znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 171/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Petrom   Arendackým,   Železničiarska   13,Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranupodľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislaveč. k. 11 CoP 202/14-1133 z 19. augusta 2014, a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) č. k. 11 CoP 202/14-1133 z 19. augusta 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).

2. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 2 P   28/2010 je návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu(Česká   republika)   na   základe   návrhu   podaného   sťažovateľom   1. novembra   2010.Na ústavnom súde je napadnuté   v poradí tretie   rozhodnutie vydané vo veci   krajskýmsúdom.

Prvým   uznesením   sp.   zn.   2   P   28/2010   z 10.   júna   2011   okresný   súd   návrhna nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu zamietol z dôvodu, že k únosu detínedošlo. Krajský súd uznesením č. k. 11 CoP 240/11-363 z 27. septembra 2011 zrušilrozhodnutie   okresného   súdu   so   záverom,   že   k únosu   detí   nepochybne   došlo.   V poradídruhým uznesením okresného súdu č. k. 2 P 28/2010-473 zo 17. februára 2012 súd nariadilnávrat   detí do krajiny   obvyklého   pobytu.   Aj   toto   rozhodnutie   krajský   súd   uznesenímč. k. 11 CoP 161/12-524   z 27.   júna   2012   zrušil   a okresnému   súdu   vytkol,   že   jenepreskúmateľné a chýbajú mu zákonom predpísané skutočnosti. V poradí tretím uznesenímč. k. 2 P 28/2010-1057 z 18. februára 2014 okresný súd nariadil návrat detí do krajinyobvyklého   pobytu.   Krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   uznesenímč. k. 11 CoP 202/14-1133   z 19.   augusta   2014   tak,   že   návrh   sťažovateľa   na   návrat   detído krajiny obvyklého pobytu zamietol.

3.   Sťažovateľ   sa   so   závermi   krajského   súdu   nestotožňuje   a namieta,   že   jehorozhodnutie,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   a zamietol   návrh   sťažovateľana nariadenie návratu detí do krajiny obvyklého pobytu, neobsahuje také právne významnéskutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   súdu   nesplniť   jeho   povinnosť   nariadiť   bezodkladnénavrátenie detí do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovorua čl. 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomocia uznávaní   a výkone   rozsudkov   v manželských   veciach   a vo veciach   rodičovských   práva povinností. V odôvodnení svojej sťažnosti poukazuje na povinnosť sudcu dbať pri výkonesvojej rozhodovacej právomoci na materiálne i formálne normy plynúce z ústavy a pri ichvýklade   a aplikácii   aj   na ťažiskový   znak   právneho   štátu,   a to   princíp   právnej   istoty.V sťažnosti ďalej uvádza, že „Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu nesmie byť   popretím   jej   účelu,   podstaty   a zmyslu.“. Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutýmuznesením došlo k porušeniu už citovaných zásad a ustanovení. Krajský súd napadnutýmuznesením   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu,   hoci   skutkový   a právny   stav   plneodôvodňuje,   aby   deti   boli   navrátené   do   krajiny   svojho   obvyklého   pobytu.   Sťažovateľpodrobne zaujíma stanovisko k jednotlivým záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia,vyčíta mu tiež zmätočnosť a nepreskúmateľnosť. Za zásadnú označuje skutočnosť, že krajskýsúd pochybil, keď tvrdí, že najlepší záujem detí je, aby vyrastali s matkou za zabezpečeniastyku s otcom, čo je aj reálne upravené súdnymi rozhodnutiami, čím konanie o návrat detído krajiny obvyklého pobytu považuje za konanie o úpravu výchovy maloletých.

4. Uvedeným konaním došlo podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu jeho základnýchpráv a slobôd, na základe čoho žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorýmvysloví, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu finančnézadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sasťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred inýmštátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci najej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05,   IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06,III. ÚS 42/07).

Zmyslom a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

7.   V danom   prípade   bol   výrokom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu(išlo o v poradí tretie rozhodnutie krajského súdu vo veci) zmenený výrok prvostupňovéhosúdu, ktorým nariadil návrat maloletých detí: ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do krajiny obvyklého pobytu, a to do Českej republiky tak, že návrhotca   (sťažovateľa)   na   nariadenie   návratu   maloletých   detí   do   krajiny   obvyklého   pobytuzamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

8.   Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany vkonaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom(ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

9.   Z obsahu   sťažnosti   a po   preverení   ústavným   súdom   v spise   okresného   súdusp. zn. 2 P 28/2010 bolo zistené, že sťažovateľ napriek tvrdeniam, že rozhodnutie krajskéhosúdu je zmätočné a nepreskúmateľné, i jeho záverečnej časti argumentácie o tom, že krajskýsúd vyhodnocoval vykonané dôkazy ako v konaní o úpravu výchovy maloletých, a nie akov konaní   o návrat   detí   do   krajiny   obvyklého   pobytu,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľnevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôdv systéme   všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže   nepodal   dovolanie   protinamietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa § 239 ods. 1 OSP bolodovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   prípustné,   pretože   rozhodnutiaokresného súdu a krajského súdu (dotknuté ústavnou sťažnosťou) boli „vecne“ rozdielne.

10. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzaťrozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   založená   zákonom   alebona základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 239 ods. 1OSP (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 39/2014).Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   sťažovateľovi   dostupných   a účinnýchprostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnenýposkytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochranyv konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

11.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniukrajského súdu podľa § 239 ods. 1 OSP nepodal. V okolnostiach prípadu potom podaniesťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanieproti   napadnutému   uzneseniu   súčasne   signalizuje   nevyčerpanie   opravného   prostriedku,ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a naktorého   využitie   bol   podľa   osobitných   predpisov   oprávnený,   čo   vedie   k záveruo neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ netvrdila ani   nepreukázal,   že   dovolanie   nepodal   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Pretozo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani odpustenie podmienky vyčerpať možnéprávne prostriedky nápravy podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   už   pri   predbežnomprerokovaní   sťažnosti   k záveru   o nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na prerokovaniesťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   ako   aj   k záveru   o neprípustnostisťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nevyužitie opravného prostriedku,ktorý mu platný procesnoprávny predpis poskytoval, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhochsťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015