znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 171/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a   Petra   Brňáka prerokoval   prijatú sťažnosť Ing.   arch. P.   Ch., B.,   zastúpeného advokátom JUDr.   R.   P., Advokátska kancelária H., s   r. o., B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. P. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/1999   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v označenom konaní konal bez ďalších prieťahov.

3. Ing.   arch. P.   Ch. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. arch P. Ch. trovy právneho zastúpenia v sume 121,20 € (slovom stodvadsaťjeden eur a dvadsať centov) na účet Advokátskej kancelárie H., s r. o., vedený v T., a. s., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Návrhom   na   začatie   konania   o ústavnej   sťažnosti   podaným   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. apríla 2010 Ing. arch. P. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“)   napadol   v záhlaví   označené   konanie   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   s tvrdením,   že   doterajšia   dĺžka   tohto   konania   porušuje   jeho Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručené právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ale bez zreteľného výsledku.

2. Po prijatí veci na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 28. apríla 2010 sa na základe   jeho   výzvy   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   uviedla, že predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi,   ale   tieto   boli   spôsobené   aj   účastníkmi konania, ktorí sa viackrát nedostavili na nariadené pojednávania, potom súdnymi znalcami, ktorí   po   čase   odmietli   vykonať   znalecké   dokazovanie   pre   svoju   pracovnú   zaťaženosť, a naostatok aj prerušením konania v čase od roku 2001 do 19. júna 2006 pre súbežne vedené trestné   konanie,   v ktorom   sa   mali   riešiť   obdobné   skutkové   a právne   otázky.   Z týchto dôvodov   požiadala   ústavný   súd   nepriznať   finančné   zadosťučinenie   uvedené   v návrhu vo výške 15 500 €.

3. Za splnenia podmienok uvedených v § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd rozhodoval na neverejnom pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 53/99 zistil, že konanie o určenie neplatnosti záložnej zmluvy začalo ešte na bývalom Mestskom súde Bratislava 29. septembra 1994 a do dnešného dňa nebolo meritórne a právoplatne skončené. Posledným úkonom súdu v danej veci je urobený úradný záznam z 13. mája 2010, v ktorom sudkyňa zisťovala adresu znalca V. R. potrebnú na doručenie písomností zo strany súdu pre účely vypracovania posudku.

4. Sťažovateľ až 3. decembra 2009 podal sťažnosť na doterajšie prieťahy v súdnom konaní,   hoci   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   62   ods.   1   a nasl.   zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov ústavný súd považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu, ktorý   môže   prispieť   k odstráneniu   nečinnosti   súdu,   a tým   aj   k urýchleniu   konania (I. ÚS 222/2010 a ďalšie).

5. Podľa   č.   48 ods.   2 ústavy každý   má právo,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

6. Primeranosť dĺžky civilného konania, a teda aj predmetného konania o určenie neplatnosti   záložnej   zmluvy   treba   skúmať   a preverovať   v každom   prípade   osobitne a v rámci konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného   súdu   i v judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť, či obťažnosť dokazovania, ďalej   o spôsob   správania   účastníkov   a samotného   sudcu   v priebehu   konania   a pod. (porov. Philis   v.   Grécko   1997,   Pélissier   a Sassi   v.   Francúzsko   1999,   I.   ÚS   257/08 či I. ÚS 413/08 ap.).

7. Po zvážení uvedených kritérií dospel ústavný súd k záveru, že sporná vec, ktorá je v nerozhodnutom stave 15 rokov, zjavne prekračuje ústavné medze primeranosti tohto konania,   a to   aj   napriek   určitej   zložitosti   v zisťovaní   skutkových   okolností   prípadu (aj v súvisiacom trestnom konaní) a najmä pri diametrálne odlišnom prístupe účastníkov k predmetu konania. V Občianskom súdnom poriadku je však dosť procesných inštitútov, ktorých správne a vhodné použitie zabezpečí, aby každé konanie bolo právoplatne skončené bez zbytočných prieťahov či v primeranej lehote (porov. § 6, § 100, § 114, § 117, § 119 a pod.   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Požiadavku,   aby   ochrana   práv   bola   poskytnutá a zabezpečená v primeranej dobe, totiž netreba osobitne odôvodňovať. Je zrejmé, že len rýchla ochrana môže byť dostatočne účinná, šetriaca náklady nielen účastníkom konania, ale aj samotnému súdu, a zároveň taká ochrana pôsobí aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

8. Nemožno však vždy zdĺhavosť v konaní pričítať len súdu. To odráža aj judikatúra ESĽP, keď hovorí, že „len zdržanie pričítateľné štátu môže oprávňovať záver, že nebola splnená požiadavka primeranej lehoty“ (Buchholz, 1981).

9.   K zbytočným   prieťahom   v danom   konaní   došlo   jednak   samotným   nekonaním konkrétneho sudcu (od 30. apríla 1995 do 5. mája 1999) a jeho neefektívnou činnosťou (od 10. júla 2001 do 19. júna 2006), keď síce vykonával rôzne procesné úkony, ale bez podstatného   vplyvu   na   meritórne   a hlavne   právoplatné   skončenie   danej   veci.   V tejto súvislosti treba však dodať, že aj správanie sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) prispelo k celkovému   predĺženiu   konania,   keď   mnohokrát   zostal   v spore   pasívny   (po   celý   čas prerušenia konania od 10. júla 2001 do 19. júna 2006, ale aj v predchádzajúcom období, keď   sa   o spor   vôbec   nezaujímal),   neskôr   sa   nariadených   pojednávaniach   nezúčastňoval (24. októbra 2006, 21. novembra 2006, 11. mája 2007, 31. augusta 2007, 16. októbra 2007 a pod.) a naostatok sťažnosť na prieťahy podal po prvýkrát až 3. decembra 2009, takže aj nečinnosť sťažovateľa v podstatnej miere prispela   k neprimeranej dĺžke konania, hoci platí zásada, že práva patria len bdelým (vigilantibus iura). V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým   vecou   nositeľov   práv,   aby   svoje   práva   bránili   a starali   sa   o ne,   inak   ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

10. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa konať a rozhodnúť v primeranej dobe či bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu   ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov (neuposlúchnutie môže vyvolať   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   konajúcej   sudkyne)   a priznal   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € (čl. 127 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré odzrkadľuje jednak značné prieťahy v doterajšom súdnom konaní zapríčinené súdom, ale aj pasívne správanie sťažovateľa v tomto konaní v podstate až do 3. decembra 2009.

11.   Sťažovateľovi   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú v sťažnosti žiadal za dva úkony právnej pomoci v sume 121,20 € a ktorú mu vyplatí okresný súd na účet jeho právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010