znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 171/2014-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o.,   Hviezdoslavova 118, Tvrdošín,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátska   kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE 153/2013-151 zo 6. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TSP s. r. o., Hviezdoslavova 118, Tvrdošín (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária,   Radlinského   1718,   Dolný   Kubín,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 22 CoE 153/2013-151 zo 6. novembra 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania v postavení oprávneného vedeného súdnym exekútorom na základe poverenia vydaného okresným súdom pod č. 5102109069 zo 16. januára 2012 o vymoženie   sumy   730 266   €   s   príslušenstvom   od   povinných   1.   BRICOLER,   s. r. o., a 2. CSI FINANCE S. A.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 0 Er 52/2012-121 zo 14. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   povolil   odklad   označenej   exekúcie   v   časti   vykonania   exekúcie   predajom nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. 1333 pre k. ú. Trnávka, obec Bratislava – mestská časť Ružinov, a to do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005.

Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie sťažovateľky potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Z obsahu exekučného spisu 0 Er k 52/2012, súd zistil že na Okresný súd Bratislava II bola dňa 22.03.2005 podaná žaloba, ktorou sa oprávnený domáha uspokojenia svojej pohľadávky z predaja nehnuteľností, ktoré sú predmetom exekúcie voči povinným v 1. a 2. rade a proti spoločnosti DROTA s.r.o., Ivánska cesta 10., Bratislava....

Podľa § 56 ods. 2, Ex. poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 61 Ex. poriadku, navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je   namieste   odložiť   vykonávanú   exekúciu   pre vymoženie   730.266,-   Eur   s   príslušenstvom,   až   do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava II, pod spisovou značkou 16 C 75 /2005 z dôvodu, že prejednávaná vec môže mať priamy súvis s vykonávanou exekúciou....

V prípade, že žalobe pred Okresným súdom Bratislava II bude vyhovené exekučné konanie, bude ďalej pokračovať v súlade s vydaným poverením a v prípade, že táto žaloba bude   zamietnutá,   bude   namieste   exekúciu,   ako   neprípustnú   zastaviť.   Vzhľadom   na   dve možné varianty ďalšieho postupu v exekučnom konaní je podľa názoru odvolacieho súdu namieste   vyčkať   na   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   II   a   odklad   v   predmetnej exekúcii   povoliť.   Vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že   predmetom   exekúcie   sú   nehnuteľnosti a v súlade   s § 61 exekučného poriadku   je navrátenie do predošlého   stavu   vylúčené,   je namieste povoliť navrhnutý odklad exekúcie aj z toho dôvodu, aby prípadnou exekúciou nedošlo k nevratnému stavu, čo by v konečnom dôsledku vyvolalo ďalšie súdne konania. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1, O.s.p. potvrdil.“

Sťažovateľka   napadla   sťažnosťou   uznesenie   krajského   súdu,   ktoré   považuje za arbitrárne a porušujúce ňou označené základné a iné práva.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   okresný   súd   vo   svojom   uznesení   predmet konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005 (vedením ktorého odôvodnil povolenie   odkladu   exekúcie)   nesprávne   vyhodnotil   ako   konanie   o   vylúčenie   vecí z exekúcie, pričom v skutočnosti nejde o konanie o vylúčenie vecí z exekúcie podľa § 55 Exekučného poriadku. Podľa sťažovateľky krajský súd uvedené pochybenie okresného súdu v napadnutom uznesení nenapravil.

Sťažovateľka namieta nesprávne právne závery krajského súdu a nesprávnu aplikáciu § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, keď podľa krajského súdu vedenie súdneho konania okresným   súdom   pod   sp.   zn.   16   C   75/2005   môže   mať „priamy   súvis   s   vykonávanou exekúciou“, resp. môže byť dôvodom očakávania, že exekúcia bude podľa § 57 Exekučného poriadku zastavená. Sťažovateľka okrem iného uviedla: „Exekučné konanie bolo začaté v roku 2012   t.j.   o   7 rokov   neskôr   ako   citovaný civilný spor,   ktorý   možno   v súčasnosti považovať za nadbytečný, a ktorý vôbec nemusí pokračovať. Súdna prax vec zjednodušila a vyriešila....

Meritórne rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C 75/2005 nemôže mať pre toto exekučné konanie žiadny význam...

V konaní neboli preukázané žiadne okolnosti z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku a z uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie objektívne nesprávne a arbitrárne.

Porušovateľ zrejme vedome ignoroval skutočnosť, že povinní v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2005 nevystupujú ako žalobcovia a že predmetom tohto konania nie je ani platnosť resp. neplatnosť exekučného titulu, na základe ktorého sa oprávnený domáha uspokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní. Povinní v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava TI pod sp. zn. OEr/52/2012 teda zo svojej procesnej pozície žalovaných v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2005 nemôžu a nikdy nemohli ovplyvniť vedenie a výsledok tohto exekučného konania.

Žiadna skutočnosť totiž nebráni sťažovateľovi, aby napríklad v konaní vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   II   vzal   celý   návrh   v   zmysle   ust.   §   96   ods.   1   O.s.p.   späť. Zastavenie   citovaného   občianskoprávneho   konania   nespôsobí   následok,   ktorý   upravuje ust. § 57 odst. 1 písm. e. Ex. por.

Vzhľadom na predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.   zn.   16C/75/2013   by   meritórne   rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní   ani   v   prípade procesného neúspechu žalobcu, nepredstavovalo ani nezakladalo ani jeden z dôvodov pre zastavenie   exekúcie   ktoré   sú   taxatívne   vymedzené   v   ust.   §   57   ods.   1   písm.   a)   až   j) Exekučného poriadku...“

Sťažovateľka   namieta   aj   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22CoE 153/2013-151 zo dňa 06.11.2013   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   ust.   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce   v   práve   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a   základné   právo   sťažovateľa   podľa ust. čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22CoE 153/2013-151 zo dňa 06.11.2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Zároveň   sťažovateľ   žiada priznať náhradu trov právneho   zastúpenia vo výške 2.276,14 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného súdu o povolení odkladu exekúcie.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu hodnotil predmet konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75/2005 ako konanie o   vylúčení   veci   z   exekúcie,   uvedenej   námietke   sťažovateľa   nezodpovedá   obsah odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu.   Ústavný   súd   nevyhodnotil   ako   relevantnú   ani ostatnú časť sťažnostnej argumentácie, v ktorej sťažovateľka namietala, že „Vzhľadom na predmet sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/75/2013 by   meritórne   rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní   ani   v   prípade   procesného   neúspechu žalobcu,   nepredstavovalo ani   nezakladalo ani   jeden   z dôvodov   pre zastavenie exekúcie ktoré sú taxatívne vymedzené v ust. § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného poriadku.“. V tomto smere je potrebné dodať, že v prípade, ak sťažovateľka konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 16 C 75 /2005 považuje toho času za „nadbytočné“, nič jej nebráni ako žalobkyni v tom, ako to aj sama uvádza v sťažnosti, aby učinila procesný úkon smerujúci k jeho zastaveniu. Pokiaľ však označené súdne konanie nie je ukončené, závery krajského súdu nadväzujúce na vedenie tohto konania a možné dôsledky meritórneho rozhodnutia v tomto konaní na exekučné konanie nie je možné hodnotiť ako arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   a preto   je   naplnený   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   je   len   nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a uznesenie sú založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014