znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 171/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Mgr. A. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. F., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. A. M. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Mgr. A. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktoré j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   R.   F.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 171/09   z   24. júna 2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti:Sťažovateľ podal 25. februára 2003 návrh na začatie konania. Okresný súd vydal platobný rozkaz, ktorý bol doručený sťažovateľovi 6. júna 2003. Po uskutočnení viacerých procesných úkonov okresného súdu v konaní (vydanie uznesenia o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 15. marca 2004, a jeho zrušenie, doručenie odporu sťažovateľovi 24. marca 2006) bol okresný súd jeden rok nečinný, a preto sťažovateľ   podal   7.   marca   2007   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. Táto sťažnosť   bola   vybavená   listom   sp.   zn.   Spr.   54/2007   z   23.   marca   2007,   v   ktorom okresný súd odpovedal sťažovateľovi tak, že predmetnú sťažnosť zhodnotil ako dôvodnú. V tomto vyjadrení okresný súd konštatoval, že v súčasnosti sa vo veci plynulo koná.Prvé pojednávanie sa konalo 26. novembra 2007, t. j. 4 roky a 9 mesiacov po podaní žaloby, ďalšie pojednávania nariadené na 6. marec 2008 a 13. jún 2008 boli odročené. Od podania návrhu na začatie konania do podania sťažnosti na ústavnom súde už uplynulo viac ako 6 rokov a vec nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na neprimeranú dĺžku nečinnosti okresného súdu, tvrdený nulový podiel sťažovateľa na prieťahoch, neexistenciu skutkovej zložitosti veci   a   na   vznik   nemajetkovej   ujmy   u   sťažovateľa.   Sťažovateľ   taktiež   poukázal na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania vstúpil 3. novembra 2006 do likvidácie, čo vzbudzuje dôvodné obavy o reálnu vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa (žalobcu).

Sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti v náleze   vyslovil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu, aby vo veci   konal,   a   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 6 000 € a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 14. apríla 2009 sp. zn. 1 SprV/209/2009 a právny zástupca sťažovateľa prípisom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 5. mája 2009.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v období od júla 2006 do marca 2007, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu. V súčasnosti sa vo veci plynulo koná... Sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné aj s poukazom na to, že na pojednávaní dňa 26. 11. 2007 samotný sťažovateľ požiadal   súd   o   odročenie   pojednávania   za   účelom   uzavretia   mimosúdnej   dohody, na pojednávanie 13. 6. 2008 sa neustanovil sťažovateľ, ani jeho právny zástupca, pričom svoju neúčasť na pojednávaní ani neospravedlnili.

... Vám   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   ústavný   súd   konal   o   veci   samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu zotrval na podanej ústavnej sťažnosti a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka   konania   a   postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľa   na   zaplatenie   peňažnej   sumy, pričom posudzovaná vec nevykazuje znaky mimoriadnej skutkovej a právnej náročnosti. Ústavný súd však zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že dĺžka samotného konania – viac ako   6   rokov   –   je   aj   pri   zohľadnení   prípadnej   skutkovej   a   právnej   náročnosti   ústavne neakceptovateľná.

Pri posudzovaní správania sťažovateľa v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ významne prispel svojím konaním k prieťahom v konaní, keďže sťažnosť na prieťahy podal až po štyroch rokoch (platí zásada vigilantibus iura) a na pojednávaní 26. novembra 2007 samotný sťažovateľ požiadal okresný súd o odročenie pojednávania na účel   uzavretia   mimosúdnej   dohody.   Na   ťarchu   sťažovateľa   bolo treba ďalej   pripísať skutočnosť, že nebol súčinnostný s okresným súdom, pretože minimálne v jednom prípade (13. júna 2008) sa nezúčastnil ani sťažovateľ, ani jeho právny zástupca na pojednávaní, pričom svoju neúčasť neospravedlnili.

Okrem toho sťažovateľ a jeho právny zástupca neprispeli k plynulosti napadnutého konania ani tým, že súdny poplatok za podaný návrh nezaplatili ihneď, ale až na základe výzvy okresného súdu 25. apríla 2003. Na uvedené nesúčinnostné správanie sťažovateľa a jeho   právneho   zástupcu   v   určitom   štádiu   napadnutého   konania   ústavný   súd   nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní finančného zadosťučinenia.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým konštatuje, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane nečinný (napr. obdobie celého roku 2005, od júla 2006 do marca 2007). Úkony okresného súdu teda v napadnutom konaní minimálne po dobu jedného roka nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Tieto nečinnosti – nedostatky plynulosti konania by však samy osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ale kvalitu porušenia tohto základného práva nadobudli počas viac ako šesťročnej doterajšej dĺžky konania, čo je z ústavnoprávneho aspektu   neospravedlniteľné.   Uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Obranu okresného súdu,   podľa   ktorého „uvedená   situácia   bola   spôsobená   objektívnymi   skutočnosťami, enormnou   zaťaženosťou   nášho   súdu,   opakovanou   práceneschopnosťou   sudcu,   ktorému je vec   pridelená“, nemožno   akceptovať.   V   tejto   súvislosti   treba   opakovane   zdôrazniť, že ústavný   súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nebolo   možné prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu okresného súdu. Ústava v čl. 48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote   (napr.   I.   ÚS   50/01,   I.   ÚS   108/02, I. ÚS 38/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Z dôvodu, že na základe zistení ústavného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 38 Cb 185/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   najmä   na   výrazný   podiel   sťažovateľa na vzniknutých zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní, ústavný súd dospel k názoru, že   aj   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa. Ústavný súd preto neuznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde.

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. F. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2-krát po 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Podanie právneho zástupcu   sťažovateľa obsahujúce jeho vyjadrenie ku   vhodnosti ústneho   pojednávania   doručené   ústavnému   súdu   13. mája 2009   nevyhodnotil   ústavný súd vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie   vo   veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009