znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 171/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Andreja Pribulu, bytom G., zastúpeného advokátkou JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Krajským   súdom   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Andreja Pribulu   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2004   doručená   sťažnosť   MUDr.   Andreja   Pribulu,   bytom   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 45/04, 14 CoE 46/04.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004, zrušil toto uznesenie a vec vrátil krajskému súdu. Napokon požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu všetkých trov konania.

Z podania vyplýva, že právoplatným uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. februára 2004 bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Nc 1015/2002-138 z 15. decembra 2003 tak, že sťažovateľovi bolo nariadené, aby   v lehote   troch   dní   predbežne   odovzdal   maloletého   A.   P.   do   starostlivosti   matky. Sťažovateľ   v následnom   konaní   o výkone   rozhodnutia   vedenom   na   základe   vyššie citovaného predbežného opatrenia podal ako povinný odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004, ktorým bol nariadený výkon právoplatného predbežného   opatrenia   o odňatí   maloletého   dieťaťa   sťažovateľovi   a jeho   odovzdaní   do starostlivosti matky. Ďalej podal odvolanie aj proti následnému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004, ktorým mu bola uložená poriadková pokuta vo výške 2 000 Sk.

Uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 boli   obe   uznesenia   okresného   súdu   potvrdené,   pričom   uznesenie   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 15. júla 2004.

Sťažovateľ považuje uznesenie krajského súdu za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Vo   vzťahu   k   potvrdeniu uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/2004 z 26. marca   2004   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   sťažovateľ   namieta,   že   bolo   vydané v rovnaký deň, keď okresnému súdu došiel návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia, teda 26.   marca   2004,   hoci   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   nebolo   možné   výkon rozhodnutia okamžite nariadiť. Mali tomu predchádzať niektoré iné zákonom predpísané úkony.

Vo   vzťahu   k potvrdeniu   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/2004 zo 14. apríla 2004 o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľ namieta, že v skutočnosti nešlo o poriadkovú pokutu v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale o pokutu podľa § 273 OSP v rámci konania o výkone rozhodnutia. Táto pokuta je odlišným inštitútom ako poriadková pokuta. To znamená, že v rámci výkonu rozhodnutia bolo použité opatrenie, pre ktoré nebol daný nijaký dôvod. Sťažovateľ totiž príčinu pre postup podľa § 53 OSP nedal.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoP 91/04-218 z 27. februára 2004 vyplýva, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 23 Nc 1015/2002-138 z 15. decembra 2003 a vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľovi, aby v lehote do troch dní od doručenia uznesenia odovzdal maloletého A. P. do starostlivosti matky.

Z výzvy   na   plnenie   rozhodnutia   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/2004   z 26.   marca   2004 vyplýva, že okresný súd vyzval sťažovateľa, aby nemaril výkon uznesenia krajského súdu č. k.   16   CoP   91/04-218   z 27.   februára   2004   a dôsledne   rešpektoval   povinnosť   z neho vyplývajúcu. Pre prípad, že bude výzva bezvýsledná, upozornil okresný súd na možnosť nariadenia výkonu rozhodnutia ukladaním pokút podľa § 273 ods. 1 OSP alebo nariadenia odňatia dieťaťa a jeho odovzdania tomu, komu bolo podľa rozhodnutia súdu zverené do starostlivosti.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 vyplýva, že okresný súd nariadil výkon uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoP 91/04-218 z 27. februára 2004 odňatím maloletého A. P. a jeho odovzdaním do starostlivosti matky.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie   prostredníctvom   právnej zástupkyne 16. apríla 2004.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 vyplýva, že tento ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice za opatrovníka pre maloletého A. P. na jeho zastupovanie v konaní vo veci výkonu rozhodnutia o výchove maloletého.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne odvolanie 16. apríla 2004.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 zo 14. apríla 2004 vyplýva, že okresný   súd   uložil   sťažovateľovi   poriadkovú   pokutu   vo výške 2   000 Sk s povinnosťou zaplatiť ju na účet okresného súdu do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že matka sa bezúspešne domáhala na základe právoplatného uznesenia krajského súdu, a to 23. marca 2004, prevzatia maloletého dieťaťa. Dieťa jej sťažovateľ neodovzdal ani neskôr na základe výzvy okresného súdu, a preto v zmysle § 273 ods. 1, ako aj   §   272   ods.   2   OSP   bola   sťažovateľovi   uložená   pokuta   vo   výške   2   000   Sk,   keďže dobrovoľne nesplnil súdne rozhodnutie o výchove maloletého dieťaťa.

Z odvolania   sťažovateľa   z 11.   mája   2004   podaného   proti   tomuto   uzneseniu prostredníctvom   právnej   zástupkyne   vyplýva,   že   sťažovateľ   žiadal   uznesenie   zrušiť. Namietal,   že   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   16   CoP   91/04-218   z 27.   februára   2004 sa nestalo vykonateľným, lebo v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 OSP bolo doručené iba jeho právnej zástupkyni, nie teda aj jemu osobne. To znamená, že trojdňová lehota na plnenie   ešte   vôbec   nezačala   plynúť   a nebolo   preto   dôvodu   ukladať   mu   pokutu.   Ďalej namietal,   že   súd   mu   nemohol   uložiť   poriadkovú   pokutu,   lebo   táto   je   inštitútom vyplývajúcim z ustanovenia § 53 OSP, čo však nemá nič spoločného s daným prípadom. Napokon bol toho názoru, že uznesenie bolo vydané miestne nepríslušným súdom.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 vyplýva, že krajský súd potvrdil jednak uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 a jednak uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 (správne má byť zo 14. apríla 2004) o uložení poriadkovej pokuty.

Z odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   vyplýva, že pokiaľ ním   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004, nešlo o potvrdenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o nariadení výkonu rozhodnutia odňatím a odovzdaním maloletého dieťaťa matke, ale o potvrdenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o ustanovení opatrovníka pre maloleté dieťa.  

Vo   vzťahu   k potvrdeniu   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/2004 z 26. marca   2004   (správne   má   byť   zo   14.   apríla   2004)   o uložení   poriadkovej   pokuty vychádzal krajský súd z toho, že sťažovateľ nesplnil povinnosť uloženú mu predbežným opatrením,   a preto   bolo   potrebné   postupovať   v zmysle   ustanovenia   §   273   ods.   1   OSP. Odvolacie námietky sťažovateľa považoval za nedôvodné. Tie boli založené na tom, že vzhľadom na ustanovenie § 49 ods. 1 OSP nestačilo v tomto prípade doručiť uznesenie krajského   súdu   č.   k.   16   CoP   91/04-218   z 27.   februára   2004,   ktorým   bolo   potvrdené predbežné   opatrenie   (exekučný   titul)   iba   právnej   zástupkyni   sťažovateľa,   ale aj   priamo sťažovateľovi, lebo sa mu týmto uznesením ukladala určitá povinnosť. Sťažovateľ bol preto toho názoru, že predbežné opatrenie sa nestalo vykonateľným. Podľa názoru krajského súdu však ustanovenie § 49 OSP má na mysli iba tie prípady, kedy sa ukladá účastníkovi nejaká povinnosť   priamo   v konaní,   nie   teda   rozhodnutím   konečným.   V súvislosti   s námietkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu krajský súd poukázal (i keď pri odôvodnení výroku o potvrdení uznesenia o ustanovení opatrovníka) na ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) OSP a dospel   k názoru,   že   z hľadiska   miestnej   príslušnosti   je   rozhodujúce,   že   uznesením okresného súdu sp. zn. 23 Nc 101/02 z 3. júna 2003 bolo maloleté dieťa zverené do výchovy a opatery matky.

Podľa   zistenia ústavného súdu   uznesenie krajského súdu č.   k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004 nebolo doručené 15. júla 2004 sťažovateľovi, ako sa to uvádza v sťažnosti, ale toho istého dňa jeho právnej zástupkyni.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie označených základných práv podľa jeho názoru   tým   výrokom   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE   45/04-69,   14   CoE   46/04 z 28. mája   2004,   ktorým   malo   byť   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 39 Em 10/2004   z 26.   marca   2004   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   odňatím maloletého dieťaťa otcovi a jeho odovzdaním matke. Skutočnosť je však taká, že krajský súd toto uznesenie okresného súdu dosiaľ neskúmal a o odvolaní sťažovateľa proti nemu ešte nerozhodol.

Výrok, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 sa   týka v skutočnosti toho uznesenia, ktorým bol maloletému dieťaťu ustanovený opatrovník v konaní o výkone rozhodnutia. Je preto očividné, že neexistujúcim potvrdzujúcim výrokom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

Ďalej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv aj ďalším výrokom uznesenia krajského súdu č. k. 14 CoE 45/04-69, 14 CoE 46/04 z 28. mája 2004, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 z 26. marca 2004 o uložení poriadkovej pokuty.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že tak v záhlaví uznesenia, ako aj v jeho výrokovej časti je zrejme nesprávne uvedené, že ide o uznesenie okresného súdu z 26. marca 2004. V skutočnosti bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Em 10/2004 o uložení   poriadkovej   pokuty   vydané 14.   apríla 2004.   Túto   zrejmú   nesprávnosť   možno kedykoľvek opraviť postupom podľa § 164 OSP.

Podľa   názoru   ústavného súdu   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/2004 zo 14. apríla 2004 o uložení poriadkovej pokuty v sume 2 000 Sk nemožno čo sa týka jeho podstaty   nič   vyčítať.   Je   nesporné,   že   sťažovateľ   povinnosť   uloženú   vykonateľným rozhodnutím   krajského   súdu   nesplnil   a pokuta   je   uložená   v zákonných   medziach. Zodpovedá skutočnosti, že v ustanovení § 273ods. 1 OSP sa hovorí o možnosti postupného ukladania pokút, nie teda poriadkových pokút. Poriadková pokuta je zakotvená v ustanovení § 53 ods. 1 OSP a naozaj má odlišný charakter. Táto terminologická chyba však nič nemení na tom, že sťažovateľovi bola uložená pokuta na základe ustanovenia § 273 ods. 1 OSP. Sťažovateľ žiaden iný dôvod porušenia označených základných práv neuvádzal. Preto aj z tohto pohľadu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2004