znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 172/06-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   bytom   Česká   republika,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   M.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   2,   porušenia základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   4,   čl.   26   ods.   1   a   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 5, čl. 14 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 26 Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 299/03 zo 14. apríla 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove   č.   k.   6   Cb   296/00-55   z   24.   októbra   2000   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 64/2004 z 27. októbra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2005   doručená   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   bytom   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   M.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   1   ods.   2, porušenia   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   4,   čl.   26   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 5, čl. 14 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 299/03 zo 14. apríla 2004 (ako odvolacieho súdu) v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský súd“)   č.   k.   6   Cb   296/00-55 z 24. októbra 2000 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 64/2004 z 27. októbra 2004.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že «(...)   je   vlastníkom   pozemku   parcelové   čísla 14281/10, 14281/11, 14281/12, 14281/13, 14281/17 nachádzajúceho sa v okrese P., (...) v podiele 1/2. Tento pozemok tvorí súvislú plochu o výmere 20261 m2 a je registrovaný v katastri nehnuteľností Slovenskej republiky, list vlastníctva (...).

Sťažovateľ z výpisu z listu vlastníctva (...) zo dňa 4. 11. 1997 zistil, že v katastri nehnuteľností je na uvedený pozemok zapísaná ťarcha - záložné právo (...) pre Č. v K. Sťažovateľ o žiadnej dohode a jednaniach, ktoré by sa tejto veci týkali nevedel a preto listom zo dňa 17. 11. 1997 požiadal Č. o vysvetlenie. Č. odpovedala sťažovateľovi listom z 24. 11. 1997, v prílohe ktorého zaslala listinu s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ z 27. 9. 1993 vrátane jej doplnku z 9. 11. 1993 a prílohy, ktorú tvorili   návrh   na   povolenie   vkladu   do   katastra   nehnuteľností   z 27.   9.   1993.   Č.   zaslala sťažovateľovi taktiež listinu s názvom „Súhlas so zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993, na ktorej bol sfalšovaný podpis sťažovateľa.

Sťažovateľ informoval Č. listom zo dňa 9. 12. 1997 o tom, že podpis na listine (...) ktorý   mu   banka   poslala   je   sfalšovanou   napodobeninou   jeho   podpisu,   že   túto   listinu nepodpísal a nikdy ju predtým nevidel. V uvedenom liste sťažovateľ oznámil banke svoj nesúhlas   s listinou   s názvom   „Zmluva   o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti   č.   64/93/Si“ z 27. 9. 1993 vrátane jej doplnku a prílohy.

Sťažovateľ bol v uvedenom liste od Č. informovaný o aktoch Katastrálneho úradu v K., Správe katastra P. týkajúcich sa registrácie listiny s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ rozhodnutím č. V-2038/93 z 10. 11. 1993 o povolení vkladu záložného práva na predmetný pozemok a zápisom vkladu záložného práva do listu vlastníctva č. 7182.

Pre porušenie svojich práv uvedenými aktmi katastrálneho úradu sa sťažovateľ dňa 23. 1. 1998 obrátil na Krajský súd v Prešove a (...) na základe žaloby domáhal zrušenia rozhodnutia   č.   V-2038/93   z 10.   11.   1993,   ktorým   katastrálny   úrad   vklad   záložného práva k jeho   majetku povolil.   Krajský súd v Prešove   bez   prejednania veci   rozhodnutím 1 S 6/98-22 z 30. 6. 1998 konanie o žalobe sťažovateľa zastavil.

Sťažovateľ sa následne dňa 17. 9. 1998 obrátil podnetom na Ústavný súd a žiadal zrušenie   správneho   rozhodnutia   č.   V-2038/93   z 10. 11. 1993.   Ústavný   súd   podnet sťažovateľa rozhodnutím I. ÚS 56/99 z 9. 9. 1999 odmietol. (...)

Sťažovateľ (...) podal dňa 28. 9. 1999 Okresnému súdu v Prešove žalobu ktorou sa domáhal rozhodnutia všeobecného súdu o neplatnosti záložnej zmluvy a neplatnosti zápisu do katastra nehnuteľností. (...)

O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom 6 Cb 296/00-55 z 24. 10. 2000. Súd určil, že zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti (...) je v časti, ktorá sa   týka   založenej   nehnuteľnosti   vlastníckeho   práva   žalobcu   v pomere   jednej   polovice k nehnuteľnosti zapísanej v záložnej zmluve a doplnku k záložnej zmluve neplatná. Čo do zvyšku súd konanie zastavil. (...) Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   č.   6   Cb   296/00-55   z 24.   10.   2000   sa sťažovateľ odvolal v celom rozsahu. (...)

Najvyšší súd SR rozsudkom č. 2 Obo 225/2001 z 3. 10. 2001 rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 10. 2000 č. 6 Cb 296/00-55 v časti zastavenia konania potvrdil, v ostatnej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. (...)

Proti rozsudku odvolacieho súdu 2 Obo 225/2001 z 3. 10. 2001 v časti, v ktorej bol I. st. rozsudok potvrdený podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť o ktorej Ústavný súd rozhodol rozhodnutím II. ÚS 86/03-26 (správne III. ÚS 86/03-26) zo dňa 26. 3. 2003.

Proti rozsudku odvolacieho súdu 2 Obo 225/2001 z 3. 10. 2001, v časti v ktorej bol I. st. rozsudok zmenený a v časti o trovách konania podal sťažovateľ dovolanie. (...) O dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   rozsudkom   V   29/02   z 29.   10.   2003   tak,   že rozsudok odvolacieho súdu č. 2 Obo 225/2001 z 3. 10. 2001 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. (...)

Proti   rozsudku   dovolacieho   súdu   č.   V   29/02   z 29.   10.   2003   podal   sťažovateľ 17. 5. 2004 ústavnú sťažnosť. (...)

O tejto   ústavnej   sťažnosti   rozhodol   Ústavný   súd   dňa   25.   11.   2004   rozhodnutím č. I. ÚS 224/04-12. (...)

V ďalšom   konaní   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   rozsudkom č. 2 Obo 299/2003   zo   dňa   14.   4.   2004   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove č. 6 Cb 296/00-55 zo dňa 24. 10. 2000 v napadnutej časti potvrdil. (...)

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   2   Obo   299/2003   zo   dňa   14.   4.   2004   podal sťažovateľ dovolanie (...)

O tomto   dovolaní   rozhodol   dovolací   súd   rozsudkom   1   Obdo   V   64/2004 z 27. 10. 2004 tak, že dovolanie odmietol. (...)».

Podľa sťažovateľa najvyšší súd „v odôvodnení rozsudku 1 Obdo V64/2004 uviedol, že dovolanie z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné, nakoľko názor, v ktorom sa aj odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu sa netýkal tej časti   dovolania,   voči   ktorej   bolo   dovolanie   žalobcu   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu č. k. 2 Obo 225/2001 prípustné.

(...)   záver   dovolacieho   súdu   v rozsudku   1   Obdo   V   64/2004   je   diskrimináciou sťažovateľa   pred   zákonom,   je   porušením   rovnosti   sťažovateľa   pred   súdom,   porušením rovnosti pred zákonom a reálne znamená jeho majetkovú diskrimináciu voči iným. (...) Sťažovateľ namieta svoju nerovnosť pred súdom a nerovnosť pred zákonom s inými, keď   dovolací   súd   odmieta   aplikovať   svoj   právny   názor   o nedostatku   vymedzenia   výšky záruky pri právnom úkone k tej časti rozhodnutia v ktorej súd rozhodol o záložnej zmluve medzi ČSOB, sťažovateľom a žalovaným v 1. rade ako o zmluve uzavretej. (...)

Keďže   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho názoru dovolacieho súdu, nebol v rozsudku 1 Obdo V 64/2004 prejednaný z hľadiska jeho zlučiteľnosti   s rozsudkom   2   Obo   299/2003,   t.   j.   nebol   posúdený   vo   vzťahu   k tej   časti rozhodnutia, voči ktorej bolo dovolanie proti rozsudku 2 Obo 225/2001 prípustné, dovolací súd porušil práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. (...)

Tvrdenie dovolacieho súdu, že odvolací súd rozhodnutím 2 Obo 225/2001 v podstate potvrdil výrok prvostupňového súdu 6 Cb 296/00-55, ktorým zamietol žalobu v tej časti, ktorou I. st. súd určil, že zmluva je v polovici neplatná (...) je diskrimináciou sťažovateľa pred súdom, je diskrimináciou sťažovateľa pred zákonom a predstavuje porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. (...)

Odmietnutím dovolania sťažovateľa došlo k odmietnutiu súdu konať o záležitostiach sťažovateľa zákonom ustanoveným postupom tak, aby uplatnenému právu bola poskytnutá účinná zákonná ochrana. Rozhodnutie Najvyššieho súdu 1 Obdo V 64/2004 zo dňa 27. 10. 2004 je rozhodnutím porušujúcim ľudské práva a základné slobody sťažovateľa a odporuje medzinárodným záväzkom, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vydal toto rozhodnutie: Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1 Obdo V 64/2004 z 27. 10. 2004 boli porušené ľudské práva a základné slobody a základné práva a slobody sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred súdom vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy,   právo   na   rovnosť   pred   súdom,   na   rovnosť   pred   zákonom   s inými   a právo   na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie vyplývajúce z čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy tým, že Najvyšší súd SR bez spravodlivého prejednania sťažovateľom uvedených dôvodov dovolania pri výklade sťažovateľa diskriminoval a jeho dovolanie odmietol.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   č.   2   Obo   299/03   zo   14.   4.   2004   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 6 Cb 296/00-55 z 24. 10. 2002 v určujúcej časti, boli porušené základné práva a slobody a ľudské práva a základné slobody sťažovateľa na slobodu prejavu vyplývajúce z čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z čl. 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, právo na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa pred súdom vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľa   na   rovnosť   pred   súdom,   na   rovnosť   pred   zákonom   s inými   a na   rovnakú ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie   vyplývajúce   z čl.   14   ods.   1   a čl.   26 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach,   pri   porušení   čl.   12   ods.   4 Ústavy,   čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy tým,   že   bez   spravodlivého   prejednania   žaloby   a odvolania   sťažovateľa,   spôsobom diskriminujúcim ho pred súdom a zákonom bolo rozhodnuté ultra žalobný petit o záložnej zmluve   uzavretej   medzi   Č.,   sťažovateľom   a žalovaným   v 1.   rade,   bez   toho,   aby   súdu v konaní bolo preukázané, že sťažovateľ predmetnú záložnú zmluvu uzavrel alebo niekoho na uzavretie tejto zmluvy splnomocnil.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2 Obo 299/03 zo 14. 4. 2004 spolu s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 6 Cb 296/00-55 z 24. 10. 2000 v určujúcej časti, sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušuje a podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   sa   vec   vracia   Krajskému   súdu v Prešove na ďalšie konanie,

alebo alternatívne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1 Obdo V 64/2004 z 27. 10. 2004 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušuje a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. sa vec vracia dovolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. za porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (pätnásťtisíc korún), ktoré je mu povinný   uhradiť   Krajský   súd   v Prešove   a najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   každý v čiastke1/2 z uvedenej sumy“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.(...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   bolo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu) sp.   zn. 2 Obo 299/03 zo 14. apríla 2004 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6   Cb   296/00-55   z   24.   októbra   2000   a rozsudkom najvyššieho   súdu   (v   tomto   prípade   dovolacieho   súdu)   sp.   zn.   1   Obdo   V 64/2004 z 27. októbra 2004 došlo k porušeniu jeho práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods.   1   ústavy,   v čl.   10   ods.   1   dohovoru,   v čl.   19   ods.   2   paktu,   práva   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   pred   súdom   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   práva   na rovnosť pred súdom zaručeného v čl. 14 ods. 1 paktu a práva na rovnosť pred zákonom a na rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie   zaručeného   v čl. 26   paktu   pri porušení čl. 12 ods. 4 ústavy, čl. 17 dohovoru a čl. 5 paktu v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   na   konanie   o   sťažnosti   v časti, v ktorej sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom   č.   k.   6   Cb   296/00-55   z   24.   októbra   2000),   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní najvyšší súd (rozsudok sp. zn. 2 Obo 299/03 zo 14. apríla 2004).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Cb 296/00-55 z 24. októbra 2000 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom najvyššieho súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu) sp. zn. 2 Obo 229/03 zo 14. apríla 2004.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa a nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (I. ÚS 196/05).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon   na   ochranu   práva   poskytuje,   t.   j.   v danom   prípade   vo   vzťahu   k rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 299/03 zo 14. apríla 2004 od 8. júna 2004. Predmetná sťažnosť bola na ústavnom súde podaná až 19. januára 2006, teda dávno po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania   pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V   64/04   z 27.   októbra   2004   ako   neprípustné,   preto   rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok   nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu   nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota ustanovená pre tento druh konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná;   sťažovateľovi   bez   akýchkoľvek pochybností   uplynula skôr,   než podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   vo   vzťahu   k   rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Obo 229/03 zo 14. apríla 2004, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že sťažovateľ v záujme zachovania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu mal z procesnej opatrnosti možnosť túto podať v čase   podania   dovolania   proti   rozsudku   sp.   zn.   2   Obo   229/03   zo   14.   apríla   2004   na najvyššom súde.

3. Z obsahu sťažnosti (pozri najmä petit sťažnosti) vyplýva aj tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd (v tomto   prípade   dovolací   súd)   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   V   64/2004 z 27. októbra   2004   porušil   jeho   základné   právo   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, „ právo na rovnosť pred súdom, na rovnosť pred zákonom s inými   a právo   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie   vyplývajúce z čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl . 1 ods. 2 Ústavy tým, že Najvyšší súd SR bez spravodlivého prejednania sťažovateľom uvedených   dôvodov   dovolania   pri   výklade   sťažovateľa   diskriminoval   a jeho   dovolanie odmietol“.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu. (...).

Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonmi rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. (...).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a jeho jednotlivých aspektov zakotvených aj v čl. 14   ods.   1   (princíp   rovnosti   pred   súdom)   a čl.   26   paktu   (princíp   zákazu   diskriminácie), ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neprijateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu v danom prípade ako dovolacieho súdu vysloveným v napadnutom   rozsudku   sp.   zn.   1 Obdo   V   64/2004,   týkajúcim   sa   otázky   prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho (dovolacieho) súdu okrem iného vyplýva, že:

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) prejednal dovolanie   žalobcu   ako   podané   v zákonnej   lehote,   spĺňajúce   náležitosti   stanovené ustanovením § 241 ods. 1 O. s. p. podľa § 242 O. s. p. a konštatoval, že v danom prípade nezistil žiadne vady podľa § 237 O. s. p., zakladajúce prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.

S poukazom   na   znenie   tohto   ustanovenia   je   potrebné   uviesť,   že   odvolací   súd rozsudkom č. k. 2 Obo 255/2001 zo dňa 3. 10. 2001 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, na základe označeného odvolania žalovaného v 2. rade ako čiastočne dôvodného, keď žalobu žalobcu   (dovolateľa)   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o záložnom   práve   na   nehnuteľnosti č. 64/93/SI zo dňa 27. 9. 1993 a doplnku č. 1 ku zmluve o záložnom práve k nehnuteľnosti zo dňa 9.   11.   1993 zamietol v celom rozsahu.   Týmto rozhodnutím odvolací súd v podstate potvrdil výrok prvostupňového súdu č. k. 6 Cb 296/00-55 zo dňa 24. 10. 2000, ktorým zamietol žalobu v tej časti, ktorou prvostupňový súd určil, že zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/SI zo dňa 27. 9. 2003 a doplnok č. 1 k zmluve o záložnom práve k nehnuteľnosti   č.   64/93/Si   zo   dňa   9.   11.   1993   je   v polovici   k nehnuteľnosti   zapísanej v záložnej zmluve a doplnku k záložnej zmluve neplatná. Odvolací súd tým, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu, zmenil iba tú časť rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   ktorou   bolo   určené,   že   zmluva   o záložnom   práve k nehnuteľnosti č. 64/93/Si zo dňa 27. 9. 2003 a doplnok č. 1 ku zmluve o záložnom práve zo dňa 9. 11. 1993 je neplatná. Vo zvyšku odvolací súd obsahom prvostupňové rozhodnutie, ktorým   nebolo   vyhovené   žalobcovi   v celom   rozsahu,   ale   iba   v jednej   polovici,   potvrdil a proti   tejto   časti   s odkazom   na   ustanovenie   §   238   ods.   1   O.   s.   p.   zo   strany   žalobcu dovolanie   ani   nebolo   prípustné.   Žalobca   nemohol   podávať   odvolanie   proti   tej   časti rozhodnutia, ktorým mu bolo vyhovené, i keď iba v časti, a preto s odkazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O. s. p. nemohol úspešne napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu v tej časti, ktorou bol prvostupňový rozsudok potvrdený.

Podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

V danom   prípade   dovolací   súd,   ktorý   sa   zaoberal   v súlade   s ustanovením   §   238 ods. 1   O.   s.   p.   iba   tou   časťou   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   teda   časťou,   ktorou   bol zmenený   rozsudok   prvostupňového   rozhodnutia   tak,   že   žaloba   bola   zamietnutá   v celom rozsahu,   vyslovil   záver,   že   prvostupňový   súd   pochybil,   keď   dospel   k záveru,   že   zmluva o záložnom práve nemá vady. Tento záver dovolacieho súdu nie je však relevantný pre tú časť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Dovolací súd v rozsudku č. k. Obdo V 29/2002 sa mohol zaoberať správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 2 Obo 255/2001 zo dňa 3. 10. 2001 v tej časti, ktorou odvolacím rozhodnutím prvostupňový rozsudok bol zmenený, a preto aj iba v tejto napadnutej časti prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie. V časti, ktorou nebol odvolacím rozhodnutím   č.   k.   2   Obo   255/2001   zo   dňa   3.   10.   2001   rozsudok   súdu   prvého   stupňa zmenený, odvolanie prípustné nebolo. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto   rozsudkom   č.   k.   2   Obo   296/2003   zo   dňa   14.   4.   2004   neporušil   žiadne   právne ustanovenie, keď s inou časťou ako s tou, ktorou bol prvostupňový rozsudok rozsudkom č. k. 2   Obo   255/2001   zo   dňa   3.   10.   2001   zmenený,   sa   nezaoberal.   V   danom   prípade dovolanie žalobcu proti rozsudku č. k. 2 Obo 296/2003 zo dňa 14. 4. 2004 z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné, nakoľko názor, v ktorom sa aj dovolací súd odchýlil od právneho záveru odvolacieho súdu, sa netýkal tej časti dovolania, voči ktorej   bolo   dovolanie   žalobcu   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   č.   k.   2   Obo   255//2001 prípustné.

V danom prípade dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písmeno b) O. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak   odvolací   súd   potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozhodnutí, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil. V danom prípade nejde ani o takýto prípad.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie   žalobcu   proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 Obo 296/2003 zo dňa 14. 4. 2004 nie je prípustné.

Pre konania na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné (§ 243c O. s. p.).

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písmeno c) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O. s. p.) z hore vyššie uvedených dôvodov   dovolanie   ako   neprípustné   s   odkazom   na   ustanovenia   §   243c   O. s. p,   spolu s ustanovením § 218 ods. 1 písmeno c) O. s. p. odmietol. Vzhľadom k tomu, že dovolanie nie je prípustné, dovolací súd sa nezaoberal s hmotnoprávnymi dôvodmi v dovolaní žalobcu uvedenými.“

Ústavný súd zastáva názor, že uvedený právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania v danej   veci   je zdôvodnený   dostatočným spôsobom, najvyšší súd na zásadné námietky sťažovateľa   zaujal stanovisko,   a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že ústavný súd nie je opravným súdom   právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného súdu   predmetný právny   výklad najvyšším   súdom   takéto nedostatky   nevykazuje, teda   najvyšší   súd   rešpektoval   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda aj čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (v   tomto   prípade dovolacieho súdu) sp. zn. 1 Obdo V 64/2004 z 27. októbra 2004.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu.   Najvyšší   súd   sťažovateľovi   neodoprel   spravodlivosť,   keď   jeho   dovolanie   ako neprípustné odmietol. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006