znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 171/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozhodnutím   Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C 174/03-194 z 19. apríla 2005 a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 192/05 zo 6. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2006 doručená sťažnosť Ing. R. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“)   č. k. 14 C 174/03-194 z 19. apríla 2005 a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 192/05 zo 6. septembra 2005. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 17. októbra 2003 uplatnil na okresnom súde nárok na zľavu z ceny z dôvodu zodpovednosti za vady diela na základe zmluvy o dielo uzavretej 2. októbra 2002. Okresný súd návrh zamietol rozsudkom č. k. 14 C 174/03-194 z 19. apríla 2005, proti ktorému sťažovateľ v zákonnej lehote podal odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   192/05   zo 6.   septembra   2005,   ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza celý rad skutkových a procesných pochybení tak zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom v týchto pochybeniach vidí porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   základe   ním   uvádzaných   skutočností   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy rozhodol o jeho práve na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdov vo výške 28 820 Sk s 13 % úrokom z omeškania od 26. mája 2003 a náhradu trov konania vo výške 52 958 Sk s 3,5 % úrokom od   20.   apríla   2006   počítanými   do   zaplatenia   z rozpočtových   prostriedkov   súdu   do   rúk sťažovateľa, navýšenými o trovy konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ sa domáhal aj toho, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľky. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozhodnutím okresného súdu č. k. 14 C 174/03-194 z 19. apríla 2005 a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 14 Co 192/05 zo 6. septembra 2005 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho   označených   práv rozhodnutím okresného súdu   č. k. 14 C 174/03-194, ústavný súd konštatuje, že ako to zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ toto rozhodnutie napadol odvolaním („V zákonnej lehote som podal proti nemu odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo svojom konaní č. 14   Co   192/05   zo   6.   9.   2005   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu.“),   preto   vzhľadom   na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K námietke porušenia označených základných práv rozhodnutím krajského súdu sp.   zn.   14   Co   192/05   zo 6.   septembra   2005   treba   konštatovať,   že uvedené   rozhodnutie krajského súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2005, pričom sťažnosť bola na poštovú prepravu odovzdaná 27. apríla 2006 a ústavnému súdu doručená 2. mája 2006.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 16. decembra 2005, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (27. apríla 2006), keď už zjavne uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   ani   v tejto   časti   sťažnosti a sťažnosť vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 14 Co 192/05 zo 6. septembra 2005 bolo potrebné posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

3.   Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   práva „na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím“ okresného súdu a krajského súdu.  

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci (...),   koná   v   mene   štátu   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“),   ak   škoda   vznikla   v   občianskom   súdnom   konaní   alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Citovaný zákon č. 514/2003 Z. z. poskytuje   teda   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom   chránených   záujmov (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   158/03),   teda   o návrhu „na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdov“ rozhoduje najprv iný než ústavný súd.  

Použitie uvedených právnych prostriedkov nápravy je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a teda i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným   súdom.   Zo   sťažnosti   nevyplýva,   či   sťažovateľ   podal   návrh   ministerstvu spravodlivosti „na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdov“.   Okrem toho   sťažovateľ   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ ak sa domnieva, že označené súdy mu nezákonným rozhodnutím spôsobili škodu, nevyužil tie právne prostriedky, ktoré mu zákon   účinne poskytuje na   ochranu   jeho   práv,   a preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006