znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 171/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. E. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. E. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2011 doručená sťažnosť Mgr. E. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „podala návrh zo dňa 20. 03. 2001, na Okresný súd   Bratislava,   ktorým   žiadala   o   vyporiadanie   BSM   po   rozvode   manželstva.   Prvé pojednávanie bolo vytýčené 07. 02. 2002. Ďalšie dve pojednávania sa uskutočnili v tomto roku až koncom roka a to 22. 10. 2002 a 26. 11. 2002. V roku 2003 sa uskutočnili dve pojednávania, kde po výsluchu účastníkov na pojednávaní a zistení zostatkov na účtoch účastníkov bolo nariadené znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej hodnoty bytu, ktorý je predmetom vyporiadania. Znalecké dokazovanie bolo nariadené uznesením zo dňa 19. 03. 2004 a ďalšie pojednávanie bolo vytýčené až na deň 21. 05. 2005....

Navrhovateľka musela urgovať písomne nariadenie súdneho znalca na vypracovanie znaleckého   posudku,   lebo   súd   vo   veci   ani   v   tomto   nekonal.   Následne   bolo   nariadené znalecké   dokazovanie,   ako   sme   vyššie   uviedli,   ale   zasa   musela   navrhovateľka   podať sťažnosť na prieťahy v konaní, aby súd vo veci opätovne začal konať...

V roku 2005 bolo vytýčené pojednávanie na deň 21. 6. 2005. Opäť súd nepojednával, lebo na pojednávam oznámil, že odporcov zástupca sa ospravedlnil a pojednávanie bolo opäť odročené. V roku 2006 podala navrhovateľka opätovne sťažnosť na prieťahy v konaní, lebo už uplynulo vyše 5 rokov od podania návrhu na súd a súd vo veci nekonal tak ako mal konať…

Súd opäť konal vo veci i keď konanie, ktoré vykonával v rokoch 2007-2008 mohlo byť vykonané už v rokoch 2002…

Prvostupňový rozsudok bol vo veci vynesený až 29. 4. 2008. Bolo to prvé rozhodnutie o veci. Následne bola vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave, ktorý sa taktiež pričinil o prieťahy v konaní, lebo taktiež začal vo veci konať až 23. 06. 2009, kedy bolo vytýčené pojednávanie   o   odvolaní.   Na   krajskom   súde   v   Bratislave   je   vec   vedená   pod   č.   k. 5 Co 191/08. Na pojednávaní konanom na Krajskom súde v Bratislave bolo rozhodnuté, že bude   vypracovaný   dodatok   k   znaleckému   posudku.   Krajský   súd   v   Bratislave   vydal uznesenie,   ktorým   nariadil   vypracovať   dodatok   k   znaleckému   posudku,   ale   dal   ho vypracovať   inému   súdnemu   znalcovi,   než   tomu,   ktorý   vypracovával   pôvodný   znalecký posudok. Z toho dôvodu nemohol tento súdny znalec vypracovať dodatok k znaleckému posudku   a   oznámil   to   súdu.   Krajský   súd   potom   nariadil,   aby   vypracoval   dodatok k znaleckému   posudku   súdny   znalec   Ing.   P.   S.   Tento   aj   dodatok   k   znalecké   posudku vypracoval, ale tento sme namietali a to najmä z toho dôvodu, že navrhovateľka založila do súdneho spisu ako doklady od realitných kancelárií, tak aj kúpnu zmluvu na byt, kde boli ceny predávaných bytov 2x také vysoké, ako cena bytu, ktorú určil súdny znalec. 31. 10. 2010   vydal   Krajský   súd   v   Bratislave   ďalšie   uznesenie,   kde   novému   súdnemu   znalcovi nariadil, aby preskúmal znalecký posudok Ing. Petra Skákala. Súdny znalec nemohol takýto znalecký   posudok   opäť   vypracovať,   lebo   on   nemá   oprávnenie   preskúmavať   znalecké posudky, ale môže iba vypracovať nový znalecký posudok. Následne až uznesením zo dňa 9. 2. 2011 bolo nariadené, aby súdny znalec určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti... Máme   za   to,   že   vzhľadom   na   dĺžku   konania   síce   v   právne   náročnej   veci,   sa prejavovali v konaní prvostupňového súdu ničím neodôvodnené zbytočné prieťahy, v konaní spočívajúce   v   málo   plynulej,   pomalej   nedostatočnej   a   neefektívnej   činnosti   okresného súdu...

Taktiež na odvolacom súde prebieha konanie od roku 2008, kde tiež sú zbytočné prieťahy, tak ako sme vyššie uviedli...

Máme za to, že prejednávaná vec síce je právne zložitejšia,   sťažovateľka svojim konaním nedala žiadny dôvod súdu k predĺženiu konania,   lebo sa konaní zúčastňovala a mala záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu...“.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že v prípade prijatia jej sťažnosti na ďalšie konanie súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v tejto veci.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1)   Základné   právo   Mgr.   E.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn.   12C 140/2001a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/08 porušené bolo.

2)   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 191/08 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Mgr. E. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 14 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť v sume 10 000 eur a Krajský súd v Bratislave v sume 4 000 eur do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Okresný   súd   Bratislava   V   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinné   spoločne a nerozdielne   uhradiť   Mgr.   E.   S.   trovy   konania   v   sume   261,82   eur   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limituje právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci,   a   poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 79/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   základných   pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu   došlo   a   jeho   účinky   stále   trvajú,   aby   sa   v   porušovaní   týchto   práv   ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   v   nadväznosti   na   takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   456/2010-31   z   27.   októbra   2010   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   doručenú   17.   februára   2010,   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001 obdobne, ako to namieta aj svojou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. apríla 2011.

Sťažnosť sťažovateľky doručená 17. februára 2010 bola už označeným uznesením ústavného   súdu   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená   z   dôvodu,   že   okresný   súd v namietanom   konaní   už   v   čase   doručenia   sťažnosti   nekonal,   ale   vo   veci   bolo   vedené odvolacie konanie krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 191/2008 (o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 29. apríla 2008).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   v   čase   doručenia   druhej   sťažnosti   sťažovateľky (5. apríla 2011), ktorou namietala opätovne porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001, okresný súd vo veci nekonal, pretože vo veci koná krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008 (o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 29. apríla 2008).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v čase, keď okresný súd už vo veci nekonal (ale   vo   veci   konal   krajský   súd),   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky okresným súdom.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti   smerujúcej   proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 140/2001 odmietol pri jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd tiež pripomína, že podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008

Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008 o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 29. apríla 2008.

Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, žeby sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 191/2008.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V   prípade   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   týmto prostriedkom sťažnosť podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov, resp. po 1. apríli 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii,   alebo   ak   sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľka neuviedla a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy predsedovi krajského súdu   v   namietanom   konaní   nepodala,   preto   ústavný   súd   vyhodnotil   sťažnosť   ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V   závere   je   potrebné   uviesť,   že   podanie   niekoľkých   opakovaných   sťažností   na prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu   v čase,   keď   vo   veci   konal   okresný   súd, nemôže byť hodnotené ako využitie prostriedku nápravy vo vzťahu k neskoršie začatému a namietanému odvolaciemu konaniu vedenému krajským súdom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011