znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 171/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   marca   2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 187/2012 a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 187/2012 zo 14. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2012   doručená   sťažnosť   B.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“   alebo „žalobkyňa   2“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1   a čl.   2   ods.   2   ústavy   a čl.   13   dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 187/2012 a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 187/2012 zo 14. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola spolu so svojou matkou (v texte aj „žalobkyňa 1“) v procesnom postavení žalobcov v súdnom spore o určenie vlastníctva vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 204/2010, ktorý rozsudkom č. k. 19 C 204/2010-96 z 8. decembra 2011 žalobu zamietol.

3. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   65/2012   z 26.   apríla   2012   tak, že odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   potom,   ako   sa   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu.

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a žiadala,   aby   najvyšší   súd   ako   súd dovolací   rozsudky   okresného súdu   a krajského súdu   zrušil   a vec vrátil   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   odôvodnila   dovolanie   vadou   konania   spočívajúcou v odňatí jej možnosti konať pred súdom, tvrdením, že závery krajského súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže nebolo vykonané nimi navrhnuté znalecké dokazovanie na   zistenie   pravosti   podpisu   žalobkyne   1)   a jej   nebohého   manžela   na   kúpnej   zmluve, že rozsudok je arbitrárny, a neodstránili sa ním nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu.

Sťažovateľka   v dovolaní   ďalej   namietala,   že   žalovaní   nedokázali   uviesť   bližšie okolnosti   podpisu   spornej   kúpnej   zmluvy   a vyplatenia   kúpnej   ceny.   Najvyšší   súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

5. Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 13 dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a žiada,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo B. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, jej základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a právo   na   spravodlivé   prejednanie   jej   záležitosti   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy zaručené   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   zároveň jej základné právo na právnu istotu zaručené čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Cdo 187/2012 a jeho uznesením č. k. 6 Cdo 187/2012 zo dňa 14. 08. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 187/2012 zo dňa 14. 08. 2012 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. B. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   jej   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR (slovom tristodvadsaťtri eur päťdesiat centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

9.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam [žalobkyňa 2) spolu so svojou matkou žalobkyňou 1)]   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   19   C   204/2010.   Okresný   súd rozsudkom   č.   k.   19   C   204/2010-96   z 8.   decembra   2011   žalobu   zamietol.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 19 Co 65/2012-117 z 26. apríla 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. K tomuto záveru dospel po jeho preskúmaní a konštatoval, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Vo svojom rozsudku uviedol, že okresný súd   v rozhodnutí   jasne   a náležite   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Za dostatočné a presvedčivé považoval odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa zdôvodnenia splnenia zákonných podmienok na vydržanie. Okresný súd náležite   vyhodnotil   sťažovateľkou   navrhované   dôkazy,   osobitne   znaleckého   posudku, ktorého vykonanie uznesením zamietol. Krajský súd vo svojom rozsudku dospel k záveru, že sťažovateľka spolu so žalobkyňou 1) majú na podanej žalobe naliehavý právny záujem (rozhodnutie okresného súdu v tomto smere nebolo v podanom odvolaní spochybňované). K žalobkyňami   spochybňovanej   platnosti   kúpnej   zmluvy,   na základe   ktorej   odporcovia nadobudli   vlastníctvo   k nehnuteľnostiam,   krajský   súd   uviedol,   že   je   správny   záver okresného   súdu,   ktorý   ustálil,   že   v prípade   pochybností   o platnosti   kúpnej   zmluvy je v danom   prípade   konštatovanie,   že k nadobudnutiu   vlastníctva   došlo   zo zákona podľa § 129 a § 134 Občianskeho zákonníka po splnení zákonných predpokladov, ktoré aj náležite vyhodnotil.   Sťažovateľka   podala   vo   veci   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 6 Cdo 187/2012 zo 14. augusta 2012 odmietol.

11. Sťažovateľka   za   porušenie   ňou   (v bode   1   tohto   uznesenia)   označených   práv považuje   konanie   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorý   neodstránil   protiprávny   stav navodený rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, s ktorými sa stotožnil a podané dovolanie odmietol napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné podmienky.

12. Ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na   uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka nastupuje až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

13. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/00), tiež by mali   za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

14. Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať   a rozhodnúť   o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

15. Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo   187/2012   zo   14.   augusta   2012,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky, pričom   nezistil   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu nemajúci   oporu   v zákone.   Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil, že najvyšší súd sa dôvodmi sťažovateľky zaoberal a náležite sa s nimi vysporiadal. Najvyšší súd   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   predovšetkým   konštatoval, že   smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto vylúčil prípustnosť dovolania podľa   §   238   OSP.   V ďalšom   sa   preto   zaoberal   prieskumom   prípustnosti   dovolania aj z hľadísk   uvedených   v   §   237   OSP,   pričom   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti   dovolania   ani   podľa   tohto   ustanovenia.   Sťažovateľka   vo   svojom   dovolaní namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to nevykonaním navrhnutého znaleckého   dokazovania   a nedostatočným   odôvodnením   rozsudkov   okresného   súdu a krajského súdu.

16. Ústavný súd z obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že nejde o svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľka, a krajským súdom aplikované právne a skutkové závery, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nie sú v takom rozpore   s vykonaným   dokazovaním,   ktoré   by   mohli   prípadne   zakladať   dôvod   na   zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

17. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 187/2012 zo 14. augusta 2012 je preto ústavne akceptovateľné a medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru   neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že by mohlo dôjsť prípadne   k ich   porušeniam,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   76/2010)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce z čl.   20   ods.   1 a 4 ústavy, ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva   podľa   čl. 20   ods.   1   a 4   ústavy   by   bolo   možné   v danej   veci   uvažovať   len   vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

20. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že ide o články ústavy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní   ústavy   (napr.   IV.   ÚS   70/2011)   a neformulujú   žiadne   základné   právo ani slobodu účastníka konania, porušenie ktorých by ústavný súd mohol vysloviť v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

21. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   nezaoberal ďalšími   požiadavkami   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013