znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 172/2010-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a   sudcu Petra Brňáka   o sťažnosti   Mgr.   M.   M.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mgr.   M.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   1564/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. M. M.   p r i z n á v a   finačné   zadosťučinenie   v   sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. M. M. trovy právneho zastúpenia   v sume   303,30   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsať   centov)   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrh na vyporiadanie BSM podala na okresnom súde   5. decembra 2000 a napriek doterajšej dĺžke konania viac ako deväť rokov vo veci nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne okresný súd opakovane žiadala o nariadenie pojednávania vo veci a predsedovi okresného súdu podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní. Napriek skutočnosti, že   vec   patrí   k štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   vo   veci   dochádza   k prieťahom v konaní.

3. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 konal bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania.

4. Ústavný súd vyzval listom z 19. februára 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 36/09 z 24. marca 2010   uviedol   podrobný   prehľad   úkonov,   ktoré   okresný   súd   vo   veci   vykonal,   pričom poukázal na skutočnosť, že vec nie je po právnej stránke náročná. Zároveň však zdôraznil, že ku   skutočnosti,   že spor   trvá   už viac ako   deväť rokov,   výrazným spôsobom   prispeli samotní   účastníci   konania,   ktorí   opakovane   súd   požiadali   o odročenie   pojednávaní nariadených   vo   veci   a poskytnutie lehoty   na uzavretie mimosúdnej   dohody.   Súd týmto požiadavkám   účastníkov   konania   vyhovel,   čo   považoval   zároveň   za   rešpektovanie ústavného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti. Predseda okresného súdu zároveň uviedol, že k doterajšej dĺžke konania prispela aj viacnásobná zmena zákonného sudcu a požiadal o upustenie od ústneho prerokovania sťažnosti pred ústavným súdom, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

5. Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   bolo   zaslané   na   vyjadrenie   právnej zástupkyni sťažovateľky, na ktoré reagovala listom doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2010, v ktorom uviedla, že vyjadrenie okresného súdu nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci trvá od roku 2000 takmer desať rokov a ani v roku 2010 nie je právoplatne ukončené. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľky, že vec nie je právne náročná, a hoci poukázal na skutočnosť, že to boli práve účastníci konania, ktorí požadovali odročenie pojednávaní, je povinnosťou   súdu podľa § 100 ods.   1 prvej vety Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   postupovať   v konaní   aj   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a podľa § 101 ods. 2 OSP pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Právna zástupkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že k nariadeniu prvého pojednávania vo veci došlo až po viac ako roku od začiatku konania a časť uskutočnených pojednávaní bola neefektívna, pričom za reálny začiatok meritórneho prerokovania veci možno považovať obdobie po 15. máji 2006. Podľa názoru   sťažovateľky   neexistuje   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   ospravedlniť   viac   ako deväťročné trvanie sporu, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to uviedla vo svojej   sťažnosti,   a požaduje   aj   zaplatenie   trov   konania   vo   výške   454,96   €.   Zároveň oznámila,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   v konaní o sťažnosti.

6. Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   28.   apríla   2010 a uznesením č. k. I. ÚS 172/2010-30 ju prijal na ďalšie konanie.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal z úkonov, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, podrobného prehľadu vo veci vykonaných úkonov uvedených vo vyjadrení predsedu okresného súdu, ako aj stanoviska právnej zástupkyne k vyjadreniu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

8.1 Predmetom namietaného konania je návrh na vyporiadanie BSM. Ide o vec, ktorá patrí po   právnej   stránke   k štandardnej   agende   a existuje   k nej   stabilizovaná   judikatúra všeobecných   súdov.   Skutková   zložitosť   prípadu   nebola   preukázaná.   Na   právnu   alebo skutkovú zložitosť veci nepoukázal vo svojom vyjadrení ani okresný súd.   Okresný súd zdôraznil, že k doterajšej dĺžke konania výrazným spôsobom   prispeli účastníci   konania, ktorí opakovane požadovali od okresného súdu poskytnutie lehoty a odročenie pojednávaní na uzavretie mimosúdnej dohody.

8.2 Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   okresným   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Správanie   sťažovateľky   možno označiť za také, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Sťažovateľka počas konania   na   okresnom   súde   v období   po   podaní   návrhu   opakovane   žiadala   o nariadenie pojednávania   vo   veci,   následne   však   viackrát   prejavila   ochotu   uzavrieť   s odporcom mimosúdnu dohodou o vyporiadaní BSM, z toho dôvodu žiadala od súdu poskytnutie lehoty na jej uzavretie a opakovane požiadala aj o odročenie pojednávania z toho istého dôvodu.

8.3   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup konajúceho   okresného   súdu.   Konanie   vedené   okresným   súdom   začalo   návrhom sťažovateľky   na   vyporiadanie   BSM,   pričom   v priebehu   konania   došlo   k čiastočnému späťvzatiu   návrhu.   Okresný   súd   uskutočnil   prvé   pojednávanie   vo   veci   po   viac   ako   13 mesiacoch   od   podania   návrhu.   V ďalšom   období   napriek   skutočnosti,   že   vo   veci   bolo nariadených   a   uskutočnených   množstvo   pojednávaní   (celkovo   25),   možno   konanie okresného súdu považovať za neefektívne a nevedúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Okresný súd totiž poskytol účastníkom konania na ich výslovnú žiadosť viaceré lehoty na uzavretie mimosúdnej   dohody, v konaní ale nepokračoval vykonávaním ďalších   úkonov a toleroval nečinnosť či nezáujem účastníkov konania o skoré skončenie veci. Ústavný súd považuje doterajšiu dĺžku konania, v ktorej možno určiť aj kratšie obdobia nečinnosti, za dobu   konania   na   jedinom   stupni   všeobecného   súdnictva   z ústavného   hľadiska   ako neprijateľnú.   K doterajšej   dĺžke   konania   nepochybne   prispela   aj   viacnásobná   zmena zákonného   sudcu,   ktorá   znamenala   predĺženie   konania   pre   potrebu   naštudovania   spisu a opakované vykonávanie úkonov. Znalecké dokazovanie vo veci   z odboru   „Ekonómia“ bolo nariadené v januári 2010, z čoho vyplýva, že rozsah a cena majetku patriaceho do BSM nie sú ustálené ani v súčasnosti.

Na základe uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 1564/2000, ktoré ani po viac ako 9 rokoch od podania žaloby nie je právoplatne skončené, resp. nebolo o nej rozhodnuté ani na prvom stupni všeobecného   súdnictva   a neviedlo   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky,   je poznamenané prieťahmi ako celok a predstavuje porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod l výroku nálezu).

III.

9.   Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 20 C 1564/2000 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci   (bol   2   výroku nálezu).

10. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného práva ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 3 výroku nálezu).

11. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   I.   R.. Úhradu trov priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v celkovej sume 303,30 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) uskutočnené v roku 2010. Úhradu za tretí úkon právnej služby,   t.   j.   podanie   doručené   ústavnému   súdu   27.   apríla   2010,   ústavný   súd   právnej zástupkyni sťažovateľky nepriznal, pretože v tomto podaní neboli uvedené   žiadne   nové skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti známe, a zotrvala len na už prednesených skutočnostiach.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010