SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 171/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislaveč. k. 11 CoP 202/14-1133 z 19. augusta 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 11 CoP 202/14-1133 z 19. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
2. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 2 P 28/2010 je návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu(Česká republika) na základe návrhu podaného sťažovateľom 1. novembra 2010.Na ústavnom súde je napadnuté v poradí tretie rozhodnutie vydané vo veci krajskýmsúdom.
Prvým uznesením sp. zn. 2 P 28/2010 z 10. júna 2011 okresný súd návrhna nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu zamietol z dôvodu, že k únosu detínedošlo. Krajský súd uznesením č. k. 11 CoP 240/11-363 z 27. septembra 2011 zrušilrozhodnutie okresného súdu so záverom, že k únosu detí nepochybne došlo. V poradídruhým uznesením okresného súdu č. k. 2 P 28/2010-473 zo 17. februára 2012 súd nariadilnávrat detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj toto rozhodnutie krajský súd uznesenímč. k. 11 CoP 161/12-524 z 27. júna 2012 zrušil a okresnému súdu vytkol, že jenepreskúmateľné a chýbajú mu zákonom predpísané skutočnosti. V poradí tretím uznesenímč. k. 2 P 28/2010-1057 z 18. februára 2014 okresný súd nariadil návrat detí do krajinyobvyklého pobytu. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu zmenil uznesenímč. k. 11 CoP 202/14-1133 z 19. augusta 2014 tak, že návrh sťažovateľa na návrat detído krajiny obvyklého pobytu zamietol.
3. Sťažovateľ sa so závermi krajského súdu nestotožňuje a namieta, že jehorozhodnutie, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu a zamietol návrh sťažovateľana nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu, neobsahuje také právne významnéskutočnosti, ktoré by umožňovali súdu nesplniť jeho povinnosť nariadiť bezodkladnénavrátenie detí do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovorua čl. 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomocia uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva povinností. V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na povinnosť sudcu dbať pri výkonesvojej rozhodovacej právomoci na materiálne i formálne normy plynúce z ústavy a pri ichvýklade a aplikácii aj na ťažiskový znak právneho štátu, a to princíp právnej istoty.V sťažnosti ďalej uvádza, že „Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu nesmie byť popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.“. Podľa názoru sťažovateľa napadnutýmuznesením došlo k porušeniu už citovaných zásad a ustanovení. Krajský súd napadnutýmuznesením zmenil rozhodnutie okresného súdu, hoci skutkový a právny stav plneodôvodňuje, aby deti boli navrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu. Sťažovateľpodrobne zaujíma stanovisko k jednotlivým záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia,vyčíta mu tiež zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Za zásadnú označuje skutočnosť, že krajskýsúd pochybil, keď tvrdí, že najlepší záujem detí je, aby vyrastali s matkou za zabezpečeniastyku s otcom, čo je aj reálne upravené súdnymi rozhodnutiami, čím konanie o návrat detído krajiny obvyklého pobytu považuje za konanie o úpravu výchovy maloletých.
4. Uvedeným konaním došlo podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu jeho základnýchpráv a slobôd, na základe čoho žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorýmvysloví, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu finančnézadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
7. V danom prípade bol výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu(išlo o v poradí tretie rozhodnutie krajského súdu vo veci) zmenený výrok prvostupňovéhosúdu, ktorým nariadil návrat maloletých detí: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do krajiny obvyklého pobytu, a to do Českej republiky tak, že návrhotca (sťažovateľa) na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytuzamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
8. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom(ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
9. Z obsahu sťažnosti a po preverení ústavným súdom v spise okresného súdusp. zn. 2 P 28/2010 bolo zistené, že sťažovateľ napriek tvrdeniam, že rozhodnutie krajskéhosúdu je zmätočné a nepreskúmateľné, i jeho záverečnej časti argumentácie o tom, že krajskýsúd vyhodnocoval vykonané dôkazy ako v konaní o úpravu výchovy maloletých, a nie akov konaní o návrat detí do krajiny obvyklého pobytu, ústavný súd zistil, že sťažovateľnevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôdv systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie protinamietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa § 239 ods. 1 OSP bolodovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu prípustné, pretože rozhodnutiaokresného súdu a krajského súdu (dotknuté ústavnou sťažnosťou) boli „vecne“ rozdielne.
10. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzaťrozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebona základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 239 ods. 1OSP (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 39/2014).Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochranyv konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
11. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ dovolanie proti napadnutému uzneseniukrajského súdu podľa § 239 ods. 1 OSP nepodal. V okolnostiach prípadu potom podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanieproti napadnutému uzneseniu súčasne signalizuje nevyčerpanie opravného prostriedku,ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a naktorého využitie bol podľa osobitných predpisov oprávnený, čo vedie k záveruo neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ netvrdila ani nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pretozo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možnéprávne prostriedky nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd už pri predbežnomprerokovaní sťažnosti k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovaniesťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj k záveru o neprípustnostisťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nevyužitie opravného prostriedku,ktorý mu platný procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhochsťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015