 a § 37 OZ a dospel k záveru, že tento je platný. Námietku žalobcu, že uzavrel dohodu o skončení pracovného pomeru pod nátlakom, je v rozpore s jeho samotným tvrdením, že si bol vedomý, že dôjde k skončeniu pracovného pomeru, pričom   skutočnosť,   že   bol   neho   vyvíjaný   nátlak,   nepreukázal.   Na   jednaní   o   ukončení pracovného pomeru boli prítomní L. a B., ktorí popreli akýkoľvek nátlak na žalobcu a absenciu nátlaku potvrdili aj svedkovia W. a B., ktorí boli účastníci obdobného jednania o ukončení pracovného pomeru ako bolo so žalobcom, aj títo popreli nátlak žalovaného s tým, že žalovaný ozrejmil, že v prípade, že nebude ukončený pracovný pomer dohodou bude ukončený   výpoveďou   z   dôvodov   porušenia   pracovnej   disciplíny   a   že   žalovaný   zvažuje podanie trestného oznámenia na neznámeho páchateľa v súvislosti s výsledkami kontroly, ktoré boli dôvodom rozhodnutia žalovaného ukončiť pracovný pomer so žalobcom svedkom W. a svedkom B. Súd prvého stupňa má za to, že je irelevantné, že v čase podpisovania dohody o skončení pracovného pomeru sa žalobca domnieval, že v súvislosti s ukončením pracovného   pomeru   mu   bude   vyplatené   aj   odstupné.   Vychádzal   pritom   z toho,   že predmetom jednania v súvislosti s ukončením pracovného pomeru neboli mzdové nároky a nesprávna domnienka žalobcu   o nároku na   odstupné   nespôsobuje   neplatnosť   dohody   o ukončení   pracovného   pomeru,   ani   samotná   skutočnosť,   že   obdobným   spôsobom   bol ukončený pracovný pomer aj s pracovníkom žalovaného K. a tomu bolo odstupné vyplatené, nie je dôvodom pre neplatnosť dohody.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca. Odvolanie bolo podané podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O. s. p. s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe v celom   rozsahu   vyhovel   a   priznal   žalobcovi   aj   náhradu   trov   konania.   Má   za   to,   že rozviazanie   pracovného   pomeru   bolo   neplatné,   preto   má   nárok   aj   na   náhradu   mzdy. Namietal predovšetkým, že žalovaný si pred jednaním neoveril, či správa spoločnosti Ernest a Jang,   k.   s.   vychádza   z   objektívnych   skutočností,   poukázal   na   spôsobom,   akým   bolo zvolané jednanie o skončení pracovného pomeru, na dĺžku tohto jednania, pričom poukázal na   výpoveď   svedka   L.,   ktorý   uviedol,   že   rokovanie   prebiehalo   rýchlo   a   že   dobrovoľne podpísal skončenie pracovného pomeru. Samotná dĺžka jednania tomu nenasvedčuje. Má za to, že nebola mu daná možnosť prípravy obhajoby a možnosť porady s právnikom alebo s rodinou, či má alebo nemá dohodu podpísať, má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   ako   je   nepreskúmateľnosť   rozsudku, ktorú súd prihliada   z úradnej povinnosti,   že   týmto   postupom súdu dochádza   k odňatiu možnosti   konať   pred   súdom.   Poukazuje   na   nesprávny   postup   žalovaného   v   súvislosti   s poverením pracovníkov robiť určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch a má za to, že žalovaný nepostupoval v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce. Tvrdí, že žalovaný nepreukázal,   že   B.   a V.   L.,   boli   písomne   poverení   na   dopísanie   dátumu   do   dohody   o skončení pracovného pomeru 30. 4. 2009...

Odvolací súd po preskúmaní veci v súlade s ust. § 212 ods. 1. 3 O. s. p. dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne o veci aj rozhodol. Správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku,   na   ktoré   v   celom rozsahu   poukazuje   aj   odvolací   súd.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Odvolacie   námietky   žalobcu   považuje   v   celom   rozsahu   za   nedôvodné.   Námietka týkajúca sa dĺžky jednania s ohľadom na vykonané dokazovanie a výsluchom svedkov je právne   bezvýznamná.   Súd   prvého   stupňa   vzal   za   základ   svojho   rozhodnutia   svedecké výpovede svedkov L. a B.

Ani   námietka   týkajúca   sa   nedostatku   oprávnenia   B.   dopisovať   na pripravený formulár   dátum   skončenia   pracovného   pomeru   je   nedôvodná.   Samotná   táto   skutočnosť nemôže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, ktorý uzavrel žalobca so žalovaným. Išlo o vôľu prejavenú žalobcom, ktorú vykonala pracovníčka žalovaného, pričom výsledok tejto vzájomnej dohody v konečnom dôsledku odsúhlasil žalobca svojim podpisom.“

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva neskúma ani ústavný súd, či dôvody uvedené v namietanom rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení   konkrétnych   prípadov   záležitosťou   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08).

Právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov sa vzťahuje výhradne na dodržanie ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, posúdenie, či konanie ako celok možno považovať za spravodlivé, a v nadväznosti na to zisťovanie,   či   v   namietanom   konaní   (a   rozhodnutím   v   ňom   vydaným)   nedošlo k porušeniu   základných   práv   alebo slobôd   účastníka   konania alebo jeho ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   je   vecou všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje a   ako   ju   interpretuje.   Navyše   treba   dodať,   že   všeobecný   súd   je   primárne   zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   vlastne   pokračuje v polemike   so   všeobecnými   súdmi   na   to,   akým   spôsobom   mali   byť   jednotlivé   dôkazy vyhodnotené a ku akým skutkovým a právnym záverom na ich základe mali všeobecné súdy dospieť.   Zároveň   uplatnením   podstatnej   časti   argumentácie,   o   ktorú   oprel   už   svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu, požaduje, aby ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok   krajského   súdu,   a   zo   sťažovateľom   predkladaných   dôkazov   dospel   ku   inému skutkovému a právnemu záveru ako krajský súd v napadnutom rozsudku.

V súvislosti s takto formulovanou sťažnosťou ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Vo vzťahu   k   všeobecným   súdom   ústavný   súd   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil, odpovedal na všetky otázky, ktoré boli vo veci sťažovateľa   podstatné   pre   rozhodnutie.   Podľa   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu a jeho právne a skutkového   závery   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je tak podrobné a odpovedá na všetky podstatné okolnosti   sťažovateľovej   veci,   že   nepovažuje   za   potrebné   k   napadnutému   rozsudku krajského súdu nič dodať, a to hlavne s poukazom na dôvody podanej sťažnosti.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého rozsudku   krajského súdu, ktoré sú   dostatočne odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   považuje   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práv   hmotnoprávneho   charakteru   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že   absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   v   zásade   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

V rozsahu uvedených dôvodov ústavný súd nezistil ani porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného dôvodu   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa aj v tejto časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014