znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 171/05-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   H.,   T.,   Š.   B.,   T.,   a M.   B.,   T.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 1403/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trenčín   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   1403/92 p o r u š i l základné právo A. H., Š. B. a M. B., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. H., Š. B. a M. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume   po   50   000 Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Trenčín p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. H., Š. B. a M. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 392 Sk (slovom deväťtisíctristodeväťdesiatdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. septembra 2005 č. k. I. ÚS 171/05-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. H., T., Š. B., T., a M. B., T. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1403/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   právny   predchodca   (otec)   sťažovateľov   podal 10. septembra 1991 na okresnom súde „Žalobu o vydanie veci podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách“ proti mestu T.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   poukázali   na   to,   že   napriek   tomu,   že   ohľadom predmetnej veci vydal okresný súd štyri rozhodnutia, Krajský súd v Bratislave a Krajský súd v Trenčíne taktiež spolu štyri rozhodnutia a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) jedno rozhodnutie, napadnuté konanie do podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo právoplatne ukončené.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že sa opakovane obrátili na súd urgenciami a žiadosťami o urýchlenie   napadnutého   konania   a vyčerpali   aj   právne   prostriedky   nápravy,   avšak k náprave nedošlo.

Podľa   sťažovateľov „je   nepochybné,   že   došlo   k porušeniu   základných   práv vyplývajúcich   z ústavy   a z Dohovoru“, a preto   sa   domáhajú   aj   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj trov právneho zastúpenia. «Sťažovatelia pri určení výšky primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzali   z   „pokusu   o ocenenie“   negatívnych psychických javov spôsobených sťažovateľom a ich právnym predchodcom, z pretrvávajúcej právnej neistoty, ktorá tu je počas celého konania, z pocitu bezmocnosti konať. Sťažovatelia sa   domnievajú,   že   vyššie   opísané   konania   porušovateľa   mali   za   následok   zhoršenie zdravotného stavu prvého žalobcu V. B., ktorý mal obavu z opätovnej perzekúcie zo strany štátu, a taktiež M. H., hlavného iniciátora, ktorí sú v čase podania sťažnosti na Ústavný súd SR už mŕtvi a výsledku sa nedožili. Neopomenuteľnou je i skutočnosť, že sťažovatelia a ich predchodcovia už takmer 14 rokov nemôžu užívať majetok, ktorý je predmetom konania a má určitú preukázateľnú hodnotu. Sťažovateľom vznikali a vznikajú aj trovy právneho zastúpenia.»

1.2.   Na   základe   uvedených   podstatných   skutočností   sa   sťažovatelia   domáhajú vydania nasledovného rozhodnutia:

„Základné právo A. H., Š. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1403/92 porušené bolo. Okresnému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1403/92 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Súd   priznáva   A.   H.,   Š.   B.   a M.   B.   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 8.000.000,- Sk.

Okresný   súd   v Trenčíne   je povinný   uhradiť A.   H.,   Š.   B.   a M.   B.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 19.350,- Sk + 19 % DPH na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H., (...) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedom JUDr. D. V., listom zo 17. januára 2006 sp. zn. Spr. 1570/05 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 20. februára 2006.

2.1. Predseda okresného súdu okrem chronológie vykonaných úkonov v napadnutom konaní uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) oznamujem, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie vo veci porušenia práv sťažovateľov (...).

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom: (...) v čase od nápadu veci na Okresný súd Trenčín do zaslania spisu na Krajský súd v Bratislave (1992 - 12. 7. 1993) neboli vo veci žiadne prieťahy. Konalo sa plynulo a rýchle. Predmetný spis bol Okresnému súdu Trenčín doručený z odvolacieho súdu dňa 16. 2. 1994 a z prehľadu (...) úkonov opätovne vyplýva, že sa konalo plynulo a rýchlo. Prieťahy, ktoré v spise boli do vyhlásenia druhého rozhodnutia súdu 1. stupňa boli spôsobené iba právnym zástupcom   žalobcov,   ktorý   nezaslal   požadované   doklady   a k tejto   povinnosti   musel   byť opätovne   vyzývaný.   Od   17. 2. 1995   bol   spis   na   Krajskom   súde   v Bratislave   v dôsledku odvolania. Vrátený bol tunajšiemu súdu 25.   11.   1996.   Z dôvodu územnej reorganizácie a odchodu zákonnej sudkyne na novovzniknutý súd v N. bola vec pridelená Dr. Č., ktorá ho predkladala na NS v Bratislave v dôsledku dovolania. Spis bol tunajšiemu súdu vrátený až po takmer dvoch rokoch, a to 9. 2. 1998. V tom čase nebol k dispozícii tunajšieho súdu. Je   pravdou,   že   v čase   od   vrátenia   spisu   (9.   2.   1998)   do   jeho   pridelenia   ďalšej zákonnej   sudkyni   sa   vo   veci   nekonalo,   a to   napriek   upozorneniam   predsedníčky   súdu v dôsledku sťažnosti účastníkov konania. Po odchode Dr. Č. (na Krajský súd Trenčín), ktorej bola vec pridelená a ktorá v nej nekonala z dôvodu nadmernej zaťaženosti, bol spis prikázaný v máji 2000 Mgr. K. Do jej odchodu na materskú dovolenku sa konalo plynulo a rýchlo. Dňa 27. 6. 2001 bola vec pridelená spolu so 150 ďalšími vecami do oddelenia Dr. T.,   ktorá   vo   veci   konala   priebežne   okrem   obdobia,   keď   nemohla   vykonávať   svoju funkciu z dôvodu nečinnosti Súdnej rady SR a nemožnosti jej opätovného zvolenia. Spis nebolo možné počas tohto obdobia prideliť inému sudcovi, nakoľko v obdobnej situácii sa nachádzalo 6 ďalších sudcov Okresného súdu Trenčín, ktorým uplynulo 4-ročné funkčné obdobie bez možnosti ich opätovného prevolenia.

Po návrate Mgr. K. z materskej dovolenky jej bol spis vrátený na ďalšie konanie. Počas obdobia rokov 2001 až 2004, kedy sa spis nachádzal na tunajšom súde nedošlo k žiadnym prieťahom subjektívneho charakteru. Od 7. 1. 2005 do 30. 11. 2005 bol spis na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý potvrdil rozsudok tunajšieho súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcov v plnom rozsahu.

Skutková a právna zložitosť sporu: Konkrétna   právna   vec   bola   skutkovo   aj   právne   veľmi   zložitým   sporom.   Išlo o reštitučný   nárok   k rozsiahlym   pozemkom,   ktoré   sa   nachádzajú   v atraktívnej   oblasti kúpeľného mesta T.

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 30. 4. 1993 bola zamietnutá žaloba o vydanie týchto pozemkov v celom rozsahu. Pri tomto rozhodovaní vychádzal súd z právneho názoru odvolacieho   súdu   v Bratislave   (vydaným   pod   pôvodným   č.   k.   6   C   1033/91-15),   podľa ktorého   o nároku   žalobcov   na   vydanie   nehnuteľností   je   potrebné   vychádzať   zo   zákona č. 229/1991 Zb. Návrh zamietal na základe názoru Krajského súdu v Bratislave vysloveného vo veci sp. zn. 11 Co 136/92, podľa ktorého je súd viazaný návrhom žalobcov, ktorí si ho uplatnili podľa zák. č. 87/1991 Zb. Tento rozsudok (zo dňa 30. 4. 1993) napadli odvolaním žalobcovia   a Krajský   súd   v Bratislave   v inom   zložení   senátu   ho   uznesením   zo   dňa 31. 12. 1993 pod č. k. 12 Co 347/93-58 zrušil. Dospel k inému právnemu názoru, a to, že súd nie je viazaný právnym posúdením veci   účastníkov konania,   ale je oprávnený sám rozhodnúť   podľa   akého   reštitučného   zákona   sa   má   vec   posúdiť.   Vyslovil   názor,   že predpisom podľa ktorého je potrebné nárok žalobcov posúdiť je zák. č. 87/1991 Zb. Na základe   tohto   názoru   súd   prvého   stupňa   doplnil   dokazovanie   v naznačenom   smere a rozsudkom zo dňa 20. 10. 1994 opätovne žalobu zamietol. Nárok posúdil podľa zákona č. 87/1991 Zb.   a dospel k záveru, že podmienky na reštitúciu nie sú dané. Tento druhý zamietajúci rozsudok tunajšieho súdu žalobcovia opätovne napadli odvolaním a Krajský súd v Bratislave opäť v inom zložení senátu zaujal znovu iný právny názor, a to, že konanie malo   byť   zastavené   z dôvodu,   že   nárok   žalobcov   mal   byť   posúdený   podľa   zákona č. 229/1991 a nie podľa zákona 87/1991 Zb. ako to tvrdil predchádzajúci senát odvolacieho súdu. Preto rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 20. 10. 1994 uznesením zo dňa 14. 6. 1996 pod sp. zn. 12 Co 82/95 zrušil a konanie zastavil s odôvodnením, že prejednávaný návrh nepatrí do   právomoci   súdu,   ale   pozemkového   úradu.   Toto   rozhodnutie   napadli   dovolaním žalobcovia.

Rozsudkom NS SR pod č. k. 2 Cdo 7/97-179 bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 6. 1996 pod sp. zn. 12 Co 82/95 a vec bola vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR sa s týmto právnym názorom krajského súdu   nestotožnil.   Vychádzal   z takého   istého   právneho   posúdenia   právomoci   súdu   ako okresný   súd,   a to,   že   pozemky,   ktoré   boli   predmetom   vydania   nemali   charakter poľnohospodárskej pôdy, nakoľko boli trvalo odňaté poľnohospodárskej výrobe, a preto nebolo možné posudzovať nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb. (ako to urobil krajský súd), ale podľa zákona 87/1991 Zb. Na základe právneho názoru NS SR Krajský súd v Bratislave uznesením   zo   dňa   31.   12.   1997   pod   sp.   zn.   27   Co   326/97   však   znovu   zrušil   rozsudok Okresného súdu Trenčín a vec mu vrátil na nové konanie. V tomto konaní bolo potrebné zamerať   dokazovanie   na   otázky   tiesne   a nápadne   nevýhodných   podmienok   pri   kúpnych zmluvách z roku 1979, čo bolo vzhľadom na časový odstup veľmi náročné aj preto, že vypočúvaní svedkovia menili svoje výpovede. Okrem toho bolo potrebné zisťovať, či a ktorá časť   pozemkov   bola   zastavená   takým   spôsobom,   pri   ktorom   nebolo   možné   uplatniť reštitučné   nároky.   Z toho   dôvodu   bol   vypočúvaný   pracovník   geodézie,   ktorý   zhotovoval žalobcom   geometrický   posudok.   Keďže   ani   jeho   výsluchom   neboli   odstránené   niektoré pochybnosti a nepresnosti v jeho geometrickom pláne nariadil súd znalecké dokazovanie znalcom geometrom.

Zložitosť   tohto   sporu   vyplývala   aj   z námietok   žalovaného,   že právny   predchodca žalobcov (ktorý uplatnil pôvodne reštitučný nárok) bol aktívnym spolupracovníkom ŠTB, čo podľa jeho tvrdenia vylučovalo možnosti tiesne a nátlaku pri uzatváraní kúpnych zmlúv a priznanie reštitučného nároku by bolo v rozpore s účelom zákona o zmierňovaní krívd a následkov minulého režimu.

Po   vykonanom   dokazovaní   bol   nárok   žalobcov   zamietnutý   ako   bezdôvodný   po tretíkrát. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 20. 10. 2004 pod č. k. 6 C 1403/92-459, ktorým sa tak stalo bol dňa 25. 10. 2005 potvrdený Krajským súdom v Trenčíne.

Z uvedeného   vyplýva,   že   takmer   14   ročné   trvanie   sporu   nezavinil   Okresný   súd Trenčín, ale najmä nejednotnosť názorov senátov Krajského súdu v Bratislave a právna, ale i skutková zložitosť prejednávanej veci. Základné právo žalobcov bolo Okresným súdom Trenčín porušené iba v čase od pridelenia spisu Dr. Č. (od 9. 2. 1998 do 23. 5. 2000) do pridelenia Mgr. K. Stalo sa tak v dôsledku enormného zaťaženia uvedenej sudkyne. Sťažovatelia podávali ústavnú sťažnosť na Okresný súd Trenčín dňa 12. 7. 2005, teda v čase, keď už bolo súdom prvého stupňa vo veci rozhodnuté (rozsudok bol vyhlásený 20. 10. 2004). Napriek tomu navrhovali, aby tunajšiemu súdu bolo prikázané konať bez zbytočných   prieťahov.   V tejto   časti   preto   navrhujem,   aby   bol   návrh   v plnom   rozsahu zamietnutý.

Pokiaľ ide o nárok sťažovateľov na primerané finančné odškodnenie považujem ich návrh voči tunajšiemu súdu, ktorý zavinili minimálne prieťahy vo veci, za neprimeraný a neopodstatnený. Neopodstatnené a zavádzajúce je aj ich tvrdenie, že konanie Okresného súdu Trenčín v tejto veci vplývalo na zhoršenie zdravotného stavu právneho predchodcu žalobcov, nakoľko v čase začatia tohto súdneho konania už nežil! V. B. zomrel 8. 1. 1992 vo veku   76   rokov   a konanie   sa   začalo   1.   10.   1992,   teda   po   9   mesiacoch   od   jeho   smrti. S nárokom sťažovateľov nemôže súvisieť ani zdravotný stav, prípadne smrť M. H., ktorého označili   sťažovatelia   za   hlavného   iniciátora,   nakoľko   tento   nebol   účastníkom   konania, z ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú   odškodnenia.   Keďže   nárok   žalobcov   bol   troma rozsudkami okresného súdu zamietnutý (posledný rozsudok bol v tomto znení aj potvrdený) je zavádzajúce aj tvrdenie sťažovateľov, že nemôžu svoj majetok užívať 14 rokov.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti považujem sťažovateľmi uplatnený nárok vo výške 8 miliónov korún za absolútne neprimeraný.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

«(...)   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   sa   o predmetnej   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujem vo výške 9.392,- Sk za 3 úkony právnej služby a 3 režijné paušály podľa ustanovení § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za prevzatie a prípravu zastupovania v konaní pred Ústavným súdom SR, písomné podanie na súd – sťažnosť a stanovisko (1 úkon bez DPH/2.501,- Sk, 1 úkon s DPH 2.976,- Sk, 1 paušál r. 2005/150,- Sk, 1 paušál r. 2006/164,- Sk) a žiadam zaslať na môj účet vedený v SLSP, a. s., č. ú.: 0011513602/0900. Prikladám osvedčenie platiteľa DPH.

Na podanej sťažnosti v plnom rozsahu trvám. Zo skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľov,   rovnako   aj   z vyjadrenia   Okresného   súdu   v Trenčíne   vyplýva,   že   právo sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín porušené bolo. Účastník konania – sťažovatelia   nemôže   zotrvávať   v právnej   neistote   a prihliadať   na   tú   skutočnosť,   že   súd nekoná   z dôvodu   nadmernej   zaťaženosti   sudcu,   príp.   z dôvodu   nečinnosti   Súdnej   rady a pod. viac ako 2 roky.

Mám za to, že rozhodnutie vo veci samej nemá vplyv na to, že v priebehu 14-ročného konania boli sťažovateľom spôsobené prieťahy v konaní zo strany súdu.

Okresný súd Trenčín spochybňuje príčinnú súvislosť zhoršenia zdravotného stavu V. B. s predmetným konaním tým, že uvádza, že tento zomrel 9 mesiacov pred začatím konania vo veci 6 C 1403/92. Samotný porušovateľ však v úvode svojho vyjadrenia uvádza, že „vec vedená pod touto spisovou značkou bola dňa 01. 10. 1992 zapísaná do oddelenia JUDr. E. M. na základe uznesenia o vylúčení veci sp. zn. 6 C 1033/91, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 04. 08. 1992“ Z toho je zrejmé, že konaniu sp. zn. 6 C 1403/92 predchádzalo uvedené konanie,   ktoré   s ním   priamo   súviselo.   Konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Trenčín   pod sp. zn. 6 C 1403/92 malo vplyv na psychiku celej rodiny H.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať   ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 1403/92 najmä po 15. februári 1993.   Pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   nemá   oprávnenie   konať   a rozhodovať o porušení práv fyzickej alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03):

Dňa 10. septembra 1991 podal V. B. (ďalej len „žalobca“) na okresnom súde proti Mestskému   úradu   T.   (ďalej   len   „žalovaný“)   žalobu   o vydanie   veci   podľa   §   5   zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorá bola vedená pod sp. zn. 6 C 1033/91.(...)Dňa 23. júna 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásil uznesenie č. k. 6 C 1403/92-1, ktorým konanie ohľadne vydania parcely č. 2376 v k. ú. T. zastavil   a konanie   o vydanie   parciel.   č.   2356/1,   2357   a 2334/1   vylúčil   na   samostatné konanie.

(...)Dňa 16. februára 1993 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 19. marec 1993.Dňa 19. marca 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania a zaslania dožiadania Katastrálnemu úradu v T. (ďalej len „katastrálny úrad“).

Dňa 23. marca 1993 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby zaslala dožiadanie katastrálnemu úradu.

Dňa 19. apríla 1993 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 30. apríl 1993.Dňa 28. apríla 1993 katastrálny úrad doručil okresnému súdu odpoveď na dožiadanie z 23. marca 1993.

Dňa 30. apríla 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok č. k. 6 C 1403/92-47, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa   17.   júna 1993   doručil   sťažovateľ   okresnému   súdu   odvolanie   proti   rozsudku č. k. 6 C 1403/92-47 z 30. apríla 1993.

Dňa   21.   júna   1993   žalovaná   strana   doručila   súdu   odvolanie   proti   rozsudku č. k. 6 C 1403/92 z 30. apríla 1993

Dňa 23. júna 1993 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby zaslala odvolanie žalovanej strane za účelom vyjadrenia v lehote 7 dní.

Dňa   8.   júla   1993   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyhotovila predkladaciu správu.

Dňa 12. júla 1993 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave a ďalej bola vec vedená pod sp. zn. 12 Co 347/93.

Dňa   21.   júla   1993   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie   žalovaného k odvolaniu žalobcu.

Dňa   23.   júla   1993   okresný   súd   doručil   Krajskému   súdu   v Bratislave   vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu.

Dňa 16. februára 1994 bolo okresnému súdu doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 347/93-58 z 31. decembra 1993, ktorým bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   17.   februára   1994   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   doručila účastníkom   konania   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorým   bolo   potvrdené rozhodnutie Pozemkového úradu v T.

Dňa 25. februára 1994 žalovaný doručil okresnému súdu rozhodnutie Pozemkového úradu   v T.   z   24.   júna   1992   č.   j.   915/92/PÚ,   ktorým   nebola   schválená   dohoda   medzi žalobcami a žalovaným o vydaní parcely č. 2376 – lesa v k. ú. T.

Dňa   28.   februára   1994   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   požiadala Pozemkový   úrad   v T.   o   zaslanie   spisu   č.   915/92/PÚ   a   o oznámenie,   či   bolo   podané odvolanie proti jeho rozhodnutiu z 24. júna 1992.

Dňa 7. marca 1994 Pozemkový úrad v T. doručil okresnému súdu vyžiadaný spis č. j. 915/92/PÚ   a oznámil,   že   odvolanie   proti   rozhodnutiu   z 24.   júna 1992   bolo   podané a Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom sp. zn. 22 S 142/92 z 28. januára 1993.Dňa   7.   marca   1994   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyžiadala   od Krajského súdu v Bratislave spis sp. zn. 22 S 142/92.

Dňa 21. marca 1994 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 14. apríl 1994.Dňa 14. apríla 1994 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že sa vykoná vo veci ďalšie dokazovanie.

Dňa 18. apríla 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby od Štátneho archívu v T. vyžiadala spis sp. zn. Nc II 928/1949, od Správy katastra v T. fotokópiu vložky č. 32 a č.   1967   pozemkovej   knihy   k.   ú.   T.   a   vyrubila   poplatok   za   vyhotovenie   zápisnice z pojednávania.

Dňa 21. apríla 1994 Správa katastra v T. doručila súdu vyžiadanú fotokópiu vložky č. 32, pričom uviedla, že vložka č. 1967 sa v pozemkovej knihe nenachádza.

Dňa 28. apríla 1994 Štátny archív v T. oznámil okresnému súdu, že vyžiadaný spis ešte nebol prevzatý od okresného súdu.

Dňa 2. mája 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby pripojila k spisu spis sp. zn. Nc II 928/1949.

Dňa 12. mája 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby urgovala žalobcov ohľadne   predloženia   dokladov,   ktorých   predloženie   im   bolo   uložené   na   pojednávaní 14. apríla 1994.

Dňa   23.   mája   1994   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o tom,   že   do   spisu   boli predložené: kúpna zmluva zo 14. apríla 1942, list z 29. októbra 1943 a geometrický plán z 12. augusta 1941.

Dňa 6. júna 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby urgovala žalobcov, aby   v lehote   10   dní   predložili   vyžiadané   doklady,   ktoré   boli   predložené   do   spisu sp. zn. 10 C 1129/90.

Dňa 18. júla 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby žalobcovia predložili v lehote 20 dní doklady predložené do spisu sp. zn. 10 C 1129/90.

Dňa 8. augusta 1994 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby opätovne urgovala žalobcov ohľadne predloženia dokladov.

Dňa 17. augusta 1994 žalovaný doručil okresnému súdu rozhodnutie Pozemkového úradu v T. č. j. 1466/92/PU z 20. septembra 1993.

Dňa   23.   augusta   1994   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   požiadala Pozemkový úrad v T. o zapožičanie spisu sp. zn. 1466/92/PU.

Dňa 26. augusta 1994 Pozemkový úrad v T. doručil okresnému súdu vyžiadaný spis.Dňa 7. septembra 1994 súd nariadil pojednávanie na 20. október 1994.Dňa   14.   septembra   1994   žalobcovia   predložili   výpis   z pozemkovej   knihy,   mapu, rozhodnutie sp. zn. Nc II 928/49, R II 811/50, geometrický plán, kúpnu zmluvu č. 82, osvedčenia.

Dňa 20. októbra 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 6 C 1403/92-121, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa   16.   decembra   1994   žalobcovia,   ako   aj   žalovaný   doručili   okresnému   súdu odvolania proti rozsudku č. k. 6 C 1403/92-121.

Dňa   29.   decembra   1994   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala účastníkov na predloženie rovnopisov rozsudku na vykonanie opravy a doručila odvolania účastníkom na vyjadrenie so stanovením im lehoty 7 dní.

Dňa 19. januára 1995 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby urgovala splnenie uvedenej výzvy.

Dňa   27.   januára   1995   bol   vykonaný   úradný   záznam   o predložení   rozsudkov účastníkmi konania na vykonanie opravy.

Dňa 30. januára 1995 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby opravila rozsudky a žalovanému zaslala odvolanie žalobcov na vyjadrenie so stanovením mu lehoty 7 dní.Dňa   13.   februára   1995   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyhotovila predkladaciu správu pre Krajský súd v Bratislave a zaslala mu spis na rozhodnutie.Dňa 17. februára 1995 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, na ktorom bolo konanie ďalej vedené pod sp. zn. 12 Co 82/95.

Dňa 28. septembra 1995 Krajský súd v Bratislave nariadil vo veci pojednávanie na 26. október 1995.

Dňa 23. októbra 1995 bol vykonaný úradný záznam o žiadosti právneho zástupcu žalobcov   o odročenie   pojednávania   na   neurčito   z dôvodu   jeho   služobnej   cesty a pozastavenia výkonu činnosti advokáta.

Dňa 24. októbra 1995 Krajský súd v Bratislave vyzval žalobcov, aby v lehote 10 dní oznámili, či si zvolili nového právneho zástupcu.

Dňa 26. októbra 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre neúčasť účastníkov konania.

Dňa 6. novembra 1995 doručili žalobcovia plnú moc pre nového právneho zástupcu.Dňa 13. novembra 1996 Krajský súd v Bratislave nariadil vo veci pojednávanie na 11. jún 1996.

Dňa   16.   apríla   1996   žalobcovia   doručili   Krajskému   súdu   v Bratislave   plnú   moc a návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 11. júna 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. jún 1996 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 14. júna 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie č. k. 12 Co 82/95-158, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a konanie bolo zastavené.

Dňa 25. novembra 1996 bolo uznesenie č. k. 12 Co 82/95-158 doručené okresnému súdu.Dňa   28.   novembra   1996   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   doručila uznesenie č. k. 12 Co 82/95-158 účastníkom konania.

Dňa 18. decembra 1996 žalobcovia doručili okresnému súdu dovolanie.Dňa   12.   februára   1997   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   dovolanie doručila druhému účastníkovi konania.

Dňa 5. marca 1997 bola vec predložená z dôvodu podania dovolania najvyššiemu súdu a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 2 Cdo 7/97.

Dňa   10.   septembra   1997   bol   Krajskému   súdu   v Bratislave   doručený   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 7/97 z 28. augusta 1997, ktorým bolo napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 9. októbra 1997 bola vec postúpená Krajským súdom v Bratislave podľa § 105 Občianskeho súdneho poriadku Krajskému súdu v Trenčíne a ďalej vedená na tomto súde pod sp. zn. 5 Co 549/97.

Dňa 17. októbra 1997 Krajský súd v Trenčíne doručil najvyššiemu súdu nesúhlas s postúpením veci.

Dňa   30.   októbra   1997   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   vypovedanie   dohody a zrušenie plnomocenstva ich právnemu zástupcovi.

Dňa 3. novembra 1997 najvyšší súd doručil Krajskému súdu v Trenčíne uznesenie sp. zn. Ndc 845/97 z 29. októbra 1997, ktorým rozhodol, že miestne príslušným súdom je Krajský súd v Bratislave.

Dňa 4. novembra 1997 sudkyňa Krajského súdu v Trenčíne dala úpravou kancelárii pokyn, aby doručila spis Krajskému súdu v Bratislave podľa rozhodnutia najvyššieho súdu z 29. októbra 1997.

Dňa   7.   novembra   1997   Krajský   súd   v Trenčíne   doručil   spis   Krajskému   súdu v Bratislave.

Dňa   9.   februára   1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 27 Co 326/97-188, ktorým bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   18.   februára   1998   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   uznesenie č. k. 27 Co 326/97-188 doručila účastníkom konania.

Dňa 20. septembra 1999 sudkyňa urgovala doručenie uznesenia právnemu zástupcovi žalobcov.

Dňa   29.   júla   1999   bol   vykonaný   úradný   záznam   predsedom   okresného   súdu, v ktorom upozornil na nevyhnutnosť rýchleho a plynulého konania vo veci a na nesprávne doručovanie.

Dňa   12.   novembra   1999   bol   vyhotovený   úradný   záznam,   v ktorom   predsedníčka okresného súdu upozorňuje na plynulosť konania.

Dňa   23.   mája   2000   bol   vyhotovený   úradný   záznam,   v ktorom   predsedníčka okresného súdu uviedla, že veci oddelenia „6 C“ vybavuje Mgr. K.

Dňa 19. júla 2000 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 12. september 2000.Dňa   11.   septembra   2000   bol   zaznamenaný   úradný   záznam   o tom,   že   právna zástupkyňa odporcu ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa   12.   septembra   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 14. november 2000.

Dňa 13. novembra 2000 bol vyhotovený úradný záznam o tom, že právny zástupca žalobcov ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 14. novembra 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. január 2001 za účelom poskytnutia lehoty žalovanému na oboznámenie sa s novými dôkazmi a oznámenia spisových značiek konaní vedených o vydanie nehnuteľností v lehote 14 dní.

Dňa 21. decembra 2000 právna zástupkyňa žalovaného doručila okresnému súdu svoje ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

Dňa 10. januára 2001 okresný súd nariadil nový termín pojednávania na 7. február 2001.Dňa   7.   februára   2001   právny   zástupca   jedného   zo   žalobcov   ospravedlnil   svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 7. februára 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom oboznámenia sa s písomným vyjadrením žalovaného, jeho návrhmi na doplnenie dokazovania a predloženia geometrického plánu, ktorý má predložiť zástupca žalobcov v lehote 10 dní.

Dňa 12. februára 2001 jeden zo žalobcov doručil okresnému súdu geometrický plán s výkazom parciel, ktoré sú predmetom sporu.

Dňa 26. marca 2001 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 18. apríl 2001.Dňa 18. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dopytu na Okresnom úrade v T., katastrálny odbor (ďalej len „katastrálny odbor“) a predloženia písomného stanoviska žalovaného.

Dňa   24.   apríla   2001   sudkyňa dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyžiadala informácie od katastrálneho odboru v lehote 20 dní.

Dňa 17. mája 2001 katastrálny odbor doručil okresnému súdu vyžiadané vyjadrenie k žiadosti.

Dňa 27. júla 2001 opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 696/2001 bola predmetná vec pridelená JUDr. T.

Dňa 4. októbra 2001 súd nariadil pojednávanie na 13. november 2001.Dňa 10. októbra 2001 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu podanie, v ktorom žiadal, aby žalovaný predložil písomné vyjadrenie a doplnenie dokazovania tak, ako ho zaviazal súd.

Dňa   17.   októbra   2001   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   podanie z 10. októbra 2001 doručila žalovanému.

Dňa   17.   októbra   2001   katastrálny   odbor   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie k žiadosti, ktorú vyžiadal právny zástupca žalobcov.

Dňa 9. novembra 2001 právna zástupkyňa žalovaného doručila súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní.

Dňa   9.   novembra   2001   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   zistila predpokladané trvanie práceneschopnosti zástupkyne žalovaného.

Dňa 13. novembra 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Dňa   22.   novembra   2001   právna   zástupkyňa   žalovaného   oznámila   súdu,   že   jej práceneschopnosť skončila 20. novembra 2001.

Dňa 3. decembra 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. február 2002.Dňa 8. februára 2002 žalobcovia doručili okresnému súdu podanie označené ako „1) Konečný   návrh   –   petit   2)   Právny   rozbor   a reakcia   na   snahu   o prieťahy   zo   strany odporcu“.

Dňa 14. februára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 4. apríl 2002 za účelom predvolania svedka.

Dňa   25.   marca   2002   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   zrušila   termín pojednávania.

Dňa 3.   júna 2002 žalobcovia   doručili   okresnému súdu   podanie,   v ktorom   žiadali o určenie termínu pojednávania. Na tejto listine je urobený úradný záznam: „K menovaniu do funkcie došlo 7. 10. 02“.

Dňa 25. októbra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. december 2002.Dňa   28.   novembra   2002   právna   zástupkyňa   žalovaného   doručila   okresnému ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní.

Dňa 3. decembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Dňa 5. decembra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 28. január 2003.Dňa 8. januára 2003 sudkyňa zmenila termín pojednávania na 25. február 2003.Dňa 25. februára 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ustanovenia znalca, účastníci boli vyzvaní na zloženie preddavku v lehote 15 dní.Dňa   26.   februára   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala zástupkyňu žalovaného na oznámenie informácií.

Dňa 18. marca 2003 žalobkyňa A. H. zložila preddavok na znalecké dokazovanie.Dňa   14.   mája   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   urgovala u zástupkyne žalovaného oznámenie vyžiadaných informácií.

Dňa 29. mája 2003 zástupkyňa žalovaného oznámila súdu vyžiadané informácie.Dňa   13.   júna   2003   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   žiadosť   o odstránenie prieťahov.

Dňa 26. júna 2003 okresný súd vydal   uznesenie č.   k. 6 C 1403/92-355, ktorým ustanovil   znalca,   ktorý   mal   podať   znalecký   posudok   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti rozhodnutia.

Dňa 30. júna 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby doručila uznesenie č. k. 6 C 1403/92-355 účastníkom konania.

Dňa 23. júla 2003 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu upozornenie na chybu v uznesení č. k. 6 C 1403/92-355.

Dňa 29. júla 2003 bol urobený úradný záznam o prevzatí spisu znalcom.Dňa   22.   septembra   2003   znalec   doručil   okresnému   súdu   znalecký   posudok a vyčíslenie svojich trov.

Dňa 3. októbra 2003 okresný súd vydal uznesenie č. k. 6 C 1403/92-368, ktorým rozhodol o znalečnom a vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku.Dňa 30. októbra 2003 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu vyjadrenie.Dňa   5.   novembra   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   vyznačila právoplatnosť na uznesení č. k. 6 C 1403/92-368 a predložila ho učtárni na preplatenie znalečného.

Dňa 26. novembra 2003 právna zástupkyňa žalovaného oznámila okresnému súdu ukončenie zastupovania.

Dňa 9. februára 2004 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 1. apríl 2004.Dňa   30.   marca   2004   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o odročenie pojednávania z dôvodu, že nemá zvoleného právneho zástupcu.

Dňa 1. apríla 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že zástupcovi žalobcov sa uložilo, aby v lehote 14 dní špecifikoval žalobný petit.Dňa   14.   apríla   2004   právny   zástupca   žalobcov   doručil   okresnému   súdu   konečný návrh a právny rozbor a urgenciu konania.

Dňa 7. mája 2004 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 17. jún 2004.Dňa 17. júna 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom dopytu adresovaného Ústavu pamäti národa. Zástupcovi žalovaného sa zároveň   uložilo,   aby   v lehote   14   dní   oznámil   mená   a adresy   svedkov,   ktorí   majú   byť vypočutí.

Dňa 9. júla 2004 právny zástupca žalobcov doručil súdu žiadosť o vykonanie ďalších dôkazov.

Dňa   12.   júla   2004   právny   zástupca   žalobcov   doručil   okresnému   súdu   žiadosť o oznámenie   splnenia   povinností   uložených   žalovanému   a oznámenie   možného   termínu nahliadnutia do spisu.

Dňa 13. júla 2004 okresný súd požiadal Ústav pamäti národa, aby v lehote 15 dní oznámil,   či   V.   B.   bol   sledovanou   osobou,   právneho   zástupcu   žalovaného,   aby   splnil povinnosť,   ktorá   mu   bola   uložená   na   pojednávaní   17.   júna   2004,   a žalovaného,   aby predložil uznesenie mestského zastupiteľstva č. 107/XI/1991.

Dňa   26.   júla   2004   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   uznesenie   mestského zastupiteľstva č. 107/XI/1991.

Dňa 27. júla 2004 zástupca žalovaného doručil okresnému súdu podanie, v ktorom oznámil,   že   nesplnil   svoju   povinnosť   aj   preto,   že   žalovaný netrvá   na   vypočutí   ďalších svedkov.

Dňa 30. júla 2004 predsedníčka okresného súdu pokynom č. 52 (Spr. 839/2004) presunula vec do oddelenia Mgr. K.

Dňa   4   augusta   2004   Ústav   pamäti   národa   doručil   okresnému   súdu   vyžiadané informácie.

Dňa 30. augusta 2004 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu podanie.Dňa 14. septembra 2004 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 20. október 2004.Dňa 6. októbra 2004 bol vyhotovený úradný záznam týkajúci sa zistení zo zväzku v kategórii Agent pod reg. č. 3471 ohľadne V. B.

Dňa   20.   októbra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok č. k. 6 C 1403/92-459, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa   9.   novembra   2004   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaného,   aby v lehote 3 dní vyčíslil trovy konania.

Dňa   12.   novembra   2004   právny   zástupca   žalovaného   doručil   okresnému   súdu vyčíslenie trov konania.

Dňa   15.   novembra   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   doručila rozsudok č. k. 6 C 1403/92-459 účastníkom konania.

Dňa   9.   decembra   2004   právny   zástupca   žalovaného   doručil   okresnému   súdu odvolanie proti výroku o trovách.

Dňa   14.   decembra   2004   žalobcovia   doručili   okresnému   súdu   odvolanie   proti rozsudku č. k. 6 C 1403/92-459.

Dňa   17.   decembra   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   odvolanie žalobcov doručila žalovanému na vyjadrenie v lehote 5 dní.

Dňa 20. decembra 2004 právny zástupca žalobcov doručil okresnému súdu odvolanie proti rozsudku č. k. 6 C 1403/92-459.

Dňa   10.   januára   2005   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Trenčíne   z dôvodu podaného odvolania a vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 17 Co 6/05.

Dňa 7. marca 2005 právny zástupca žalobcov doručil Krajskému súdu v Trenčíne žiadosť o doručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu.

Dňa   11.   marca   2005   Krajský   súd   v   Trenčíne   vyhotovil   podanie   pre   právneho zástupcu žalobcov, v ktorom mu oznámil, že vyjadrenie žalovaného sa v spise nenachádza.Dňa 5. septembra 2005 Krajský súd v Trenčíne nariadil vo veci pojednávanie na 25. október 2005.

Dňa   21.   októbra   2005   právny   zástupca   žalovaného   doručil   Krajskému   súdu v Trenčíne vyjadrenie žalovaného k odvolaniu.

Dňa 25. októbra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu.

Dňa 30. novembra 2005 bol okresnému súdu doručený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu.

Dňa 5. decembra 2005 sudkyňa okresného súdu dala úpravou kancelárii pokyn, aby rozsudok č. k. 17 Co 6/2005-558 doručila účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide   o „právo na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 1403/92 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o reštitučných nárokoch v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň právnej zložitosti súvisiaci najmä s „nejednotnosťou“ relevantných právnych názorov opravných súdov, ale aj s ustálením skutkového stavu opakovaným znaleckým dokazovaním. Neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub zložitosti prerokovávanej veci, pričom treba konštatovať, že konanie vo veci (od podania žalobného návrhu 10. septembra 1991až dosiaľ) trvá takmer 15 rokov, z toho na okresnom súde 10 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná a už samo osebe je z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru netolerovateľná.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, bolo treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mali svoj podiel aj sťažovatelia, napr. opakovanou neúčasťou na nariadených pojednávaniach, tak ako to vyplýva z bodu II tohto nálezu, pričom kvôli tejto skutočnosti nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať v konaní. V danom prípade však podiel sťažovateľov na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, viac ako štrnásť rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené správanie sťažovateľov ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v tejto veci.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane   nečinný,   a   to   konkrétne   od 9. februára   1998   do   19.   júla   2000   (dvadsaťdeväť   mesiacov),   od   17.   mája   2001   do   4. októbra 2001 (štyri mesiace) a od 14. februára 2002 do 25. októbra 2002 (deväť mesiacov). Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   troch rokov   a šiestich   mesiacov   súd   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako navrhovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné,   pretože   k uvedeným   zbytočným   prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu. Obranu okresného súdu, podľa ktorého ak došlo k prieťahom, „stalo sa tak v dôsledku enormného zaťaženia uvedenej   sudkyne“,   nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností,   ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 6/2005-558 z 25. októbra 2005 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 8 000 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   ako   aj na ich   podiel   na   zbytočných   prieťahoch v napadnutom konaní považuje za primerané priznať každému v sume po 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 9 392 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti z 1. júla 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 20. februára 2006). Za jeden úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2005,   patrí   odmena   pre   jedného   sťažovateľa   v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade jedného sťažovateľa tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 2 150,80 Sk a za dva úkony 4 301,60   Sk   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 730 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu   2 184   Sk.   Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (164 Sk v roku 2006) v prípade jedného sťažovateľa tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2006 sumu 2 348 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú preto sumu 6 649,60 Sk a pre troch sťažovateľov 19 948,80 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 3 790,30 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 23 739 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili v sume 9 392 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v navrhovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006