znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 172/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 12 C 55/07 z 5. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. decembra   2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 55/07 z 5. novembra 2010.

2. Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   právny   predchodca   sťažovateľky (JUDr. E. V.)   si   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   27.   decembra   2006   uplatnil   voči žalovanému – J. S. nárok na zaplatenie 2 143,99 € (64 590 Sk) s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Žalovaný mal porušiť svoju povinnosť vyplývajúcu mu z dohody s právnym predchodcom   sťažovateľky   zabezpečiť   spárenie   kobyly   s koňom   Catango   Z.   Právny predchodca sťažovateľky ako vlastník kobyly vzhľadom na jej čistokrvný pôvod pôvodne vôbec nemal v úmysle ju spáriť s akýmkoľvek koňom. Na základe odporúčania žalovaného, u ktorého bola kobyla ustajnená, bolo dohodnuté jej spárenie (insemináciou, pozn.) s koňom Catango Z, v ktorého pôvode sa nachádza celý rad mimoriadne cenných koní. Na základe dohody   bola   inseminácia   vykonaná   a na   šestnásty   deň   po   zákroku   bolo   vykonané sonografické   vyšetrenie,   ktoré   potvrdilo,   že   kobyla   je   žrebná.   Následne   bola   kobyla vypustená do výbehu s inými koňmi. U kobyly však zrejme došlo k vstrebaniu zárodku, čo však žalovaný nezistil a kobyla zostala žrebná s iným koňom (Grand Double S, pozn.), ktorý   nebol   držiteľom   licencie   plemenného   žrebca.   V dôsledku   tohto   spojenia   vzniklo žriebä (kobyla Charlott, pozn.), ktoré má nižšiu hodnotu, ako keby pochádzalo pôvodom z dvoch   čistokrvných   koní.   Právny   predchodca   sťažovateľky   si   dal   vyhotoviť   znalecký posudok znalcom MVDr. P. S., ktorý vyčíslil rozdiel v cene kobyly Charlott, ktorej otcom je kôň Grand Double S, oproti koňovi, ktorého otcom by bol pôvodne dohodnutý Catango Z, na 60 000   Sk.   Tento   rozdiel   v hodnote   koňa   spolu   s nákladmi   na   vypracovanie znaleckého   posudku   vo   výške   4 590   Sk   si   právny   predchodca   sťažovateľky   uplatnil ako vzniknutú škodu spolu s úrokmi z omeškania.

3. Okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom z 10. februára 2009, ktorý bol v dôsledku podaného odvolania zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 115/2009 zo 6. októbra 2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne okresný   súd   doplnil   dokazovanie   vo   veci   a rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   55/07 z 5. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 5. novembra 2010“), ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol, právneho predchodcu sťažovateľky ako žalobcu zaviazal uhradiť trovy štátu   166   €   a nepriznal účastníkom   konania náhradu   trov   konania. Okresný   súd   dospel k záveru,   že   škoda   žalobcovi   nevznikla,   pretože   skutočnou   škodou   je   taká   ujma,   ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Narodenie   kobyly   Charlott   samo   osebe   neznamenalo   zmenšenie   majetkového   stavu žalovaného   oproti   stavu   pred   škodovou   udalosťou,   naopak,   došlo   k jeho   zväčšeniu minimálne o hodnotu 20 000 Sk, ktorú mala pri narodení. Okresný súd tiež neakceptoval porovnávanie ceny koňa, ktorý sa mal narodiť, s cenou narodenej kobyly Charlott. V danej veci nebola daná príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Proti rozsudku okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   rozsudku   súdu   prvého   stupňa vyčítala nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012 (ďalej len „rozsudok z 31. januára 2012“), ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2012 dovolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd zrušil rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010, ako aj rozsudok krajského súdu z 31. januára 2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 15. októbra 2012“)   dovolanie   sťažovateľky   odmietol,   pretože   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný, a nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

4. Sťažovateľka   nesúhlasí   predovšetkým   s vyhodnotením   skutkového   a právneho stavu   veci,   ku   ktorému   dospel   okresný   súd,   a následne   aj   krajský   súd   a najvyšší   súd. Sťažovateľka   považuje   za   nedostatočný   rozsah   zisťovania   relevantných   okolností   veci, podľa   nej   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   o otázke   vstrebania   plodu a kontrolný znalecký posudok na vyčíslenie hodnoty kobyly Charlott. Podľa sťažovateľky sú napadnuté rozhodnutia nepresvedčivé, pretože vychádzajú iba z alternatív, ktoré neboli dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali podľa sťažovateľky za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „Základné právo JUDr. J. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu v Prešove sp. zn. 12 C 55/2007 zo dňa 05. 11. 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.   19 Co 66/2011   zo   17.   januára   2012   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 97/2012 zo dňa 15. 10. 2012 porušené boli.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   97/2012   zo   dňa 15. 10. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 66/2011 zo 17. januára 2012 a rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. 12 C 55/2007 zo dňa 05. 11. 2010 sa zrušujú a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd v Prešove, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinný spoločne á nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. V. v sume 471,27 Eur vrátane DPH na účet právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta, so sídlom H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   rozsudkom   okresného   súdu z 5. novembra 2010

8. Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   v daných   okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv rozsudkom okresného súdu z 5. novembra 2010. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho opravného   prostriedku   na   krajskom   súde,   v ktorého   právomoci   bolo   posúdiť   relevantné skutkové   a právne   okolnosti   prípadu.   Túto   možnosť   sťažovateľka   aj   reálne   využila a napadnutý rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu z 31. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 15. októbra 2012

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou   či   mimoriadnou opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I.   ÚS   31/05)   a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu za   nedostatočne   odôvodnené   a za   nepresvedčivé,   pretože   podľa   nej   súdy   vychádzali vo svojich úvahách iba z alternatív, ktoré však neboli v konaní prerokované. Sťažovateľka nesúhlasí   s rozsahom   zisťovania   okolností   podstatných   pre   rozhodnutie   o uplatnenom nároku na náhradu škody (otázka vstrebania plodu, hodnoty koní, pozn.) a spochybňuje závery,   ktoré   si   súdy   osvojili   z výpovede   svedka   MVDr.   H.,   ktorý   insemináciu zabezpečoval. Podľa jej názoru mal byť pre rozhodnutie o týchto otázkach vypracovaný znalecký   posudok,   resp.   kontrolný   posudok.   Sťažovateľka   nesúhlasí   so skutkovými a ani právnymi názormi, ktoré si súdy osvojili v napadnutých rozhodnutiach.

11. Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   z 31.   januára   2012   plne   stotožnil so skutkovým   stavom   zisteným   okresným   súdom,   ako   aj   s právnym   posúdením   veci a stotožnil   sa   aj   s   názorom,   ktorý   vyslovil   okresný   súd,   že   škodu   vyčíslenú   právnym predchodcom   sťažovateľky   nemožno   akceptovať.   Hodnota   žriebäťa,   ktoré   by   vzniklo zo spojenia   kobyly   Dakota   a koňa   Catango   Z, bola   určená   iba   hypoteticky.   Nemožno s absolútnou   istotou   predvídať,   že   takéto   žriebä   bude   mať všetky   očakávané vlastnosti. Krajský súd poukázal na znalecký posudok č. 6/2010 znalca MVDr. D. S., podľa ktorého sa hodnota existujúceho koňa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti, zdravotného stavu a trhovej hodnoty. Podľa krajského súdu je nepostačujúce určiť hodnotu nenarodeného   koňa   iba   podľa   pôvodu.   Sťažovateľka   tiež   nesúhlasila   so závermi,   ktoré vyplynuli   z výpovede   svedka   MVDr.   H.,   ktorý   insemináciu   zabezpečoval.   Krajský   súd poukázal na nesporné odborné kvality svedka, ako aj jeho vyše 20-ročnú prax v oblasti reprodukcie   koní,   na   základe   ktorých   sa   tento   svedok   mohol   kvalifikovane   vyjadriť k otázkam podstatným pre rozhodnutie vo veci. Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka,   v konaní   zastúpená   advokátom,   mohla   podať   návrh   na   vypracovanie znaleckého posudku o otázkach, ku ktorým sa vyjadroval svedok MVDr. H. Túto možnosť však nevyužila. Z uvedených   dôvodov   preto krajský súd rozsudkom z 31. januára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 ako vecne správny.

Ústavný   súd   hodnotí   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku zrozumiteľne a zároveň presvedčivo   objasnil hlavné dôvody, prečo vyhodnotil rozsudok okresného súdu ako správny, a zaoberal sa aj odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho vyjadrenia   v tomto   smere   sú   právne   korektné.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu nevzbudzuje   žiadne   pochybnosti   o správnosti   jeho   skutkových   a právnych   záverov či o arbitrárnosti   rozsudku   krajského   súdu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010, II. ÚS 134/09).   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným   súdom   by   bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (m. m. I. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   nedostatky   však   z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

12. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnym   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   vyplýva   tiež   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

13. Obdobné nedostatky sťažovateľka vyčíta aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 15. októbra 2012. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozsudku krajského súdu z 31. januára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010. Prípustnosť   dovolania   proti   takému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je obmedzená podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) iba na také rozhodnutie, vo výroku   ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   alebo   na   potvrdzujúce rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľky však dovolaním napadnutý rozsudok krajského   súdu   nespĺňal   uvedené   kritérium   prípustnosti   dovolania.   Najvyšší   súd   preto dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 OSP nie je prípustné.

Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP, konkrétne sťažovateľkou uplatneným dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP; t. j. že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod mal   byť   daný   podľa   sťažovateľky   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   súdmi a nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej právomoci súdu, a preto nemôže samotné zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší   súd   vyhodnotil   tiež   ako   nedôvodnú   dovolaciu   námietku   sťažovateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu. Najvyšší súd vyhodnotil rozhodnutia súdov nižších stupňov ako dostatočne odôvodnený, ktoré spĺňajú predpoklady vyjadrené v § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd tiež zaujal stanovisko k námietke sťažovateľky,   že   pre   posúdenie   niektorých   otázok   bolo   potrebné   vykonanie znaleckého skúmania, a v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP a vady konania podľa § 237 OSP neboli zistené. Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol a nezaoberal sa napadnutým rozsudkom krajského   súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti.   Ústavný   súd   nezistil   v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   je   dostatočne   odôvodnené   a   nemožno   ho   rozhodne   považovať   za   svojvoľné či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu z 31.   januára   2012   a napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 15.   októbra   2012 konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   (Občiansky   zákonník   a Občiansky   súdny poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.   Uplatnený   nárok   na   náhradu   škody,   ktorý   bol   predmetom   konania, je obvyklou   súčasťou   rozhodovacej   praxe   súdov   v občianskom   súdnom   konaní,   avšak okolnosti,   za   ktorých   malo   ku   škode   dôjsť,   nie   sú   bežné   pri   rozhodovaní   o nároku na náhradu škody. Napadnuté rozhodnutia sú však dôkladne odôvodnené a nevyplýva z nich žiadna pochybnosť, ktorá by si vyžadovala zásah zo strany ústavného súdu.

15. Z   dôvodu   absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013