znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 172/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 52/03.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že konanie vo veci bolo začaté 14. marca 2003, keď okresný súd vylúčil na samostatné konanie vec pôvodne vedenú pod sp. zn. 4 C 451/1996. V tomto konaní sa sťažovateľ ako žalobca domáhal voči žalovanému Obvodnému úradu P. (pôvodne   voči   Okresnému   úradu   B.)   zaplatenia   odstupného,   náhrady   finančnej   ujmy a ďalších   pracovnoprávnych   nárokov,   ako   dôsledku   nesplneného   zmluvného   záväzku z nevyplatenia   mzdy   vo   vzťahu   k bývalej   Štátnej   sporiteľni   v B.   V sťažnosti   postupne chronologicky uviedol úkony, ktoré vo veci vykonal okresný súd v priebehu rokov 2003 – 2009, označil obdobia, v ktorých bol podľa jeho názoru okresný súd absolútne nečinný, a celkovú dĺžku konania označil za takú, ktorá porušuje jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   pre   svoju   osobnú   insolventnosť   ústavný   súd o ustanovenie právneho zástupcu „ex offo“.

Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vo veci samej takto rozhodol:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR v kontexte s ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane, postupom Okresného súdu v Bardejove v súdnom konaní vedeného u neho pod č. k. 4 C 52/03 porušené boli.

2.) Priznáva I.   K.   K. spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.   tis.   EUR (slovom dvetisíc eur a žiadny cent), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.) Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania,   včítane   právneho   zastúpenia,   pokiaľ   sa   takto   stane,   a to   do   15-tich   dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažovateľa vzhľadom na jeho celkový počet (viac ako 189) doručených podaní nepoučoval o všeobecných a osobitných náležitostiach sťažnosti podľa § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   keďže   tak   už   urobil   v mnohých predchádzajúcich prípadoch.

Listom   č.   k.   Rvp   523/09-6   z 31.   marca   2009   ústavný   súd   požiadal   okresný   súd o vyjadrenie k sťažnosti a informovanie o stave konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 52/03.

Predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   384/09   z   24.   apríla   2009   podal ústavnému súdu stanovisko, v ktorom okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov uviedol:

„Z chronológie úkonov vyplýva, že vo veci súd plynulo a bez zjavných prieťahov konal   až   do   2.   februára   2007.   Akceptujem   tvrdenie   sťažovateľa   o prieťahoch   v konaní v období od 2. 2. 2007 do 24. 10. 2008. Po 24. 10. 2008 súd opäť konal bez prieťahov a dňa 18. marca 2009 vo veci meritórne rozhodol. Pri hodnotení celkovej dĺžky konania musím zdôrazniť, že celkovú dĺžku konania významnou mierou ovplyvnil sťažovateľ, keď v období do 2. 2. 2007 sa opakovane nedostavil na pojednávanie, a to napriek výslovnému poučeniu súdom   o nutnosti   jeho   výsluchu   ako   účastníka   konania   pre   možnosť   meritórneho rozhodnutia vo veci. Výsluch sťažovateľa ako podmienka meritórneho rozhodnutia vo veci je zrejmá aj zo skutočnosti, že po tom, čo súd sťažovateľa vypočul na pojednávaní dňa 18. 12. 2008, na pojednávaní dňa 18. 3. 2009 meritórne rozhodol vo veci rozsudkom.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   prehľadom   úkonov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 52/03   uvedených   predsedom   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   z   24.   apríla   2009 a konštatoval, že doba, ktorá uplynula od začatia konania okresného súdu (14. marca 2003) do podania sťažnosti ústavnému súdu 24. marca 2009 neopodstatňuje ústavný súd vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) ani práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a to   z dôvodu,   že   celková   dĺžka   konania   bola   výrazne   ovplyvnená   konaním   samotného sťažovateľa, ktorý inicioval konanie o procesných otázkach (vznášanie námietok zaujatosti), podával   opravné   prostriedky   proti   každému   rozhodnutiu   súdu;   jeho   ospravedlnená i neospravedlnená   neúčasť   na   pojednávaniach   znamenala,   že   tieto   museli   byť   z tohto dôvodu odročované.

Skutočnosťou   hodnou   osobitného   zreteľa   je   pritom   podľa   ústavného   súdu skutočnosť, že obdobie nečinnosti okresného súdu od 2. februára 2007 do 24. októbra 2008 bolo   vyvolané opakovaným   nedostavovaním   sa   sťažovateľa   na   nariadené   pojednávania, a to napriek výslovnému poučeniu súdom o nutnosti jeho výsluchu ako účastníka konania pre možnosť meritórneho rozhodnutia vo veci.

Vzhľadom   na   uvedené   nepovažoval   ústavný   súd   dĺžku   konania   za   neprimeranú a odôvodňujúcu vyslovenie zbytočných prieťahov. Vychádzal pritom z právneho názoru, že „Dĺžku   súdneho   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich nečinnosti,   nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   prieťahov   v súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00).

Ústavný súd konštatoval, že okrem zistených ojedinelých prieťahov v konaní bol postup okresného súdu v zásade plynulý. Do úvahy pritom zobral aj skutočnosť, že okresný súd sa opakovane musel vysporiadať s procesnými úkonmi sťažovateľa, ktoré ovplyvnili celkovú dĺžku konania.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   52/03,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že podľa jeho názoru okolnosti prípadu nepreukazujú taký rozsah a intenzitu porušenia označených práv, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť aj ako neprípustnú   podľa   § 53   ods.   1 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia,   ak   sťažovateľ   namieta   prieťahy   v konaní   konkrétneho   súdu,   je   povinný preukázať   využitie   právnych   prostriedkov   nápravy   na   ochranu   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýmto právnym prostriedkom je sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného súdu.

Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu listinný dôkaz o tom, že podal predmetnú sťažnosť,   a   z   obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   30.   marca   2009   vyplýva, že sťažovateľ   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   nepodal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 C 267/00 podľa   ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti jeho hromadné a opakované sťažnosti z roku 2003 a 2004 bez označenia konaní, v ktorých namietal zbytočné prieťahy.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   považoval   za bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009