znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 172/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 145/2007 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 10 Cb 567/99, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2007 doručená sťažnosť Ing. L. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Obo   145/2007   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 10 Cb 567/99.

Sťažovateľ   obom   všeobecným   súdom   vyčíta „nepreskúmateľnosť   rozhodnutí a v súvislosti   s tým   právne   úplne   bezdôvodné   a nezákonné   odmietnutie   celého   množstva dôkazných návrhov sťažovateľa“ .

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza podrobne skutkový stav a priebeh súdneho konania a poukazuje   na   úkony   súdu,   ktoré   vníma   ako   také   pochybenia,   ktoré   zasahujú   do   jeho označených   ústavou   zaručených   práv.   Svoje   tvrdenia   opiera   o výklad   procesného ustanovenia   §   157   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorého porušenie vníma ako zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Nevypočutie   15   sťažovateľom   navrhnutých   svedkov   KS   Košice   či   NS   SR   ako odvolací   súd,   nevysvetlenie   dôvodov,   prečo   neboli   vypočutí   nevykonaný   celý   rad sťažovateľom navrhnutých listinných dôkazov potom znamená, že bolo flagrantne obidvoma súdmi porušené právo sťažovateľa na nestranný a spravodlivý proces zakotvené v článku 36 ods. 1 Listiny. (...)

Možno preto vysloviť relevantný záver, že odôvodnenie ako rozsudku 1. stupňa z 4.4. 2005 tak odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu z 12.9.2007 je plne nepreskúmateľné. Výroky   oboch   súdov   sa   obmedzujú   len   na   ich   holú   podobu,   lebo   neobsahujú   žiadnu aplikáciu právnych predpisov, ktorými by vyargumentovali ústavnoprávny deficit chybne a neúplne zisteného skutkového stavu, na ktorý je potom naštepené úplne mylné a chybné právne posúdenie (...).“

Takýto   postup   súdov   vníma   sťažovateľ   ako   zásah   do   označených   ústavou garantovaných   práv,   a to   najmä   do   práva,   aby   jeho   záležitosť   bola   prerokovaná   na nezávislom a nestrannom súde zriadeným zákonom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   na základe jeho sťažnosti nálezom vyslovil porušenie označených práv, zrušil označené rozsudky, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu trovy konania.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej   reálnosť   by   mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že vidí nezákonnosť postupu súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní vo veci. Nezákonnosť vidí v tom, že všeobecné súdy Slovenskej republiky   arbitrárnym   spôsobom   rozhodovali   o jeho   obchodnom   vzťahu   a posúdili   po právnej   stránke   predmetnú   vec   nesprávne,   pretože   vychádzali   z nedostatočne   zisteného skutkového   stavu.   Tento   nezákonný   stav   podľa   sťažovateľa   je   vyvolaný   tým,   že   súd nevykonal   dôkazy,   ktoré   sťažovateľ   navrhoval,   a ani   túto   skutočnosť   nikde   riadne neodôvodnil.   Preto   podľa   názoru   sťažovateľa   dospeli   všeobecné   súdy   k nesprávnemu právnemu záveru.

Ústavný súd sa sústredil práve na oblasť ochrany označeného práva, ktoré vyplýva sťažovateľovi z čl. 46 ods. 1 ústavy v uvedených súdnych konaniach. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí teda vykladať   a používať   ustanovenia   OSP   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však na záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich   splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesno-právnymi predpismi   vyvodzujúcimi   postup   v občianskoprávnom   konaní.   Samotná   nespokojnosť s rozhodnutím   súdu   sama   osebe   nemôže   byť   bez   ďalšieho   dôvodom   na   vyslovenie porušenia práv sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný súd nerozhodol   v súlade s právnym názorom sťažovateľa. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade správnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom   štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd na záver konštatuje, že postupom dotknutých súdov nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených ústavou garantovaných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008