znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 172/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľ.   O.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   F.   S., Advokátska kancelária, T., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 197/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   197/97 p o r u š i l základné právo Ľ. O., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 197/97 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. O. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Ľ.   O.   v   sume   13   194   Sk   (slovom   trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. F. S., Advokátska kancelária, T.

5.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   13   194   Sk   (slovom   trinásťtisícstodeväťdesiatštyri   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. októbra 2004 č. k. I. ÚS 172/04-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. O., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 197/97 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľovi   za   právneho zástupcu   v   danom konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr.   F.   S.,   Advokátska kancelária, T.

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplynulo, že sťažovateľ je od roku 1997 účastníkom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 197/97. V tomto konaní ho žalobca Bytové družstvo so sídlom v Trnave žaluje o zaplatenie nedoplatku za služby spojené   s nájmom   bytu.   Okrem   toho,   že   sťažovateľ   považuje   žalobný   nárok   za neodôvodnený, namieta, že hoci je vec právne jednoduchá, nebola doteraz rozhodnutá. Vo veci sa vymenilo niekoľko sudkýň a podľa názoru sťažovateľa okresný súd bezdôvodne odročuje pojednávania a celkovo koná neefektívne. Z toho vyvodil záver, že okresný súd porušuje jeho základné právo   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Po prijatí veci na ďalšie konanie ustanovený právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2004 upresnil tzv. petit predmetnej sťažnosti a navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľa   Ľ.   O.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48/2   Ústavy   SR   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Trnave vo veci sp. zn. 12 C 197/97 bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd v Trnave vo veci 12 C 197/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Súd priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie v sume 40.000 Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. F. S., advokátovi v T., advokátska kancelária, vo výške Sk 8.796.-, ktorú sumu je povinný zaplatiť do 60 dní Okresný súd v Trnave na bežný účet advokáta..V   súvislosti   s priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ poukázal na svoju „mnohoročnú právnu neistotu“ a na to, že navrhovateľ pre existenciu tohto sporu „odmieta vykonať prevod jeho bytu do osobného vlastníctva“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou   JUDr.   K.   H.,   listom   zo 16. novembra   2004   sp.   zn.   Spr.   1674/04   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 6. decembra 2004.

Podpredsedníčka okresného súdu opísala podrobnú chronológiu úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci a v relevantnej časti svojho vyjadrenia uviedla, že:

„V predmetnej veci konali zákonní sudcovia priebežne s ohľadom na veľké počty vybavovaných   vecí   v   oddeleniach,   neboli   zistené   žiadne   úmyselné   prieťahy   zo   strany sudkýň, ktoré vo veci konali. Určovali termíny pojednávaní vo veci priebežne, vec bola viackrát pripojená do sťažnostného oddelenia v nadväznosti na sťažnosti Ľ. O. a spol. Tvrdenie,   že   do   veci   zasahovala   JUDr.   H.,   podpredsedníčka   súdu,   je   absolútne   ničím nepodložené, vo veci nekonala, nebola v nej zákonnou sudkyňou, ide o účelové tvrdenie sťažovateľa. Je potrebné k tejto námietke uviesť, že práve odporkyňa v II. rade E. O. bola dlhodobou pracovníčkou Okresného súdu v Trnave, do dôchodku odišla 30. 4. 1998. Tiež je potrebné   uviesť,   že   aj   zastupovanie   odporcov   vo   veci   splnomocneným   zástupcom   bolo problematické, čo predlžovalo konanie vo veci. Nebolo v konaní zistené, že by bolo s vecou manipulované, ako to uvádzajú sťažovatelia, tvrdenie o nezmyselne zbytočných prieťahoch je čisto osobným názorom sťažovateľov; vo veci konali sudcovia úkonmi, o ktorých rozhodli ako kompetentní.

Zároveň oznamujeme súdu, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...)“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) Tvrdenie okresného súdu nie je správne. Súd chronologicky a rozsiahle uvádza postup   jednotlivých   sudkýň,   avšak   nemôže   tým   zakryť   nesprávny   postup   súdu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   čím   porušil   základné   právo   občana, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

I keď sme boli žalovanými I a II., snažili sme sa dostaviť na pojednávanie vždy, keď sme riadne dostali predvolanie na pojednávanie. Práve naopak, právny zástupca žalobcu sa nedostavoval viac razy a nebol pripravený na pojednávanie, nevedel čoho sa domáha. Pána L. K. sme si zvolili za zástupcu preto, lebo je odborníkom v energetike a nie v práve,   lebo   v skutočnosti   ide   o otázky   odborné,   týkajúce   sa   energetiky,   ku   ktorej   ani právnici nemajú také odborné skúsenosti, ako má (...) p. K. (...)

Netrvám na mojej prítomnosti na ústnom pojednávaní a netrvám ani na tom, aby sa o mojej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Uplatňujem trovy právneho zastupovania vo výške Sk 8.796.- ako aj trovy tohto vyjadrenia v sume Sk 4.270.- a režijný paušál sk 128.-. (§ 13/1 a § 19 ods. 3 vyhlášky 163/02 Z. z.). Spolu Sk 13.194.-.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 197/97:

Dňa   1.   augusta   1997   podalo   Bytové   družstvo   so   sídlom   v Trnave   (ďalej   len „navrhovateľ“)   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na zaplatenie 10 565   Sk   s prísl.   z   titulu   nedoplatku   na   nájomnom   a za   služby   spojené   s užívaním družstevného bytu proti sťažovateľovi, ktorý sa stal odporcom v 1. rade a jeho manželke (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“).

Dňa   11.   augusta   1997   okresný   súd   platobným   rozkazom   vydaným pod sp. zn. 5 Ro 3603/97 uvedenému návrhu vyhovel. Proti tomuto platobnému rozkazu podali 27.   augusta   1997   sťažovateľ   a odporkyňa   v 2.   rade „odvolanie“,   ktoré   sťažovateľ 22. septembra 1997 podrobne odôvodnil.

Dňa 13. októbra 1997 boli uznesením č. k. 12 C 197/97-19 spojené na spoločné konanie veci vedené na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 122/97 a sp. zn. 12 C 197/97 s tým, že   tieto   konania sa   naďalej budú   viesť   pod   sp.   zn.   12   C 197/97.   V pôvodnom   konaní sp. zn. 18 C 122/97 navrhovateľ uplatňoval aj proti J. a M. B. (ďalej len „odporca v 3. rade“ a „odporkyňa v 4. rade“) peňažnú úhradu z titulu nedoplatku na nájomnom a za služby spojené s užívaním družstevného bytu.

Dňa 13. októbra 1997 boli odporcovia vyzvaní na zaplatenie súdnych poplatkov za podané odpory. Tejto výzve vyhoveli 27. októbra 1997.

Dňa 19. októbra 1997 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 24. november 1998 a súčasne vyzvala navrhovateľa na predloženie relevantných dokladov. Navrhovateľ predložil súdu doklady 20. novembra 1998. Odporcovia 23. novembra 1998 predložili súdu plnomocenstvo,   ktorým   splnomocnili   L.   K.   z H.,   aby   ich   zastupoval   v konaní sp. zn. 5 Ro 3603/97.   Dňa 23.   novembra   1998   navrhovateľ   upravil   svoj   návrh   ohľadom výšky požadovanej istiny od odporcov.

Dňa 24. novembra 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   12.   októbra   1999   bol   spis   pridelený   sudkyni   Mgr.   A.   M.,   pretože   pôvodne konajúca sudkyňa odišla medzičasom pracovať ako exekútorka.

Dňa 7. decembra 1999 bolo nariadené pojednávanie na 29. február 2000. Dňa 29. februára 2000 zástupca odporcov predložil svoje stanovisko vo veci. Na pojednávaní   uskutočnenom   tohto   dňa   boli   vypočutí   zástupcovia   účastníkov,   odporca v 3. rade   a pojednávanie bolo odročené na 9. máj 2000 za účelom   vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 9. mája 2000 zástupca odporcov ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené na 13. júl 2000 za účelom opätovného predvolania účastníkov konania. Dňa 13.   júla 2000   sa   uskutočnilo vo veci   pojednávanie, ktoré   bolo odročené   na 11. august 2000 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 11. augusta 2000 a 22. septembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré   bolo   odročené   na 30.   november   2000   za   účelom   pripojenia   ďalších   spisových materiálov v konaniach, ktoré prebiehali na súde v obdobných veciach. Úpravou konajúcej sudkyne z 22. novembra 2000 bol ostatný termín pojednávania zrušený.

Dňa   1.   októbra   2001   konajúca   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania   na 13. december 2001.

Dňa 13. decembra 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24.   január   2002.   Zástupca   odporcov   požiadal   22.   januára   2002   o   zmenu   termínu nariadeného pojednávania pre neodkladné služobné povinnosti. Z tohto dôvodu, ako aj pre neúčasť právneho zástupcu navrhovateľa bolo pojednávanie z 24. januára 2002 odročené na 14. marec 2002.

Dňa 14. marca 2002 sa na pojednávanie nedostavili účastníci konania, preto bolo pojednávanie   odročené   na   16.   máj   2002   s   tým,   že   účasť   zástupcu   odporcov   bude zabezpečená prostredníctvom polície.

Dňa 16. mája 2002 bolo vo veci pojednávanie, na ktorom súd uznesením č. k. 12 C 1987/97-216   rozhodol,   že   nepripúšťa   zastupovanie   odporcov   v   predmetnej   veci splnomocneným zástupcom L. K., pretože ten zastupuje účastníkov proti navrhovateľovi v ďalších   12   veciach,   pritom   nie   je   zapísaný   ani   v zozname   advokátov   a ani   v zozname komerčných právnikov. Pojednávanie bolo odročené na 23. júl 2002 za účelom opätovného predvolania odporcov.

Dňa   13.   júna   2002   odporcovia   doručili   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu č. k. 12 C 1987/97-216.

Dňa 23. júla 2002 bolo pojednávanie odročené s tým, že vec bude postúpená na Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o uvedenom   odvolaní odporcov.

Dňa 14. augusta 2002 bol spis doručený krajskému súdu. Dňa 31. októbra 2002 krajský súd uznesením č. k. 11 Co 337/02-228 rozhodol, že napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v časti   týkajúcej   sa   odporcov   1.   a 2.   zrušuje a v časti týkajúcej sa odporcov 3. a 4. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu   vracia   na   ďalšie   konanie.   Odvolací   súd   v   podstate   zaujal   stanovisko,   že   v   celom predmetnom   spisovom   materiáli   sa   nenachádza   riadne   plnomocenstvo   dané   odporcami v 1. a 2. rade pre L. K., toto splnomocnenie sa týkalo iba konania ohľadom platobného rozkazu   týkajúce   sa   odporcov   v 3.   a 4.   rade   a   bolo   tiež   sporné.   Bolo   povinnosťou prvostupňového   súdu   odstrániť   vady   plnomocenstva   a   následne   skúmať,   či   sú   splnené podmienky podľa § 27 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na rozhodnutie ohľadom zastupovania účastníkov vo veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 19. decembra 2002.Dňa 27.   januára 2003   navrhovateľ doručil   okresnému súdu   upresnené späťvzatie svojho návrhu vo vzťahu k odporcom v 3. a 4. rade.

Dňa   5.   júna   2003   súd   vyžiadal   listinné   dôkazy   od   navrhovateľa   a   nariadil pojednávanie na 18. september 2003.

Dňa   18.   septembra   2003   sťažovateľ   a odporkyňa   v 2.   rade   predložili   súdu splnomocnenie   pre   L.   K.   Na   tomto   pojednávaní   súd   pripustil   späťvzatie   návrhu   proti odporcom   v 3.   a 4.   rade.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sťažovateľ a odporkyňa v 1. rade predložia súdu upresnené plnomocenstvo na zastupovanie. Dňa 29. septembra 2003 zástupca odporcov L. K. doručil podanie označené ako „doplnenie požadovanej plnej moci v predmetnej veci“.

Dňa 14. januára 2004 v dôsledku odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku bol spis opatrením predsedníčky súdu pridelený na konanie sudkyni JUDr. M. M.

Dňa 19. marca 2004 konajúca sudkyňa vyzvala zástupcu navrhovateľa na oznámenie, či a v akej výške si uplatňuje náhradu trov konania voči odporcom v 3. a 4. rade, voči ktorým vzal návrh späť, tiež požiadala zástupcu navrhovateľa na zaslanie a úpravu riadneho petitu voči odporcom v 1. a 2. rade.

Dňa 16. marca 2004 sťažovateľ a odporkyňa v 2. rade požiadali súd o ustanovenie právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   pretože   sú   nemajetní,   obaja   sú   dôchodcovia a predmetná vec je právne náročná.

Dňa   29.   marca   2004   zástupca   navrhovateľa   doručil   na   výzvu   súdu   vyjadrenie v súvislosti s úpravou petitu.

Dňa 31. marca 2004 konajúca sudkyňa predložila spis vyššej súdnej úradníčke na rozhodnutie o žiadosti odporcov na ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa   14.   júna   2004   vyššia   súdna   úradníčka   vyzvala   odporcov   na   predloženie vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa 25. júna 2004 sťažovateľ a odporkyňa v 2. rade zaslali súdu požadované doklady o svojich osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 1. júna 2004 právny zástupca navrhovateľa upresnil petit návrhu.Dňa   28.   júla   2004   okresný   súd   žiadosť   sťažovateľa   a   odporkyne   v 2.   rade o ustanovenie   právneho   zástupcu   uznesením   č.   k.   12   C   197/97-274   zamietol.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2004.

Dňa 12. októbra 2004 súd uznesením č. k. 12 C 197/97-277 konanie v časti týkajúcej sa odporcov v 3. a 4. rade zastavil.

Dňa   14.   októbra   2004   boli   odporcovia   vyzvaní,   aby   sa   vyjadrili   k upravenému návrhu.

Dňa 26. októbra 2004 sťažovateľ zaujal písomné stanovisko k upravenému návrhu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie 10 565 Sk s prísl. z titulu nedoplatku na nájomnom a za služby spojené   s užívaním   družstevného   bytu   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   197/97,   v ktorom sťažovateľ   vystupuje   ako   odporca,   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o veci   sťažovateľa   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s ustálením skutkového stavu, v danom   prípade   znaleckým   dokazovaním.   Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mal svoj podiel aj sťažovateľ, najmä tým, že svojím zastupovaním nesplnomocnil právne relevantne svojho zástupcu, ohľadom ktorého zastupovania vznikli pochybnosti. Na druhej   strane   však   doba,   ktorú   okresný   súd   potreboval   na   to,   aby   sa   s   touto   otázkou vysporiadal, bola neprimerane dlhá.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných relevantných dôvodov nečinný najmä v období od 24. novembra 1998 do 7. decembra 1999 (dvanásť mesiacov),   od   22.   novembra   2000   do   1.   októbra   2001   (jedenásť   mesiacov)   a   od 19. decembra 2002 do 5. júna 2003 (päť mesiacov). Okresný súd teda počas viac ako dvoch rokov vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ   ako   odporca   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom v uvedených obdobiach pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Tvrdenie   podpredsedníčky   okresného súdu, podľa ktorého „v predmetnej veci konali zákonní sudcovia priebežne s ohľadom na veľké počty vybavovaných vecí v oddeleniach“ alebo, že „neboli zistené žiadne úmyselné prieťahy   zo   strany   sudkýň“, nemožno   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že ústavný   súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec a už vôbec neprihliadol na to, či k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy došlo úmyselným postupom zákonnej sudkyne alebo nie.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000 Sk, ktoré odôvodnil svojou „mnohoročnou právnou neistotu“, pretože navrhovateľ pre existenciu tohto sporu „odmieta vykonať prevod jeho bytu do osobného vlastníctva“. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   13 194   Sk   z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. F. S.

Náhrada sa   priznala za tri   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a upresnenie sťažnosti zo 16. novembra 2004 a zaujatie písomného stanoviska k vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu zo 6. decembra 2004). Za tri úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534 Sk a režijný paušál trikrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkom sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslil v sume 13 194 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2004