znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 171/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   G.,   R.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C 31/2010 z 23. septembra 2010 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 309/2011 z 24. októbra 2011, uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením Krajského súdu   v   Žiline   č. k. 5 Co 312/2011-365   z 24. októbra   2011,   ako   aj   postupom predchádzajúcim ich vydaniu, uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   G.,   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   C   31/2010   z   23.   septembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   z 23. septembra 2010“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 309/2011 z 24. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 24. októbra 2011“), uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu, uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011 a uznesením krajského   súdu   č.   k.   5   Co   313/2011-368   z   24.   októbra   2011,   ako   aj   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 10 C 38/2005 z 31. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok z 31. októbra 2006“) uložil odporcovi v predmetnom konaní Mestu Č. (ďalej len „odporca“) prvým výrokom povinnosť zaplatiť M. M. – B. S. (ďalej len „navrhovateľ“) sumu 29 160 000 Sk s 9 % ročným úrokom z omeškania od 26. mája 2005 do zaplatenia, druhým výrokom návrh v časti o zaplatenie sumy 324 000 Sk zamietol, ďalším v poradí tretím výrokom zaviazal odporcu uhradiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 200 000 Sk a štvrtým výrokom ho zaviazal na účet právneho zástupcu navrhovateľa uhradiť trovy konania v sume 363 295 Sk do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Odporca podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 38/2005 z 31. októbra 2006   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   25/2007 zo 17. septembra   2007   (ďalej   len   „rozsudok   zo   17.   septembra   2007“),   ktorým   uvedený rozsudok, pokiaľ ide o prvý výrok, zmenil tak, že odporcu zaviazal uhradiť navrhovateľovi sumu   29 160 000   Sk   a zostávajúce   výroky   tohto   rozsudku   potvrdil,   a   zároveň   odporcu zaviazal uhradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 170 936 Sk. Rozsudok okresného súdu z 31. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu zo 17. septembra 2007 nadobudol právoplatnosť 3. decembra 2007 a na základe nich účastníci tohto konania uzatvorili 10. júla 2008 dohodu o urovnaní.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal   v   predmetnej   veci   mimoriadne dovolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21. decembra 2009 rozsudok okresného súdu z 31. októbra 2006 okrem   výroku   o   zamietnutí   návrhu   v   časti   o zaplatenie   sumy   324 000 Sk   a   rozsudok krajského súdu zo 17. septembra 2007 okrem výroku, že prvostupňový rozsudok zostáva v časti   zamietnutia žaloby vo zvyšku   nedotknutý, zrušil   a vec vrátil   v rozsahu zrušenia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Konanie   v   predmetnej   veci   bolo   ďalej   okresným   súdom   vedené pod sp. zn. 8 C 31/2010, v ktorom rozhodovala tá istá zákonná sudkyňa ako v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2005.

Sťažovateľ,   ktorý   bol   v   tom   čase   poslancom   Mestského   zastupiteľstva   mesta   Č. a podávateľ   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky, podaniami z 24. júna 2010 a 29. júna 2010 navrhol, aby okresný súd rozhodol, že ako vedľajší účastník môže vstúpiť do konania sp. zn. 8 C 31/2010. V konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2005 bolo uznesením okresného súdu zo 6. júna 2006 v znení uznesenia   okresného   súdu   z 1. augusta   2006   rozhodnuté   o   priznaní   oslobodenia navrhovateľa   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Sťažovateľ   ako   vedľajší   účastník doručil   okresnému   súdu   13.   septembra   2010   návrh   na   odňatie   priznaného   oslobodenia od platenia súdnych poplatkov navrhovateľa z dôvodov v ňom uvedených.

Sťažovateľ   ako   vedľajší   účastník   doručil   okresnému   súdu   16.   septembra   2010 pred pojednávaním „dôkazný návrh“ zo 14. septembra 2010. Okresný súd sťažovateľovi pred uskutočnením pojednávania doručil kópiu podania odporcu označeného ako vzájomný návrh   z   13.   septembra   2010.   Na   pojednávaní   uskutočnenom   16.   septembra   2010 na okresnom   súde   bol   sťažovateľovi   krátkou   cestou   doručený   rovnopis   podania navrhovateľa označeného ako späťvzatie návrhu a vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo 14. septembra 2010, zároveň bol na tomto pojednávaní podaný návrh na vylúčenie vzájomného návrhu odporcu na samostatné konanie. Sťažovateľ doručil k rukám predsedu okresného súdu 20. septembra 2010 vyjadrenie k vzájomnému návrhu podanému odporcom, v ktorom namietal   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi.   Porušenie uvedeného základného práva namietal aj sťažnosťou z 21. septembra 2010, o ktorej ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 414/2010. Vo svojom uznesení v tejto veci ústavný súd konštatoval, že sťažnosť bola podaná predčasne a sťažnosťou na porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa môže zaoberať až po právoplatnom skončení veci samej.

Okresný súd následne v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 23. septembra 2010 tak,   že   súhlasí   so   späťvzatím   návrhu   navrhovateľom   na   zaplatenie   967   934,67   € (29 160 000 Sk) a konanie zastavuje. Ďalej okresný súd vzájomný návrh odporcu, aby bolo určené, že dohoda o urovnaní z 10. júla 2008 a kúpna zmluva v nej obsiahnutá, ktorej vklad bol   Správou   katastra   Č.   povolený   11.   augusta   2008   pod   č.   V   2335/2008,   sú   neplatné, zamietol. Taktiež okresný súd zamietol aj tú časť vzájomného návrhu, ktorým odporca žiadal   určiť,   aby   navrhovateľ   bol   povinný   zaplatiť   odporcovi   sumu   199 163,51   € (6 000 000 Sk), sumu 17 733,22 € (534 231 Sk), vydať pozemky v katastrálnom území Č. parc. č. CKN 1754/70 o výmere 1994 m2 – zastavané plochy a nádvoria a parcelné číslo CKN 1149/12 o výmere 2032 m2 – ostatná plocha, alternatívne zaplatiť odporcovi peňažnú náhradu v sume 200 619,83 € (6 043 873 Sk) a hradiť trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd zaviazal odporcu povinnosťou hradiť navrhovateľovi trovy   konania   vrátane   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   5   981,08   €   na   účet   právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   23.   septembra   2010   podal   odvolanie   odporca i sťažovateľ.   Sťažovateľ bol uznesením   z 24.   januára 2011 okresným súdom   zaviazaný zaplatiť v lehote 3 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume 25 150 €, proti ktorému podal 8. februára 2011 odvolanie. Podaním zo 16. februára 2011 požiadal   okresný   súd   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   a   v   prílohe   svojho   podania z 25. februára 2011 predložil okresnému súdu potrebné podklady. Okresný súd uznesením z 27.   júna   2011   odporcovi   a   sťažovateľovi   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov nepriznal, sťažovateľ sa však proti tomuto uzneseniu podaním z 28. júla 2011 odvolal. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2011 vo veci samej tak, že rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2010 v častiach napadnutých odvolaniami odporcu   a sťažovateľa   vrátane výroku   o   náhrade   trov   prvostupňového konania potvrdil a zároveň odporcovi a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť solidárne navrhovateľovi trovy   odvolacieho   konania   v   sume   1 516,73   €   do   3   dní   na   účet   právneho   zástupcu navrhovateľa.

Uznesením   č.   k.   5   Co   312/2011-365   z   24.   októbra   2011   krajský   súd   potvrdil uznesenie okresného súdu z 24. januára 2011 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie   sťažovateľovi)   a uznesením   č.   k.   5 Co   313/2011-368 z 24.   októbra   2011 potvrdil uznesenie okresného súdu z 27. júna 2011 (o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov   odporcovi   a   sťažovateľovi),   pričom   obe   uvedené   uznesenia   nadobudli právoplatnosť 29. decembra 2011.

Rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011 nadobudol právoplatnosť 29. decembra 2011.

Sťažovateľ ďalej v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol: «Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre funkciu sudcu.   Na   určenie   totožnosti   zákonného   sudcu   je   právne   významná   hore   uvedená podmienka ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a o doplnení niektorých zákonov, podľa ktorej za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   vzájomná   žaloba   nebude   prípustná   ani v prípadoch,   keď   predmet   konania   vymedzený   vzájomným   návrhom   bude   k   doposiaľ prejednávanému predmetu konania vo vzťahu prejudiciality. Ak by napr. proti pôvodne podanej   žalobe   na   plnenie   podal   vzájomný   návrh   žalovaný   v   tom   zmysle,   že   požaduje určenie,   že   zmluva,   na   základe   ktorej   sa   žalobca   domáha   plnenia,   je   neplatná,   pôjde o typickú prejudiciálnu otázku, ktorú si musí súd samostatne posúdiť bez toho, aby takúto otázku   pojal   do   výroku   svojho   rozhodnutia.   Takýto   vzájomný   návrh   bude   neprípustný. Rovnako   vzájomný   návrh   nebude   prípustný   v   tých   prípadoch,   ak   by   uplatnený   nárok žalovaného do tej miery skutkovo nesúvisel s uplatneným nárokom žalobcu, že by sa vec mala prideliť do iného súdneho registra, čo by porušovalo ústavný princíp neodňateľnosti svojmu zákonnému sudcovi.

V tomto prípade sú konania vo vzťahu prejudiciality. Najmä však vzájomný návrh odporcu skutkovo a ani právne nesúvisí s uplatneným nárokom navrhovateľa. Dokazovanie vo   veci   bude   potrebné   vykonať   úplne   iným   smerom,   čo   naruší   i   zásadu   hospodárnosti občianskeho   súdneho   konania.   Je   evidentné,   že   bol   porušený   ústavný   princíp „neodňateľnosti svojmu zákonnému sudcovi“, keď takýto vzájomný návrh nebol vylúčený na   samostatné   konanie   a   najmä   keď   neprešiel   elektronickou   podateľňou   s   náhodným výberom, čo znamená porušenie zákonných ustanovení ako aj interných predpisov súdu, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho ústavného práva v postupe Okresného súdu Čadca a Krajského súdu v Žiline.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   namieta,   že   vec   nebola   uvedeným   postupom Okresného súdu Čadca pridelená zákonnému sudcovi a tým bolo porušené základné právo účastníka konania „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“. Zákonný sudca určený náhodným výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   na   začiatku konania je tým jediným zákonným sudcom pre celé konanie až do právoplatného skončenia veci. Na   základe   vyššie   uvedeného   postupu   a   rozhodnutí   Okresného   súdu   Čadca a Krajského súdu v Žiline došlo k porušeniu práva sťažovateľa „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Sťažovateľ   považuje   postup   a   rozhodnutia   tak   Okresného   súdu   Čadca   ako   aj Krajského   súdu   v   Žiline   vo   vzťahu   k   poplatkovej   povinnosti   účastníkov   konania za nesprávne a také, ktoré jednoznačne a evidentne nerešpektujú citované základné práva a slobody (čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.) premietnuté do zákonnej úpravy § 18 O. s. p. V rámci tohto súdneho konania bola poplatková povinnosť navrhovateľa za podaný návrh   na   začatie   konania   vo   výške   200.000,-   Sk,   čo   predstavuje   6.638,78   €.   Súd navrhovateľa najskôr od povinnosti od súdnych poplatkov neoslobodil z dôvodu existencie majetku   v   značnej   hodnote.   Po   jeho   odvolaní   mu   súd   následne   oslobodenie   priznal v podstate   s   odôvodnením,   že   vlastníctvo   hnuteľných   a   nehnuteľných   vecí   si   vyžaduje náklady na ich údržbu, poistenie, daň a iné výdavky. Z uvedenej formulácie vyplýva, že vlastníctvo hoc aj značného majetku nie je dôvodom na nepriznanie oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vo vzťahu ku sťažovateľovi predstavuje súdny poplatok za podané odvolanie sumu 25.150,-   €   (757.668,90   Sk).   Oproti   súdnemu   poplatku,   ktorý   mal   zaplatiť   navrhovateľ v prípade   neoslobodenia,   bol   súdny   poplatok   sťažovateľa   za   odvolanie   v   tomto   štádiu konania cca 3,79 násobne vyšší. Sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov   s tým,   že   dostatočne   nepreukázal   majetkové   pomery,   čo   však   nie   je   pravda, nakoľko   do   súdneho   spisu   boli   predložené   doklady,   na   základe   ktorých   súdy   bežne majetkové pomery účastníkov konania posudzujú.

Navrhovateľ je živnostník, vystupuje vo viacerých obchodných spoločnostiach ako spoločník   a   konateľ,   vlastní   veľké množstvo nehnuteľností,   ktoré mu prinášajú značené zisky.   Okrem   iného   na   základe   dohody   o   urovnaní   získal   od   Mesta   Č.   ďalší   majetok v podobe   hotovosti   a   nehnuteľností,   ktoré   neskôr   so   ziskom   speňažil.   Podľa   názoru sťažovateľa navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal dôvody, na základe ktorých by mu mal súd oslobodenie priznať, napriek tomu mu bolo oslobodenie priznané. Sťažovateľ poukazuje aj   na   skutočnosť,   že   sa   súdy   s   jeho   návrhom   na   odňatie   priznaného   oslobodenia navrhovateľa žiadnym spôsobom nevysporiadali a po predložení dôkazov o jeho značnom majetku mu oslobodenie ponechali.

Naproti tomu sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá ani zďaleka nedisponuje takým majetkom   a   takými   finančnými   možnosťami   ako   navrhovateľ.   Svoje   majetkové   pomery zdokladoval podobne ako navrhovateľ. Súdy však vo vzťahu k nemu nepostupovali v zmysle zásady   „rovnosti   účastníkov   konania“,   pretože   navrhovateľom   predložené   doklady akceptovali   a   vyhodnotili   ich   ako   odôvodňujúce   priznať   oslobodenie   na   rozdiel od sťažovateľa,   kde   jeho   dôkazy   ako   odôvodňujúce   na   priznanie   oslobodenia   neboli akceptované.

Účastníci rovnako zdokladovali svoje majetkové pomery predložením relevantných dokladov, pričom sťažovateľ súdu naviac zdokladoval aj ďalší majetok navrhovateľa. Súdy napriek tomu pri navrhovateľovi vyhodnotili jeho majetok na jeho ťarchu a oslobodenie mu priznali   a   pri   sťažovateľovi   sa   s   jeho   majetkovými   pomermi   v   podstate   nezaoberali a oslobodenie mu nepriznali.

Sťažovateľ   teda   vidí   porušenie   základného   práva   „rovnosti   účastníkov   konania“ v tom,   že   pri   oslobodzovaní   od   súdnych   poplatkov   súdy   nepostupovali   vo   vzťahu k účastníkom   konania   rovnako,   keď   zdokladované   majetkové   pomery   navrhovateľa vyhodnotili ako postačujúce na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov a zdokladované majetkové   pomery   sťažovateľa   vyhodnotili   ako   neodôvodňujúce   na   priznanie   čo   i   len čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov aj vzhľadom k výške súdneho poplatku, ku ktorému   bol   sťažovateľ   zaviazaný.   Tým   súdy   vystavili   sťažovateľa   do   podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je navrhovateľ.

Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že v súdnom konaní oproti nemu bol navrhovateľ   postupom   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Čadca   ako   aj   Krajského   súdu v Žiline neprimerane zvýhodnený. Navrhovateľ hoc preukázateľne majetný bol od nižšieho súdneho   poplatku   oslobodený   a   sťažovateľ   hoc   preukázateľne   s   podstatne   horšou majetkovou situáciou od podstatne vyššieho súdneho poplatku oslobodený nebol. Týmto bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   „rovnosti   účastníkov   konania“   upraveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bolo rozsudkom okresného súdu z   23.   septembra   2010   a   rozsudkom   krajského   súdu   z   24.   októbra   2011,   ako   aj postupom predchádzajúcim   ich   vydaniu   porušené,   uvedené   rozsudky   zruší   a   vec   vráti okresnému   súdu na   ďalšie   konanie,   prikáže   okresnému   súdu,   aby   vzájomný návrh odporcu z 13. septembra 2010   pridelil   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom zákonnému sudcovi, ďalej vysloví, že jeho základné   právo   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   bolo   uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344   z   24.   januára   2011   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, uvedené uznesenia zruší a vec vráti späť na ďalšie konanie okresnému súdu, ďalej vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bolo uznesením okresného súdu z 27. júna 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011 porušené, uvedené uznesenia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, a napokon prizná mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €, ktoré mu zaviaže zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti nálezu.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. septembra 2010 a postupom a rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011, uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 312/2011-365   z   24.   októbra   2011,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu,   uznesením okresného   súdu   č.   k.   8   C   31/2010-408   z   27.   júna   2011   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co   313/2011-368   z   24.   októbra   2011,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu.   K porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   došlo   podľa sťažovateľa v dôsledku toho, že v predmetnom konaní podaný vzájomný návrh odporcu, ktorý skutkovo ani právne nesúvisí s nárokom uplatneným navrhovateľom, súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nevylúčili na samostatné konanie, z čoho vyplýva, že uvedená vec nebola pridelená zákonnému sudcovi. Porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní vidí sťažovateľ v tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mu nepriznali oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a to napriek tomu,   že   svoje   majetkové   pomery   v   konaní   zdokladoval   „podobne   ako   navrhovateľ“, ktorému súdy oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznali, a aj napriek tomu, že ako fyzická osoba na rozdiel od navrhovateľa nedisponuje takým majetkom ako on.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. septembra 2010, ako aj k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami okresného súdu č. k.   8 C 31/2010-344   z 24. januára 2011 a č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna   2011 a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k rozsudku   okresného súdu z 23. septembra 2010, ako aj vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom prípade nemá právomoc preskúmavať uvedený rozsudok   a   uznesenia,   pretože   postup   okresného   súdu   jeho   rozsudok   i   uznesenia v predmetnej veci už preskúmal na základe riadnych opravných prostriedkov (podaných odvolaní) sťažovateľa krajský súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi,   ku   ktorému malo dôjsť   v dôsledku   toho, že o vzájomnom návrhu odporcu podanom v predmetnom konaní nerozhodoval zákonný sudca.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Sťažovateľom   predložená   námietka,   podľa   ktorej   v   predmetnom   konaní nerozhodoval   zákonný   sudca,   predstavuje   vadu   konania,   ktorú   je   sťažovateľ   oprávnený namietať   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania,   o   ktorom rozhoduje na základe právomoci mu zverenej najvyšší súd.

S ohľadom na princíp subsidiarity ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   312/2011-365   z   24.   októbra   2011 a č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011

Sťažovateľ namieta, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov konania odvolávajúc sa na odlišný prístup krajského súdu pri rozhodovaní   o   žiadostiach   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   podaných   jednotlivými účastníkmi tohto konania.

Uznesením   č.   k.   5   Co   312/2011-365   z   24.   októbra   2011   krajský   súd   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011, ktorým okresný súd sťažovateľovi   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   na   strane   odporcu   a   odvolateľovi   uložil povinnosť zaplatiť na jeho účet súdny poplatok za podané odvolanie v sume 25 150 €.

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 312/2011   z   24.   októbra   2011   a   sťažovateľom   namietaným   porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto jeho námietky proti nemu považoval za zjavne neopodstatnené.

Uznesením   č.   k.   5   Co   313/2011-368   z   24.   októbra   2011   krajský   súd   potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011, ktorým okresný súd sťažovateľovi   ako   vedľajšiemu   účastníkovi   konania   na   strane   odporcu   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. V podstatnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011 krajský súd uviedol:

«Preskúmaním   napadnutého   uznesenia   predloženého   spisu,   ako   aj   tvrdení vznesených   vedľajším   účastníkom,   odvolací   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   správne postupoval,   keď   nepriznal   vedľajšiemu   účastníkovi   na   strane   odporcu   oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že vedľajší účastník na strane odporcu požiadal podaním doručeným okresnému súdu dňa 16. 2. 2011 o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd následne výzvou zo dňa 2. 3. 2011, doručenou právnemu zástupcovi   vedľajšieho   účastníka   dňa   8.   3.   2011   vyzval   vedľajšieho   účastníka   na predloženie   dokladov,   a   to   príjmu   za   rok   2010   do   februára   2011,   potvrdenia od zamestnávateľa,   príjem   zo   živnosti,   ďalej   aby   oznámil,   s   kým   žije   v   spoločnej domácnosti, a aký je jeho príjem, ktorý žiadal doložiť dokladmi, aby písomne deklaroval, či má peňažné prostriedky na účtoch v tuzemských resp. cudzozemských peňažných ústavov, ak áno, aby účty identifikoval a oznámil súdu aktuálny zostatok týchto účtov, aby oznámil, či vlastní hnuteľný a nehnuteľný majetok väčšej hodnoty s uvedením katastrálneho územia, obce, listu vlastníctva a pod. Vedľajší účastník na strane odporcu na výzvu okresného súdu nijako nereagoval, pričom okresný súd rozhodol až dňa 27. 6. 2011, t. j. po dlhšom časovom období. Odvolací súd mal vzhľadom na uvedené za to, že námietka vedľajšieho účastníka v tom smere, že mu okresný súd nedoručil na vyplnenie tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“, je nedôvodná. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemá   povinnosť   uvedené   tlačivo   účastníkovi   zaslať,   navyše   keď   ho   predmetnou   výzvou požiadal o deklarovanie údajov a doloženie dokladov, ktoré by vyplývali aj z uvedeného tlačiva. Navyše okresný súd správne poukázal na to. že nakoľko si vedľajší účastník zásielku s predmetnou výzvou nevyzdvihol v odbernej lehote na súde, uplatnila sa v tomto prípade fikcia doručenia. Je potrebné zdôrazniť, že návrh, resp. žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podáva účastník konania, o ktorého oslobodenie ide (dispozičné právo účastníka konania), preto v tejto časti konania nesie bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. Je v záujme účastníka konania, aby predložil všetky doklady vzťahujúce sa k jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto doklady je povinný predložiť spolu so žiadosťou, tak aby súd mohol posúdiť odôvodnenosť žiadosti účastníka konania v zmysle ustanovenia § 138   O.   s.   p..   V   prípade,   že   tak   účastník   neurobí,   súd   ho   vyzve   na   preukázanie   jeho osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomerov,   pričom   uvedené   tlačivo   „Potvrdenie o osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomeroch“   slúži   len   ako   pomôcka.   Vedľajší účastník ignorovaním výzvy okresného súdu si v tomto prípade nesplnil povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť. Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by vedľajší účastník   nemohol   doklady,   ktoré   doložil   k   odvolaniu,   predložiť   už   pri   rozhodovaní okresného súdu. Odvolací súd preto považoval napadnuté uznesenie okresného súdu za vecne správne, stotožnil sa s ním a v plnom rozsahu odkazuje na jeho odôvodnenie.»

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom   a   v   sťažnosti   nenamietal   porušenie   ústavnoprocesných   princípov súdneho   konania   zakotvených   v   čl.   46   ústavy,   ale len   porušenie   čl.   47   ods.   3   ústavy. Ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa a v dôsledku tejto viazanosti mu neprináleží v prípade   sťažovateľa   preskúmanie   možnosti   porušenia   ústavnoprocesných   princípov súdneho konania zakotvených v čl. 46 ústavy, keď ich porušenie sťažovateľ nenamietal.

Krajský súd v uvedenom konaní uznesením č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011 rozhodoval vo veci žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého účastníkom   je   iba poplatník,   t.   j.   osoba,   ktorá   iniciovala   poplatkový   úkon,   resp.   osoba viazaná povinnosťou   zaplatiť súdny   poplatok,   s ohľadom   na to   možno   konštatovať,   že k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v rámci konania o oslobodenie od súdnych poplatkov dôjsť nemohlo. Ústavný súd preto námietky sťažovateľa   smerujúce   proti   uzneseniu   č.   k.   5   Co   313/2011-368   z   24.   októbra   2011 považoval za zjavne neopodstatnené.

Nad rámec uvedeného vo vzťahu k časti petitu, ktorý znie: „Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby vzájomný návrh odporcu Mesto Č. zo dňa 13. 9. 2010 súdu doručený dňa 14. 9. 2010 doposiaľ vedený v konaní pod sp. zn. 8C/31/2010 bol pridelený náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených ministerstvom zákonnému sudcovi“, ústavný súd uvádza, že táto právomoc mu nie je daná.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012